1. Pár ďalších postrehov k včerajšiemu dňu
O fiasku na deň víťazstva, kedy celému svetu ukážeš, že si prehral na celej čiare, som písal včera. Hovadín sa počas dňa objavilo toľko, že som musel dopísať doplnky v priebehu podvečera. Lenže to nie je koniec, našli sa ďalšie pikošky.
Poprvé: Lukašenko sa stal obeťou vlastného otroctva a submisivity voči Puťkovi. Pankhart z bieloruského kolchozu je zjavne nemocný, hovorí sa o silnej cukrovke (Lukašenko chcel všetko liečiť vodkou, žeby teraz nezaberala?). Podľa správ sa javí, že Lukašenko na Deň pobjedy prísť musel befehlom, a neurobilo mu to dobre. Doma, v Bielorusku, nemal ani obligátny preslov a namiesto neho to odblábolil minister obrany. Lukašenka odviezla sanitka (podľa iných zdrojov iba sprevádzala na letisko). Dobre ti tak, bastard, karma si ťa dobieha.
Podruhé: Putinovi zjavne šprtlo do plátna, keď vojenská kapela začala hrať marš. Na začiatku pochodu sa ozvali tie veľké pochodové bubny. Práve v tom okamihu Putin v sprievode prezidentov jednotlivých vazalských krajín (ty vole, ešte aj stredoázijskí mongoloidi sú o hlavu väčší od neho). Bubon zadunel a Puťkovi spadlo blato na ihrisko, okamžite spanikáril, otočil sa a celú perepúť zabrzdil. Keďže po bubnoch nasledoval zvyšok orchestra, zahral to na geroja a vysvetlil prezidentom, že to nie je ukrajinský dron.
Nie som fekálny gay, ale chcel by som vidieť jeho trenírky po akcii. Skutočne.
Potretie: jediný z prezidentov mal svätogeorgijevskú stužku. Ostatní ho ignorovali.
Poštvrté: ruský tank-veterán T-34/85 nebol ruský ale československý. Vyrobili ho logicky po vojne, takže nebol ruský ani veterán. Aspoň že tankom zostal.
Popiate: ako som písal včera v doplnku, na prehliadke sa premávala zostava obrnených vozidiel Achmet čečenskej „výroby.“ Nevedel som počet áut, najprv sa písalo o 6 ale reálne tam bolo deväť až desať kusov. Ako som bol upozornený, reálne to bolo kompletný počet, ktorý z dvadsiatky vyrobených kusov ešte ostal schopných jazdy, pretože časť Ukrajinci zničili a zajali a dva sa pred mesiacom rozmrdali na Kerčskom moste. Ruská federácia si teda musela na prehliadku stroje požičať. Všetky.
2. Konečne vážne dobré správy z Bachmutu
No, konečne... Bachmut nepadol do deviateho mája rovnako ako Donbas nie do konca marca, hoci Fuehrer si to spoza svojho tristometrového stola želal. Bachmut, hoci to vyzerá surovo, je sám o sebe dobrou správou. Ale teraz sú tu lepšie: ZSU pri Bachmute vyrazila vperjód a dobyla pomerne značné územie. Čo je srandou, že na pive cez víkend som známym spomínal, že zatiaľ je to vždy tak, že ak niečo Rusi dobyjú za týždeň, ZSU to preberú späť rádovo v hodinách a stokrát menšími stratami.
Aktuálne Jevgenij „Plačko“ Prigožin vyhlásil, že z Bachmutu sa nesťahuje ako sľúbil, pretože pre zmenu jemu sľúbili vyššie dodávky munície. Síce ich nedostal, ale ako hovorilo staré komunistické príslovie, sľubom nezarmútiš, takže Prigožinovým vojakom sa sľúbenými a nedodanými patrónmi strieľalo asi o trošku ľahšie. Prigožin sa však nevzdáva a po Sergejovi Šojguovi a Valentinovi Gerasimovovi nadáva už aj samotné Putinovi (starý dedo). A aby jeho poníženie nebolo malé, jeden úsek frontu musel prenechať regulárnej ruskej armáde, v ktorej jedna zo zložiek bola výsadková divízia, takže v podstatne elita vojska. Akonáhle im úsek frontu prenechal, ZSU to využila a elitných výsadkárov vytlačila. Dva až tri kilometre štvorcové v dynamickej vojne nie je nič extra, v podstate sa jedná o intravilán stredne veľkej obce. Lenže toto je bitka o Bachmut. Dva kilometre štvorcové je tu pre Rusákov výkon na úrovni čestne zarobených sto Eur u Roberta Fica, takže skoro celoživotný výkon. Ukrajinci to dobyli hneď ráno, obratom.
Prigožin sa rozohnil. Vyhlásil, že ním avizovaný ústup je označený v Moskve ako vlastizrada, čo ho rozčuľuje (a nečudujem sa mu). Akonáhle ale vymení pozície s oficiálnou ruskou armádou, dokonca elitnými jednotkami, tak sa nič nedeje, proste len sa stiahli na iné pozície. Putinov kuchár tvrdí, že pri dobýjaní týchto polí okolo Kliščijivky stratil dokopy vyše 500 vojakov. Nevadí Žeňa, teraz môžeš poslať ďalších päťsto. Ak teda máš.
Celkovo mi to zapadá do obrazu, kde ruská armáda je proste strašne vydrancovaná, podčíslená a nemá výzbroj, morálku ani gule na čokoľvek. A stav ruskej armády na Červenom námestí včera doobeda len potvrdzuje tento obraz.
3. Straty Rusov z iného pohľadu
Dnes by sa malo prekročiť číslo 196.000, čo je síce pekné číslo, ale mohlo by byť aj krajšie. Diskutéri na anonymných portáloch sa zavzdušňujú, že to je číslo podávané ukrajinskou stranou a teda nepravdivé, ale ako vždy u inteligenčnej triedy ĽSNS sa akosi zabúda dodať, že Rusko naposledy straty zverejnilo pred takmer rokom a boli na pár tisíckach, ďaleko menších číslach, ako Ukrajinci majú v mraziarňach tiel.
Ako som už neraz písal, toto sú nepresné no približne pravdivé čísla. Realita bude asi ďaleko vyššia, pretože ak vám spadne telo do priekopy a nájdete ho o desať rokov, vojak je oficiálne nezvestný, no v ruskej štatistike dvestoviek ani v ukrajinskej štatistike zdokumentovaných tiel nebude. Takýchto prípadov budú bez váhania desaťtisíce, takže nemusíme sa báť, že ak Ukrajina straty nepriateľa odhadne na 200.000, že ich je len polovica alebo zvyšných stotisíc si behá s Kalachom po Červenom námestí a presmŕda sa pred Lukašenkom a jeho diabetológmi.
Aktuálne sa presne toto potvrdilo v Kachovskej nádrži. Matne si pamätám z prvých dní vojny, teda z februára 2022, ako nad nádržou ZSU zostrelila ruské lietadlo a pilot sa stihol katapultovať. Našli ho až na deň pobjedy, ale 2023, teda po 14. mesiacoch „nezvestnosti.“ Hlavu už nemal, kapry budú o čosi múdrejšie. Kombinéza z polymérov vydržala rok vo vode, ale kosti podľa mňa museli vytriasať ako slovo z poslanca Krupu.
Takýchto prípadov bude podľa mňa kvantum, rovnako ako dnes sa stále nachádzajú hroby nemeckých vojakov (aj sovietskych) po slovenských lesoch. Bundeswehr dodnes vie, že vojaci sú nebohí, ale na druhej strane nemá správy o ich poslednom odpočinku.
Ďalšou kapitolou sú dezertovaní vojaci. Rusko aktuálne evakuuje kolaborantov a civilnú proruskú správu z rozsiahleho územia Chersonskej a Záporožskej oblasti na Krym. Videá ukazujú desiatky autobusov odstavených v jednom jedinom mieste. Správy ale hovoria o tom, že ruskí mobikovia sa vzdávajú masovo, resp. utekajú po desiatkach v civilných šatách. Rovnaký proces nastal v Charkovskej oblasti na jeseň minulého roku, kde vojaci prepadávali miestnych civilistov a kradli im šaty.
Vyzerá to tak, že ukrajinská ofenzíva vážne nebude príliš tragickou (pre Kyjev).
4. Ropa a plyn na ďalší rok
Najtragickejšia zima tohto storočia, kde som si niekedy pustil radiátor a sneh som videl na ilustráciách Zdenka Buriana, sa skončila. Pozberali sme mŕtvych, dokúpili rúčky na polámané snehové lopaty, rekonštruujeme presilené ratraky.
A teraz vážne: zima stála naprd, slovami Margarity Simonjan „aj to počasie je proti nim,“ len teda Margarita netrafila správnu svetovú stranu. Výsledkom je dosť zásadná úspora zemného plynu a nie až také veľké náklady na pohonné hmoty, ako sa predpovedalo. Otázkou bude toto leto, pretože sa musíme dostať v potravinách do nejakého normálu, na druhej strane máme celé leto a jeseň na dočerpanie plynu (ďalšia zima môže byť nadpriemerne tuhá).
Sú tu aj dobré správy: Čína prejavuje znaky prepadu ekonomiky (len z Šanghaja vraj za posledné mesiace odišli státisíce ľudí na vidiek, pretože v meste nemôžu nájsť prácu), takže hoci OPEC silou mocou chce znížiť produkciu a zodvihnúť ceny, to druhé sa im nedarí.
Ropa, plyn a zdroje celkovo sú mojim koníčkom a akonáhle skončí vojna a ja konečne dopíšem sľubované knihy blogov, chcem v blogoch pokračovať práve na túto tému. Kuvikovia dosť dlho tvrdia, že plyn a ropa nám dochádzajú, proruskí trollkovia sa nás zasa snažia presvedčiť, že bez ruského plynu a ropy umrieme a treba preto urobiť čokoľvek, čo ten zmagorený fašistický štát povie. Ani jeden z nich nemá pravdu.
Dobrá správa z Namíbie. Namíbia je v rámci Afriky trošku v tieni, pretože sa tam nesekajú mačetami, nevyhadzujú do vzduchu ani nič podobné. Namíbia je trochu dôkazom toho, že kdekoľvek sa zavedie demokracia, tam aj uprostred ničoho začne ekonomika a spoločnosť rásť (hoci OK, v Európe by boli na tom zle).
Konzorcium firiem okolo Shellu prednedávnom našlo neďaleko namíbijského pobrežia rozsiahle ložiská ropy a zemného plynu. Ložisko s označením Venus má potvrdené miliardy barelov ropy a keďže prieskum pretrváva, číslo sa bude navyšovať. Má to pre mňa viacero pozitívnych efektov. Ide hlavne o vyššie celkové zásoby na planéte, teda znovu odložený ropný zlom. Ešte viac ma teší, že sa jedná o rozvojovú krajinu, ktorej ekonomiku to výrazne nafúkne (Namíbia má 2,5 milióna obyvateľov, ktorí nie sú chudobní z afrického pohľadu, ale ktorí majú do strednej triedy Európy ďaleko). Prínos miliárd dolárov ročne pre ekonomiku od Shellu, plus pracovné miesta a investície, to všetko krajine aj regiónu pomôže. A okrem toho ma teší, že zasa budeme o trochu menej závislí na Rusku aj Perzskom zálive. Zásoby Namíbie asi nebudú nikdy konkurovať Saudskej Arábii alebo Venezuele, ale ak sa v nasledujúcich rokoch potvrdí viacero tzv. gigaprojektov v rôznych iných (ne-OPEC krajinách), dodávky energonosičov diverzifikované na rôzne krajiny môžu svetovej ekonomike pomôcť. Prednedávnom sa našli miliardy barelov na Madagaskare, juhoamerická krajina Guyana potvrdila asi až desiatky miliárd barelov, Svätý Tomáš a Princip, ktorý je pre väčšinu Slovákov ako krajina neznámy, a susedná Libéria sa dostali do hľadáčika prospektorov takisto prednedávnom. Vyzerá to tak, že špekulovanie a divné praktiky OPEC-u a vydieranie ruských svíň končí, stačí počkať a dať priestor iným hráčom.
