V minulom blogu som písal neveselá a zároveň veselú zbierku príhod trestnej výpravy plaviacej sa z Baltického mora k japonským brehom. Príbeh je pravdivý, aj keď mi v diskusii vytkli diskutujúci nejaké drobné nezrovnalosti. Jeden z fanúšikov mi však vnukol nápad na pokračovanie blogu, tentokrát o ponorkách v ruskom námorníctve.
Spoiler: takisto to bude tragikomédia.
Poďakovanie patrí PH2007, tak ako som sľúbil J
1. Stručná exkurzia do Červených flotíl ponoriek
História ruských ponoriek siaha ešte do Imperiálnych čias. Ešte pred WWI ruské lodenice vyrábali prvé ponorky, ktoré v tom čase ešte samozrejme neboli práve technické skvosty. Boli to kojenecké roky tejto zbrane, takto to bolo všade. Delfin, prvá mašina v cárskych službách, bola zaradená do výzbroji, vznikla roku 1903. Počas prvej svetovej vojny ponorky aktívne slúžili proti Nemcom, niekoľko z nich bolo potopených a aj sami si zarátali zásahy do čierneho, ale reálne Rusko je de facto vnútrozemská krajina bez prístupu k hlavným námorným trasám a bojiskám. Británia a Nemecko si väčšinu podvodných zrážok utiahli vlastnými prostriedky, bez prispenia Mikuláša II.
Po občianskej vojne sa noví vladári Ruska upreli na útočné vojny. Režim vybudovaný krvou, mečom a ohňom potreboval útočné zbrane, a teda aj ponorky. Pomerne zaostalý ruský priemysel vedel vyprodukovať len zastarané modely a obmedzený počet kusov, hlavne triedy Bars, teda cárskeho dizajnu.
Ani počas druhej svetovej vojny tento typ plavidiel nespravil dieru do sveta. Potopili množstvo nemeckých lodí, hlavne obchodných v Baltiku a aj delové člny, ale v porovnaní s bitkou o Atlantik to nebola až taká paráda. Dôvody boli jednoduché, Baltické aj Čierne more boli takmer úplne izolované nepriateľmi, s Japonskom Rusi vojnu neviedli a sever (Barentsovo more) bolo čiastočne odrezané od ruských vojsk (murmanská železnica cez polostrov Kola bola ohrozená Fínmi a Nemcami). Triedy Leninec, Dekabrist, Ščuka, Pravda, Strednaja, Maljutka, Krejserskaja boli predohrou k studenej vojne, prvému a poslednému zlatému veku ruského ponorkového námorníctva.
2. Povojnové ponorky
NATO zvyklo všetky sovietske a ruské zbrane označovať kódmi a ponorky neboli výnimkou. Prvé triedy povojnových ponoriek ZSSR sa označovali ako Zulu, Whiskey, Quebec, Romeo a Foxtrot. Boli to ponorky svojich čias, teda päťdesiatich rokov pod vládou Nikitu Chruščova, žiadne nukleárne stroje ako z Honu na Červený október. Postupom času, vývojom a hlavne zmenami v raketovej technike sa zmenila nielen technológia ale aj zameranie sovietskych ponoriek. Nastal čas nukleárnych plavidiel.
A tu sa treba pozastaviť. Je veľmi častým omylom u laikov rozoznať ponorky na nukleárny pohon (nuclear submarine) a ponorky nesúce rakety s nukleárnymi hlavicami (cruise missile submarine). Len pre odbočku, po rusky sa označuje ako atomnaja podvodnaja lodka s krylatymi raketami, označenie, ktoré ma vždy rozosmeje.
Ponorky oboch skupín mali mať niekoľko charakteristík – mali byť dostatočne výkonné, tiché, s dostatočným nákladom zbraní, či už rakiet alebo v prípade stíhačov ponoriek torpéd. V prípade Sovietskeho námorníctva nikde nie je písané, že musia byť aj bezpečné a že na nich musí byť dosiahnutá základná úroveň luxusu. Kým v západných ponorkách každý vojak mal istý luxus porovnateľný (vzhľadom na obmedzený priestor) k domácnosti, boli tam normálne jedálne a normálne telocvične, ruské ponorky také v žiadnom prípade neboli (zasa len kopírovali domácu situáciu).
A presne toto sa prejavilo aj na stratovosti ruských ponoriek, počtu obetí a spôsobu záchrany posádok. Niekedy to je (znova) fraška.
3. Škandály sovietskych ponoriek
V skutočnosti by som mal napísať „škandály“, pretože ako čokoľvek zlé v Sovietskom zväze, aj takéto nepríjemnosti sa dostali na povrch až po rozpade ZSSR. V prvom rade sa jedná o úniky rádioaktivity. Tie sa logicky v týchto ranných časoch reaktorov vyskytovali na oboch stranách opony, ale ako sa dalo čakať, na východnej boli častejšie. Podstatne častejšie. Bez ohľadu nato, že Západ mal viac strojov.
Aha, prepáčte, pomýlil som sa. Všetky nehody boli na východnej strane opony... Z pätnástich nehôd pätnásť. Desiatky členov posádky pritom zahynulo, množstvo zostalo ožiarených. Skóre 15:0 v „prospech ZSSR je skutočne niečím výnimočným, pretože keď si zoberiete napríklad zrážky ponoriek alebo externé faktory, tam už je to vyrovnanejšie. Je len otázkou, že či za nelichotivý výsledok môže nevyzretá konštrukcia týchto strojov alebo zle vycvičená, otupelá posádka pod typicky ruským velením plavidla.
Poďme si zoznam rozobrať bližšie.
Prvý prípad nastal pri severnom pobreží v roku 1960 a jednalo sa o loď K-8 triedy November (Sovieti nedávali svojim ponorkám v tomto období mená ako Amíci alebo Briti). Osmičku sa podarilo zachrániť, aj keď traja muži boli ožiarení.
1961 K-14. Problémy s reaktorom. Bez strát.
1961 K-19, únik chladiva. 19 mŕtvych, 30 zranených.
1965 K-11. Pri výmene paliva sa poškodili oba reaktory (!) a oba aj s palivom boli v rámci ekologického spracovania jadrového odpadu vyhodené do Barentsovho mora(!). Žiaden mŕtvy ale 17 zranených a únik radiácie do prostredia.
1968 K-27. reaktory v tejto mašine boli notoricky neslávne, ale istú dobu sa im podarilo držať funkciu. Posádka tejto nukleárnej ponorky nebola správne a dostatočne vycvičená (!) a nemala ani šajnu, že sa niečo nebezpečné deje (komsomolci za volantom?). Počas opráv sa deväť mechanikov ožiarilo fatálnymi dávkami žiarenia, hlavne gama z rozpadu vzácnych plynov z reaktora. Aby toho žiarenia bolo ešte trochu viac, ponorku ponorilo velenie v oceáne – no a čo, nech aj Kanada a Eskimáci si užijú výdobytkov sovietskej vedy. Hoci vzorky zo dna sú údajne stabilné, neviem, či tomu môžem veriť, keď to povedal Rus (hoci Lavrov ani Peskov sa nevyjadrovali).
V ten istý rok, K-140. Reaktor si mimo misiu len tak zvýšil výkon (asi chcel emigrovať). Bol poškodený, ale plavidlo zostalo vo funkcii.
1970 K-429. Bez vysvetlenia sa reaktor len tak spustil, vznietil sa a unikla nejaká rádioaktivita. Mŕtvych ani zranených sa mi nepodarilo nájsť.
1970 K-116. uvoľnené chladivo, ožiarená časť posádky, žiadni mŕtvi.
1972 K-64. takisto strata chladenia, žiadne straty na životoch a zdraví.
1980 K-222. Tu sa pristavím. 222-ka bola najrýchlejšou ponorkou v dejinách, niečo po vzore najrýchlejších hodiniek. Rekordná rýchlosť bola nameraná 83 km/hod., čo je vážne pecka na potopenú masu ocele. Kvôli cene ju aj samotní Rusi označovali ako Zlatá rybka. Neviem čím to bol, ale Nemezis každej ruskej ponorky bola údržba; takisto 222-ka sa poškodila pri pokojnom státí v doku. Ponorka bola o dvadsať rokov neskôr zošrotovaná s palivom a reaktorom na palube (!).
1982, K-132. Znova únik chladenia (ruské ponorky asi mali byť chladené vzduchom ako LIAZ-ky, bolo by to pravdepodobne bezpečnejšie).
1985, K-431. Počas výmeny paliva došlo k úniku rádioaktivity, pričom zomrelo 10 a ožiarených zostalo 49 ľudí. Typická pre Rusov je zhoda zlých opatrení, resp. kumulatívna chyba, ktorá zapríčinila katastrofu. Pri výmene paliva sa zle umiestnilo veko reaktora (nie som expert, takto som to preložil); pri opätovnom pokuse sa veko znova nadvihlo, pričom pomocné tyče mali zabrániť prílišnému nadvihnutiu. Áno, ani tie neboli v poriadku, a tak veko sa vzdialilo nadlimitne...čo viedlo k explózii paliva. Kryt reaktora ustrelilo 70 metrov od zvyšku ponorky, čo bude jeden z dôvodov, prečo pomrelo toľko ľudí.
Obrovskou úľavou je, že väčšina rádioizotopov bola vo forme rýchlorozpadajúcich sa vzácnych plynov, a tak 2 km2 zasiahnutej oblasti nie je trvale poškodených.
1986, K-19. Toto je jeden z príkladov zlých náhod, nie výsledkov ruského razjebajstva. V odpaľovacom sile explodovala raketa, čo je vec, ktorú asi neovplyvníte a môže sa stať hocikde. Výbuch zabil dvoch námorníkov a poškodil reaktor. Tu skončila náhodnosť a zlý osud a začalo razjebajstvo. Poprvé: podobný výbuch sa udial už predtým a jedno silo muselo byť zapečatené; napriek tomu plavidlo pokračovalo v misii. Podruhé: reaktor sa mal automaticky vypnúť, no Made in USSR. Potretie: technik vliezol do reaktora a snažil sa zastrčiť palivové tyče do správnej pozície, no došiel mu kyslík (liezol tam len na nádych alebo nebodaj mali ruskí námorníci aj nejaké skafandre? Neviem.).
Nešťastie má aj hrdinský podtón, keď len dvadsaťročný námorník Sergej Preminin sa s dýchacou maskou na tvári prihlásil do služby, pričom zahynul. In memoriam dostal vyznamenanie Hrdina Sovietskeho zväzu, čo v Rusku je taká tradičná náplasť namiesto Prepáčte, znova sme to pojebali. Iné straty neboli, nehľadiac nato, že ponorka išla nachuj.
Ale tragédia má aj jeden tragický, prakticky až komunistický podtón. Kapitán plavidla, kapitán Britanov, dostal príkaz na odtiahnutie ponorky do domovského prístavu (Murmansk), čo bolo ale 7.000 km! Proste logika ruského štýlu, nevadí, že máte potenciálnu atómovú bombu pod zadkom, hlavne musíte poslúchať politbyro!
Vlečná loď ale nedokázala vziať ponorku do vleku a nebezpečné plyny plné nuklidov zasa začali unikať; Britanov teda napriek rozkazom prikázal opustiť plavidlo a sám zostal na palube, podobne ako kapitán z Titanicu.
Politbyro vždy vie čo robí (vidíme to dnes na Donbase), takže z pohodlia teplej kancelárie prikázalo ďalšiemu dôstojníkovi prebrať velenie, stiahnuť na palubu celú posádku a pokračovať v misii. Skôr, ako stihol vykonať rozkaz, plavidlo sa začalo zaplavovať a čoskoro sa potopilo. Kapitán Britanov ako hrdina opustil plavidlo ako posledný, len tesne predtým ako kleslo neďaleko Bermudských ostrovov. Na palube zostali všetky nukleárne hlavice, čo je logické, pretože neviem si ani len predstaviť, ako mohol chudák kapitán alebo jeho posádka zbrane v takýchto podmienkach naložiť na ťažnú loď.
To ale politbyro nezaujímalo. Britanov, podľa môjho názoru hrdina a pravý chlap s guľami, bol obžalovaný z nedbanlivosti, sabotáže a zrady. Síce nikdy nebol odsúdený na trest odňatia slobody alebo nebodaj na popravu, ale až výmena ministra pre neho znamenala zbavenie obvinení. Trvalo to takmer rok, rok nelogického obvinenia.
A nakoniec K-131 alias K-192 (Rusi asi chceli zoznam aspoň virtuálne rozšíriť). Tu nastal vcelku zvláštny a nepochopiteľný problém, ktorý sa môže stať asi len v niečom s ruským pôvodom – pri skrate sa vznietil dôstojník (!), ten asi behal po ponorke, pretože sa vznietilo viacej sekcií a zhorelo 13 mužov dokopy. Oheň postihol takisto jeden z dvoch reaktorov a posádka musela priestor hasiť pitnou vodou (!). Našťastie bola nablízku sovietska nákladná loď Konstantin Juon, ktorá pomohla s hasením. Nikto nikdy nezistil, aký objem izotopov sa dostal pri hasení do mora, pravdepodobne však muselo dôjsť k takému malému vreckovému Černobyľu, pretože opravárenská loď Amur, ktorá dorazila na výpomoc, si okamžite v rádioaktívnej vode odpálila záchranné vybavenie.
Len pre info, podľa zdrojov sa dodnes nepodarilo odstrániť reaktory. Nešťastie sa inak stalo v roku 1989...
A repete: znova K-8. Desať rokov po nešťastnom prvom úniku, v roku 1970, nasledovala ďalšia katastrofa, tentokrát už definitívna. Plavidlo chytilo naraz dva požiare vo francúzskych vodách a s veľkou časťou posádky sa potopilo. Ale nebolo to také ľahké, drahá. Prvých osem matrózov muselo byť počas paniky izolovaných v zaplavovanej miestnosti, takže sa vlastne utopili, pretože nemali východ von. Ďalších 44 námorníkov vrátane veliteľa išlo ku dnu v atmosfére plnej oxidu uhoľnatého; 73 sa zachránilo.
4. A highlighty dnešného blogu: Komsomolec a Kursk
K-278 Komsomolec bola prvá a jediná ponorka svojej triedy, triedy Mike, v origináli Plavnik. Nová trieda mala byť špeciálna v hĺbke potopenia a výzbroji. Mala dvojitý trup, pričom jeden z nich (ten vnútorný) bol z titánu, mimoriadne odolného ale aj drahého kovu. Ovládanie malo byť dosť pokročilé na ruské možnosti, takže veľkosť posádky sa mohla zredukovať na menšiu mieru ako bolo dovtedy zvyčajné – 57 mužov (neskôr o sedem navýšených). Loď bola asi vážne špeciálna, pretože ju dokonca aj pomenovali.
Komsomolec možno v Sovietskom zväze evokoval niečo pokrokové, ale mne ako poľnohospodárskemu inžinierovi evokuje skôr učňovku, kde neprijímali práve Einsteinov. Ak by ju pomenovali Kozmonaut alebo Inžinier, bral by som to ako trefné meno. Takto mám z toho skôr rozporuplný pocit, priznám sa.
Ešte väčším paradoxom (z pohľadu dejín) bol jej prvý kapitán, ktorý zároveň prekonal rekord v hĺbke ponoru (1020 metrov) – Jurij Zelenskij.
Pol roka nato, s iným kapitánom vo velení, sa na palube rozšíril požiar. A zasa Rusi: síce posádka uzavrela vodotesné bariéry medzi sekciami...ale požiar prehorel cez kabeláž. Reaktor sa vypol a tým pádom plavidlo stratilo energiu. Ponorku sa do pár minút podarilo dostať na hladinu a časť posádky sa evakuovala. Pätica členov vrátane kapitána sa dostala do záchrannej kapsule, ale štyria i tak umreli. Vrak klesol 1700 metrov na dno.
A znova ruská záchrana: na miesto tragédie doleteli záchranné lietadlá a „zachráneným“ členom posádky, ktorí medzitým zomierali na podchladenie, zhadzovali záchranné člny...lenže tie zväčša odvialo preč. Jedenapol hodiny po nešťastí dorazila civilná loď, rybárske plavidlo, ktoré začalo loviť tých šťastnejších. Ponorka bola dimenzovaná na 64 ľudí, ale reálne tam bolo o 5 ľudí viac. 42 zahynulo, z toho 9 na mieste, 30 vo vode na podchladenie a zranenia, trojica už na palube rybárskej lode.
Zvláštne je, že posádka pri skákaní do vody nemala záchranné člny – potom sa mi ale podarilo dopátrať, že mali jeden kus – zvyšné sa nepodarilo spustiť na hladinu, pretože tá časť, ktorá obsahovala nachystané člny, už bola pod vodou. Neviem, či je štandardom mať všetky člny v jednej sekcii, ale mám tušáka, že na Západe to takto asi nebude. Za prípadnú informáciu dole v komentoch budem vďačný.
A teraz jedna malá spomienka, ktorú dolujem z pamäti spred cca 20 rokov. V akejsi tlači sa písalo o tejto katastrofe a spomienky boli ešte vcelku čerstvé. Autor tam písal, že ten požiar, sám o sebe hrozné nešťastie, nebolo nešťastie. Údajne sa matrózom rozlial akýsi olej po podlahe, ale ako správni Rusi, mali to na háku. Na palube ponoriek je prístroj na meranie CO2 a O2 (musí byť, už len z princípu si na ponorke neotvoríte okno a nevyvetráte). Posádka nebola vraj školená na obsluhu tohto prístroja a keď s nim ľudovo povedané baštrngovala, rozbila ho a nechala ho tak. Hladina kyslíka na palube sa zvýšila nad prirodzenú mieru... v kombinácii s rozliatym olejom výbušná zmes. Doslova.
A k tejto matnej spomienke ešte tvrdenia z pôvodného, zabudnutého zdroja: časť posádky na tejto supermodernej ponorke boli v podstate papalášske detičky dosadené po protekcii. Veľká časť z nich nevedela plávať! Rusi teda asi klamali, keď tvrdili, že väčšina mŕtvych zomrela vo vode na podchladenie – oni sa utopili.
Ak sú tieto informácie nepodložené, ospravedlňujem sa.
Pikoška na záver: Rusi vyhlásili, že rádioaktivita na mieste nestúpla nad normálnu hodnotu. Teda je 80.000x vyššia ako by mala byť, ale to musela merať nórska posádka.
Iná situácia bola na palube ponorky Kursk, ktorú si väčšina z nás asi dobre pamätá. Patrila do triedy Oscar, v Rusku označovanej ako Antej, mýtický obor Antaios, ktorého porazil Herkules. Bola skutočne obor a po amerických ponorkách triedy Ohio boli najväčšie. Sovietsky zväz/Rusko plánovalo toto plavidlo na odstrašenie amerických lietadlových lodí, ktoré dodnes dominujú oceánom. Kursk mal mať výnimočné schopnosti – vedel lámať morský ľad, mal nízku magnetickú stopu, oproti predchádzajúcim ponorkám iných tried mal pomerne veľký komfort pre posádku aj kapitána.
A teraz Rusko: za päť rokov tento unikát vykonal jedinú (!) plavbu, a to počas Kosovskej krízy. Síce trvala až šesť mesiacov, ale bola len jedna, čo je na pýchu techniky vážne málo. Keby len to – námorníctvo nemalo dosť prachov nato, aby jej vymenilo palivo... Pre tento dôvod bola značná časť posádky neskúsená. Bolo to zároveň obdobie Čečenskej vojny, kedy ruskí vojaci padali po tisícoch na svahoch Kaukazu a matky boli rady, že synáčikovia nerukovali do Grozného, ale dostali sa na takýto ekvivalent kozmickej lode.
Až do dvanásteho augusta 2000.
Severomorská flotila vykonala cvičenie, pričom posádka Kursku excelovala. Ako jedna z mála z tridsiatky lodí mala táto ponorka na palube aj ostré zbrane. Kursk mal v rámci cvičenia odpáliť cvičné torpéda na krížnik Kirov- a spoiler alert – tieto síce nemali výbušnú hlavicu, ale kvôli nedostatku peňazí ich vyrábali v podstatne nižšej kvalite ako ostré torpéda. Slepá zbraň ale obsahovala pohonnú látku, peroxid vodíka (skôr to bolo okysličovadlo ako pohonná látka samotná). Nekvalitná zbraň presakovala a uniknutý peroxid v uzavretom priestore ponorky, v odpaľovacej komore, nie je práve životodarná kombinácia.
Výsledkom bola explózia porovnateľná so štvrť tonou TNT. Ponorka Kursk, na rozdiel od Komsomolca, klesla v relatívne plytkých vodách, len 108 metrov hlboko; nasledovala ďalšia explózia o ešte väčšej sile (až do 7 ton TNT). Tá rozbila väčšinu ponorky a zabila väčšinu posádky...ale 23 námorníkov sa zachránilo... teda zachránilo by sa, keby to nebola ruská ale západná ponorka.
Tak Briti ako aj Nóri ponúkli okamžite pomocnú ruku pri vyzdvihnutí vraku s ešte žijúcimi matrózami. Bol to rok 2000, Vladimír Putin bol neznámym prezidentíčkom v totálne skrachovanej krajine plnej kriminality a zbedačených ľudí, nikto nemal proti Rusom nepriateľský postoj. Rusko je ale hrdé a svojstojné, ponuky odmietlo, lebo veď nevadí, keď 23 námorníkov vylovíme mŕtvych, hlavne že ich vylovíme my!
Riť Voloďovu! Voloďa Putin mal na starosti úplne iné starosti ako katastrofu nukleárnej ponorky a prípadnú záchranu zvyškov posádky, konkrétne si užíval svojej dovolenky; tak aspoň odložil lovenie očistených amfor a jazdenie na chrbte medveďa a informoval plebs, poddaných a 118 nešťastných matiek, že vlastne nič sa nedeje a námorníctvo má všetko pod kontrolou... čo je istým predchodcom tvrdenia „Všetko ide podľa plánov“. A ako vždy v Rusku, „reálny“ pôvodca katastrofy sa našiel – americké plavidlo, ktoré narazilo do nešťastnej ponorky!
Toto seriózne vyhlásil ruský admirál Popov, šéf severomorskej flotily. Ruská povaha, kde tvoja nešikovnosť je vlastne zlým úmyslom tých ostatných, sa prejavila aj u Popova. On bol totiž kritizovaný zdola aj zhora zato, že konal veľmi pomaly a váhavo. Škoda, že nevelí dnešnej ofenzíve na Donbase, možno by za zlé výkony RuSSov mohli americkí rangers, ktorí plecami po vzore hráčov rugby narážajú do molodcov.
Ešte bizarnejšie teórie vraveli o tom, že na palubu sa dostali Čečenci (!) alebo že po Kursku zámerne vystrelila torpédo americká ponorka (uprostred ruskej flotily o desiatkach lodí, ktoré si samozrejme ani výstrel, ani svišťanie torpéda asi nevšimli).
Naopak, kontraadmirál Rjazancev (nie, to nie je ten generál, ktorého rozstrieľali Ukrajinci pred týždňom pri Čornobajivke spolu s generálom Mordvičevom) tvrdil, že typicky ruským spôsobom posádku naučenú narábať jedným typom torpéd vyzbrojili úplne iným typom torpéd, lebo veď no a čo, komsomolci zvládnu. Posádka nielenže nezvládala túto výzbroj, ale naviac nikto ani len nevedel, že posádka to nezvláda.
Čo nás vlastne po 24. februári ani veľmi neprekvapuje.
Ozaj, čo sa stalo so zodpovednými? Mysleli ste si, že išli do basy alebo na úrad práce, však? Omyl! Ste v Rusku, páni!
Konšpirátor Popov bol prepustený...a dostal inú pozíciu inde v armáde. Jeho zástupca štábu, admirál Michail Mocak, takisto. Zástupca premiéra, Ilja Klebanov, ktorý pretláčal „americkú stopu“, bol prepustený z pozície, aby skončil ako minister. Minister obrany v čase havárie, Igor Sergejev, rezignoval. Nevadí, stal sa Putinovým asistentom. Namiesto neho nastúpil Sergej Ivanov, inak tajomník Bezpečnostnej rady Ruska a de facto civilista. Keďže ministrom obrany bol vždy vojak z povolania, armáda sa nepotešila. Kontraadmirál Oleg Burcev a 11 ďalších vysokých dôstojníkov (všetci, ktorí sa zúčatnili na cvičení počas havárie) bolo prepustených s tým, že to nemá nič do činenia s udalosťou okolo Kursku (náhoda, nemyslíte?). Inak, všetci dostali porovnateľné pozície inde v armáde – a to už náhoda nebola.
Post scriptum: aj v prípade Kursku, rovnako ako pri Komsomolcovi, sa posádka nedočkala „Prepáčte, znova sme to dojebali!“ a namiesto toho všetkých nebožtíkov mimoriadne potešil Rád udatnosti, kapitána ponorky aj Hrdina Ruskej federácie.
A aby toho nebolo dosť, pozostalí po 118 obetiach sa snažili v Murmansku vztýčiť pre svojich milovaných pamätník z veže Kurska, ktorú vyzdvihli zo dna mesiace po nehode. Pomník mal stáť 22.000 USD (to je 130 USD na hlavu). Peniaze sa nezohnali a pamätná veža sa našla na šrotovisku.
