1. Tlak sa zvyšuje
Akurát som cez týždeň v telefonickom rozhovore zhrnul, že intenzita ruských útokov v tomto sektore sa rapídne zvyšuje. Svoje prvé útoky na Slavjansk som zažil prakticky presne rok tomu, v marci 2025. Vtedy sme práve kolaudovali Slovenské humanitárne centrum v meste. Nálety začali hneď druhú noc a doslova naproti centru nám zamierila šestica Šáhidov. Predprogramované mali viaceré trasy a minimálne dve nám prebehli ponad stavbu, doslova tak, že nám hučali motorky do uší. Cieľom bola nenápadná budova skrytá medzi dvomi mnohoetážkami, kam inak chodíme na nákupy. Šestica dronov rozbila menšiu budovu, poranila jedného nočného vartáša a vysklila desiatky bytov a obchodov. Jedna osoba z našej partie urobila interview s miestnym chlapíkom. „To nebolo prvýkrát,“ skonštatoval stoicky.
Áno, v Slavjansku už čo sa týka bombardovania zažili aj horšie časy.
Naša partia tu bola necelý týždeň. Za ten čas sa útoky nezopakovali. Obnovené boli až krátko nato. V meste, v mikrorajóne pod menom Arťoma, dostal zásah nejaký servis. Niektoré drony boli zostrelené, niektoré trafili, tuším dva znova preleteli ponad humcentrum. Neskôr sme mali nálety takisto asi päticou dronov na začiatok Arťomy, stihol som spraviť videá (alebo skôr audiá) príletov a výbuchov. Neviem presne štatistiku, ale nálety sme mali odhadom tak raz za päť dní, takmer vždy v roji pár kusov. Neskôr som sa sťahoval na privát neďaleko humcentra, kde som nevedomky prišiel práve do „plavebnej dráhy“ Šáhidov. Nálety sme mali tiež cca dvakrát za týždeň a v skorom júnovom svite bol zážitok kukať Mučeníkov, ako mi prelietali nad oknom, často aj pol hodinu ráno (a potom znova spať!).
Pamätám si, ako mi naši poslali fotku z výletu na Morave. „Aha kde sme!“
Poslal som im video spred pár hodín; moped nad hlavou, za ním druhý. Potom výbuchy. Poobede som išiel cez centrum mesta kupovať nastreľovačku a hľa, barák, okolo ktorého som chodil, bez strechy a hornej obmurovky, na ceste haldy sute. Večer mi hovorí známy, spojár ZSU, že im rozbilo vrchné poschodie veliteľstva a v budove okrem vartáša (teraz nezraneného) nikto nebol. A takto to šlo do môjho odchodu.
V novembri som tu bol asi týždeň. Nálety boli odhadom raz za dva až tri dni.
Po mojom príchode na konci decembra sme mali nálety aj na Štedrý deň, hoci len vzdialené. Tesne po sviatkoch sme šli do Odesskej oblasti, kde nás síce nálety neobchádzali doslova, ale údery nasledovali dvakrát po našom odchode z mesta. To v Slavjansku v jednom okamihu pred Silvestrom priletela raketa alebo dron priamo na bazár, kam chodíme na nákupy. Našťastie sa to udialo v pondelok, kedy je zavreté, takže škody boli prekvapivo malé a straty na životoch nulové. Či to bola náhoda alebo zámer, neviem.
No a som tu vyše troch mesiacov. Ešte na začiatku roka by som povedal, že letecké/dronové údery boli raz za deň až dva dni. Raz sme nato skoro doplatili, keď nám dakedy v prvej polovici januára padla bomba o tri baráky ďalej a odniesla si to len Ksénia a jej udretá hlava (padlo jej na čelo falošné okno). Vtedy mala naša štvrť štígro; zranených bolo sedem, všetko ľahko rozbité hlavy. Dôvodom bolo to, že dopadol len jeden KAB a navyše trafil slivku. Ak by strom v ceste nestál alebo bomby by priplachtili tri, bolo by tam možno cez desať mŕtvych.
No a nastala jar a ja konštatujem, že nálety a údery máme niekoľkokrát denne.
2. Nočné nálety
Za ten čas som si všimol jednu matricu. Útoky leteckými bombami bývajú väčšinou ráno a cez deň, čo neviem vysvetliť. KABy sú predsa nosené lietadlami a tie majú aj nočné videnie, resp. prístroje, ktorými sa dá bombardovať a lietať aj v noci. Nie je to pravidlo, ale ten charakteristický dunivý, veľmi hrozivý zvuk, ktorý vám aj na diaľku zježí všetky chlpy, prichádza v trojiciach alebo štvoriciach za svetla. Bum!, a potom len čakáte na opakovanie.
Naopak, útoky Šáhidmi sa zväčša koncentrujú na večerné hodiny. Tu som si istý, že je to kvôli ich nízkej letovej dráhe. Tým pádom sú na dostrel Kalašnikovov, ktoré tu v Slavjansku má samozrejme kde-kto. V noci sú predsa len ťažšie viditeľné.
Nálety sú prakticky vždy v rojoch v rozpätí tak cca 20 minút. Spávam pri otvorenej ventilačke a nebol by som povedal, že ucho a mozog sa vám tak rýchlo prispôsobí na rozoznávanie toho pílivého mopedového zvuku. Večer počúvam podcast alebo nejakú muziku a hľa, podvedome sa mi zježia chlpy. Nie vždy počuť PVO, ale mám zo dvadsať videí, kde sa na nočnej oblohe ukázala paľba z guľometov nalafetovaných na Toyotách. Aj z privátu dakedy najprv začujem guľomety a až následne mopedy. Ak je cieľom nejaké predmestie alebo vzdialenejšia štvrť, tak našťastie len počuť tlmené explózie. Terajší bejvák mám takisto v dráhe veľmi pravidelných útokov, takže Mučeníkov počuť prakticky denne v blízkosti baráku.
Pred dvomi týždňami som sa skutočne bál. Nálet dronmi bol brutálny, namiesto jednotiek kusov sme ich mali vari dvadsať. Ale najhoršie bolo voľačo iné.
V poslednej dobe som si všimol, že cez našu uličku, takú prdel sveta, začínajú lietať malé kvadrukoptéry. Tie podľa všetkého slúžili pre ruskú rozviedku – snímanie škôd a tak ďalej. Ono už aj samotné nálety Šáhidov v roji s dosť drsné, nieto, keď sa vám nad barák, doslova snáď o poschodie vyššie, postaví kvadrukoptéra ZZmrdov. Šáhidy zväčša neriešim, hoci je to nepríjemné, keď to letí 150 metrov od vás a chytá to ten hvízdavý, vysoký tón, keď to už klesá na zadaný cieľ. Maximálne to tak točím z okna.
Ale keď máte nad mesto roj Mučeníkov a ešte navyše aj nad oknom vám stojí ruský rozvieddron, tak som kapituloval, zatiahol som záclony, zhasol a čakal som, čo bude.
Toto sa opakovalo za posledný mesiac asi desaťkrát. A dobrá správa.
Na bazáre nám prezradili, že tie pištiace „komáre,“ čo sa vznášajú nad oknom, nie sú ruské rozvieddrony ale ukrajinské Pisuny, teda ču*áčiky. Spadol mi kameň zo srdca, seriózne. Niekde v našom mikrorajóne je teda asi jednotka PVO, ktorá dostane v noci správu o blížiacich sa dronoch a ihneď vysiela medzi baráky Pisuny.
A tu mi dopla skladačka. Keď máte denne povedzme desať Šáhidov a počuť desať detonácií, tak by ste mali mať minimálne desať zničených stavieb denne. Ale ako chodím po meste, zničené domy síce pribúdajú, ale pomerne pomaly. Som na kanáli v Telegrame, ktorý referuje o útokoch na Slavjansk a Kramatorsk. Správy sú tam denne hojné, ale relatívne málokedy je tam referencia na straty – ranených alebo mŕtvych – v našom meste. Skôr by som povedal, že mŕtvych tu vidím raz za dva týždne a ranených tak raz, možno dvakrát.
A tu je presne ten kameň úrazu. Tie Pisuny nad mojim oknom tie Šáhidy zbývajú prekvapivo často. Teraz to bude len o mojom dojme, ale seriózne odhadujem pravdepodobnosť zostrelu Mučeníka na možno nad 90%. A tu je presne ten problém, s ktorým sa pasujú Amíci v Zálive. Ak máte 90% šancu zostreliť Šáhid za povedzme 60.000 USD antidronom za tisícku, tak Rusáci denne vymlátia len na Slavjansk niekde okolo 600.000 USD, z čoho im Ukrajinci dajú dole 540.000 USD z letky, a to vďaka 10.000 dolárovej antiletke!
Dokonca v posledné týždne sme mali hlásené straty len výlučne vďaka KABom.
Až do tohto víkendu. Ešte sa mi ruky trasú.
3. Večery tu bývajú tiché. Niekedy.
Minulý týždeň sme mali asi dva či tri dni prekvapivo tiché. Zväčša, keď sa referujem domov, že som živý a zdravý, tak máme za sebou ranné bombardovanie KABmi a medzitým ešte niekoľko solitérnych detonácií. Do večera to ešte pribudne.
A tu v Slavjansku to neznačí radosť. Značí to, že ďalší úder bude ešte horší. Rusáci totiž vyzberali viac rakiet na sklad, a tie použijú, len neviete kedy.
V sobotu to už bolo divné. Až by som povedal, že nudné. Večer som telefonoval s bývalkou a jej neterou. „Ako sa tam máte?“
„Nuž, Aga, čo ti poviem, ticho.“
„Ale to je dobré, nie Johny?“ potešila sa.
O štvrť hoďky jej volám videocallom nazad. Nad mikrorajónom sa nám točia Šáhidy a je počuť guľometnú paľbu. Aga aj Nely zblednú; majú to v priamom prenose. Detonácie nepočujú, tie boli ďaleko, ale podľa všetkého to bolo takisto od zostrelu, nie dopadu.
Taký bežný Slavjansky večer.
Ale ráno... Ráno nám dalo zabrať.
4. Krvavá nedeľa a mŕtva nevesta
V nedeľu som mal ísť na nový humcentr zaniesť teplé prádlo a nejaké čokolády, čo mi chalani zo ZSU vyčlenili za odmenu. Chudnem, takže to zanesiem tam, deťom a utečencom. Plánujem ísť okolo desiatej z domu, takže si nedávam budík.
Ten mi nastavili Rusáci. Pred ôsmou už máme dobré svetlo (práve sa menil čas), no ja ešte na jedno oko driemem. A zrazu z takého toho polosna známy zvuk.
Šáhid – aspoň sa mi zdalo – preletel z nečakaného smeru, teda nie z východu ale naopak zo západu. To zväčša značí, že ZZmrdi chcú trafiť niečo, čo je v „zákryte,“ teda je treba prekľučkovať pomedzi paneláky a udrieť z jedného smeru.
Mučeník preletel ponad baráky, chytil ten piskľavý tón, čo značí, že explózia bude niekde veľmi, veľmi blízko môjho baráku... Vtedy či chcete alebo nechcete vypnete všetky vedomé reakcie a prejdete na takú tú živočíšnu, proste máte v hlave otázku, či utiecť preč.
Strašná rana. Holuby vzlietli (už som to ako reakciu videl mnohokrát) v panickom úteku. Fasády barákov zdeformovali zvuk, takže som nevedel odhadnúť, kde to prasklo.
Keďže som to zažil mnohokrát, idem si spraviť kafé a tá triašková reakcia ma rýchlo opúšťa. Ale netrvá to dlho, vari tri minúty, a znova ten zvuk. Práve som na záchode, takže nič, ale dotretice som v okne. Poctivo filmujem tretí úder (omylom som prerušil filmovanie, takže stúpajúci dym ide k tomu prvému videu) a snažím sa odhadnúť, do ktorej budovy to narazilo. Štvrtý, piaty úder. Pri štvrtom si všimnite streľbu z Kalašnikovov a zvuk oskolkov na strechách domov. Ten piaty bol tak ohlušujúci, že ma od okna strhlo. Na protiľahlom baráku sa ozvú ozveny dopadov šrapnelov ako broky z brokovnice.
Ešte chvíľu počúvam, či nepríde šiesty kus. Našťastie finito.
Klope mi sused, Kyrylo. „Počul si zryvy?“
„No nie sakra, veď ma to skoro zrazilo do postele.“
Bleskovo sa obliekam a ideme tam na miesto. A zistil som, čo zasiahli.
Neďaleko od nás leží poškodený hotel. V Slavjansku je zákaz prespávať v hoteloch, ostatne, všetky sú viac alebo menej zrovnané so zemou (tento bol aspoň staticky OK).
Štyri Šáhidy naparili do hotela, jeden do cesty pred neho. Protiľahlá budova je vymlátená od okien. V lekárni na prízemí mladá zamestnankyňa zametá s kľudom Angličana sklo a zvyšky okeníc, na ceste je niekoľko áut (plynári a záchranka). Pýtam sa mladej magistry, čimôžem urobiť krátke video ako zametá. Pokrúti hlavou. „Nie som šéfka, prepáčte.“
Slušne i tak poďakujem a idem preč. Kyrylo pri ďalšom baráku našiel šrapnel, kus kovu nie priamo z letúňa ale z bomby, ktorú nesie. Beriem ju domov na pamiatku. Cestou sa stavíme na chlieb a vodu v obchode u známej, Natálie.
„No čo Nataša, si živá?“ pýtam sa jej na odľahčenie.
„Živá, ale posraná,“ zmrzne jej úsmev. „Strašne som sa naľakala.“
Vysvetľuje nám, že v hoteli si po protekcii vybavil ubytovanie mladý vojak. Mal dovolenku a nepustili ho domov, tak za ním prišla holka. Minulý týždeň sa narýchlo zobrali. Chlapík chcel mať medový týždeň niekde osamote s čerstvou nevestou, tak nešiel na byt ale vybavil si jednu izbu, ktorá asi na rozdiel od zvyšku hotela prežila predchádzajúce údery.
Holku zabilo, vysvetľuje nám Nataša, chlapík by mal byť ranený.
Týždeň po svadbe, prakticky počas svadobnej cesty, a párik je stratený.
5. A pokračuje to...
Dnes ráno som šiel robiť svoju robotu, ale medzitým som pustil kúrenie, že sa ráno najprv osprchujem a umyjem si vlasy (máme extrémne zastaraný typ plynového kúrenia, takto si predstavujem sovietsku techniku v skratke). Po dlhej dobe počúvam sirénu, teda po ukrajinsky trevohu – to už nie je štandard, pretože by to znelo nonstop. Sedím na posteli, počúvam podcast k najbližšiemu blogu, keď zrazu... Toto nebude Šáhid. To bude KAB.
Keď počujete svistenie KABu, tak viete, že je zle. Explóziu počuť na diaľku, v nočnom tichu možno na dvadsať kilometrov, v dennom ruchu možno na sedem, ale svistenie je presne ten zvuk, ktorý ak počujete raz, tak vám potom okamžite vyvoláva fyziologické reakcie. Ten zlomok sekundy je tak intenzívny, že len podvedome kukáte, kam sa skryjete. Ak by to napríklad dopadlo pred barák na ulicu, môže vám pomôcť hodiť sa za posteľ.
Detonácia bola tak silná, že mi skoro vyplieskalo okná a reálne mi moc nechýbalo, aby som nepadol za posteľ. Druhá došla sekundu nato. KABy zväčša dopadajú v trojiciach alebo štvoriciach, no tieto boli len dva. Vybehol som von v teplákoch a šľapkách.
Nad mestom sa vznáša nukleárny hríb. Stúpa prekvapivo ďaleko, podľa zvuku a toho, ako mi nadskočila posteľ, by som to tipoval na dve-tri ulice ďalej, ale ono je to o značný kus ďalej; ten tlak na moje okná bol podmienený dispozíciou ulíc.
Z okna na mňa volá Kyrylo. „Vidíš dym?“
„Hej. Je to niekde okolo Dnipra-M (predajňa motorových píl a náradia).“
Vlietnem do bytu, narýchlo popri obliekaní sa zavolám na Slovensko holke, a letím smerom, kde predpokladám impakt. Pokiaľ bomba zasiahne budovu a tá sa nevznieti, tak dym sa rozplynie veľmi rýchlo, snáď do pol minúty. Ak trafí napríklad vozidlo, tak to horí a dymí ešte aj desať minút po funuse, kým nevyhorí alebo ho neuhasia.
Keďže nám baráky zasypali oskolky a ja mám auto zaparkované bližšie k predpokladanému výbuchu, tak mám malého Majka Spirita dušičku. Chvalabohu, Audi je v poriadku. Idem ďalej.
Vo vzduchu je cítiť niečo iné –tipujem to na kordit. Prejdem uličky neďaleko baráku, no miesto dopadu nevidím. O pár ulíc za Dniprom M vidím vypadané sklo, ale len na jednom okne a hádam, že do okna vletel oskolok z bômb. Zbadám sanitku. Prejdem na námestie.
Skoro sa poseriem. Nad uchom mi zazneje siréna. Ľudia ukazujú jedným smerom, z čoho dedukujem, že prílet bol dakde tam. V hlave mi hučí z trevohy, podvedome sa kukám na oblohu (čo je totálne naivné, pretože prílet KABu by bol tak superrýchly, že by mi to pomohlo prd, a hučiace sirény by mi znemožnili počuť čokoľvek okrem explózie samotnej.
Uprostred námestia sirény vypnú. Ja znervózniem ešte viac. Aj ranné dopady došli minútu po stíchnutí trevoh. Ale aspoň mám hypotetickú šancu začuť to svistenie.
Uprostred námestia som to dal. Na chodníku ležalo to, čo už dlho som chcel nájsť. Oskolok. Kus kalenej ocele, ktorá sa vplyvom detonácie rozmetala kde-kade a ktorá je tak ostrá, že by vám mohlo amputovať ruku alebo vás prederaviť. Oskolky po výbuchu bývajú žeravé do červena, ale tento už na asfalte stihol viac-menej vychladnúť. Cítiť však, že má tak tridsať stupňov (vonku je asi 15). Vkladám ho do vačku a hľadám ďalej.
A potom to začalo. Tam kus ocele, tam kus ocele. Na ceste vytrhaná izolácia z barákov. Zberám oskolky jeden po druhom, sú sakra ostré. Prešiel som sieť ulíc, pýtal som sa miestnych, ale výbuchy majú taký nešvar, že sa vám odrážajú od fasád tak, že pokiaľ nevidíte dym, tak neviete smer určiť. Viem, že som bol blízko, ale nenašiel som to.
K dopadu muselo prísť navyše zhruba kilometer od nás, napriek tomu šrapnely a vyhodené zvyšky stavebného materiálu dopadli až k nám. A ešte jeden efekt útok mal. Skoro som odpadol. Neďaleko námestia je jeden ten rohový barák, bytovka ako trebárs v BA-NM. Neďaleko baráku je novšia stavba, panelák, ktorý dostal Molniju alebo Šáhid už na jeseň a obrázok som do jedného z blogov dával. Ale tlaková vlna zhodila kus plotu.
Predstavte si tie medzivojnové nájomné domy ako v tom Novom Meste. A za nimi dvor. Na tom dvore...helikoptéra. Nekecám. Celé tie mesiace som chodil okolo vrtuľníka, asi Mil-8, ktorý bol „odparkovaný“ na dvore miestnej bytovky. Skoro ma prehodilo...
Vraciam sa domov a nachádzam ešte za hrsť oskolkov. Pýtam sa jedného z dedov, čo tu čakajú na autobus. „Neviete, kam to priletelo?“
Dedo pokrčí plecami. „Niekde hentam ževraj. Ale hlásia, že týmto smerom letia ďalšie KABy, tak opatrne,“ dodáva. Hm, miznem preč. Otvorené námestie je ako stvorené na ďalší šrapnel do zbierky, tentokrát ale do mojej prdele.
Prídem domov, v krabici z obchodu mám slušnú hromádku ocele určenej na vraždenie civilistov. Snáď bude výstava a ja prinesiem artefakty.
Kontrolujem Telegram. Pochopil som, kam dopadli bomby – zhodou okolností neďaleko miesta, kde dopadli moje prvé Šáhidy spred roka. Podľa správ je ako pri zázraku jeden jediný zranený (preto tá sanitka), ale z videí na Telegrame je to vážne hnusná explózia.
Nemám na baráku chľast. A mám naň strašnú chuť. Asi až v júni.
Video môjho prvého oskolku.
Prvé video z Telegramu. Holka je v šoku a vymlátilo jej okná.
Drsné video priamo z príletu.
Zajtra končí zbierka na Donio pre Ruslana. Chýba tam doslova len pár Eur. Dnes som s ním hovoril, nazberal pre nás nejaké artefakty pre potenciálne múzeum. Vidím sa s ním dakedy budúci týždeň. Ak viete skutočne pár drobnými pomôcť, skúste tu:
Ďakujem! Snáď bude zbierka dovŕšená...
