1. Ruský front padá. Nevídané.
Chersonština sa stále drží a je otázne, či Rusi skutočne utekajú, vymieňajú jednotky alebo Ukrajine hrozí stalingradský scenár, ktorému by sa ZSU radi vyhli. Podľa čerstvých správ sa z chersonských budov stratili ruské vlajky, čo je tak okaté, že ja osobne by som dal ruku do ohňa zato, že sa jedná o pascu a lákanie Ukrajincov do mesta, pod hlavne sniperov. Nevadí, stále trvám na tom, že Cherson dlho v ruských rukách nebude už len z titulu katastrofálneho zásobovania, hoci moje večne optimistické predpovede (koniec Chersonu do konca októbra) sa nepotvrdili. Denys Davidov, môj obľúbený ukrajinský komentátor noviniek z frontu, tvrdí, že Kyjev ráta s totálnym oslobodením pravobrežnej Ukrajiny do konca kalendárneho roka. Ja som tradične optimistickejší – stavím koniec novembra?
Relatívne „pokojná fáza“ (dole dopíšem, prečo sú tu doplnené úvodzovky) je na severovýchode, okolo Svatového, kde sa ZSU dostali po kľúčovú cestu smerom na juh, o ktorej som písal týždeň dozadu. V oblasti je zlé počasie, presuny rozsiahlych tankových vojsk nie sú zjavne možné, takže nečudo, že pohyby sú minimálne. Na rozdiel od Ruska, ktoré sa hýbalo rovnako rýchlo v dokonalom počasí.
Ďalej na juh, okolo Severodonecku, nemám informácie o pohybe vpred alebo vzad, proste front je statický. Predpokladám, že v tomto smere sa nepodarí preraziť skôr ako na severe dokážu Ukrajinci prebiť riečku Krasnu, tečúcu zo Svatového na juh. Videli sme takmer nulový postup Rusov v oblasti Severodonecka a Lysyčanska počas letných dní, kedy povrch bol spevnený a schodný pre ťažkú techniku, priamy útok na súmestie by sa rovnal samovražde. Hoci na druhej strane, akonáhle polia zmrznú, tak sa tanky budú môcť prebiť ďalej; dokonca ľahké vozidlá s určitosťou počas mrazov prejdú po zmrznutých riekach. Keďže Ukrajina takúto techniku (a skúsených vojakov) má, kým Rusko so svojimi Gazikmi a T-62 sú radi, že sú radi, tak manéver z ich strany nehrozí.
A ešte viac na juh leží Bachmut. Ako som písal prednedávnom, Ukrajinci prebili front na mieste, ktorý Rusi (Wagnerovci a Čečenci) dobýjali mesiace, a za jediný deň oslobodili niekoľko kilometrov štvorcových priemyselnej zóny. Toto tak rozčúlilo Jevgenija Prigožina, že sám priznal, že mu to v oblasti nejde podľa plánu (v ruskom slangu to značí sme v prdeli). V oblasti je takisto rasputica, čo rovnako zmarí tankové bitky.
A teraz novinka z oblasti: za ten týždeň, čo som nič nepísal, ZSU odrazili doslova desiatky ofenzív v tejto oblasti. A s katastrofálnymi následkami pre Rusov. 155. brigáda elitných arktických mariňákov z Kamčatky bola rozprášená na juhu pri Pavlivke. Jednotka známa z propagandistických videí, kde niekde na Sibíri sa prevážali v bielych uniformách a akože sa vyhrážali Američanom či Nórom, dostala povel dobyť ukrajinské pozície, pričom podľa dostupných zdrojov všade bolo po pás blata. Generálmajor Muradov a jeho zástupca, zhodou okolností jeho bratranec, však podľa správ chceli ukázať veleniu armády, že si svoje výložky zaslúžia, takže Kamčatčanov poslali práve blatom pred ukrajinské hlavne. Len v prvých hodinách ich padlo 63, čo samo o sebe im prekonalo straty z celej prvej čečenskej vojny, celkovo ich tam zgeglo vyše 300 bez toho, aby dobyli čokoľvek. Údajne tam zároveń zanechali vyššie desiatky tankov, čo iste potešilo ukrajinskú stranu, ktorá pošle faktúru.
Už skôr sa hovorilo o masakre Kantemirovskej divízie na severe (ešte v úvodnej fáze vojny), a pred zhruba dvomi týždňami naopak ďalšia elitná divízia, Tamanská gardová, utŕžila ťažké straty, druhýkrát v tomto roku. Táto jednotka je známa z románu Fredericka Forsytha Ikona (odporúčam!) a teda žiadnemu prevratu v Moskve nezabráni.
Nazad k Svatovému. Južne od mestečka leží dedina Makiivka (nemýliť si s východným predmestím Donecka), ktorá leží na riečke Žerebec. Podľa správ priamo od jedného preživšieho utrpeli Zmrdi také straty, že z približne 570 mobilizovaných zostali na mieste sotva tri desiatky preživších a tucet ranených, zvyšok sa ihneď mohylizoval.
Preživší, Alexej Agafonov (rýdzou zhodou okolností sa jedna z postáv v mojej tri roky pripravovanej knihe o rusko-ukrajinskej vojne, Štvrtý Aljoša, volal Saša Agafonov, haluz) sa na mieste pomiešali chudáci odvedenci z celého Ruska, aby vystriedali na prelomenom fronte profesionálov – inými slovami, riadne jednotky sú pravdepodobne tak zdecimovaníé, že už ako bojaschopný protivník neexistujú na tomto úseku frontu neexistujú. Agafonov doplnil, že on a ostatní chudáci boli poslaní kopať zákopy tesne k frontu uprostred noci – dostali tri lopaty (!) a pri kopaní proste improvizovali. Nadránom, keď sa vyjasnilo, Ukrajinci spustili paľbu. Dôstojníci okamžite ušli preč, nechajúc mobikov napospas osudu.
Čo je zarážajúce, že na tom istom mieste zjavne už jeden batalión rozprášený bol. Agafonov aj menej šťastní mobici kopali zákopy medzi rozkladajúcimi mŕtvolami. Podľa Agafonova sa v lese stretávajú pozostalí z rôznych bataliónov, často po skupinkách s piatimi či desiatimi preživšími, bez velenia, bez zbraní, bez jedla. Podľa správ sa nakoniec dostali do Krasnodonu, mesta v Luhanskej oblasti, neďaleko ruských hraníc, kde sa skrývajú. Pre mňa to značí katastrofálny kolaps jednotiek okupantov v tejto oblasti, niečo ako počas záverečných fáz bitky o Stalingrad, kde Nemci často ani nevedeli, ktorým smerom ustupovať. To, že Rusáci nemajú moderné zbrane a často žiadne zbrane, sme si zvykli. Že nemajú dostatočnú výstroj nás síce zarazilo, ale dobre, jedná sa o Rusov, takže ani to nie je šok. Avšak to, že pošlú 500 vojakov s trojicou lopát (!) kopať pod hlavne Ukrajincov zákopy, to si už neviem predstaviť, v akom zúfalom stave musia Rusi byť.
Zhrnutie: tieto tisícky Rusov, ktorí umreli v posledných dňoch, nie sú obeťami ukrajinskej armády alebo nejakej nadradenej západnej technike, ale naopak obeťami vlastnej tuposti. Ktokoľvek inteligentný by svoje jednotky udržal v ako-tak dobrom stave a buď by ich nejakým zázrakom dozbrojil, alebo aspoň by ich neobetoval po stovkách kvôli ničomu. Opakované zlyhania, presnejšie katastrofálne zlyhania veliteľov vrátane tak vysokých šarží ako generáli, vedú k záveru, že už ani tak primitívna úloha ako využitie elitných jednotiek či naopak využitie bojaNEschopných odvedencov na druhoradé úlohy nie sú v schopnostiach ruského velenia. Buď sú skutočne neschopní, alebo sami majú nad sebou blbý rozkaz, alebo sú tak zbabelí, že namiesto toho, aby zlý rozkaz odmietli, radšej obetujú stovky živiteľov rodín, len aby si udržali flek o pár týždňov dlhšie.
Stále platí jedno pravidlo, že Rus je najväčším nepriateľom Rusa.
2. Rus je najväčším nepriateľom Rusa. Aj mimo frontu.
O tejto téme mám rozpísaný blog, takže preskočím jeho pointu a prejdem k téme. Mladý Rus, ktorý bol na fronte ranený koncom augusta, išiel na zábavu do klubu s partiou svojich kamarátov. Odpálil svetlicu, pretože ako mladý, takmer zmrzačený chlapík musíte ukázať, že streľba a pyrotechnika vám chýbajú. Výsledkom je 15 mŕtvych, uhorených ľudí.
Výzva pre Zelenského: čo tak poslať do Ruska v rámci sponzoringu pár tisíc svetlíc? Do mesiaca je po vojne a celá Ruská federácia bude ľudoprázdna...
3. Vzbury mimo front
Video z tatarstanskej Kazane, kde mladí vojaci vulgárne nadávajú svojmu veliteľovi, pravdepodobne priamo generálovi, je dosť desivé. Keď nič iné, ukazuje to totálny rozvrat armády, kde je generál niečo ako poloboh. Lenže do generála skáču doslova jeho vnuci, súdiac podľa veku, a on normálne počas hromadného skandovania celej jednotky ujde preč.
Video je potešujúce, bo mňa pobavil jeden komentár, ktorý síce neviem, či je pravdivý, ale napriek tomu je viac ako možný: vojaci sa nevysmievali a nevyhrážali generálovi preto, pretože majú zlú situáciu, ale preto, pretože im sa minul alkohol a on sa stihol opiť ešte vtedy, keď oni už abstinovali! Im proste došla trpezlivosť, keď vytriezveli! Ak je toto pravda, tak ruská armáda už stýkrát prerazila dno. Ukrajina, nebude to také ťažké...
4. Rusko stále horí!
Pravdepodobne už ani divá sviňa nevie, koľko muničných skladov a skladov s pohonnými hmotami Rusom zhorelo od dodania prvého HIMARSu. A stále to pokračuje. Belogorod sám horel už toľkokrát, že by ma prekvapilo, ak by v meste stála jedna nezačmudená psia búda a nevysklený byt. Čím viac strácajú Rusi munície a nafty na svojom území, tým ťažšie to ich vojská majú (a civilisti tiež).
Čerstvo sa sublimovalo niekoľko vrtuľníkov ďaleko na severe, na Pskovskej vojenskej základni. Pskov je až pri estónskych hraniciach, takže totálne mimo dosah väčšiny stíhačiek, nieto vrtuľníkov. Tie majú akčný rádiu niekde okolo 100 kilometrov, pričom od najbližšej ukrajinskej hranice je to viac ako tisíc. V každom prípade tam Rusi prišli o dva kusy Kamovov 52 Aligátor a jeden Mil 28, čo sú oboje najmodernejšie bitevné helikoptéry ruskej armády. Ďalšie stroje boli poškodené.
A teraz malá konšpirácia: Pskov je príliš ďaleko na nejaký zásah do vojny. Samozrejme, vrtuľníky sa dajú previezť na juh, ale toto je hranica s NATO a nie tak ďaleko od Fínskeho zálivu. Nemyslím si, že by pohraničné oddiely išli na front práve z tejto oblasti. Rozbila vrtuľníky nejaká ukrajinská diverzná skupina? Možno, ale čo by takouto riskantnou operáciou získala? Áno, straty Ruska by narástli a zničené aj poškodené stroje nie sú schopní opraviť, ale samotné vykonanie je ťažkou skúškou, nie bezbolestnou operáciou, a v prípade vyzradenia misie by to bolo ukrajinské fiasko a ruský triumf.
Alebo to bola akcia niekoho iného, trebárs Estónska? Nemyslím si, hoci ja byť nejakým ministrom obrany GB alebo USA, asi svoje špičkové oddiely špiónov a diverzantov posielam niekam do ruskej tajgy každý deň (ale nemohli by byť černochmi). Každý úder do srdca ruskej armády značí, že sú definitívne oslabení o čosi viac. Niečo ako Hydra, ktorej Herkules uťal hlavu a opálil ju plameňom, aby jej nedorástla.
Ale napadla mi aj tretia možnosť: útok si urobili samotní miestni Rusi, pretože po tragických výsledkoch vrtuľníkových perutí z rovnakých strojov na Ukrajine si uvedomili, že potenciálne prevelenie tejto jednotky na juh by znamenalo takmer istý rozsudok smrti. Kamovy 50 a 52 utrpeli veľmi ťažké straty, údajne až 25% mašín je zostrelených. Rozbiť či poškodiť pár mašín značí, že jednotka na front nejde. Možno konšpirujem, ale mne nepríde táto úvaha ako niečo absurdné. Ostatne, v tom povestnom 60-kilometrovom kordóne pred Kyjevom údajne k auto-sabotážam dochádzalo denne a vojaci si po počiatočných neúspechoch a dlhodobom strádaní skrutkovačmi sami prepichovali nádrže.
5. Ešte niečo k lodiam
Takže admiráli Makarov a Essen nakoniec na dno nešli, ale zjavne sú poškodené. Rusko svojim prístupom k západným brehom Čierneho mora malo Ukrajinu z troch strán ako na dlani, takže rakety a drony mohli zasahovať civilistov z troch strán. Vyradením oboch plavidiel sa schopnosť odpáliť strely z juhu výrazne obmedzila a ukrajinská PL- a PR-obrana to má jednoduchšie. Satelitné zábery ukazujú, že flotila je uzemnená v Sevastopole a tipujem, že do konca vojny už Rusi z prístavu nepošlú ani korýtko s Mojžišom, lebo im ho Ukrajinci pošlú nachuj. Už som to spomínal, že Turci na začiatku vojny uzavreli Bospor pre ruské vojenské lode, takže najslabšia zo všetkých ruských flotíl, Čiernomorská, môže byť doplnená trebárs z Baltu len po riekach, takže výlučne menšími plavidlami. Ukrajina dostala posily od Británie a Nórska vo forme protilodných rakiet, takže bye bye flotila.
Inak ak by ste sa pýtali, stavil by som sa, že obe spomínané poškodené lode vykonajú do konca vojny ešte jednu malú cestu, tentokrát len zvislým smerom. Ja byť Zalužným, nenechám si malú pomstu ujsť.
6. Russkij mir
Ďalší diel zo svetoznámej ruskej komédie „Nás sa vaše sankcie netýkajú!“, tentokrát s názvom „Ruské platobné karty“ rozosmial publikum. Ruskí turisti nakupovali často sankciované tovary prostredníctvom ruských platobných kariet v zahraničí, no viaceré krajiny tomu teraz spravili prietrž. Ako vždy a všade, ruské nafúkané slová o super náhradách západných systémov spľasli. Žiaden Glonass, žiadne ruské mikročipy, žiadne ruské stíhačky piatej generácie. A žiadna náhrada systému Visa. Šmeline to síce nezabráni v plnej miere, ale znova to bude mať Kremeľ o trošičku ťažšie.
7. Ukrajinci zasiahli Kachovku. Teda...
Kachovská priehrada je dnes asi tá najčastejšie skloňovaná na celom svete. Potenciálna atómová bomba, naviac v rukách tak primitívneho a teroristického národa ako sú Rusi, nie je práve niečím, čo by nás nechávalo chladnými.
Je pritom zjavné každému mimo tých s IQ rohožky (30% slovenskej populácie), že Ukrajinci pri svojom postupe Chersonštinou majú nulový záujem o nejakú spálenú zem, na rozdiel od Moskvy, ktorá ťahá za kratší koniec. Po oslobodení bude oslabenej Ukrajine zaplavená, zdevastovaná zem naprd, civilné straty má beztak veľké, takže načo vyhadzovať do luftu kilometre kubické vody, keď Cherson padne do pár týždňov tak či tak?
Lenže Rusi sú Rusi, takže klamú aj keď držia huby. Včera na Kachovku dopadla raketa a je vcelku sranda, ako ten debilný národ notoricky sám seba predháňa v tom, akú väčšiu hovadinu vypustí do éteru. Údajne to bola salva šiestich rakiet HIMARS, z ktorých ale päticu zostrelila ruská PR obrana a len jedna reálne dopadla.
Vcelku vtipné, pretože doteraz Rusko nezostrelilo ani jednu zo stoviek podobných rakiet, a dnes sa im to podarilo hneď v piatich prípadoch zo šiestich. Ako tie Komjatice, ktoré si nikdy nikto nevšimol a zhodou okolností práve pár týždňov potom, ako sa rodák z tejto obce stal ministrom, dosť tuctová, až priam nesympatická obec, sa stala najkrajšou obcou Slovenska. Ach tie náhody...
8. Irán dodáva nedodáva dodáva nedodáva dodáva drony
O iránskych Šáhidoch, ktoré Ukrajinci zostrelili, som písal viackrát. Irán vehementne zapieral, že by dodal Rusom čokoľvek, čo sme mu verili asi ako Milanovi Krajniakovi, že je skutočne veriacim katolíkom. Hoci Kyjev mal viacero dôkazov, Teheránu to nevadilo popierať neustále, takže de facto išlo o tvrdenie proti tvrdeniu.
Potom sa do akcie namočil Tel Aviv a dvojica iránskych gardistov skončila rozstrieľaná ako rešetá, rovnako ako iránsky Iljušin plný dronov skončil v plameňoch uprostred Damasku. Iránu skrátka karta prestala ísť a musel sa priznať, ako to s tými dronmi reálne je. Áno, zrazu nie že nedodávali Moskve drony, skutočne ich dodávali, ale dávno pred vojnou. Tým teda žiadne sankcie voči Moskve neporušili, lebo vtedy žiadne neboli.
Čo im ale nevadilo rokovať s Putinom o ďalších dronoch. V Zálive tlie ďalší konflikt. Po niekoľkých devastujúcich vojnách medzi Irakom a Iránom za čias mojich mladých liet, cez prvú a druhú vojnu so Saddámom, kedy fúzatý geroj zatrepal krpcami dva metre vo vzduchu, cez vzostup a pád ISIL-u, až po aktuálnu vojnu v Jemene to hrozí férovkou medzi suniitskými Saudami a šiítskym Iránom. Keďže väčšina Iraku aj Sýrie je šiítská (a Sýria je aspoň nominálne proruská) a korunný princ Mohamed bin Salmán nasral už každého od Džamala Chašógího cez Bidena a všetkých svojich príbuzných až po súvercov Ujguroch, ktorých má Čína údajne právo držať v koncentrákoch, takže potenciálna výmena názorov by tentokrát bola veselá. Jeden z dlho pripravovaných blogov mám o zdrojoch ropy a plynu vo svete. Výsledkom celého „bádania“ je fakt, že síce doteraz bol Záliv centrom ťažby, ale frackovanie bridlíc (čo je väčšina ropných a plynových zásob na planéte) ťažisko presúva mimo tento horúci areál do iných oblastí. Ak doteraz USA a Západ neochvejne stál za viac-menej spoľahlivou Saudskou Arábiou, tak teraz sa Mohamedove výstrelky a zaťatosť OPEC-u obrátia proti Arabom ako dominantným dodávateľom. Priznám sa, nemám rád Arabov ako rozpínavý a zákerný národ, rovnako ako nemám rád islam. Ak sa Washington a Európa raz dostane do štádia, že náklady na ochranu saudských a kuvajtských ropných polí presiahnu výnosy z nich, bude pre mňa veľmi dojemným spestrením večera pri pukancoch a v papučkách sledovať, ako sa dve sekty islamu kántria a nikto im nepríde na pomoc. Ropa? Plyn? Perzský záliv? Hormuzská úžina? Nein, danke, vyriešte si to sami. My vaše suroviny už nepotrebujeme, Permská panva, Marcellus, Bakken a Lublinská panva (a možno aj Smilno, hehehe) nám vystačia, Salam allejkum!
9. Obilie budeme dodávať aj naďalej, trhnite si! Dobre.
Rusi sa na margo ostreľovania svojich lodí urazilo tak strašne, že vyhlásilo, že žiadna obilná produkcia neopustí ukrajinské či Rusmi okupované prístavy. Turecko je momentálne najsilnejšou Čiernomorskou námornou veľmocou a ako sprostredkovateľ celého biznisu mu narástlo sebavedomie. Z druhotriedneho národa sa stal silne nacionalistický a trošku spiatočnícky štát, ktorý dnes, po sto rokoch porážok a obrovského úpadku, začal mať znova svoj význam. A Erdogan sa toho aj s chuťou chytil.
Takže akonáhle sa dieťatko hodilo o zem a začalo búchať pästičkami, že žiaden obchod už nebude, Ankara vyhlásila, že bude – a Moskva stiahla svoj vypĺznutý chvostík. Ruku na srdce: keby sa vás niekto pred ôsmymi mesiacmi opýtal, že či je možné, aby Turecko urobilo Rusku naproti a napriek výslovnému zákazu si stváralo v Čiernom mori čo chce, verili by ste mu? Ja teda rozhodne nie, a práve toto je ďalšia z celého reťazca ťažkých porážok Putina a totálneho poníženia jeho vlády zo strany kohokoľvek na svete. Zbrane mu dodáva Severná Kórea a Irán, pretože vlastné nemá. Komunistické štáty mu zakážu platobné systémy, Európa odmietne ropu a plyn, prezident Guinea-Bissau sa v jeho prítomnosti hrá na telefóne, polovica iných prezidentov ho necháva čakať a vo svojom Parkinsonovi triasť sa pred kamerami, kazašský prezident Putinovi zhabe uhlie, Azerbajdžan si len tak pred ruským zrakom vyvolá vojnu s Arménskom, Ukrajina vyhadzuje do luftu polovicu palivových báz a v totálnej submisivite musí Kremeľ povolať Taliban, aby budil aspoň zdanie, že s ním niekto chce rokovať. Čo bude ďalšie? Soby v ruskej tajge sa stanú LGBT? Lukašenko si z protestu nechá narásť dlhé vlasy a kúpi si lístok na Brutal Assault? Matriošky sa nechajú preoperovať na černochov? Vodku budú vyrábať v Jordánsku z ukrajinskej raži? Blaha bude kandidovať za SaS? Už si to ani netrúfam predstaviť.
P.S.: Sľúbil som vám dobrú správu na koniec. Možno vás to poteší, mňa celkom hej. Takže pripravení? OK.
Minulý týždeň sme trošku postúpili s vydavateľmi mojej knihy - to je dôvod malej odmlky. Nie je to ešte isté, ale zjavne sa mi podarilo dohodnúť so sponzorom na financovaní knihy blogov (ešte nemá názov). S vydavateľom sme si ujasnili ďalší postup a po troche snahy, nervačenia za kompom som zistil, že doterajšie blogy majú dohromady 666 strán (asi kvôli mne tá desatanizácia Ukrajiny). Takže takto: ak sa nič nezmení, kniha bude. A bude iná kniha, budú knihy dve! Prvá by sa mala týkať prvých šiestich mesiacov vojny, teda 24.2. až 24. 8. 2022. Ak sa osvedčí a predá sa aspoň tisíc kusov, tak dovtedy si pohneme aj s druhým dielom, teda od Chersonskej ofenzívy až do konca sveta alebo vojny alebo čo ja viem čoho. Kniha bude ilustrovaná mojou maličkosťou, nápadov mám dosť. V druhom diely by som konečne dopísal dlho sľubované blogy Divadlo Jára Cimrman: Kremeľ, Veľké problémy malého Macka Pú ako aj približne trojica blogov o zážitkoch „našich“ Ukrajincov z frontovej zóny.
A teraz otázka: náklad na knihu o cca 400 stranách budú niekde na 10 Eurách/kus. Má tu niekto skúsenosti s crowd fundingom? Sponzor ani vydavateľ asi nebudú ochotní znášať všetko naraz a crowd funding s predpredajom by záasadným spôsobom pomohli.
Nejaký nápad?
