1. Zhrnutie pár posledných dní
S blogmi meškám, pretože ma počas ukrajinskej paschy povypínalo. Keďže tu je suchý zákon, je problém sa dostať po chľast. Ja mám k dispo iba domáci repák, čo je vlastne mimoriadne hnusný alkohol určený skôr na prípadné problémy so žalúdkom (ktorými sa ale trpím pomerne často). V paschovú nedeľu som sa stretol so známymi, ktorí napriek oficiálnemu zákazu na verejnosti paschu trošku zapíjali. Dali sme si šampáň, na naliehanie som priniesol pol litra repáku... a problém mám doteraz. Od pondelka rána som doslova zbitý a nevládny.
Predvčerom a včera som bol pozvaný v Európe dosť známemu akademickému maliarovi Segejovi Smetankinovi (bude o ňom zvlášť blog). Sergej má dom a ateliér neďaleko môjho privátu a taký trochu polomaród som k nemu zabrúsil na návštevu. Bol som nadšený. Fest. Sergej mi ukazoval vážne dobré obrazy maľované na bočniciach z bedničiek z delostreleckých granátov (vážne šleha!) a sľúbil mi, že namaľuje aj mohylu na Bradle. A keďže mám doma chvost zo zostrelenej Molnije, namaľuje naň aj Štefánika.
Lenže Sergej mi ulial gruziňáku a môj žalúdok bol tam kde predtým.
Posledné dva dni/večere som doslova prespal ako decko. Zaspal som večer, zobudil som sa spotený ráno. Toto nie je dobré, mám robotu a meškám desne. Snáď už zajtra budem OK.
Ale predsa len som mal s tým žalúdkom trochu šťastie. Prespal som zryv.
2. Rána tu bývajú krvavé
Neďaleko odo mňa je križovatka, cez ktorú prakticky každý deň chodím. Je tam kaviareň s príjemným ženským personálom, reštika, kde som bol párkrát týždenne, obchody a cez križovatku som musel prejsť, keď som smeroval napríklad Sergejovi alebo do centra (jedna z ulíc ústi na Hlavnom námestí). Z hľadiska premávky jeden z hlavných uzlov.
No a dnes pribudol jeden cestujúci. A celkom slušne prekročil rýchlosť.
Ráno okolo piatej mám takú tú slabú chvíľku, kedy síce spím ale spánok je slabý. Ak si vybavujem správne, tak som sa práve v polospánku prevracal na bok, keď tu zrazu rana.
Paradoxne som nevyletel z kože. Mozog už mám tak navyknutý na tieto prifrontové zvuky, že niektoré z nich ma proste prekvapivo rýchlo preberajú. Sekunda alebo dve a nespal som; navyše mám slabo zavretý balkón a ten mi tlaková vlna rozčapila.
Bolo presne na minútu päť hodí. Vonku je o tomto čase taká miera svetla, že trafíte po ulici bez svetla, ale v tvári by ste človeka asi nespoznali. No a ja som presne o piatej vybehol k oknu. Podvedome zapracovala moja zvedavosť ale zároveň mi blikala kontrolka, že letecké bomby zvyknú priletieť v dvojiciach alebo trojiciach. Mal som šťastie.
Spoza susednej bytovky sa vznášal čierny hríb. Nevedel som odhadnúť, ako ďaleko to dopadlo, ale vedel som, že niekde v našom rajóne; tipol som trochu obďalej, pretože kĺzavé bomby sú také svine, že vymlátia okná na široko v okolí. Šťastím pre mňa bolo to, že v trajektórii ležal susedný barák a ten predsa len hlavnú vlnu stlmil.
Keďže som bol po problémoch s bruchom stále slabý a ďalšie údery ma neprebrali, tak som proste zalomil nanovo. Je to už také prekliatie, že takéto veci ignorujete (samozrejme, v istej miere). Donecká oblasť má celé brigády záchranárov a požiarnikov, ktorí toto vedia zafixovať ako na bežiacom páse. Civilista by tam iba zavadzal.
No okolo šiestej mi píše domáca (je v Ivanofrankovskej oblasti), či som OK. No, ak myslela následok úderu, tak som, ak zdravotný stav, cítim sa na hovno. Poslala mi video z Telegramu. Nebudem klamať, ihneď ma striaslo. Dopad KABu som zažil doslova na vlastnej koži a pred dvomi týždňami ma takmer sfúklo z postele, ale hneď mi bolo jasné, že toto je úplne iná liga.
Miestne domy sú stavané do štvorcov niekedy v 50. alebo 60. rokoch. Zväčša sú to Chruščovovky z bielych alebo červených tehál, ktoré z miestnych dedín a miest tvoria neskutočne škaredý súbor komunistickej architektúry bez kúska estetiky alebo krásy. Uprostred týchto štvorcov bývajú detské ihriská, obchodíky, parkoviská alebo nejaké dielne či garáže a aspoň trochu zelene, v centre Slavjansku inak pomerne biednej.
No a presne toto „nádvorie“ v strede jedného zo štvorcov padol KAB.
Už prvé fotky mi vyrazili dych. Explóziu som počul paradoxne pomerne slabo (bariéra vedľajšieho paneláku), no zryv musel byť katastrofálny. Bolo mi jasné, že tu muselo pomrieť a byť zranených značné množstvo ľudí. Fotky ukazovali zrovnané budovy na základ.
Krátko potom ku mne prišiel Kyrylo na kafé. Bol vonku pozrieť miesto činu a na ulici našiel oskolok KABu. Táto oceľ je ostrá ako nôž a pred dvomi týždňami som nazberal za krabicu takých. Tento bol však macek; keby mi vrazil do končatiny, tak som digitálka.
Napokon som vybehol von aj ja. To už boli videá aj fotky.
Zlá správa: dva rodinné domy a jedna bytovka ľahli doslova popolom.
Druhá zlá správa: jeden z domov patril k najstarším budovám Slavjanska. Ak si pamätáte na môj blog o histórii mesta, tak príliš veľa staršieho ako sto rokov tu nie je a toto je jeden z domov, ktorý k tejto cárskej architektúre patrí. Teda patril. KAB ho denacifikoval na bázu.
Dobrá správa: úder bol presne o piatej ráno. To končí komandantská hodina a teda zákaz vychádzania. Na uliciach nikto nebol. Udrieť o hoďku neskôr, bol by to masaker.
A ešte jedna dobrá správa. Nikto neumrel. Neveril som vlastným ušiam, ale náhodou som stretol jedného z kamarátov, Ihora, a ten ako vojenský medik mi to potvrdil. Proste náhoda tak gigantická, že bol jeden jediný ťažko zranený, nejaký dôchodca a fámy sú, že bezdomovec. Dom bol pred šiestimi rokmi ako pamiatka rekonštruovaný a mám dojem, že slúžil ako nejaké múzeum alebo kultúrne centrum a teda ráno bol prázdny. Bytovka aj rodinné domy vedľa boli prázdne (to je veľa barákov v tomto meste) a obchody na prízemiach logicky takisto. Ako vravím, udrieť o hodinu alebo dve neskôr...škoda pomyslieť.
No a k tým škodám. Ihor mi povedal, že v noci nedopadol KAB 250, teda štvrťtonová bomba, ktorých ruské Suchoje nesú tri až štyri, ale jedenapoltonový macek KAB 1500, ktorý je schopný zrovnať so zemou celý blok budov, ak ho trafí správne.
No a podľa všetkého bol tento KAB zameraný na panelák slabých sto metrov mimo – a netrafil. Trafiť panelák, budú desiatky mŕtvych, možno stovka.
Kĺzavá letecká bomba je nepresnou, hlúpou bombou, ktorú sa Rusáci snažia prídavným kitom prerobiť na „inteligentnú“ bombu. Ale robia to Rusáci, geneticky tupý národ. Preto tá „presnosť.“ A preto taká šokujúco nízka miera obetí, resp. iba zranených.
3. Ulica ako v Hirošime
Mŕtvych nula, ranený jeden. Ono... Ranených je viac, ale len jeden skončil v špitále. Na videu sa babka sťažovala, že spadla tak, že je celá modrá. Stavím sa, že niekoľko ľudí ostalo prinajmenšom ľahko dorezaných črepinami z vyprsknutých okien. Ale opakujem, jednalo sa o vrhnutú bombu plachtiacu rýchlosťou lietadla a o hmotnosti osobáku! Ak sa bude pri bohoslužbách niekedy v Slavjansku spomínať božie dielo, tak bude to toto.
Doobeda som išiel skontrolovať situáciu. Fu, poviem vám...
Na ulici do vzdialenosti 100 – 150 metrov nemáte okna, bez ohľadu na dispozíciu fasády k výbuchu. Tlaková vlna prebehla bytmi ako tornádo. Tipujem, že každý byt musí vymeniť všetky okná, vrátane tých medziizbových a na pivniciach/chodbách bytovky.
Dobrých dvesto metrov od epicentra, možno viac, sú vymlátené okná nastavené smerom k epicentru. Na uliciach ležia hromádky pozmetaného skla a úlomky okeníc. Jedno z áut je doslova deravé, ako ho šrapnel preletel naskrz ako vo filme. Veľké sklené tabule obchodov sú už zväčša zatlčené OSB doskami; tlaková vlna ich vymlátila aj za rohom.
Z historického domčeku je hromádka sutín. Na nádvorí štvorca stojí nákladiak a bager do neho zhŕňa cársku architektúru bez rozmyslu (predpokladám, že psovodi tam predtým pobehali a snažili sa nájsť prípadne pochované obete. Doteraz som o ďalších obetiach nepočul). Vonku sú hromady sfúknutého azbestu a okien, poškodené trosky garáží a zhorené autá. Miestni postávajú alebo spratávajú bordel. Poruke je sanitka, keby náhodou sa zrútila na dakoho poškodená strecha alebo niečo explodovalo. Ako vravím, na Donbase je to už pásová výroba. Kde by u nás stáli stovky kamier a premiér by si zberal politické body (a polícia, záchranka a požiarnici by asi nevedeli, čo majú poriadne robiť; snáď sa mýlim), tuto je to doslova denná prax. A súkromné firmy už na nákladiakoch dovážajú tony OSB, desiatky kilogramov klincov a ochotne pomáhajú domácim. Oknári – v prifrontovej zóne Ukrajiny dnes asi najprosperujúcejší biznis – vymeriavajú poškodené okná. Stovky. Vyššie stovky. Tipujem to tak, že do týždňa bude všetko zatesnené, ako nové. Žiadne čakacie lehoty mesiac. Stovky okien, desiatky ton produkcie, pár kalendárnych dní. Chvalabohu, že nie sú mrazy.
4. Večer doma
Večer ležím doma v posteli, je mi kosa (vážne som asi nejaký chorý) a preberám akciu v hlave. Toto bola vážne šupa. Dopad ako meteor, jeden ťažko ranený (asi) houmlesák. Moja reštika vysklená tak, že aj rámy zmizli z múrov. Niekoľko vyhorených bytov; majitelia asi ihneď po dopade zmizli vo vedľajších miestnostiach, čo im zachránilo kejhák. Dva alebo tri byty v bytovkách zničila buď tlaková vlna alebo nejaký vyvrhnutý šrapnel tak, že je zázrak, že sa nikomu nič nestalo (údajne zákonom schválnosti to boli byty, kde nikto nebýval. Doslova zázrak). Volá mi Sergej Smetankin, že dnes lekcie maľovania nedávame, lebo má vyplieskané jedno okno. Nie je to prvýkrát, sklenárov volal už štyri razy.
Medzitým dopadli v širšom centre ďalšie tri KABy, ale teraz len tie malinké, štvrťtonové; práve som bol na ceste pre probiotiká a na ulici ma nadhodilo. Dúfam, že noc bude tichšia...
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
