A kvôli časovému stresu pred odchodom nestíham opraviť chyby tejto cca 6 rokov starej kapitoly. Neurazím sa za prípadné upozornenia na chyby, preklepy, nelogickosti.
COLORADO
Týždeň po Novom roku vzlietlo z letiska Kansas City v Missouri staršie dvojmotorové lietadlo Piper Cheyenne II. Bolo ráno počas najchladnejšieho mesiaca v roku, čo značilo, že celá krajina žiarila snehom. Ďaleko na východe začalo svitať. Lietadlo s jediným človekom na palube nabralo výšku a potom zamierilo na západ, smerom k Skalnatým horám. Preletel cez Kansas, priblížil sa k hraniciam Nebrasky, vnikol do teritória Colorada, znova sa dostal na dohľad k Nebraske a po hodine a pol od štartu sa Cheyenne zniesol vo vzdušnom priestore Wyomingu na rovnomenné letisko. To už slnko dávno vyšlo a tisícmetrové končiare v pätnásťstupňových mrazoch osvetľovali krajinu.
Pilot zaroloval lietadlo na svoje miesto tak ako hádam už stokrát predtým. Zababušený v kožuchu, kožušinovej čiapke a pletenými rukavicami si zobral aktovku, svoju jedinú batožinu.
Pred letiskovou budovou stál starý Jeep Cherokee. Pri ňom podupkával statný vysoký päťdesiatnik s fúzami. Od úst sa mu vzniesol obláčik pary, keď sa doširoka usmial na Pilota.
„Zdravím Vás, pán Ferrers,“ podal mu ruku. „Vitajte znova v horách.“ Potom mu rozžiarená tvár potemnela. „Ešte raz úprimnú sústrasť. Je to hrozné.“
Pilot, ktorý by mu mohol byť pokojne otcom, iba kývol hlavou. Posadil sa na miesto spolujazdca a aktovku si dal na kolená. Jeep vyšiel z parkoviska, po diaľnici číslo 25 zišiel na juh, míňajúc pritom Leteckú základňu Francisa E. Warrena. Na juhu mesta šofér vyšiel na Lincolnovu diaľnicu a zamieril na východ. Pol hodinu išli mlčky zasneženou, riedko obývanou krajinou. Starší muž bez slov pozeral pred seba, len občas sa obzrel na nejakú budovu či objekt na bielom obzore. Potom sa auto zatočilo na juh, po desiatich kilometroch prekročilo hranicu Colorada a zamierilo do snehom pokrytej prérie. Až tam sa starší pasažier prebral zo zamyslenia.
„Skontroloval si všetko tak, ako bolo treba?“
„Iste, pane,“ odvetil šofér. „Prešli sme celý dom. Nenašli sme žiadnu plošticu ani nič, čo by Vás mohlo sledovať. V komore máte jedlo na týždeň, víno, pivo, whisky, cigarety a cigary. Hosťovské izby sú pripravené pre desať ľudí.“
„Ďakujem ti, Rick. Dnešný deň budem potrebovať všetko zvládnuť,“ povedal starší muž a znova stíchol.
Šofér viedol vozidlo ešte dvadsať minút po bočných cestách. Lokalita bola riedko obývaná, auto minulo len niekoľko menších dediniek a fariem. V lete sa tu pásol dobytok a pestovala sa tu hlavne kukurica. Teraz nebolo vidno nič len biela planina a sem-tam pár stromov. I cesty boli prázdne, stretli iba pár starších terénnych automobilov a kamión.
Potom Jeep stočil z hlavnej cesty do prérie. Pred nimi sa črtala farma zasadená v sade jabloní a čerešní. Auto prešlo okolo nej a pokračovalo ďalej pomedzi orechovú alej. Cesta bola čerstvo odhrnutá, hoci nesnežilo od Nového roku, čo svedčilo o tom, že nebola užívaná už dlhšiu dobu. Jeep zaparkoval pred kamenným domom s niekoľkými drevenými hospodárskymi budovami. Pred domom rástli rôzne stromy a kry. Na prvý pohľad to bolo víkendové sídlo a nie usadlosť farmára. Dalo sa tiež hádať, že majiteľ tohto domu rozhodne nepatrí k priemerným ľuďom.
Starší muž odmietol priniesť svoju aktovku do domu. Iba mlčky podal šoférovi ruku a kývol mu na rozlúčku. Jeep sa potom vrátil na začiatok pozemku do pôvodnej farmy.
Kamenný dom bol vykúrený, aj keď pahreba už vyhasínala. Rick očividne celú noc poctivo kúril, aby starý pán mohol nerušene pracovať. Vedľa krbu v hosťovskej izbe bola pripravená hromada dreva. Majiteľ bol známy svojimi konzervatívnymi postojmi voči domácnosti rovnako ako neortodoxnými nápadmi na techniku, takže odmietal fotovoltaické články na streche aj kúrenie olejom, takže v celom dome sa dali nájsť iba kotly na drevo.
Ako náhle si vyzliekol kabát a prezul sa do papúč, prvé čo spravil, rozkúril vyhasínajúcu pahrebu. Tá trocha pohybu mu rozprúdila krv a konečne sa dostal zo zádumčivosti a melanchólie, ktorá ho držala, odkedy vzlietol z Missouri. Každú zimu tento pohyb urobil nespočetnekrát, takže teraz mu pripomenul minulosť.
Usadlosť kúpil na konci sedemdesiatych rokov. V tom čase mal mladú rodinu, Tri dospievajúce deti, milujúcu manželku a biznis, ktorý by uživil takých rodín sto. Uvedomil si však, že okrem svojho predmestského domu v Missouri, kde mal centrálu firmy, potrebuje aj nejaké útočisko ďaleko od ruchu a zhonu veľkomesta. Chcel menší ranč niekde v prérii, kde bude každý voľný víkend či školské prázdniny načerpávať ďalšiu energiu na biznis a svoje projekty. On aj manželka mali predstavu o tom, ako by ich hniezdočko malo vyzerať, no takmer dva roky sa im nedarilo nič blížiace sa predstave zohnať. Jeho agenti aj kamaráti mu dohodili tucty ponúk v Kansase, Missouri aj Iowe, ale všetko sa mu zdalo ako rande naslepo.
Potom zapracovala náhoda a jeho dlhoročný kamarát mu spomenul, že jeho spolužiak v Colorade má nádherný ranč, o ktorý asi kvôli exekúcií čoskoro príde. Jeho firma sa kvôli vysokým cenám ropy počas ropnej krízy dostala do úverovej špirály, až nakoniec skrachovala, no veritelia potrebovali vrátiť podstatne viac prostriedkov, koľko im vyniesla dražba, a jediná možnosť bolo predať samotný ranč.
Podnikateľ z Kansas City si povedal, že za pokus nič nedá a hneď ďalší víkend sa na svojom Chevrolete previezol cez prériu. Domáci pán a pani ho privítali milo, no s utrápenými tvárami. Vedeli, že tento kupec ich síce zbaví dlhov, no takisto aj domácnosti. Obaja mali päťdesiat rokov a vedeli, že ďalší začiatok bude ťažký. Zdvorilo záujemcu povodili po dome, hospodárskych budovách aj pozemku. Ako náhle zbadal v zapadajúcom slnku siluetu vzdialených Skalnatých hôr, počul štekať kojoty a spievať v sade vtáky, okamžite pochopil, že presne toto hľadal.
„Beriem to ihneď,“ povedal obom domácim. Gazdiná sa okamžite rozplakala. Keď im však vysvetlil, že nechce ich farmu ani dom ale ten pokoj a výhľad, čiže všetko od nich odkúpi, vyplatí im úver, ale nechá im dom, budovy a vedenie ranču, rozplakal sa aj farmár.
Hneď na druhý deň poslal jeho osobný bankár desaťpercentnú zálohu. Ďalších takmer milión stotisíc dolárov išlo hneď ako právnici oboch strán vybavili všetky potrebné dokumenty. Do jesene bol na konci sadov postavený nový dom, príjazdová cesta aj pár hospodárskych budov. Gazda, gazdiná a ich deti dostali od nového majiteľa svoj pôvodný dom aj so stajňami, pracovné miesta na farme a väčšinový podiel na úrode. Zato sa starali o nový dom vždy, keď mali noví majitelia prísť na víkend či prázdniny. Gazda o pár rokov nato zomrel pri autonehode, manželka ho nasledovala o desať rokov neskôr kvôli rakovine, no ich starší syn sa k ich spasiteľovi správal so synovskou úctou a jeho deti mu boli ako súrodenci.
Preto ho teroristický útok v Omahe, kde manželka staršieho pána tragicky zahynula, zasiahol rovnako ako smrť svojej matky.
Toto všetko prebehlo Larrymu Ferrersovi hlavou, kým sa pripravoval na nasledujúce stretnutie. Z aktovky vytiahol niekoľko zviazaných, očíslovaných dokumentov a rozložil ich po stole. Notebook prepojil s projektorom a skúšobne na stenu premietol pár záberov.
V tom čase pristával sotva sto kilometrov na juh na letisku v Denveri strieborný Bombardier Global 600, ktorý taktiež skoro ráno vzlietol z D.C. Krátko na to na tom istom letisku pristál linkový Boeing 777 z New Yorku. Počas nasledujúcej hodiny pristáli v Denveri, Colorado Springs a Cheyenne ďalšie tri biznisové lietadlá. Z každého vystúpil jeden konkrétny muž, na každého čakal jeden taxík, ktorý ich postupne viezol do zasneženej prérie. Ďalšie dve vozidlá, jedna limuzína Cadillac CT6 a jeden Hummer H3, prekročili západné, respektíve južné hranice Colorada a smerovali nahor.
Tesne pred desiatou zapípal starému pánovi mobil.
„AR je tu,“ prečítal si esemesku. Pár minút nato pred domom zastavil taxík. Vystúpil z neho približne šesťdesiatnik v kožuchu. Zaplatil taxikárovi a auto odišlo preč.
„Zdravím ťa, Anthony,“ pozdravil prišelca domáci. Ten si čiastočne podozrievavo a čiastočne zvedavo prezeral dom aj hostiteľa. Obaja sa nevideli niekoľko rokov, ale zhruba raz či dvakrát do roka boli vo vzájomnom telefonickom či emailovom kontakte.
„Larry,“ kývol mu hosť nazad. Podali si ruky; stisk aj pohľad do očí boli dlhšie a intenzívnejšie ako keď sa stretli naposledy.
„Máš pekný dom a ranč. Chcel by som ho vidieť aj mimo tejto skurvenej zimy.“
„Dnes si musíš vystačiť so šesťdesiatimi číslami snehu, Anthony.“ Rukou mu naznačil, aby vošiel dnu. „Nestoj v tom snehu.“
Anthony Riesner bol šéfom strojárskeho koglomerátu a obaja sa navzájom poznali už dve dekády. Okrajovo spolupracovali prostredníctvom svojich spoločností. Nikdy sa príliš nezblížili po ľudskej stránke, no biznisovo sa vzájomne uznávali. Svojimi aktivitami vlastne pomohli jeden druhému zarobiť istú zaujímavú sumu, a to niekoľkokrát.
„Som zvedavý, načo si ma sem v tomto zasranom mraze zavolal.“ Hostiteľ bol zvyknutý, že chlapík mal dosť drsný jazyk a posledné obdobie mal o dva dôvody viac. Nevadilo mu to, sám mal vojenskú minulosť a kasárenský slovník k nej neodlučiteľne patril.
„Všetko sa dozvieš, priateľu,“ vyviedol ho po drevených schodoch do podkrovia. „Zatiaľ sa usaď a odlož si veci. Dole si sprav kávu alebo čaj. Alebo ak chceš, spravím ti ju radšej ja.“
Znova sa ozval zvuk esemesky. „LV tiež.“
„Ospravedlň ma, prosím, prichádza druhý hosť.“ Ferrers nechal hosťa v izbe a zišiel dolu k oknu. Chvíľku nato sa objavil iný taxík. Takisto z neho vystúpil muž v stredných rokoch, ktorý podal šoférovi zväzok bankoviek.
„Leo, vitaj!,“ otvoril dvere domáci.
Vysoký kostnatý muž s orlím pohľadom sa smutne usmial, „Larry! Tuším si o trochu zostarol.“ Podali si ruky ako starí kamaráti, hoci sa nevideli už nejaký ten rok.
„Čo máš pre mňa také súrne, že si ma odvolal z D.C.?“
„Onedlho sa to dozvieš, Leo,“ kývol rukou na otvorené dvere. Obaja vošli dnu. Zoznámil oboch hosťov, ktorí sa poznali len z časopisov, osobne však nie. Posadil ich v pracovni k šálkam kávy. Celý proces opakovali ešte päťkrát v priebehu sotva trištvrte hodiny. Niektorí hostia sa poznali osobne a oslovovali sa krstnými menami, avšak každý poznal každého po biznisovej stránke. Hostiteľ i sedem hostí malo niekoľko vecí spoločných; každý sa už niekoľko rokov objavoval v zozname U.S. miliardárov, každý mal nad päťdesiat rokov a bol váženou autoritou vo svojom obore. Okrem toho bol každý pravý Yankee, aj keď pochádzali z rôznych štátov USA a mali rôzny pôvod. Každý z nich mal diverzifikovaný pôvod majetku. Každý bol pomerne konzervatívny.
A každý z nich sa stal pred šiestimi týždňami v tú istú sekundu vdovcom.
Všetci vedeli, že v Omahe prišli o manželky, ktoré milovali ktoré milovali ich. Domysleli si, že dnešné stretnutie nebude obchodné. Každý z nich bol ako na ihlách.
Hostiteľ pred každého z nich dal kávu a niekoľko jednohubiek, ktoré mu nachystal Rick z farmy. Dal si záležať na takej atmosfére, akí sa dala očakávať pri úplných, fungujúcich rodinách. Praskajúci kozub ten dojem ešte umocňoval. Kým začal s príhovorom, z návštevníkov opadla únava a ostýchavosť a naopak, navodil v nich nostalgickú rodinnú náladu, o ktorú však v novembri prišli.
Ferrers sa postavil s pohárom kávy v ruke. Odkašľal si, čím vytrhol hostí zo zádumčivosti a pritiahol zraky na seba.
„Priatelia,“ každému pozrel do očí, „pravdepodobne viete, prečo som vás sem zavolal. Ďakujem každému z vás zato, že ste si v tejto depresívnej dobe našli čas a energiu a dostavili sa na môj ranč. Viem, že tak ako ja, aj vy máte za sebou ťažkých sedem týždňov. O to viac si cením, že prišli všetci, ktorých som pozval.“ Niektorí mu prikývli, pár z nich mlčalo a pozeralo na neho s kamennou tvárou.
„Na začiatok vám zrekapitulujem moju situáciu spred štvrť roka.“ Vykročil od stola a začal sa pomaly prechádzať po drevenej podlahe.
„Pred tromi mesiacmi som mal kompletnú rodinu a niekoľko prosperujúcich firiem. Niektoré boli priamo v mojich rukách, iné boli písané na moju ženu či deti. Hodnota môjho majetku bola takmer dve miliardy dolárov. Hodnota kompletného rodinného majetku presahovala desať miliárd dolárov. Podporovali sme niekoľko škôl a nemocníc v Missouri, Kansase, Nebraske, Georgii, Colorade, Kalifornii, Portoriku a ročne sme podporili rozvojové projekty v Indii, Pakistane, Jemene, Etiópií, Rwande, Nigérií a Haiti – hlavne školstvo, udržateľné poľnohospodárstvo, zdravotníctvo a zásobovanie pitnou vodou a elektrinou. Moja nebohá manželka vždy na charitatívnej akcii darovala desať a viac miliónov dolárov.“
Hostia na neho zaostrili. Nespomenul meno charitatívnej akcie, ale bolo jasné, že ich pichlo pri srdci.
„Hoci ja aj nebohá Martha sme mali dosť cez osemdesiat rokov, v tejto línii sme plánovali pokračovať, biznis zveľaďovať a s úspechmi sa podeliť so svetom.“ Chytil sa operadla a na pár sekúnd sa zamyslel. Črty mu stvrdli.
„Dnes, v novom roku, klesli ceny akcií našich firiem v priemere o dve tretiny. Je viac ako pravdepodobné, že minimálne jednu zo spoločností budeme musieť zavrieť a je stopercentne isté, že tento rok nebudeme mať rezervy na akúkoľvek charitu, či už doma alebo v zahraničí.“ Znova stíchol. V očiach sa mu zalesklo. „A to nehovorím, že som prišiel o milovanú manželku.“
Muži pri stole prikývli. Hoci každý podnikal v inej sfére a hodnota ich majetkov variovala od dvoch do sedemdesiatich miliárd pred útokom, razantný prepad na trhoch pocítili všetci viac ako dosť. A všetci samozrejme ovdoveli.
Ferrers vytiahol z nohavíc ovládanie notebooku. Na stene sa objavilo niekoľko čiar a čísel spojených do jedného grafu.
„Čierna čiara ukazuje Newyorskú burzu.“ Čiara celkom pekne rástla a mala len niekoľko korekcií, ktoré boli ale vždy rýchlo vyrovnané. Obdobie bolo od recesie v rokoch 2007-2009 a bolo vidno, že ekonomika prosperovala –až na posledný pohyb, ktorý celkový rast prakticky vymazal.
„Červená čiara je súhrnná hodnota všetkých firiem, ktoré boli vlastnené či spoluvlastnené obeťami z novembra, respektíve ich pozostalými.“ Prepad bol viditeľne ešte hlbší a straty masívnejšie. Červené číslo ukazovalo, že dotknutí stratili neuveriteľných päťsto miliárd dolárov – cifra, ktorá prevažovala hrubý ročný domáci produkt väčšiny štátov sveta.
„Páni, pár frustrovaných jedincov a kozojebov z púšte vymazalo ekonomiku Švédska,“ narážal na podobnosť čísel. „Tá modrá čiara je zasa vývoj majetku nás šiestich – podľa informácií, ktoré som mal k dispozícií. No a tá zelená je počet skrachovaných bánk za posledný rok.“ Celkovo ich bolo tridsať, z toho dvadsaťsedem odo Dňa vďakyvzdania.
Aj keď siedmim mužom boli tieto negatívne správy ako-tak známe, rozsah škôd pri takomto pohľade ich zdesil. Podnikali v širokom spektre sektorov hospodárstva, od ťažby surovín, energetiky a poľnohospodárstva, cez strojársky a zbrojársky priemysel, software a hardware až po bankovníctvo a poisťovníctvo. Vo všetkom okamžite po New Fontenelle nastali obrovské turbulencie, ktoré s určitosťou nenachádzali koniec. Otrasy sa mali prehĺbiť, to bolo isté, no nikto si netrúfal odhadnúť kde a kedy príde dno.
Ferrers si znova sadol do kresla. Sledoval reakcie svojich hostí, ktorí poslednú dobu v istej miere museli nútene svoj biznis zanedbávať. Len Aaron Cahn, finančný magnát z Wall Street, narušil ticho.
„Iste si nás nezavolal, Larry, len aby si nás informoval o egyptských ranách.“ Cahn bol žid a v jeho rozhovoroch s médiami sa často odvolával na Starý zákon.
„To nie, Aaron. Toto som vám mohol poslať aj mailom a nič by sa tým nezmenilo. Dnes sa ani nechcem baviť o tom, ako rozbehnúť náš cashflow. Nato máte svojich CEO-ov a správne rady. Nechcem tu dnes preberať ani to, či si môžeme pomôcť ako podnikatelia – viete, objednaj si odo mňa a ja ti za to dohodím inú zákazku za dobrú cenu. Od toho tu nie sme a, prosím, dnes to všetci rešpektujte.
Pozval som vás preto, lebo som presvedčený, že týmto útokom sa problém nekončí. Naopak, vojna sa začala už dávno, len ju teraz dostali do rúk nový hráči, ktorí majú aktuálne v rukáve nové karty.“
Larry sa oprel o operadlo. Ďalšiu časť príhovoru si mnohokrát v duchu opakoval, takže sa jeho myšlienka podobala skôr kázni.
„Pred štyristo a viac rokmi sem začali z Európy prúdiť prenasledovaní ľudia, ktorí nemali za Atlantikom miesto – puritáni, hugenoti, biedni a hladní sedliaci bez šance uspieť na starom kontinente. Po revolúcií dúfali, že si ich tu nikto nevšimne v zlom a oni nebudú musieť zasa utekať. Potom prišla ústava a otcovia zakladatelia zabezpečili ďalším generáciám, že nebude nikto, kto by si ich takto mal vôbec všímať. V nasledujúcom storočí sem prišli milióny mužov a žien z Európy a Ázie, ktorí z nejakého dôvodu našli živnú pôdu iba tu,“ bodol si prstom do kolena. „Potom prišla arménska genocída, cárske a boľševické pogromy, holokaust, stalinistický mor od Labe na východ. Svetom prešli vojny v Kórei, Vietname, odkiaľ sme priviedli tisíce Juhovietnamcov a Hmongov, do tejto krajiny prúdili milióny utečencov z bývalého Sovietskeho zväzu, Afriky, Číny, Severnej Kórei, blízkeho východu, z Miloševičovej Juhoslávie, Afganistanu, Južnej Ameriky, Mexika, Kuby aj arabských krajín. Každého sme privítali, každému sme dali takú šancu, akú bol ochotný a schopný využiť. Nikto tu netrpel kvôli hladu, nikto nebol prenasledovaný pre iný názor, náboženstvo či pohlavie. Táto krajina sa stala etalónom toho, ako má vyzerať súžitie každého s každým. Od druhej svetovej vojny až dodnes sme poskytli svetu bilióny dolárov pomoci a tam, kde sme zostali trvale prítomní zavládol mier a vyššia prosperita ako bola predtým, ako sme tam prišli.“
Odmlčal sa. Najprv pozeral do neurčita, no potom zasa pozrel každému do očí.
„Najväčšou tragédiou je, že dnes sa nájde niekto, kto vo svete nedokázal nič. Niekto, kto nedal svetu koniec prvej alebo druhej svetovej vojny. Niekto, kto nedostal človeka na Mesiac, kto nevybudoval najlepšie univerzity sveta, atómové elektrárne, moderný priemysel, mikroprocesory, počítače do každej domácnosti alebo masovú leteckú dopravu. Ten niekto iba zistil, že sedí na oceáne ropy – a aj to len s našou pomocou – a že tá mu umožní šíriť svoje stredoveké bludy, či už pokojne alebo ohňom a mečom.
A práve taký primitív, barbar a škodca spravil jediným rozhodnutím svojho zaostalého a krvilačného mozgu škody za bilióny dolárov, a zapríčinil smrť stoviek nevinných ľudí. Ľudí, ktorí sa na rozdiel od tohto primitíva snažili povzniesť ľudstvo, spoločnosť, tento svet...“
Ferrers si zamyslene odpil z kávy. Sedem jeho hostí ho bez slova sledovali, on však mlčal a pozeral striedavo raz na jedného raz na druhého. Potom to ticho nevydržal Michael Avakian, zhodou okolností potomok Arménov, ktorých starý pán spomínal vo svojom príhovore.
„Rozumiem dobre, že navrhuješ pomstu? Pomstu v našej línii?“ kývol rukou po spoločníkoch.
„Dodával som súčiastky do lodí, tankov a lietadiel dávno pred prvým zálivom,“ odvetil mu Ferrers a myslel tým vyhnanie Saddámových vojsk z Kuvajtu. „Po ňom som sa pýtal pár senátorov, lobistov a generálov prečo sme toho bastarda zaživa neuškvarili v tých horiacich ropných vrtoch. Bolo mi povedané, že Washington si nemôže dovoliť príliš vychyľovať rovnováhu na blízkom a strednom východe. Viete, Irak verzus Irán, Irak verzus Saudská Arábia, Saudská Arábia verzus Irán, Irán verzus Pakistan... Jasne mi povedali, že odkrágľovanie toho fúzatého zmrda môže viesť k presunu príliš veľkej produkcie ropy do rúk príliš malého počtu hráčov.“
„To isté som sa pýtal, keď o desať rokov neskôr padli dvojičky. Prečo nepriškrtíte. Saudov, hlavne tú ich kráľovskú rodinu a kolektívne ich nepotrestáte? Po prvé, bolo mi povedané, kráľovská rodina – aspoň tá užšia časť – nemá s útokmi nič spoločné, po druhé, sú to naši spojenci, po tretie, nemôžeme si dovoliť zasiahnuť proti swing producentovi ropy a plynu.
No a do tretice, keď sa začala arabská jar a v Sýrii začal diktátor Assad vyhladzovať celé dediny tak ako Saddám predtým v Kurdistane, pýtal som sa, ako je možné, že z neho naše letectvo nespraví praženicu?“ Starý muž pokýval šálkou kávy, aby si ju premiešal. „Pád Assada môže rozzúriť jeho protektorov v Iráne a tí môžu zamiešať ropným trhom.“ Zodvihol pohľad od hrnčeka. „Stará, stokrát obohraná pesnička. A nelogická.“
„Prečo nelogická?“ prerušil jeho monológ Leonard Vandegrift. Na rozdiel od ostatných, jeho softwarové impérium nebolo až tak závislé na cenách ropy a plynu, takže sa dalo čakať, že nesleduje túto tému tak do hĺbky ako ostatní prísediaci. V podstate bol známy tým, že sa nikdy neplietol do politiky a striktne sa dištancoval od lobizmu.
„Pretože čím dlhšie sme sa vyhýbali konfrontácii, tým viac opozícia rástla a tým viac si mohli dovoliť,“ odpovedal mu Larry. „Zhubný nádor nevyrežeš až keď má veľkosť melóna a je fatálny. Zasiahneš vtedy, keď ešte len hrozí byť nebezpečný.“
„Toto isté zaujímalo aj mňa,“ skočil mu do reči Max Murphy. Bol to človek , ktorý sa v zozname amerických miliardárov objavil len nedávno, no prakticky ihneď sa svojimi náleziskami ropných bridlíc, rafinériami aj sieťou čerpacích staníc prebojoval k desiatim miliardám čistého majetku.
„Pýtal som sa bývalého prezidenta, prečo tolerujeme zákaz exportu palív. Od dvetisíc štrnásteho sme mali pripravené desiatky tankerov, ktorými sme mohli voziť ropu a skvapalnený plyn namiesto z Perzského zálivu sem od nás do Európy, Japonska a Číny za porovnateľné ceny. Na viac bez rizika, že tie prachy neskôr niekto využije proti nám. Ani len to neskúsil prehnať cez kongres – zákaz platí stále a otázkou je, čo sa s touto chujovinou dokáže spraviť tento rok. Pritom som ministerstvu aj viceprezidentovi garantoval, že dokážeme zvýšiť produkciu ropy do roku 2020 na dvadsať miliónov barelov denne a produkciu zemného plynu na tri a štvrť miliardy metrov kubických denne – a to len z našich zásob!“
„To by sme zrazili príjmy na Arabskom polostrove na polovicu,“ doplnil Cahn. „Spôsobili by sme tam takpovediac hladomor.“
„Na viac by sme vytvorili rádovo okolo tristo až štyristotisíc pracovných miest u nás doma – priamo pri ťažbe, pri prospekcii aj u výrobcov vrtných súprav, cisterien a potrubí.“
Ferrers prikývol: „Vyrovnali by sme týmto exportom hospodárenie. Akcelerovali by sme hospodársky rast napäť a viac percent minimálne po dobu jednej dekády. Odstránili by sme nezamestnanosť v približne dvadsiatich štátoch krajiny a zmizla by trieda chudobných pracujúcich. Všetko viem. Za posledný mesiac som prešiel stovky strán materiálov a poznám štatistiky aj predikcie. Prezraďte mi, priatelia, čo by nám pomohlo, keby sme na pár rokov odstrihli Saudov a ostatné krajiny od ropy?“
Muži mlčali. Netušili, kam tým mieri.
„Preformulujem otázku. Od septembra 2001 sú tu v Štátoch aj Európe tisíce nevinných obetí teroristických útokov zo strany islamistov. Predpokladám, že zrazenie príjmov na Arabskom polostrove na polovicu zapríčiní exodus státisícov ďalších moslimov do Európy, k nám do Ameriky a počet útokov logaritmicky narastie. Som si istý, že primárnym cieľom útokov v Spojených štátoch bude ropná infraštruktúra – so všetkými ekologickými aj ekonomickými následkami pre krajinu. Pôjde o tisíce útokov, ktoré tento krát nebudú náhodné, ale naopak, precízne riadené odniekiaľ z púšte.“ Ferrers sa víťazoslávne oprel o kreslo a odmlčal sa.
Prísediaci ako keby čakali jeden na druhého, kto sa odváži prísť s nápadom.
„Čo navrhuješ?“ Prerušil ticho Max Murphy.
Ferrers sa naklonil nad stôl. „Predstavte si vojnu, aká tu nebola od čias Hitlera a Hirohita. Vojnu, ktorá sa ale obmedzí výlučne na islamský svet. Vojnu, ktorá bude prebiehať od Maroka na západe po Indonéziu na východe, od Kaukazu a Strednej Ázie na severu po Somálsko na juhu.“
„Ako si to predstavuješ zariadiť?“ Prvýkrát prehovoril Steve Clapinski. Bol jedným z hlavných subdodávateľov spoločností ako Boeing, Lockheed a Northrop a čokoľvek sa týkalo vojny a zbraní dokázalo zaujať jeho pozornosť. Ako človek, ktorý kedysi prechádzal džungľami Kambodže a Vietnamu, zažil na vlastnej koži čo obnáša stret civilizácií na vojnovom poli. Zároveň však vedel, ako sú niektoré názory a predpoklady laikov v otázkach armády naivné a z cesty.
„Počuli ste niekedy o sunnitoch a šíitoch?“ Každý z nich tie výrazy zjavne počul, no nikto mu neprebral reč. „Je len jediná vec, ktorú moslimovia nenávidia na celom svete viac ako kresťanov a židov – a tou je tá opačná sekta ako ich. Ich pomer je výrazne v prospech sunnitov, ale aj šiítov je okolo dvesto miliónov, z toho väčšina práve v Perzskom zálive.
Presmerujem ich hnev a agresiu zo západu na ich protisektu a Červené more nebude červené len obrazne.“
„Chceš, aby Amerika vyvolala vojnu medzi miliardovým náboženstvom?“ Opýtal sa zdesený Cahn.
„Nie,“ usmial sa Ferrers, „nemôže ísť o žiaden zjavný vstup do arabského sveta zo strany západu. Čokoľvek, čo by zapálilo iskru medzi tými dvoma sektami by ich naopak scelilo proti nám – a to by konflikt prerástol až za hranice moslimského sveta. Musíme urobiť taký casus belli, že sa budú rezať obe sekty medzi sebou tak krvavo, až budú žiadať vonkajší svet, aby zasiahol na pomoc.“
Neil Bloom, chicagský mediálny magnát, sa na Larryho pozrel s ironickým úsmevom. „Určite nám aj povieš, ako to zariadiš.“
Ferrers im to niekoľkými vetami zhrnul.
„Ty si zošalel?“ Skríkli takmer zborovo.
„Väčšiu sprostosť som v živote nepočul,“ odfrkol Avakian. Na malú chvíľu sa v miestnosti rozkričalo sedem hlasov. Niektorí z mužov zazerali na hostiteľa, akoby vážne zošalel. Pár z nich očividne bojovalo so zvedavosťou, ktorá nakoniec zvíťazila.
„Vieš koľko to má neznámych?“ Spýtal sa Clapinski.
„Desiatky,“ usmial sa Ferrers a dolial si kávu, „možno stovky. Ale garantujem vám, že za tie týždne od Omahy, odkedy ma nadala táto myšlienka, som si prešiel každý aspekt tohto scenáru, no nenašiel som v ňom neriešiteľný problém.
A v konečnom dôsledku, čo to prinesie? Útok na samotné srdce terorizmu. Obrátime ich zlobu zvonka na nich samotných bez toho, aby sa niekto pozeral na nás. Zhodíme z pomyselného blízkovýchodného trónu diabla – pardon, nie my, oni sami si ho zhodia, my si ruky neušpiníme. Nech tam krviprelievanie trvá rok alebo desať – je to ich vec, týka sa nás to rovnako ako Karola Veľkého aztécke ľudské obety. Celú túto časť sveta bratovražedný boj ekonomicky, politicky, vojensky, populačne a hlavne nábožensky oslabí tak, že potom narukujú do regiónu firmy a investori zo Štátov, Európy, Japonska a Číny a oni budú radi, že im dovezieme pár plechoviek Coca Coly a jedny jeansy.
A hlavne – no a to je pre mňa priamym cieľom – pomstím tým moju Marthu. A nielen tú,“ stíšil trochu hlas,“ pomstím tým tisíce Márth po celom svete.“
Nechal ich rozmýšľať. V rukáve mal ďalšie eso, ktorým ich mal na záver priklincovať.
Napokon sa znova odvážil veterán Clapinski. Duša vojaka nesklamala, začal aspoň virtuálne plánovať operáciu.
„Vysvetli nám svoj plán do detailu. Chcem vedieť časový harmonogram, rozpočet, personálne zastúpenie a všetko okolo toho. Chcem, aby si vedel, že som k celému nápadu skeptický a iba si myslím, že si senilný a po pohrebe ti to cvoklo. Ak mi to ale vysvetlíš a obhájiš sa, som ochotný počúvať ťa aj naďalej a ísť do toho s tebou. Mojou hlavnou motiváciou,“ rozohnil sa Clapinski, „je krvavá pomsta za Omahu. Keď budem vidieť, že tam handrové hlavy padajú po tisícoch, zabudnem, že som kresťan.“ Pozrel na Ferrersa jastrabím pohľadom. „Začni Larry. A nezabudni nám objasniť, akú rolu v tvojom pláne hráme my.“
Trvalo dve hodiny, kým starý, nahnevaný vdovec vysvetlil siedmim miliardárom svoj plán. Bod za bodom prechádzal nasledujúce tri roky. Potom až do neskorého večera prijímal jednu námietku za druhou. Väčšinu obratom ruky vyriešil, iné si zapísal, aby na ne skúsil nájsť riešenie. Ako starý lišiak, nechal niektoré otázky jedného pýtajúceho sa zodpovedať iným, aby potom druhú otázku zodpovedal prvý muž. Čím ďalej viac vnímal, ako jeho myšlienka prechádza zo štádia „bláznivý sen bláznivého muža“ do štádia „seriózny plán najbohatších mužov Ameriky.“ Pred pol nocou sa príšerne unavení účastníci rozlúčili. Ferrers bol príliš opatrný, aby im dovolil robiť si akékoľvek poznámky či používať nahrávacie zariadenia. Každý odchádzal len s plnou hlavou otáznikov a úloh, ktoré museli spoločne vyriešiť.
A to všetci ôsmi.
