1. O Veľkej Morave
Kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajinka, skôr len také kmeňové územie, akých bolo v staroveku a rannom stredoveku v Európe mnoho. Hlavným mestom tohto územia bolo hradisko tak trochu schizofrenicky postavené v bažine, ktorú neskôr rozdelila rieka Morava tak nešťastne, že väčšina sa dnes nachádza na českej strane hraníc, no časť leží v katastri slovenskej obce Kopčany. Hradisko sa volalo Morava a vládol mu Mojmír.
No a vedľa Moravského kniežatstva ležalo iné podobné územie, ktorému velila Nitra. Nitra na rozdiel od Moravy/Mikulčíc si dlhodobo zachovala mestský až veľkomestský štatút, no paradoxne práve ona podľahla náporu Moravanov a Mojmíra. Nitriansky vladyka Pribina ušiel dakam k Balatonu a nechal sa pokrstiť. Zjednotené kniežatstvo sa stalo predsa len o trochu vplyvnejším územím. Paradoxne nie kvôli vyspelejšej kultúre (dnes by sme to označili ako „nie vďaka progresivizmu“), ale vďaka tomu, že stredná Európa bola v tom čase oveľa slovanskejšia ako dnes a na západ od nej ležalo mocné a rozpínavé Franské kráľovstvo. Moravia Megalé, teda Veľká Morava, ako sa tento nový celok začal nazývať, rozprestrel svoj vplyv až niekam k dnešnému Berlínu a do hĺbky maďarského územia, ako aj do južného Poľska, do okolia Krakova. Podstatné je jedno: v mlynčeku medzi kresťanskou Byzantskou ríšou a takisto kresťanským Franským kráľovstvom sa nachádzalo niekoľko celkov, ktoré boli pohanské no s kresťanským vplyvom. Bulhari, juhoslovanské kmene (pre zjednodušenie použijem tento terminus technicus), v Poľsku a Ukrajine slovanské kmene. Slovanské kmene mali podobný náboženský základ, teda staroslovanské polyteistické náboženstvo, no z kmeňa na kmeň sa kulty trochu líšili, takže rybár z Rujany by asi niekde na Dnepri niektoré aspekty nechápal. Podstatné ale bolo to, že Byzancia a Franky ako súperi mali o toto územie záujem. Len pomerne krátko predtým Karol Veľký zlomil dvestoročnú hrozbu vo forme Avarov, ktorých prakticky vyhladil v priestore Dolného Rakúska. Zvyšok Avarov sa pokresťančil a čoskoro sa stratil z histórie. A ako vyriešiť prípad strednej Európy ak nie vyslaním misie, ktorá národ a územie pripúta práve na vašu stranu? Nuž, boj o strednú Európu sa začal.
Dnes nevieme, kedy prišla niekam do budúceho Československa a priľahlých ex-veľkomoravských území prvá kresťanská misia, resp. kedy tu bola napríklad postavená prvá svätyňa. Hypotézy ticho hovoria, že kresťania tu mohli byť ešte v časoch kampaní Marka Aurélia, teda viac ako pol milénia predtým, ako k nám prišli solúnski bratia. Jedna z bitiek markomanských vojen sa udiala niekde v oblasti pod Tríbečom, teda v širšej oblasti Zlatých Moraviec, Levíc alebo Nitrianskeho okresu. Práve tu stojí jedna z najstarších kresťanských svätýň Slovenska, Kostoľany pod Tríbečom. Špekulatívna teória hovorila o tom, že kresťanskí proroci Marka Aurélia si vypýtali za svoje víťazné proroctvo chrám – a že svätý Juraj v Kostoľanoch leží na jeho základoch (iná teória ale hovorí o iroškótskych vplyvoch fresiek, čo by ale znamenalo predveľkomoravský alebo veľkomoravský pôvod chrámu). Prelom 2. a 3. storočia nášho letopočtu ale na južnom Slovensku stáli dlhodobé rímske kastely, kde sa nachádzali murované stavby. Keďže toto obdobie bolo časom, kedy kresťanstvo dostávalo poriadny dych, nedá sa vylúčiť, že niekde pozdĺž Dunaja sa čoskoro nájde podstatne starší kostolík ako tie najstaršie veľkomoravské. Tým pádom by tu naše náboženstvo malo korene zhruba 1800 rokov, nie 1200 v kontexte Cyrila a Metoda.
Ale naspäť k Veľkej Morave kniežaťa Mojmíra. Ak chcela krajina v kliešťach dvoch kresťanských no súperiacich impérií prežiť, musela koketovať s kresťanstvom. A teraz s ktorým? Kresťanstvo má podobne ako socializmus hrozne silnú vlastnosť, a to, že síce budí dojem, že je to jedno náboženstvo, no v realite sa jedna sekta žerie s druhou. Presne takto fungovala realita medzi Frankami Ľudovíta zvaného Nemec a Byzantíncami cisárov Teofila a Michala III. Kto vytiahne skôr do poľa, ten si podchytí trh s novými kresťanmi – a vplyv na srdce kontinentu. Ale bola tu ešte jedna karta – Bulhari.
Bulhari ako neslovanské, aziatické etnikum spravili na Balkáne veľkú rošádu a dlhodobo boli extrémne ostrou osinou v zadnici Byzantíncov. Ich králi boli dostatočne schopnými vojvodami a oveľa silnejšiu a vyvinutejšiu ríšu opakovane hanebne porážali. Pre Frankov vzdialené Bulharské kráľovstvo netvorilo hrozbu. Pre Byzanciu to bol besný sused. Naopak, pre Frankov bol osinou na východnej strane Ríše pás slovanských kmeňov – z ktorých jedna skupinka sa vpádom Mojmíra Pribinovi zjednotila. Ak by sa niekto z Mojmírovcov priklonil na Západ, znamenalo by to, že do pár dekády by sa Morava stala franskou provinciou.
Mojmíra vystriedal jeho synovec Rastislav a strýkov osud je neznámy. Pravdepodobne umrel od hladu alebo na mučenie niekde vo franskom väzení. V každom prípade Rastislav spravil dve veci, ktoré jeho takmer stratené kráľovstvo povznieslo viac ako za Mojmíra. Prvou vecou bola porážka Frankov a zbavenie sa jarma vazala. Druhou bolo – áno, povolanie byzantínskej misie. Ako pohan (alebo len veľmi čajový kresťan) predsa nemohol žiadať o mníchov v krajine, ktorá ťa chcela priviazať obojkom a ty si ju hanebne porazil, nie? Mimochodom, podľa zdrojov Rastislav niekedy v týchto časoch vyhnal z krajiny západných, rozumej franských kňazov, ktorí tu mali svoju misiu. Aj tu je vidno, že kresťanstvo na územie Slovenska nevstúpilo až solúnskymi bratmi ale prinajmenšom o dekádu skôr (o tom viac neskôr).
Cisár Michal III. vyhovel. Poslal Konštantína a Michala, ktorí v súlade s východným rítom po vstupe do kláštorov prijali nové mená začínajúce podobne, teda Cyril a Metod. Bratia boli zjavne scestovaní a ovládali cudzie jazyky, jedna z hypotéz hovorí o tom, že boli čiastočne slovanského pôvodu (Slovania sa na Balkáne usadili asi tristo rokov skôr a bolo ich toľko, že nielenže značná časť poloostrova je slovanská dodnes, ale navyše aj poslovančili turkických Bulharov). Ak mali slovanských predkov, znalosť podobného jazyka mohla byť skvelou výhodou. V každom prípade sa teda obaja bratia dostali na Veľkú Moravu. Prízvukujem, že napriek romantickej predstave ako dvoch dobrých mníchov, ktorí sem prišli len tak, mirnix dirnix christianizovať Slovanov alebo dokonca dumať nad novým písmom, ich úloha bola prednostne politická. Áno, Cyril a Metod boli niečo ako špiónmi.
Obaja boli synmi niekoho, koho by sme dnes pomenovali plukovník, s menom ako dnešný pápež, teda Lev. Lev umrel, keď chlapci boli ešte dosť mladí, a polosirôt sa ujal jeden z najvyšších činovníkov Ríše, logothetes tou dromou Theoktistos. Tá zmeska gréckych slov značí veľmi voľne preložené niečo ako minister financií. Navyše sa stal regentom neplnoletého cisára Michala III., toho cisára, ktorý oboch bratov neskôr vyslal do pohanských končín. Človek tohto politického a mocenského záberu rozhodne mohol prdieť nato, či niekde za Dunajom sa ľudia klaňajú dreveným modlám alebo Ježišovi, on potreboval v kráľovstve v tyle Bulharov svojich vzdelaných a schopných ľudí.
A tými boli solúnski bratia so skúsenosťami na misiách u ďalších arcinepriateľov Byzancie, Chazarov. Tí vládli až na mieste dnešného Mordoru, niekde okolo Volgogradu. Nebudem sa pri nich zdržovať, vrátim sa do našich končín. Cyril a Metod teda prišli niekam do Veľkej Moravy – a ani za boha nikdy nikto nezistí, či sa dostali cez Dunaj v Komárne, ako to papagájujú na štátny cecok pripútaní paraziti z Matice slovenskej, alebo to bolo niekde okolo Budapešti (aj toto územie pravdepodobne patrilo Morave), alebo to bolo niekde povyššie, trebárs v dnešnom Rakúsku, alebo dokonca prešli cez rieku dakde v Juhoslávii alebo Bulharsku. Preto stavať sochy v Komárne a argumentovať miestnym brodom je niečo také, ako keby som hádal, či mali desiatky nohy alebo nosili trenírky. Nemáme šajnu a stavať na chorom výplode nejakého Matičiara je robota ako od Arthura C. Clarka.
Konštantín aj Metod začali kázať kresťanstvo niekde na území Veľkej Moravy. Znova by bolo dosť scifoidné tvrdiť, že to bolo iba hentam alebo aj tam aj tam, pretože o tom nemáme záznamy. Vyzerá to na Velehrad a ja by som si tipol aj na Nitru.
Lenže bratia kázali v slovanskom nárečí. Luxus kázať v domácom jazyku si nedovolili ani pomerne čerstvé kresťanské impériá Anglosasov a Frankov. Viedlo to k návšteve Ríma, kde paradoxne dostali požehnanie. Štyri roky aktivít viedlo k tomu, že ich nasledoval kŕdlik žiakov, ktorých biskup Formóz, neskorší pápež, vysvätil na kňazov a na diakonov.
V Ríme bratia ostali asi dva roky, počas ktorých Konštantín prijal meno Cyril. Dnes si ho pamätáme skôr pod týmto menom, preto máme cyrilometodské a nie konštantínometodské slávnosti na Devíne. V podstate mesiac po tom umrel a Metod ostal sám.
Lenže to už mal svoje meno a svoju funkciu. Dostal do správy arcidiecézu Sirmium, čo bolo za čias Ríma mimoriadne podstatné, no dnes len provinčné srbské mesto Sremska Mitrovica. Áno, náš apoštol pôsobil v Srbsku a spravoval skôr Pribinove útočisko okolo Balatonu, nie svoje zamýšľané pôsobisko okolo rieky Moravy alebo Nitry.
Lenže práve tým, že sa jednalo o Byzantínca a nie Germána, dráždil franskú cirkev. Ako som povedal, jeho misia bola oficiálne duchovná, no podráždenie medzi franským klérom a dokonca aj nervozita cisára Karlomana dáva tušiť, že v hĺbke jeho srdca sa skrýval ekvivalent Jamesa Bonda Byzantínskej ríše. Frankov štval tak strašne, až ho zatkli a uväznili.
Rím na to reagoval tak, že ho prikázal oslobodiť, no nový pápež Ján VIII. mu zakázal na omšiach hlaholiti ale mal používať dva dlho kodifikované jazyky, hlavne latinčinu.
Aj priamo na Veľkej Morave sa vetry obracali. Nám dobre známy Svätopluk, ktorého kôň nám tak poctivo ukazuje gule na Bratislavskom hrade, zradil strýka Rastislava a vydal ho Frankom, ktorí ho oslepili a čoskoro zhnil niekde vo väzení. Rovnako ako on však doslova a dopísmena vyjebal s Frankami, pretože ich porazil a navyše vyhnal ich kňazov. Veľká Morava/budúce Československo sa stalo akousi gumou, o ktorú sa neustále preťahoval Carihrad a Franky.
Zákaz slovanskej liturgie dlho netrval a schopný Metod si u Jána VIII. nárečie vyargumentoval. Pár rokov nato však aj on umrel a bol pochovaný v lodi pre nás neznámeho chrámu. Jeho tovariši boli čoskoro vyhnaní z kráľovstva. Rozpŕchli sa na Balkán a tam úspešne pôsobili. Ako memento sa nedlho nato rozpadla aj Veľká Morava, pretože Svätopluk nedokázal zabezpečiť plynulé následníctvo medzi svojimi synmi. Čoskoro sme tu „privítali“ Maďarov a nastalo sto rokov temna, po ktorých sa rozsvietilo len vďaka maďarskému kráľovi, hoci so slovanskými a germánskymi predkami, Vajkovi, známejšiemu ako svätý kráľ Štefan.
2. Význam a nevýznam solúnskych bratov
Od malička, ešte od čias, kedy ma dejepis až natoľko nebavil, ma dráždila jedna vec. Význam Cyrila a Metoda sa v mojich očiach preceňoval. Neskôr, kedy som sa do témy ponoril viac, sa toto presvedčenie vo mne ešte utvrdilo. Čo priniesli Cyril aj Metod povedzme dnešnému Slovensku, alebo z pohľadu Československej republiky tej?
Nuž, najlepšia odpoveď znie, že nič, možno len nacionalistickú nostalgiu. A to je dosť málo. Poďme si pozrieť ich úspechy. Priniesli nám vieru, ktorú nám prinajhoršom niekoľko rokov alebo dekád pred nimi vtláčali franskí misionári – ktorých politické preferencie najprv Rastislava a potom Svätopluka donútili krajinu opustiť. Konštantín a Metod neboli pioniermi kresťanstva na Slovensku a už vonkoncom nie na území, ktoré by sme vytýčili hranicami Veľkej Moravy. Extrémne krátka prítomnosť Konštantína v tomto regióne sa nemusí nejako spomínať, jednalo sa o nižšie jednotky rokov. Navyše Konštantín/Cyril sa nedotkol našej pôdy pod novým menom, takže v čase jeho smrti okrem brata a možno niekoľkých učeníkov a šľachty nemali o nejakom Cyrilovi najmenšiu šajnu. Tým, že celá misia sa o dve dekády minula pretrvávajúcemu účinku, stavím sa, že dokonca aj nejaká veriaca babička dakde v post-veľkomoravskom priestore by vedela, kto je to Cyril.
Ďalším neúspechom je hlaholika. Myšlienka to bola skvelá, ale hlaholika ako taká pretrvala presne toľko, koľko misia oboch bratov. Úspechom mohla byť jej evolúcia na cyriliku a teda azbuku, ale to je presne to, čo sa nás netýka ani náhodou, nerátajúc pár rusínskych dedín okolo Sniny a Sobraniec. Ak by som sa mal staviť, tak niekedy počas bitky na Lešských poliach zhruba 50 rokov (dosah ľudského života v tom čase) po rozpade Veľkej Moravy v tomto rajóne nemal schopnosť plynule písať a čítať tieto hieroglyfy nikto.
Slovanská liturgia: nuž, aj toto dobre mienené smerovanie skončilo fiaskom. Prednostne preto, pretože kresťanstvo na území Veľkej Moravy spolu s ríšou zaniklo ako dominantné náboženstvo (aspoň to tak vypadá). Vpád Maďarov a ich neuveriteľný úspech nielen v strednej Európe (plienili všetko od Saint Tropéz po Berlín a Veronu) pre miestne slovanské kmene značil podstatnejší obrat ako klaňanie sa dreveným sochám v háji či kostolíku. A pol storočia po drvivej maďarskej porážke práve na Lešských poliach nám svätý Štefan zaviedol... čokoľvek iné len nie slovenskú liturgiu. Pražský Klášter na Slovanech vznikol ako neskorogotická stavba oveľa, oveľa neskôr vďaka mníchom kdesi z Balkánu a nemá s Cyrilom a Metodom, prípadne s ich učeníkmi nič spoločné.
Poďme teda k nim. Počas návštevy Ríma ich bolo vysvätených päť: Gorazd, Kliment Ochridský, Angelár, Naum a Sáva. Všetko dnes svätci. Aký bol prínos pätice pre naše končiny? Prakticky nulový. Vždy existovala tendencia svätiť chrámy a dokonca aj okolo vyrastené mestá nejakému miestnemu svätcovi, ktorého pamätníci a ich potomkovia ponímali lepšie ako trebárs prvotných apoštolov niekde zo Svätej zeme. Ak aj nepôsobil či neumrel na tom mieste, často stačila relikvia z jeho kostry. Spomínané Saint Tropéz síce vzniklo za Grékov ako Athenopolis, ale neskôr tu údajne doplávalo umučené telo svätého Torpésa. Maél Dub (alebo Maéldubh) sa preplavil Írske more, aby na ruinách pradávnej pevnosti na juhu Británie založil kláštor. Miestni Anglosasi si ho spájali s miestom natoľko, že mesto aj neskôr prestavaný benediktínsky kláštor dostali meno Malmesbury. Nádherná katedrála v Durhame na severe Anglicka nesie patrocínium svätého Cuthberta, ktorý v regióne pôsobil. V Škandinávii a dokonca aj vtedy dánskom Londýne je veľa kostolov zasvätených Olafovi, nemecké a nizozemské katedrály nesú meno anglosaských, škótskych a írskych misionárov (napríklad Bonifáca, Virgila, Severína, Vendelína, Korbinána, Kiliána a ďalších; Luxembursko má dodnes ako svojho svätca – patróna Wilibrorda, Anglosasa.
Kde nájdeme na Slovensku a priľahlom teritóriu kostolík s patrocíniom svätého Cyrila, Metoda, Nauma, Angelára, Klimenta Ochridského, Sávu, Gorazda? Pokiaľ to nie je novostavba z obdobia romantizmu 19. storočia alebo mladšej doby, tak nikde. Nikde. Tradícia týchto siedmych mužov z polovice 9. storočia proste u nás neexistuje. Je to novodobý kult.
Pozrime sa napríklad na najstaršie chrámy Slovenska. Dá sa povedať, že so škrípaním zubov vieme do tejto kategórie zatriediť tri ako-tak stojace chrámy: kopčianský kostolík svätej Margity Antiochijskej, kostolík s Kostoľanoch pod Tríbečom a čiastočná ruina v Nitrianskej Blatnici, obe stavby zasvätené Jurajovi, čo je staroveký vojak. Dnes už prerobená stavba na Nitrianskom hrade je venovaná Emerámovi, franskému svätcovi z juhu Francúzska. Storočné okno medzi pádom Veľkej Moravy a plošnou christianizáciou Uhorského kráľovstva za čias svätého Štefana Kráľa vymazalo spomienky na bratov z Byzancie natoľko, že nikto po roku 1000 nemal najmenšiu potrebu im zasvätiť čo i len kaplnku. V ruinách aj stojacich múroch ranoarpádovských kostolíkov a rotund, ako aj na přemyslovských kláštoroch, nenájdete jedinú rytinu v hlaholike. Cyrilika sa preniesla síce na juh a neskôr na východ, ale to má s nami spoločné zhruba to, ako dnešná pšenica má niečo spoločné s Irakom a Sýriou.
Celá šaškáreň ohľadom gýčových Svätoplukových koní a ešte gýčovejších sôch dvoch solúnskych bratov, celá tá predražená predvolebná kampaň pre slaboduchých s názvom Cyrilometodské slávnosti sú sci-fi. Ak by mali oslavy čo dočinenia s kresťanstvom ako takým, tak by sme si ctili uhorského kráľa Štefana, nie polomýtických bratov, ktorých posolstvo tu začalo aj skončilo za života priemerne dlho žijúceho deduška ich čias
Mimochodom: dokonca aj vtedajšia sakrálna architektúra zachovaná podnes nenesie byzantínske prvky. Sú to západné stavby. Arpádovské stavby stavané o viac ako sto rokov neskôr detto. Arpádovskí svätí – Gellért, Astrik, Bystrík, Bulda, Beňadik, Andrej – Svorad, Maur ako aj otec a syn Štefan a Imrich, patrili k západnému rítu. Pre nás exotická svätica Margaréta Škótska, dcéra anglosaského nasledovníka trónu Edwarda Kráľoviča a matky Agáty nie úplne známeho pôvodu, ktorá sa dostala ako manželka škótskeho kráľa Malcolma III. na sever britských ostrovov, kde sa stala národnou sväticou, sa narodila v Uhorsku, pravdepodobne na zaniknutom hrade na juhu Maďarska. Bola veľmi zbožná – no za čias prvých arpádovských kráľov nemala nič spoločné s Byzanciou (a to jedna verzia hovorí, že matka Agáta mohla byť aj tohto pôvodu).
3. O slovenskom kresťanstve
Toto je istá forma záveru témy. Slovensko sa nedostalo do prvého kontaktu s kresťanstvom rukami Cyrila a Metoda. S pravdepodobnosťou blížiacou sa istote tu kresťanstvo fungovalo celé dekády alebo dokonca storočia za rímskych légií. Písomný dôkaz nemáme, no bol by som sa ochotný staviť, že skôr či neskôr nájdeme základy kaplnky niekde na južnom Slovensku, možno v Bratislave – Rusovciach. Aj keby sa to nedokázalo, historické záznamy hovoria o tom, že priamo kráľ/knieža Rastislav písal byzantínskemu cisárovi, že je kresťan a že vyhnal západných misionárov z krajiny a že chce iných, východných. Plaketa z Bojnej, na ktorej je zobrazený anjel a ktorej sa extrémne rýchlo chytili katolícki biskupi, nedokazuje paradoxne nič. Je datovaná o trochu skôr ako samotný Rastislav, údajne do 20. rokov 9. storočia, teda dekády pre Solúnskych bratov. Lenže prítomnosť zlatého artefaktu s kresťanským motívom na nejakom mieste má takú výpovednú hodnotu ako nedávny nález zlatého Buddhu kdesi vo vikingskom hrobe vo Švédsku. Bolo to dar, kúpený darček, vojnová korisť? Nevieme. Pokiaľ sa v Bojnej nenájde chrám, je to číra špekulácia.
Cyril a Metod nám tu nepriniesli a nenechali kresťanstvo, tradíciu ani písmo. Ich misia bola príliš malá, krátka (Cyril tu žil asi len tri roky) a príliš náročná (vplyv franských kňazov) nato, aby tu vybudovali podobné zázemie ako trebárs svätý Tomáš v Indii, svätý Patrik v Írsku alebo spomínaní misionári v dnešnom Nemecku a Beneluxe.
Po krátkej kresťanskej kapitole prišlo maďarské temno. S ohromnou pravdepodobnosťou vtedy kresťanstvo na slovenskom území nezakapalo, rovnako ako dokázateľne nezakapalo v Čechách Přemyslovcov. Lenže tam bolo to západné. Aké bolo v refúgiách u nás, nevedno, ale ak aj solúnska tradícia pretrvala, nebolo to dlho a Vajk/Štefan sa neodrážal od neho.
Nemáme u nás jedinú byzantínsku stavbu. O trochu mladšie chrámy sa neodkazujú na nič z Balkánu ani patrocíniom, ani architektúrou.
Zhrnuté a podtrhnuté, Cyrilometodské slávnosti sú tým najumelejším a najzbytočnejším sviatkom (v závese s Pannou Máriou), ktorú si Slovensko môže ctiť. V dynamických storočiach husitských, tureckých, kuruckých vojen, prvej a druhej svetovej vojny, komunistickej diktatúry a podobných dejinných zmien si vieme nájsť podstatnejší vzor, tisícky vzorov, nie polomýtické postavy, ktorých primárnym cieľom bola politická agenda a špionáž pre Byzantíncov a ktorých kompletné dielo zaniklo po pár rokoch.
Paradoxom je však to, že našim Hejslovákom aj kresťanským špičkám dodnes slúžia ako agitačné a oblbovacie prostriedky pre tupé masy práve neschopní bratia...
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
