1. Vaše konto bolo zablokované
V piatok a sobotu som spoluorganizoval jednu turistickú akciu, na ktorej sa podieľala aj armáda )Štefánikov pochod). Ako bývalý značkár som tradične označoval jednotlivé trasy. Keďže bolo svinské počasie, klzký terén a celková dĺžka trás bola okolo 70 km, armáda preposlala chalanov zo žilinskej posádky (pozdravujem Petra a Andreja!) so štvorkolkou. Pre mňa nóvum značkovať „zo sedla“ mašiny, vcelku som sa tešil.
Lenže hneď ráno došla studená sprcha. „Vaše konto na sme.sk bolo zablokované.“ Hm... Pred týždňom ma zablokovali na Facebooku až do konca augusta. Kto ma má na FB, vie, že dosť často sa tam podchytím s partiou trollov a náckov, pričom slovník na jednu aj druhú stranu býva hodne ostrý. No hneď nato došlo k blokácii na sme.sk, čo ma prekvapilo. A budem úprimný: prvá eventualita, ktorá mi napadla, bola tá, že prišiel zásah zhora. Keď pozeráte na aktuálne dianie okolo Šutaja Eštoka a Gašpara, resp. policajtov, ktorí im do systému nepasujú, tak sa ani sám sebe ani mojim čitateľom nečudujem, že im skrslo toto isté. Problém bol v tom, že som bol zablatený v teréne, kilometre od počítača a mal som na stole iné priority. Čo ma ale potešilo boli desiatky správ, ktoré mi chodili od piatkového rána až do haleluja, prakticky do pondelka doobedia. Nevedel som, že mám až taký verný fanbase!
A potom to začalo gradovať. V sobotu sa objavil blog Otilie Horrocks „Kam zmizol blog Jána Vachára – a kde ho ešte nájdete.“ Priznám sa, šoklo ma, že moje blogy majú niekde nejakú zálohu. Ja mám samozrejme z každého blogu originál, lenže pracovný názov konkrétnych článkov sa mohol počas písania meniť a teda je prakticky nemožné pre mňa všetkých 410 textov vyfiltrovať a nahrať niekam chronologicky. V každom prípade sa teda väčšina blogov našla kdesi inde. Pani Horrocks, ďakujem stokrát!
Ešte viac ma potešila diskusia pod článkom. Ono sa hovorí, že pokiaľ si ťa správni ľudia nezastanú a nesprávni do teba nenavážajú, tak robíš niečo zle. Diskusia má o tomto čase 77 reakcií, čo je na tento typ blogu dosť, plus čítanosť 4200.
No a potom prišla reakcia, ktorá ma prekvapila ešte o čosi viac. Impérium znova útočí.
Jolana Čuláková je pre mňa na rozdiel od pani Horrocks neznámou blogerkou. Jej blogy zjavne príliš veľký význam nemajú, súdiac podľa čítanosti, ktorá je až na výnimky biedna. A pani Čuláková (podľa niektorých diskutujúcich je to typická hejslovenská katolibanka) začala podsúvať svoje „sdjeľajte kím nesmažu“ fakty.
Nuž, domnienky pani Čulákovej sú dokonalým náznakom toho, že na Slovensku asi nikdy nebude dobre. „Diskutujúci sa rozhodli pre aktivizmus a zrušili si predplatné.“ Blogerka asi zabúda, že každý z klientov sme.sk má svoje peniaze a s nimi sa rozhoduje robiť podľa svojich potrieb alebo nápadov. Takže ak by ma napríklad na smečku zaplavila ako typického čitateľa znôška reklamy a podprahovej agitácie pre Smer alebo náckov, tak aj ten typický bloger by asi rozmýšľal, či podporuje správnu stránku alebo neprejde radšej do Enka. Prečo by som si to nechal schvaľovať pani Čulákovú či kohokoľvek oného, to vážne neviem.
Mimochodom, podľa vlaňajších štatistík patrím k najčítanejším a najdiskutovanejším blogerom na Smečku. Patrím aj k najostrejším kritikom dnešnej vládnej mafie, nehovoriac o Putinovi a jeho fašistickej zberbe. Dá sa čudovať, že keď Sme bez vysvetlenia zablokuje jeden z top kanálov v politickej atmosfére dneška, že niekomu napadnú otázniky?
No a potom pani Čuláková preráža dno. Tu mi ale ide na um, či zámerne alebo je len taká povaha. Na Facebooku z mojej skúsenosti nikdy nikto nerobí zadarmo, nieto aby tam niekto písal dlhý blog na margo aféry ohľadom zmiznutia blog-konta.
„Ide o blogera, ktorý aktívne podporuje Ukrajinu, zbiera peniaze na pomoc ukrajinským vojakom a ako dobrovoľník osobne jazdí do vojnou zmietanej krajiny. Teda aspoň tak to o sebe tvrdí.“ Ja to o sebe netvrdím. Netvrdím o sebe, že som chlap, Slovák, že mám 187 cm a 85 kilo. Toto je proste realita a príčetný človek sa pri tom nezastavuje. Mojich 5 krátkodobých ciest na Donbas /jún, august, október a november 2024 plus január 2025) bolo pomerne dobre zdokumentovaných na Sme.sk aj Facebooku. Ak si niekto myslí, že tie videá a fotky boli generované AI, nech pouvažuje o odbornej pomoci.
Rovnako aj o mojej cca 100-dňovej etape v Slavjansku, ku ktorej som ešte nedokončil blogy a ani na zbierke na Donio ešte nemám vyčíslenie (pretože sa ešte veci stále riešia).
„Na podporu obrany Ukrajiny vyzbieral tisícky eur. Kde v skutočnosti skončili, nevedno.“ Pani Čuláková, pre vaše info: je v samotnej zmluve s platformou Donio, že účel prostriedkov musí každý „zberateľ“ dokladovať jasne a presne. Ja a môj team máme našťastie výnimku, pretože ak pošleme na vojnou zmietaný Donbas napríklad tisíc Eur na remont mašín (priemerný kurz 45.000 hrivien), nemáme najmenšiu šajnu koľko to bude stáť, kde to spravia, kedy to spravia a ako dlho oprava Jeepu vydrží. Prostriedky z Donio preposielame teda podľa žiadosti nám overených brigád en bloc s tým vedomím, že nedostaneme účtenku. Niekedy zo sumy niečo ostane a nemám potrebu si žiadať sedem Eur naspäť, niekedy si musia chalani na fronte zvyšok napokon doplatiť. Iná situácia je ohľadom uniforiem, REBov alebo dronov, ktoré chalani kupovali cez nejaké armádne sklady a mali presné vyčíslenia, čo, koľko a kde stálo.
Ak by ste čítali moje blogy pravidelne, čo rozhodne nerobíte, všimli by ste si, že TRIKRÁT sme siahli na „ich“ teda ukrajinské prostriedky, pretože sme počas troch rôznych ciest rozmlátili auto. Sumy neboli veľké ale teraz spamäti rátam minimálne dva až tri tisíc Eur, ktoré sme museli „prežrať“ my, aby sme vôbec mohli humanitárku doručiť. Celkovo sa na Donio vybralo za presne rok 75.000 Eur (plus vyše tisíc na úplne iný projekt, ktorý s mojimi blogmi a Ukrajinou nesúvisí), pričom cca 70.000 išlo na konkrétne účely, niečo na naše nešťastné cesty s rozbitým VW a časť peňazí čaká na vyplatenie, keďže sa zmenili za tie mesiace potreby a účely. Len pre vaše info, pani Čuláková, ak by ste čítali aspoň posledné moje blogy, všimli by ste si kauzu vojaka Tarasa, ktorému sme zberali peniaze menovite na motocykel a protidronovú pušku. Kým sa peniaze vyzberali (cca tisíc Eur), jednotka bola rozprášená a Taras teraz čaká na úplne iné misie, takže za tie peniaze sa kupujú EcoFlowy. Len keby ste si náhodou neráčili prečítať ani len tie posledné aktualizácie...
Váš štýl je taký krásny, typicky ficovský. „Ja nehovorím, že Anča sa ti spúšťa s kohokoľvek vidí, ja len tak hovorím, je to možné.“ Taký ten právnický – a zbabelý slovník – kedy vlastne obviníte bez dôkazov, ale vlastne tak prašivo, že vám nikto nič nemôže. „Ja som predsa nehovorila, že vy pán Valchár ste tie peniaze ukradli! Ani náhodou by som si to nedovolila.“
Problém je v tom, že zjavne dovolila, a to napriek tomu, že Donio po skončení každej zbierky zasiela každému donátovi výpis plus rovnako to robím aj ja. Keby ste KEDYKOĽVEK v živote sa obťažovala poslať čo len cent na AKÚKOĽVEK dobrú vec cez túto platformu, veľmi dobre by ste si toho bola vedomá. Mimochodom, presne toto vám vytkli diskutujúci, ktorí reálne nesedia na prdeli ale snažia sa byť užitočný. Žiaľ, u vás ani náhodou...
No a ešte jeden postreh k tejto téme: zasa, ak by ste vôbec bola mojou čitateľkou, všimli by ste si, že nie raz som tam dával linky na zbierky na úplne iné veci a pre iných ľudí. Dokonca posledné dva blogy tam boli s litovským predčíslím IBAN, ktorý kolega Patrik používa na Ukrajine. Keď som prebral články Víta Solnařa, dodal som jeho byumeacoffee, nie moje, pretože som férovo usúdil, že by som dostal odmenu za cudziu prácu. „Kde skončili peniaze, nevedno.“ Môžete aj teraz podpultovo a zákerne konšpirovať. Ide vám to dobre. ;)
A úplne ma prekvapila vaša istá miera schizofrénie: „Slovník ma nevyberaný, vyjadrenia sú nekorektné a vulgárne. Ale to je vlastne jedno, pretože sa nesnaží kritikov umlčať, neporušuje zákony, ľudské práva a nešíri hoaxy.“
Tak ja teda neviem, ale vadí vám môj slovník alebo nie? Pretože mne napríklad slovník vo filme Kurvahošigutntag rozhodne nevadí a túto svojskú komédiu si raz za čas pustím. Rytmusa a jeho dementnú tvorbu pre dementných spotrebiteľov ani náhodou. Nebudem teda nadávať na Bolka Polívku a ani náhodou nebudem „jeho“ scenár rozoberať na smečku. Keďže si Rytmusa nepustím, tak ani jeho. Napísať, že niečo je zlé ale je to vlastne OK, no neviem, odporúčam psychológa. Alebo prídete do krčmy, vypýtate si nealko pivo a potom sa barmanovi sťažujete, že vám nepíše? Teda ja neviem, nerozumiem tomu.
„Keby nevznikla diskusia pod blogom Otílie Horocks o "zmiznutí" Jána Valchára, prešla by som to bez povšimnutia. Zvrhla sa však na frustráciu až hnev niektorých komentujúcich. Ako inak, nechýbajú konšpiračné teórie a špekulácie o dôvodoch vypnutia ich obľúbeného blogera.“ Hm, takže vy by ste si niečo prešli bez povšimnutia, len ste si to všimla. A to dokonca tak ostro, že ste napísali blog plný konšpirácií a špekulácií, však?
„Dnešná doba praje (anonymným) vyhrážkam, konšpiráciám, polopravdám a názorom zamieňaným za fakty.“ A vy pani Čuláková dokonale idete s tou dobou.
„Zostáva veriť, že dobrovoľník a bloger Ján Valchár stále žije, že raz sa dozvieme, čo robil na Ukrajine a kde skončili vyzbierané peniaze od darcov.“ Naposledy, pani Čuláková: keby ste moje blogy si unúvala aspoň rozkliknúť, zistili by ste, že už mesiac som doma, na Brezovej a mám trochu aktívnu dovolenku. Na Kopaniciach mi nehrozia ani Šáhidy, ani Iskandery, ktorých som na Ukrajine zažil viac ako dosť. Na Ukrajinu sa napokon nevraciam teraz tento týždeň, ako bol plán s bývalou priateľkou Innou a jej dcérami, idem tam podľa všetkého na prelome septembra a októbra, a to na trištvrte roka nonstop. S humanitárnou pomocou, prostriedkami z Donio od čitateľov sme.sk a dobroprajných ľudí.
Mimochodom, dám vám potom v blogu vedieť, kedy, koľkí a kadiaľ ideme a akú pomoc vrátane financií vezieme. Máte exkluzívnu možnosť si ísť osobne overiť, komu a koľko pomoci ide do rúk. Úprimne dúfam, že túto možnosť neodmietnete a že napíšete o ceste blog ;)
Ešte posledná správa na margo diskutujúcich, ktorí mi vytkli buymeacoffee. Áno, z BMAC som dostával nejaké prostriedky, z ktorých sme platili napríklad naftu, počas cesty hotely alebo jedlo a pitie (takmer výlučne nealko, keby niekto chcel rýpať). Ja mám svoje SZČO, ktoré bolo teraz viac alebo menej neaktívne, pretože som bol na Donbase. Jeden z nás je čerstvo nezamestnaný (dlhodobo živnostník), ďalší je dobrovoľníkom na Záporoží, jeden je dôchodca, ktorý značnú časť úspor prelial do ukrajinskej humanitárky. BMAC nás v istej miere živilo, rovnako ako mňa počas troch mesiacoch v Slavjansku. Ak si niekto myslí, že za jeden blog dostanem tisíc Eur skutočne na moju kávu alebo chľast, nech si to vykope z hlavy. A ak si niekto myslí, že jediná pomoc, ktorú som ja od začiatku zbierok na Donio priniesol, je len tá prostredníctvom sme.sk a Donio, nech sa tiež prebudí. Mojimi rukami prešli stovky kilogramov oblečenia, hygieny, potravín a EcoFlowy. Dodali sme lieky, náradie, dokonca aj chladničku pre ex-svokru Oľhu (tam mám bločky a foto, len som ich ešte nenahral). Donio je len špičkou ľadovca a naša/moja pomoc sa neobmedzuje len na túto platformu.
2. Blog znova odblokovaný
V piatok večer som napísal email s otázkou o vysvetlenie. Mal som dve možnosti: buď som zásadným spôsobom porušil kódex sme.sk, alebo nastal tlak zhora. Keďže som kvôli armáde nestihol skôr, bol som si vedomý, že odpoveď dostanem najskôr dnes.
A redakcia, resp. pán Paculík, nesklamali. Dostala sa mi korektná odpoveď s tým, že dôvod boli vulgarizmy a nie politický tlak zhora. Prisľúbil som zmenu slovníka a editáciu posledných blogov (toto spravím poobede, keď sa navrátim domov).
Trochu ma prekvapili, pretože môj slovník je reálne kasárenský, čo priznávam. Nemyslím si, že by posledné blogy boli extra tvrdé a ostré, ale OK, je to ich portál, nie môj.
Ďalšia vec: pobavil ma sústredený útok niekoľkých anonymných diskutujúcich, pričom niektorí sú tu chronickí tragédi (Milan1: „Ja na rozdiel od teba nevystupujem anonymne.“ „Oponent: „To vážne máš Milan meno a 1 priezvisko?“ Nemohol som sa dosmiať aj na tupej námietke, aj na trefnej odpovedi). Jeden diskutujúci si dokonca neváhal kvôli mne otvoriť nový diskusný účet a dokazovať môj rasizmus. Potom som si tých pár desiatok príspevkov prečítal a pochopil som, že to je naša stará známa duševne narušená stalkerka, ktorá sa sem naváža už asi pod desiatym nickom, tapetujúc svoje psychické choroby všade a všetkým.
V každom prípade ďakujem redakcii a pánovi Paculíkovi za odblokovanie blogov. Ono, trochu je aj na vašej strane chyba, že vznikli konšpirácie ohľadom vypnutia konta – vysvetliť ste to mohli vopred. Nezišli by diskusie do roviny fám. Ale aj tak spätne dík, dúfam, že sa vám predplatitelia vrátia v plnej miere. Poznáte najväčší marketingový fail v histórii? Konkrétne story Coca Cola versus Pepsi? Snáď to bude podobné.
A ako bloger, o ktorom sa píšu blogy, ďakujem svojim čitateľom za univerzálnu podporu. Nepreháňam, keď poviem, že ma to dojalo. Za odmenu tento týždeň prelúskam Aljošu a nahrám celú sériu aj s novinkami nanovo. A aby ste si nemysleli, že len značkujem vojakom trasy a flákam sa na dovolenke: kúpili sme „nové“ auto pre ZSU. Pôvodne malo ísť na Slavjansk, ale na Záporožský front prevelili partiu vojakov, ktorým dron spálil štyri autá naraz. Opel z Brezovej bude naložený humanitárkou, hygienou, detskými vecami, turniketmi a pozor, pre vojakov pri Chersone nám daroval kamarát rybár motorový čln. Čln je zadara, motor za polovičnú cenu 800 Eur. Kamarát sa ponúkol preplatiť vopred polovicu, druhú doplatíme po doručení nákladu, dakedy v auguste. Výprava by mala ísť koncom týždňa smer Mykolajiv – okolie Chersonu – Záporižie, moje auto plus dodávka plná generátorov. Do Slavjanska napokon ide iba dvojica škatúľ s turniketmi a hygienou. Bude video.
Ak chcete prispieť na naftu a motor, zatiaľ iba cez kafé: https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Z tohto kafé nepôjde na kafé ani whiskey ani cent, pani Čuláková. ;)
P.S. Ešte raz ďakujem Otilii a Dušanovi za blogy, kopaničárke Ľubke za „externú“ komunikáciu na sme.sk a všetkým fanúšikom - obzvlášť Huncúta - za záujem a obavy!
