1. Veľkí hráči s malým výtlakom
Ak si zoradíme krajiny Zeme podľa veľkosti populácie, zistíme zaujímavú vec: rozdelenie nespĺňa nejaké nám známe rozdelenie. Keď si zoberiete väčšinu aspektov života alebo trebárs ekonomiky, tak máte jedného rekordéra, na chrbát mu dýchajú dvaja alebo traja ďalší účastníci zápasu, potom v tretej kohorte je povedzme desať účastníkov atď. Krivka teda má plynule klesajúci trend. Pri populácii by to značilo veľa malinkých krajín (čo je fakt) a len niekoľko dominantných, na chrbát si dýchajúcich krajín (čo ale pravdou nie je). Práve najväčšie krajiny sveta sú dokonca dve – doterajší šampión, Čína, a nový kráľ, India. Obe krajiny si môžeme zaokrúhliť pre naše potreby na 1,4 miliardy obyvateľov (hoci pri Číne sa teraz čoraz hlasnejšie začínajú zjavovať hlasy, že o počte svojich obyvateľov zavádza). Takže pomyselnú prvú priečku môžeme prisúdiť hneď dvom závodníkom. Pre priblíženie tohto čísla si predstavte jeden milión ľudí ako jeden milimeter. Slovensko by bolo na šírku nechta na malíčku, Čechov by bolo raz toľko. Číňanov a Indov je ale až meter štyridsať. To je u dospelého muža ako som ja niekam nad pupok, len pre obraz.
No a kto je tretím hráčom? Sú to Američania. Tých je niečo cez tristoštyridsať miliónov, teda tridsaťštyri centimetrov od zeme (niečo pod kolená). Spoločne majú všetci traja šampióni 3,154 miliardy duší – viac ako tretinu. Lenže ako je vidieť, gross z toho zaberá práve len India s Čínou. Len pre info, ďalšími v zozname sú Indonézia, Pakistan, Nigéria, Brazília, všetci v kohorte od 200 do 282 miliónov krkov. To je spolu takmer ďalšia miliarda.
No a z tohto titulu vychádza jeden poznatok: ak chceme, aby svetová populácia rástla tým Malthusiánkym spôsobom, musia rásť prednostne tieto krajiny.
A tu je ten problém. Čína, ako som už písal v predchádzajúcich blogoch, zažíva demografický „zošup.“ Údaje sa líšia, ale svoj vrchol mohla dosiahnuť niekedy na začiatku covidovej pandémie a odvtedy by mala padať (a pád zrýchľovať). Takže Peking svetovému nárastu prispievať rozhodne nebude, skôr naopak, svojou gigantickou no klesajúcou populáciou bude nahrávať k prepadu globálnej populácie. Pre doplnenie, jej TFR po skončení pandémie dosiahla neuveriteľné dno, a to je 1,2 dieťaťa na matku. Je to jasný fľus Igorovi Matovičovi, ktorého chorá hlava vydumala, že vyhlásením lock downu sa o deväť mesiacov preplnia pôrodnice. Naopak. Výplody jeho popleteného mozočku sa nepotvrdili, čomu sa po skúsenostiach s týmto cvokom vôbec nečudujeme.
A čo nový kráľ, India? Nuž, India stále rastie... no jej TFR sa dostalo pod 2,1, teda pod tú čarovnú číslovku. Tento údaj je pomerne nový, no zhruba od začiatku dekády sa fertilita Indie hýbe niekde okolo čísla 2,0. Neznačí to automaticky, že rast indickej populácie sa zastavil, to nie. Aktuálne žije v krajine príliš veľa mladých ľudí, ktorí sa množia, takže zotrvačnosť bude značiť, že indická masa ľudí bude rásť naďalej, a to minimálne dve dekády. Kým dnes tam vidíme 1,4 miliardy, rátajme ešte nárast niekde o dvesto miliónov či štvrť miliardy počas najbližších päťdesiatich rokov. Dá sa s trochou preháňania povedať, že čo bude strácať Čína, to bude vyrovnávať India.
A čo USA? Spojené štáty kontinuálne rastú. Lenže aj tu je TFR podlimitné. Hoci vyššie ako Čína, stále je ich 1,7 Yankeeho na matku ďaleko od méty. Značí to, že ich populačný rast drží výlučne imigrácia z iných krajín. Nebyť Goméza z Mexika alebo Wanga z Číny, Spojené štáty by nejakú dobu vymierali rovnako ako Ríša stredu.
A čo ďalší dvestovkoví hráči? Indonézia podliezla métu 2,1 len minulý rok. Aj predtým nebola bohvieaká veľká, ešte pred koronou však bola niekde okolo 2,4 – 2,5. Znova čo v Indii: v krajine sú desiatky miliónov mladých žien, ktoré čoskoro budú rodiť alebo začali rodiť. Indonézia porastie k tristo miliónom duší a možno dosiahne 400 alebo dokonca 500 miliónov v budúcnosti (skôr to vidím niekde medzi). Industrializovaná krajina bude znižovať nátlak na manželky, aby rodili ako samice okolo Borisa Kollára. Stavím sa, že na konci dekády bude TFR Indonézie niekde okolo 1,5 – 1,7.
Horšie je to pri Pakistane. Piata najväčšia krajina sveta čo do populácie má TFR na úrovni 3,3, čiže jedna žena odrodí toľko detí, čo jedna Číňanka s jednou Indkou dokopy. Pakistan má už dnes problém s uživením populácie (čo platí aj v Číne no nie ostatných spomínaných krajinách), takže toto je vážny problém, ktorý Islamabad musí vyriešiť. Aby sme však Pakistancov nehanili, práve na jeho demografii fantasticky vidieť, čo spraví zlepšenie vzdelávania, prístupu k antikoncepcii a celkovo tlak na reguláciu pôrodnosti. Pakistan totiž donedávna, konkrétne do roku 2014, mal TFR nad 4, do roku 2022 nad 5 a ešte v 1994 nad 6 detí na jednu rodičku! Dnes by sa vlastne umiestnil na druhou mieste za Nigerom, ale reálne obsadzuje až 47 miesto! S vysokou pravdepodobnosťou sa do konca dekády dostane niekam na 2,X decka na ženu alebo dokonca až niekde k dvom rovným.
Ďaleko najhoršia je však Nigéria. Áno, tu by sa Malthus vybláznil. Krajina ovládajúca piate miesto nášho rebríčka má popredné miesta aj v plodnosti žien – konkrétne piate miesto a päť drobcov na matku (ale niektoré zdroje hovoria o 4,5). Hoci čísla sú hrozivé, aj tu badať jasný trend poklesu z úrovne nad 6 (do roku 2009) na čosi viac ako dve tretiny. Nigéria napriek nie oslnivým výsledkom v hospodárskom raste takisto industrializuje a obmena generácií povedie k sebauvedomeniu si mladých žien. V tomto prípade nebude až taký optimistický a nemyslím si, že v roku 2030 dosiahneme číslovku 3 – ale dosť možné, že sa dostaneme na stále sympatickú štvorku... Nigéria by to potrebovala viac ako ktokoľvek iný.
No a Brazília? Brazília patrí ku krajinám, v ktorých TFR prešlo superdynamickým pádom. Kým v časoch Beatles mali TFR na úrovni nad 6, dnes dosahujú len 1,6! Podlimitné numero dosiahli s nástupom nového milénia, takže rast populácie sa niekedy v najbližších rokoch zastaví úplne a z dnešných 203 miliónov nejaké zázraky nespravia (môj tip: peakom bude niekde okolo 220 mega). A pre doplnenie, veľmi podobné štatistiky ukazuje ďalšia krajina v poradí, Bangladéš. V pomerne malej krajine žije aktuálne vyše 170 miliónov duší, čo je na štát trojnásobnej rozlohy Slovenska vážne mazec. Ale perfektne zvládnutá osveta a vzdelávanie žien v tomto moslimskom štáte viedlo k prepadu TFR na podlimitnú úroveň 1,9, a to s klesajúcim trendom, hoci ešte relatívne nedávno to bol dvojnásobok.
Takto by sme mohli v krajinách s populáciou nad 100 miliónov pokračovať naďalej. Rusko, po Bangladéši ďalší hráč, nemusím ani len zmieňovať. Jeho demografia je tragická už tridsať rokov, pod čo sa podpisuje dlhodobo patetická úroveň ľudského rozvoja v krajine, epidémia HIV a drog, kriminalita, alkoholizmus, séria vojen a občianskych vojen, tragikomická rozvodovosť a počet potratov na tisíc žien. Aktuálna vojna na Ukrajine a čoskoro 800.000 čiernych pytlíkov nemusím v kontexte mojich blogov spomínať, podľa mňa návrat vojakov po skončení vojny fertilitu žien nezvýši, maximálne tak počet znásilnení a následných potratov. Krajina, kde (nerátajúc Krym a okupovaný Donbas) žilo 142 miliónov obyvateľov, zažíva roky, kedy bude ročný pokles niekde okolo jedného milióna (chvalabohu). Pre chronický rasizmus v Mordore a jeho aktuálny nezdravý nacionalizmus (a čoskoro hospodársky kolaps) jeho populáciu nebudú zachraňovať ani imigranti z Otrokistanov (© Ján Valchár) zo strednej Ázie, ako to bolo donedávna. Na najväčšiu krajinu čo sa týka plochy, to je katastrofálne málo (a to ešte rátajme s tým, že tam asi začne občianska vojna).
Ďalším v poradí je Mexiko. To je po Brazílii druhou najväčšou latinskoamerickou krajinou a treťou najväčšou v Novom svete. Dnes má 130 miliónov duší – lenže len 1,8 Amiga na jednu madre. Mexiko podliezlo trojku TFR ešte v 90. rokoch, takže takisto tu bude populácia v budúcnosti rásť veľmi pomaly a onedlho sa zastaví. Mexiko, najmä severná časť, sa veľmi rýchlo zapĺňa fabrikami s exportom určeným pre USA, takže životná úroveň prudko rastie. To povedie k prepadu plodnosti aj naďalej.
Ďalším je Japonsko. Ak je niekde v civilizovanej krajine problém s demografiou extra viditeľný, tak je to práve krajina vychádzajúceho slnka. Japonsko dosiahlo svoj vrchol v roku 2008, kedy mali 128 miliónov duší, a odvtedy majú pokles jak remeň, na dnešných 123 mega. Mimochodom, pre mňa bolo prekvapením, že métu 2,1 dieťaťa na matku podliezli už v druhej polovici 50. rokov, teda desať rokov po Hirošime. Dnešná fertilita je na úrovni 1,2 decka, takže ak sa okrem Godzily a zemetrasenia musí Tokio niečo báť, je to kolaps populácie (ktorý ale očividne nastáva, keďže silné predvojnové ročníky dosiahli radikálny prepad).
Po Japonsku nasleduje ďalšia ázijská ostrovná krajina, Filipíny. 114-miliónový štát má podľa zvláštne výstupy, čo sa týka fertility, pretože jedny zdroje hovoria o čísle 2,7 kým druhé o 1,7, takže si vyberte. Podľa trendu posledných rokov to ale vyzerá na to nižšie číslo, teda 1,7 malého Filipínca na matku. Ako aj pri Indii, aj tu bude nasledovať veľmi pomalý rast niekam k 120 alebo 130 miliónu, ale potom populácia začne padať.
No a kohortu stovkových štátov uzatvárajú Etiópia, Egypt, Zair a Vietnam. Etiópia má TFR na 3,9, čo je v rámci spomínaných krajín nadpriemer, no klesajúci trend. Aktuálne je na polovici toho, čo mala pred štyrmi dekádami. Pokles je systematický. Tipujem, že krajina dosiahne métu niekde okolo dvesto miliónov, ak sa niečo neudeje.
Egypt s jeho populáciou tesne nad 105 miliónov TFR prudko znížil. Aktuálne ju má na 2,6 a stále klesá. Krajina je najväčším dovozcom obilia na svete a svoju populáciu už dnes nedokáže nasýtiť ani náhodou, hoci to vyzerá sľubne s novým typom plodín v budúcnosti. Zároveň sa presúva hlavné mesto z preľudnenej Káhiry viac na východ do púšte. Lenže pri tejto fertilite bude krajina faraónov rásť ešte asi pol storočie a tipnem dvesto miliónov ako peak niekedy pred koncom storočia. Mimochodom, krajina má menej poľnohospodárskej pôdy ako neporovnateľne menšie Srbsko, čo ma vcelku šoklo.
Ex-Zair má tretiu najväčšiu fertilitu a spolu s Nigériou ako keby prerod v plodnosti zaspal. Krajina je však devastovaná nekonečnými občianskymi aj cezhraničnými vojnami, takže nejaká industrializácia, vzdelávanie, sebauvedomenie žien sa asi tak skoro diať nebudú. Pri šiestich deckách na matku je vývoj podobne ako v Nigérii hrozivý a Malthus by bral prášky. Východiskom by bola stabilizácia politiky, mier a zlepšenie ekonomickej situácie, ale to si ani náhodou termínovo netrúfam predpovedať.
No a Vietnam. Ten je tesne nad stovku a fertilita je – gongy – 1,9. Pod limitom. Tam je zhodou okolností od začiatku milénia, takže Vietnam je niekde pred svojim peakom a nejako sa od dnešných čísiel už líšiť nebude.
2. Kohorta tragédov
Nasleduje skupina štátov pod sto miliónov ale s vyššími desiatkami miliónov. Začneme Iránom a susedným Tureckom. Obe krajiny majú nad 80 miliónov, no ich TFR je pod dvojkou. Irán má 1,7, pretože ženy sa v reakcii na despotický islamistický režim zriekajú mať viac detí, no a v Turecku s jeho síce rozpačitou no predsa len rastúcou ekonomikou je na úrovni 1,9. V oboch prípadoch je tam pomerne mladá populácia, takže obe krajiny sa vyšplhajú niekam k stovke, ale podľa mňa stovku príliš nepresiahnu. V Iráne to údajne začína vrieť, takže uvidíme, čo spraví s počtami prípadná občianska vojna, konflikt s USA a Izraelom alebo prípadný pád ajatolláhov.
A máme tu európske trio šampiónov! Nemecko má 84 miliónov, kým Francúzsko a Británia ako veční rivali a zároveň bratia po 68. Nemusím prízvukovať, že ako každá európska krajina má tragické TFR hlboko pod 2,1. Čísla sú na úrovni 1,6, 1,7 a 1,8 v poradí spomenutom vyššie. Bez imigrácie, ktoré vo všetkých troch krajinách dosahujú nepríjemné rozmery, by rast populácie nebol prakticky už dekády. Všade navyše dožívajú silné povojnové ročníky, takže zdá sa, že ani Ibrahimov a Aškalov nebude stačiť.
Európe preberá štafetu Ázia s Thajskom. V Thajsku je aktuálne okolo 65 miliónov duší a TFR je na 1,3, tragicky nízke. Neviem, či tam všetky ženy prerobili na transsexuálov, ale podľa pôrodnosti sa k tomuto faktu blížime. Inak brutálne nízku fertilitu tam majú už takmer 40 rokov, takže Thajsko je demograficky zhruba tak ako Japonsko.
Nasleduje ďalšia africká krajina, Juhoafrická republika. V JAR žije doslova len o trochu ľudí menej, no má nadlimitnú fertilitu. (pozor, v krajine žije pomerne veľa ilegálnych imigrantov, najmä zo Zimbabwe, takže podľa niektorých zdrojov má krajina o čosi viac obyvateľov). Fertilita však nie je príliš väčšia ako treba, konkrétne je na 2,3. A zhruba takáto sa drží už od začiatku milénia. JAR teda bude dlhodobo rásť, ale len nepatrne. Tipujem kulmináciu niekde nad 70 miliónmi koncom storočia, ak sa ekonomika krajina po dekádach ne-apartheidu nespamätá a kedysi najbohatšia krajina čierneho kontinentu nezačne znova rásť.
No a čo Tanzánia, ďalší hráč z Afriky? 61 miliónov duší má pomerne vysoké TFR na úrovni 4,5, čo je dvanáste miesto vo fertilite. Uvidíme, ale tipujem to na stovku miliónov niekedy koncom storočia, leda že by sa vedenie za kormidlom vymenilo a krajina zažila bujarejší rozvoj. Niežeby si to nezaslúžila, ale nechajme sa prekvapiť.
Nasleduje trojica krajín z troch kontinentov, Taliansko, Myanmar a Keňa. Prvé dve krajiny majú podlitmitné, resp. práve limitné hodnoty fertility, Keňa ich ratuje (3,2). No a po Keni môžeme vidieť skutočného tragéda dňa.
Južná Kórea dominuje tomuto rebríčku, len z opačného konca. Ako jediná krajina Zeme totižto nemá ani len jedno dieťa na ženu (presnejšie len 0,9)! Krajina má podlimitné TFR už 40 rokov, takže pri dnešnom hladine fertility si ani len neviem predstaviť krajinu o takých desať či dvadsať rokov – stará generácia doslova vykape a nová nebude. Na prekvapivo etnicky homogénnu krajinu, kde je minimálna imigrácia už len z titulu jazykových odlišností (kórejčina je najväčším lingua isolata na planéte, takže 51 + 27 miliónov Kórejcov hovorí jazykom nepríbuzným s ničím iným) to skôr či neskôr doľahne strašne.
3. Čo ale šampióni?
Ako som písal vyššie, šampiónmi množenia zostávajú niektoré africké krajiny, prednostne v severnej časti kontinentu. Niger pri jeho populácii 26 miliónov ľudí rastie závratným tempom – ale je to priestorovo gigantická krajina s pomerne malou hustotou. Jej ekonomika je tragická a patrí k najhorším na svete, ale enormné ložiská mnohých surovín by do budúcna, po vyvraždení Wagnerovcov a zmene vlády, značiť búrlivý rozvoj a populačnú trajektóriu trebárs Indie alebo Bangladéša. Susedný Čad je na tom ešte lepšie. Jeho populácia ráta len necelých 20 miliónov ľudí, čo je o trochu viac ako pri Holandsku. Tak Čad ako aj Niger majú rozsiahle nepreskúmané a málo využívané ložiská ropy a plynu, takže pri stabilizácii politickej situácie by sa ekonomika so všetkými následkami vyriešila.
Jednou z ďalších komplikovaných krajín je Somálsko. Pri TFR 6,2 dieťaťa na matku je 19-miliónová krajina v prudkom rozvoji. Somálsko nemá dostatok poľnohospodárskej pôdy, takže výživa už dnešnej populácie je nemožné. V okolí Somálska sa však predpokladajú gigantické ložiská ropy a zemného plynu (podľa všetkého trináste najväčšie na planéte), navyše je na strategickom bode Afriky. Rozsiahle pobrežie môže pri utrasení sa situácie slúžiť ako obrie Chorvátsko – akurát, že tu nie je hlava na hlave, je tu lacno, je to neokukaná exotika. Pre rozvoj krajiny do štádia napríklad Indonézie alebo Thajska, kde sa nedá povedať, že je to vysoko rozvinutý štát ale ani chudobná krajina. Pozerajúc na TFR oboch krajín v posledných dekádach, TFR Somálska by prepadlo veľmi rýchlo na polovicu.
Mali je ako cez kopirák. Krajina má 20 miliónov ľudí a je extrémne chudobná. Takisto je problém vôbec nakŕmiť populáciu a nemyslím si, že v budúcnosti by sa niečo malo zmeniť, nech už by sa do agrosektora investovalo akokoľvek. Na druhej strane sa na západe, v panve Taoudeni, predpokladá značná masa ropy a plynu, takže takisto v budúcnosti môže dôjsť k upokojeniu situácie, prílevu kapitálu a masívnemu rozvoju. Je ale jasné, že populácia krajiny sa zvýši v priebehu dekád možno trojnásobne – so všetkými problémami.
Burundi je malou krajinou s hustou populáciou, čo je opak vyššie spomínaných štátov. Má potenciál v poľnohospodárstve a takisto je bohaté na zdroje – lenže rovnako ako vyššie, tak ani tu nikto nebude nič investovať, pokiaľ sa nezmení politika.
V zozname krajín podľa TFR nasledujú krajiny ako Benin, Burkina Faso, Angola, Tanzánia alebo Gambia. Všetko sú to krajiny znova ako cez kopirák. Gambia je síce maličkou krajinkou veľkosti štvrtiny Slovenska a takisto štvrtinovou populáciou, ale ostatné krajiny sú pomerne veľké a málo zaľudnené. Ich TFR je vysoké, no okrem Tanzánie so 61 miliónmi obyvateľov sú málo početné. Ich nárast nemá príliš veľký vplyv na globálnu populáciu.
Takto by sme mohli pokračovať aj ďalej ale zjednoduším to. Až na výnimky (Nigéria, ex-Zair, Pakistan, trebárs Etiópia) majú krajiny s vysokou fertilitou nízky počet obyvateľov a nízku hustotu zaľudnenia. Veľká časť týchto krajín tvoria tak dve až tri desatiny percenta svetovej populácie, takže vysoká pôrodnosť nebude spôsobovať problémy. O to viac pre pacifické ostrovné republiky s populáciou menšou ako Bratislava, kde dlhodobý nárast povedzme o stotisíc ľudí (populácia Nitry) nebude na Zemi badateľný.
4. Fertilita podľa kontinentov
Ako som písal vyššie, Európa je čo sa týka fertility stratená. Najväčšia je vo Francúzsku, tá je na úrovni 1,8 Pierra na matku. Pomerne hlboko pod limitom. A tu navyše držia pôrodnosť nie práve Pierrovia ale Ibrahimovia. Nebyť nich, Frantíci by nemali dnešných 68 mega ale možno len niekde nad 50 mega. V každom prípade práve tu dochádza populačne silná vrstva dnešných sedemdesiatnikov. Etnických Frantíkov bude menej a menej.
Tesne za ním je Írsko a Moldavsko. Takisto má 1,8. Akurát sú to krajiny s malým počtom obyvateľov, takže na celkovú populáciu kontinentu nemajú vplyv.
Väčšina ďalších európskych krajín má TFR na úrovni 1,7 - 1,6. Do tejto kategórie patrí aj Slovensko alebo susedné Česko či Maďarsko. Rakúsko a Poľsko majú o jednu desatinku menšie číslo a krajiny ako Portugalsko, Macedónsko, Chorvátsko, Albánsko a Grécko ešte menej. 1,5 je inak priemer celého kontinentu. No a na chvoste s číslom 1,3 je Bosna, Taliansko a Ukrajina. Kým pri Ukrajine je to jasné (chlapi sú na fronte, ženy vo veľa prípadoch v zahraničí), najmä v Taliansku je mi to nezrozumiteľné. O čosi menej majú drobné krajiny ako San Marino a Monako, ale tie do celkovej štatistike ani nemusíme rátať.
Čo povedať na Európu? Je v péčku. Ani len krátkodobé navýšenie fertility (poďme si urobiť ešte jedno bábo!) nás ako svetadiel nezachráni a bez imigrácie to nedáme ani náhodou. Niekto môže súhlasiť alebo nemusí, ale proste je to tak.
Kľúčová časť sveta, teda Ázia, má takisto podlimitnú fertilitu. Kút sveta, kde žije ďaleko najviac ľudí, sa dostal na 1,9, teda hoci má nejakú zotrvačnosť, ale čoskoro začne Ázia po vzore Európy stagnovať až klesať. Japonsko a Južná Kórea už začali.
Severná Amerika má priemer 1,6. Do tohto ale nie je rátaná latinská časť tohto kúta sveta, len Kanada, USA a pár ostrovov v Atlantiku.
Latinská Amerika má prekvapivo nízke číslo, a to 1,8. Priznám sa, že pred písaním blogu by som si tipol niekde na 2,3 alebo až 2,5, ale proste je to sublimit. V latinskej Amerike je dominantou krajinou Brazília, a keď nerastie tá, nerastie celok (inak populačne väčšie krajiny, Kolumbia, Argentína a Peru, majú TFR od 2,1 nižšie).
Najmenšia časť planéty, Oceánia, má 2,0. Môže zato Austrália ako dominantná súčasť kontinentu. Keďže Austrália tvorí zhruba tri štvrtiny celku a nerastie, prejaví sa to v celku. Šalamúnove ostrovy, Samoa a spol. to nezachránia.
No a zostáva nám teda iba Afrika. V nej sa dajú nájsť značné rozdiely. Ak si zoberieme severnú Afriku, tu je TFR na úrovni 2,8, čo je niečo, čo by sme našli v Európe pred tridsiatimi rokmi. Aj juh svetadielu je vcelku pomalý, TFR je na 2,5. Horšie na tom je východ a západ kontinentu, kde sa dostávame nad 4. No a úplne najhoršia je centrálna Afrika, a to s priemerom 5,5. Či sa nám to páči alebo nie, stredná Afrika bude rásť, a to rýchlo a dlhodobo. Je len na zvyšku planéty, čo s tým spraví a ako sa zariadi.
5. Čo ale v budúcnosti?
Budúcnosť sa bude niesť v znižovaní TFR pri kompletne všetkých krajinách planéty. Dnes je TFR na úrovni 2,2, hoci sa mi nepodarilo zistiť, či je to rátané na celkovú populáciu alebo ako priemer krajín (ak má India 2,0 a Kiribati 5, tak priemer je ošemetný). Myslím si, že bude veľa krajín, ktoré budú nasledovať trajektóriu Bangladéša, takže sa dostanú za dvadsať rokov niekde z pätky k dvojke, teda na hranicu udržateľnosti.
Ale tento vývoj bude mať niekoľko negatívnych výsledkov pre celú budúcu populáciu. O tomto sa však rozpíšem až v ďalšom blogu.
Treba ešte nejaké tie groše pre front. Prispejte prosím.
https://donio.sk/vianocna-podpora-28-a-40-brigady-v-pokrovsku-a-torecku
Alebo môžte mne povzbudzujúce prostriedky.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ďakujem!
