V Rusku je veľa vecí, ktoré vám ako rodenému Rusovi dokážu dodať pocit výnimočnosti. Prevažne sa klasifikujú ako ilegálne drogy, ale niektoré z nich majú historický kontext. Napríklad Veľká vlastenecká vojna, ktorá by sa matematicky dala vysvetliť ako Druhá svetová vojna ako celok MÍNUS Fáza druhej svetovej vojny, v ktorej sme stále po boku fašistického Nemecka ROVNÁ SA Veľká vlastenecká vojna. Alebo vám úsmev na neoholenej tvári vyčarí spomienka nato, ako ste za studenej vojny ohrozovali Ameriku a celý svet jadrovou katastrofou – to je pecka! Alebo ešte môžete byť hrdý na ruských umelcov – škoda, že každý kvalitný ruský umelec žil dávno pred týmto primitívnym socanským režimom, alebo priamo počas neho zomrel od hladu alebo na guľku do zátylku. Alebo donedávna ste mohli byť pyšný na super ruskú techniku, ktorou ste rovnako ako nukleárnymi zbraňami za studenej vojny alebo tankami za tej druhej svetovej dokázali rozsievať hrôzu, už keď ste teda nemohli ponúknuť nič iné. Áno, aktuálna vojna na Ukrajine trošku váš triumfálny úsmev trošku schladila, ale inak vám vydržal dlho, až do nástupu reality.
Je ešte niečo, na čo ste ako Rus mohli byť pyšný? Jasné, kozmonautika! Alebo žeby aj tam bol nejaký zásadný zádrhel? Poďme si pozrieť len pár zaujímavých udalostí, ktoré schladili rozkvet ruskej kozmonautiky takým ruským spôsobom. Teda katastrofou.
1. Taká malá nehoda (Nedelinova havária)
Mitrofan Ivanovič Nedelin bol generálom delostrelectva a ako taký prešiel v druhej svetovej vojne niekoľko frontov. V Sovietskom zväze toho obdobia významnou súčasťou delostrelectva tvorili známe Kaťuše, teda dnes bežné, v tom čase inovátorské raketomety. Nedelin by dnes bol pravdepodobne neznámy rovnako ako väčšina sovietskych generálov, nebyť toho, že po ukončení vojny ho dosadili do kresla človeka spoluzodpovedného za delostrelectvo ako také, z čoho logicky v tomto období viedla aleja do ešte prestížnejšieho kresla v Jednotkách strategického delostrelectva. To nemalo so samotným delostrelectvom nič spoločné, jednalo sa o vývoj balistických rakiet schopných niesť jadrové hlavice. Hoci prvé stroje, takzvané Sedmičky (Semjorky) neboli príliš úspešné v tejto roly, preslávili sa hlavne v roly nosičov prvých vesmírnych nákladov, vrátane Sputnika. Vesmírny závod ako taký trval zhruba dve dekády, potom sa zmenil na neúspešné dobiehanie zameškaného, no práve prvé kolo vyhrával Sovietsky zväz vďaka Semjorkam. Keďže primárnym účelom čohokoľvek v Sovietskom zväze aj Rusku bola deštrukcia a návrat úspešnejšieho protivníka do doby kamennej, teda aspoň krok za Sovietsky zväz, z rakety R-7 sa vyvinula R-16, prvá úspešná medzikontinentálna balistická raketa východného bloku. Hoci jej začiatok nebol príliš úspešný, pretože ho sprevádzala najväčšia kozmická katastrofa v doterajšej histórii.
Ešte pár technických detailov: R-16 bola dlhá 30 metrov a priemer dosahoval tri metre. To bolo o trochu menej ako R-7. ako pohon používala tzv. geptil s krkolomným názvom asymetrický dimetylhydrazín spolu s nasýteným roztokom oxidu dusičitého v kyseline dusičnej. Táto kombinácia si vyslúžila medzi vedcami prezývku diablov jed, pretože každá zložka sama o sebe bola veľmi toxická, nehovoriac o kombinácii. A ako to môže skončiť, keď Rusovi dáte do rúk dve nebezpečné veci? Ten inteligentnejší sa dokatuje sám. Ten príliš ruský Rus pritom vyhodí do luftu polku planéty.
A tu sa dostávame do roku 1960. Raketa R-16 sa mala testovať postupne, no samotný Nedelin ako každý Rus bazíroval na tom, aby boli skúšky prevedené k výročiu VOSR, teda 7. novembra. Normálnemu človeku záleží na výsledku nejakého snaženia, takže úspešný test je lepší ako neúspešný test na VOSR. Ale ako ste zistili, tu sa bavíme o Rusoch, nie normálnych ľuďoch, takže 7. november je 7. november. Technici pracovali pod tlakom.
24. októbra na jednom obvode na druhom stupni došlo k skratu. Ja ako laik si nedokážem predstaviť, ako malý skrat na statickej rakete, de facto makete, dokáže zničiť celú raketu, ale áno, technika mi príliš nehovorí. Môžem sa len domnievať, že sa jednalo o totálne chybný dizajn, pretože ak by rakety explodovali len tak mirnix-dirnix, tak by nám nukleárna zima asi veľmi nehrozila. Tak ak tak, R-16 si necvičila to, čo neskôr doviedol do dokonalosti Kerčský most – urobila veľké bum a celá v okamihu zmizla, len nie vo vesmíre.
Ako čokoľvek v Rusku vrátane najväčších trpaslíkov a najväčších megačipov, aj tu to muselo byť megalomanské a pompézne. Okolo rakety sa motali desiatky ľudí, ktorí okamžite zmizli vo forme pary, tí vzdialenejší utrpeli ťažké popáleniny a umreli neskôr. Mnohí sa nadýchali supertoxickej zmesi a takisto zomreli.
Známy disident a nositeľ Nobelovej ceny Andrej Sacharov uvádza, že na Bajkonure v tom čase vládla typická ruská logika, takže najbližší areál bol oplotený a mnoho ľudí umrelo doslova priškvarených na pletive. Umrel aj samotný Mitrofan Ivanovič, podľa ktorého celý incident vošiel do histórie ako Nedelinova katastrofa. Počty obetí sa ako vždy v Rusku pohybujú v rozsahu od pár mŕtvych po nas mnógo, pričom 70 ľudí umrelo len v prvotnej explózii. Celkovo sa odhaduje, že mohlo umrieť až do tristo ľudí. Sovietske zdroje uviedli značný počet obetí, a aj to až v roku 1989. za perestrojky. Podľa Olega Penkovského, plukovníka GRU, ktorý prebehol na stranu Západu a ktorého tri roky po Nedelinovej katastrofe popravili, zahynuli až tri stovky členov Bajkonurského areálu. Dnes sa zväčša uvádza do 150 obetí, hoci Rusi po rozpade ZSSR priznali len 54.
Ako zareagovala Moskva? Ako vždy – nič sa nestalo, lebo sme to utajili. Všetci z toho značného množstva mŕtvych akože zahynuli pri páde lietadla (kto čítal posledný blog z tejto podsérie, o vyhladenej admiralite, ak ste zahynuli v ZSSR pri leteckej nehode, zahynuli ste vlastne pri autonehode). Vyšetrovanie zistilo, že na mieste bolo podstatne viac ľudí ako malo byť podľa nariadení – teda ruské razebajstvo ako vyšité. Situácia bola pre sovietske vedenie tak závažná, že na miesto dorazil budúci generálny tajomník Leonid Brežnev hneď na druhý deň po nehode (z mŕtvol sa ešte asi parilo). Hoci sa ihneď zaprisahal, že nepôjde v stopách Stalina a nepostrieľa náhodným spôsobom polovicu preživších aj s rodinami a triednymi učiteľmi, okamžite obžalovali inžiniera Dorošenka zo zodpovednosti. Medzi preživšími, hoci nie až tak šťastnými, bol aj Michail Kuzmič Jangeľ, pravá ruka samotného šéfa celého kozmického programu ZSSR Sergeja Korovľova. Jangeľ si šiel tesne pred nehodou zapáliť cigu a keďže asi dodržiaval bezpečnostné predpisy lepšie ako väčšina obetí, zapálil si v závetrí, za rohom bunkra. Explóziu prežil, hoci utrpel popáleniny. Keďže v Rusku si viac vážia mŕtvych ako živých, stal sa jedným z hlavných podozrivých za nešťastie. Na otázku, prečo on prežil a ostatní nie, odpovedal: „Lebo som si šiel zapáliť za bunker. Je to celé moja chyba.“ Následne Jangeľ utrpel infarkt a hoci neskôr obdržal za svoj prínos sovietskemu kozmickému programu vavríny, toto ho vyradilo na celé mesiace. S Jangeľom sa takisto rátalo ako s nasledovníkom Sergeja Korovľova, ale udalosť tieto plány zmenila.
Mimochodom, na deň presne o tri roky sa udiala na rovnakom mieste podobná nehoda. V rámci príprav na odpal rakety R-9A Desna uniklo okysličovadlo a tradičný ruský skrat raketu takisto zapálil. Počet obetí bol tentokrát podstatne nižší, len sedem nebožtíkov. Keďže jedna aj druhá udalosť sa udiala 24. októbra, v tento deň zásadne Rusi neodpaľujú nič (maximálne tak vojenské rakety na ukrajinské škôlky) a dátum je v slangu známy pod menom Čierny deň. Vedecký komunizmus mal tiež svoje povery...
Rakety R-9, R-16 aj Desna slúžili v rámci strategického „delostrelectva“ pomerne krátko, maximálne 15 rokov a našťastie nikdy neboli využité v roli, do ktorej boli projektované. A ako skončil človek, ktorý Západu prezradil informácie o hromadnej grilovačke v Bajkonure, Oleg Penkovskij? Takmer presne dva roky po Nedelinovej katastrofe, 22. októbra 1962, bol zatknutý a o pol roka nato bol popravený. Podľa niektorých zdrojov bol zaživa spálený v krematóriu a vraj video z tohto procesu sa dodnes púšťa kadetom FSB ako výstraha pred zradou. I tak si ale zaslúžil svoje nespochybniteľné miesto v histórii civilizácie, pretože vďaka jeho informáciám Kennedy držal triumf počas Kubánskej krízy.
2. Celina, ktorá nedoletela
Keď sa spýtam bežného človeka na ruské/sovietske kozmodrómy, tak každému hneď napadne Bajkonur. V skutočnosti prvým kozmodrómom na tejto strane planéty bol Kapustin Jar neďaleko kazašských hraníc, 100 km východne od Volgogradu. Bajkonur v Kazachstane bol druhým a Pleseck, o ktorom bude táto kapitola, bol založený hneď nato, v roku 1957. Na rozdiel od prvých dvoch, ktoré ležali skôr na juhu ZSSR, Pleseck bol umiestnený až vysoko na severe, neďaleko severného polárneho kruhu. Toto územie je prakticky neobývané, takže prípadné dopady trosiek by nemali nikoho ohroziť. Kozmodróm bol v hlbokej tajge dobre skrytý a supertajný až tak, že Západu sa podarilo vypátrať toto miesto až na základe podrobného štúdia trajektórií špionážnych satelitov. Pleseck ostatne slúžil ako hlavná základňa pre tento typ družíc. (Len pre info, tento údaj vypátral učiteľ strednej školy v anglickom Ketteringu so svojimi študentmi v rámci vyučovania fyziky).
Podľa zdrojov sa na kozmodróme udiali tri nehody so smrteľným koncom; v roku 1973 ich zahynulo sedem, v roku 2002 jeden. My sa pristavíme pri druhej nehode, v marci roku 1980, kedy ich zahynulo podstatne viac.
Raketa Vostok-2M, ktorej sa nehoda týkala, mala niesť sondu Celina-D. Tá mala za úlohu elektronický prieskum a Sovietsky zväz ich vypustil 130. Deň pred odpalom sa na nosiči vykonávala rutinná kontrola, pričom znova ako v prípade vyššie spomenutej rakety došlo k úniku okysličovadla, ktoré vznietilo palivo, kerozín. Výbuch okamžite zabil 44 prítomných a o jedného menej popálilo. Štyria z toho zomreli v nemocnici na následky popálenín; postihnutí doživotne trpeli na zohavenie a popálené pľúca.
A keďže sme boli v ZSSR, nezlyhala technika ale ľudia. Do čela vyšetrovacej komisie bol dosadený Leonid Smirnov (vodka nie je pomenovaná po ňom), ktorý viedol fabriku v Dnepropetrovsku, dnešnom Dnipre. Tá typicky sovietsky vyrábala dva typy strojárenských výrobkov, takže keď ste domov nosili každý deň po jednej ukradnutej súčiastke traktora, mohlo sa vám stať, že ste si v garáži omylom poskladali balistickú raketu (áno, tieto dva produkty tu robili zároveň. „Ivan Sergejevič, chodí to?“ „Chodí to výborně, ale neseje to!“ „No to je u balistické rakety dost podstatná závada, ne?“). Smirnov okamžite zistil, že zlyhanie bolo v dôsledku neoprávneného zásahu nešpecifikovaného člena obsluhy. Čo pri tradičnej ruskej náture a tradičnej ruskej hladine alkoholu nebolo nič neočakávané, však? Lenže o dvadsať rokov sa len veľmi tesne podarilo predísť podobnému nešťastiu. Zistilo sa, že problémom bol filter s obsahom olova, vďaka ktorému dochádzalo k extra výbušnej reakcii pri kontakte s peroxidom vodíka, okysličovadlom.
Nehoda nebola priznaná až do rozpadu ZSSR. Denník Pravda (!!!) priniesla v tom čase správu, že odpálenie bolo úspechom. Asi zabudli dodať, že rakety sa odpaľujú do vesmíru, nie do okolitých porastov borovíc...
3. N1 ako veľmi veľký sovietsky trpaslík
Ako som písal vyššie, Sovietsky zväz vyhrával prvé kolá vesmírnych závodov, hoci ruku na srdce, nebolo to príliš ich zásluhou a naviac to bolo iba o prsia Emmy Drobnej. V roku 1961 sa ale John Kennedy naštval a vyhlásil jednu z najúspešnejších mobilizácií histórie (dokonca ani tá aktuálna čiastočná nebola taká úspešná, hehe). Vďaka nej sa náskok ZSSR veľmi rýchlo znížil o jedno prso Emmy Drobnej a neskôr sa poradie vymenilo. JFK zadal cieľ dopraviť do konca dekády človeka na Mesiac a naspäť. Podarilo sa. Jedným z kľúčov k tomuto víťazstvu bola raketa Saturn, gigantická mašina, ktorá ako jediná v tom čase bola schopná dopraviť tak ťažký náklad ako modul Eagle plus posádku tak ďaleko. Sovieti nemohli zostať pozadu, takže začali vyvíjať raketu N1. Celkovo mala Moskva veľké oči s týmto programom, ako vždy v tomto období sa rátalo s veľkými základňami na Mesiaci, ktoré by ZSSR vybudoval a osadil poctivými komunistami (splachovacie záchody pre túto misiu mali neskôr ukradnúť na Ukrajine). Treba podotknúť, že výsledkom bol iba Lunochod.
N1 ale na začiatku vyzerala sľubne. Mala byť síce len o málo vyššia ako spomínané sovietske rakety, ale namiesto trojmetrového priemeru mala mať maximálny priemer až 17 metrov! Celková hmotnosť pri štarte mala dosahovať 2.750 ton s nákladom 95 ton. Pre informáciu, Saturn V mal porovnateľnú výšku ale priemer len 11 metrov a bola o čosi ťažšia.
Problémom boli motory. To sa dá očakávať, ale pri N1 to bol obzvlášť vypuklý problém. Prvý z piatich stupňov mal totiž až tridsať kusov motorov NK-15. Pre porovnanie mal Saturn V len 5 motorov s podstatne vyšším výkonom, teda priestor na zlyhanie bol ďaleko nižší. Celkovo mala N1 až 44 motorov!
Prvý vzlet rakety N1 nedopadol dobre. Zvláštna súhra nehôd a zlyhaní spôsobila, že stroj dopadol 50 kilometrov od Bajkonuru. Pri vyšetrovaní nehody sa zistilo, že automatická kontrola motorov, tzv. KORD, bol extrémne zle naprogramovaný a preto motory navzájom spolupracovali zle (bolo ich tridsať, čo je dosť problém zosúladiť aj medzi ľuďmi; team o 30 ženách je zmanažovať úplne nemožné). Ako pikošku uvediem, že KORD pracoval na frekvencii 1000 Hertzov, čo zhodou okolností bola presne tá frekvencia, ktorou vibrovala raketa samotná. V tomto prípade je mi záhadou, prečo Rusi, ktorí mali chronický problém s masovou výrobou a zosúladením čohokoľvek, čo bolo komplikovanejšie ako Matrioška, zvolili dizajn superťažkej rakety, preplnený toľkými motormi, že fabrika na výrobu Moskvičov by bežala dva roky a ešte by im zostalo aj do rezervy.
Druhý pokus v tom istom roku (1969). Ako inak, skončil fiaskom. Tentokrát raketa vybuchla priamo počas štartu, lenže jeden z tridsiatky motorov sa nevypol, čo spôsobilo, že raketa sa naklonila na odpaľovacej rampe. 2.300 ton paliva spôsobilo, že trosky lietali až desať kilometrov ďaleko od rampy! Ešte pol hodinu po explózii, kedy obsluha zariadenia mohla vyjsť von, padali kvapky paliva na okolie. Podľa vyšetrovania to bol ešte dobrý koniec, pretože až 85% paliva pri nehode nevyhorelo! Jeden zo záverov bol, že sa do paliva dostal ulomený kúsok senzoru a ten upchal palivové čerpadlo.
Tretí odpal nasledoval o dva roky, v roku 1971. zlyhal, avšak teraz pre nepredvídateľné turbulencie a víry. Stroj sa rozpadol vo vzduchu, a napriek vypnutiu motorov mal takú hybnosť, že dopadol až po 15 kilometroch.
Inžinieri sa zjavne učili z chýb, takže štvorka aspoň úspešne odštartovala. Po poldruha minúte sa začala raketa rozpadať a napokon explodovala. Zasa tie motory...
No a finálny štart, ten piaty... nenastal. Raketu síce vztýčili na odpaľovacej rampe, ale celý projekt napokon odpískali a Rus nikdy na Mesiaci nepristál.
Raketa N1 bola podľa môjho názoru odsúdená na neúspech od samotného začiatku. Rozsiahle zväzky pomerne nevýkonných a prekomplikovaných motorov v tomto type prostriedku, kde šetríte každým kilom, nemohol uspieť. Vždy je lepšie ovládať menší počet súčiastok a segmentov ako niečo, čo má viac súčiastok ako lietadlová loď. Projekt bol zastavený v roku 1974, kedy sa začala prejavovať Brežnevova stagnácia ekonomiky. Zaostalosť komunistického zriadenia, zlé hospodárenie a čoraz väčšia medzera v technológiách, spolu s tým, že propagandistický zmysel prvého pristátia na Mesiaci pominul, viedol k úplnému opusteniu myšlienky komsomolca na Lune. Namiesto toho ZSSR zápasilo so svojimi problémami, až kým prvý a druhý ropný šok nenahral ruskému exportu ropy a plynu. Kým druhá polovica Brežnevovej vlády mohla vidieť vzkriesenie sovietskeho mesačného programu, Leonid radšej ako typický komunista rozpútal svoju avantúru v Afganistane a vyzbrojil komsomolcov tak, že sa im Sojuz rozpadol pod rukami.
4. Energija bez energie
Stopercentne neúspešná raketa N1 mala svojho nasledovníka, konkrétne superťažký nosič Energija. Štart vývoja nastal v roku 1976, teda práve v tom čase, keď sa Brežnevova ekonomika naštartovala vďaka vysokej cene ropy a plynu. V USA v tom čase žiaril raketoplán, teda Space Shuttle ako znovupoužiteľný nosič. Na ňom začali práce dva roky pred štartom návrhu Energije, teda 1974. Rusi vždy niečo kopírovali, kradli patenty. Keď sa nejaký nespokojný zamestnanec NASA zdôveril špiónovi z KGB, zrazu sovietski inžinieri chceli niečo podobné. Zrodil sa projekt Buran. A naň bola treba nosná raketa, ktorú nemali.
NASA zvolila iný dizajn, logickejší ako v Sojuze. Veľká nosná nádrž s pomocnými raketami, na nej zavesený samotný stroj, ktorý sa vráti domov a môže sa použiť znova. Takisto nosné rakety sa oddelia na padákoch.
Sovieti naopak zavesili na obrovskú nerecyklovatelnú raketu celý raketoplán. Nič sa nepoužilo odznova, s výnimkou Buranu samotného.
Projekt Buran veľa vody nenamútil, letel len raz a aj to bezpilotne. Pozitívom misie bolo to, že pri štarte neexplodoval a nezasral celú kazašskú step.
Ale späť k rakete Energija. Bola pomerne nízka, dosahovala zhruba dve tretiny výšky vyššie spomenutých nosičov, ale bola mimoriadne hrubá, 17-metrová. Rovnako ako samotný Buran, ani počet jej misií nešokuje v pozitívnom zmysle. Udiali sa len dve, z toho jedna spomenutá úspešná a druhá neúspešná. Prvá, označovaná ako tzv. Energija-Poljus, mala vyniesť na orbit zariadenie Poljus. Raketa zlyhala a nedosiahla požadovanú výšku, načo zhorela nad Pacifikom. Sovietskemu vedeniu to nevadilo, svojmu otupenému publiku to predali ako úspešný štart (ekvivalent dnešného „všetko podľa plánu“).
Na konci 90. rokoch sa Bananistan začal rozpadať. Ceny ropy a plynu sa prepadli definitívne, vojna v Afganistane a séria občianskych vojen nalomili Gorbačovovu krásnu, no naivnú víziu. Buran a vlastne celý kozmický výskum sa stal zrazu druhotriednym, Sovietsky zväz bojoval o prežitie. A prehral. Rovnako prehral Buran a Energija.
Nasledovalo obdobie Putina, takže ako čokoľvek, čo tento skorumpovaný a zakomplexovaný chudáčik spravil, aj v kozmickom výskume to skončilo pri rysovacej doske a veľkohubých vyhláseniach. Kto číta moje blogy pravidelne sa musí pri slovách ako PAKFA, PAKDA a Armata smiať, no rovnako sa musí smiať pri projekte trvalej ruskej mesačnej základne z roku 2016 a pri vývoji ruskej superťažkej rakety, ktorá by nosila komponenty na tú ruskú mesačnú utópiu. Nič z toho sa nie že nedokončilo, ale ani nezačalo.
A rovnako ako za Brežnevovej stagnácie, vojna na Ukrajine preruší ruský kozmický program na celé dekády. Žiadne nové nosiče, žiadne raketoplány či dokonca permanentné mesačné základne. Tragikomédie ruských ťažkých nosičov idú ruka v ruke so všetkým tragikomickým, čo tento tragikomický národ kedy spravil.
Ale pre neznalých to môže byť dôvodom na hrdosť.
