Na vianočné sviatky som plánoval blog o hroziacom demografickom kolapse planéty. Napriek tomu, že tento a druhý diel blogu nebudú tomu na prvý pohľad nasvedčovať, téma sa výsostne týka dnešnej vojne na Ukrajine, teda mojej nosnej blogovej téme. Keďže voľno nie je pre mňa tak voľné ako by som chcel, tak s blogmi meškám. A samozrejme, práve sa zjavil článok presne na túto tému, ktorý ma predbehol.
Pozor, z pôvodne krátkeho blogu sa vysomáril trojblog, takže sa neunuďte k smrti.
1. Historická demografia od praveku do priemyselnej revolúcie
Odmalička som bol vychovávaný v tom, že planéte Zem hrozí preľudnenie. Som ročník 1981. V tom roku dosahovala celosvetová populácia zhruba 4,5 miliardy ľudí a prudko stúpala. Dnes máme 8,1 miliardy ľudí a blížime sa k dvojnásobku toho, čo sme mali pred 43 rokmi (ešte týždeň a 44). Napriek tomu, že nás na základnej aj strednej škole (a okrajovo aj na SPU v Nitre) strašili kolapsom civilizácie kvôli hladomorom, nič sa nestalo. Populácia je lepšie živená, lepšie oblečená, lepšie vzdelaná a lepšie ubytovaná ako vtedy.
Aby som vysvetlil príčiny onoho strachu, musím spomenúť niekoľko faktov z hlbšej histórie. Najprv je to historická populácia od doby ľadovej až do priemyselnej revolúcie. V čase, kedy planéte dominoval z tuctov ľudských druhov už len jeden či dva, a to Homo sapiens sapiens a neanderthalensis, sa po savane Afriky a tundre Európy a Ázie potulovali len nižšie státisíce ľudí. Dá sa povedať, že komplet ľudstvo by sa zmestilo do tak malých štátov ako Čierna Hora alebo Malta. Po explózii sopky Toba v Indonézii, zhruba pred 74.000 rokmi, sa populácia prepadla na zlomok tohto čísla. Predpoklad je - hoci o tom niektorí vedci pochybujú - že po apokalypse by sme všetkých našich predkov ubytovali v malom meste ako Brezová pod Bradlom alebo Poltár. Následný rast bol mizivý. Prudké výkyvy teplôt, najmä smerom nadol, úspešne bránili rozvoju koristi na euroázijskom kontinente. Po skončení doby ľadovej nastala neolitická revolúcia, čas plodín, domácich zvierat, zvýšeného príjmu tukov a bielkovín, stabilnejších dodávok potravín. Populácia sa zahusťovala, najmä na blízkom východe a južnej Európe, kde sa dala očakávať lepšia úroda a menej tuhé zimy. Vznikali prvé mestá. Prvé aglomerácie priniesli ale vyšší výskyt epidémií a súperenie o zdroje a tovar aj prvé väčšie konflikty. Tie si vyžiadali vlny vyššej úmrtnosti. Napriek lepšej výžive a obchodu so zdrojmi celosvetovo rástla populácia len pomaly. Pravdepodobne sa jednalo o rast v niekoľkých promile ročne, pričom vlny chorôb mohli značiť prepad o percentá ročne.
Potom sa plodiny a domáce zvieratá rozšírili po celej Eurázii a nezávisle na nej sa zjavili aj na oboch častiach Ameriky. Výsledkom bol kontinuálny, no stále pomalý rast na všetkých spomenutých častiach sveta – a samozrejme v severnej Afrike. Na druhej strane, Austrália a väčšina čierneho kontinentu ostali od rapídnych zmien ušetrené. Kým zhruba päťtisíc rokov pred Kristom by sme narátali zhruba toľko ľudí, koľko má dnes Slovensko, nárast o približne polovicu trval tisíc rokov. Dva milióny obyvateľov navyše, to je dnes otázkou zhruba troch týždňov, vtedy jedného milénia... O ďalšie milénium sa však populácia zdvojnásobila, takže všetkých jedincov ľudského plemena by sme natesnali s prehľadom do Československa a ešte by nám ostala prázdna Praha. Dnes máme dokonca niekoľko miest, ktoré majú viac hláv. A už o tisícku rokov, teda dvetisíc rokov pred Kristom, sa populácia znova zdvojnásobila. Podľa odhadov nás bolo okolo 27 miliónov (dnešná Austrália). No a napokon táto matrica sa zopakovala o ďalšie milénium, v čase nástupu gréckych štátov, monoteizmu a vzniku Keltov v Európe. Päťdesiat miliónov je populácia Južnej Kórei alebo Španielska. Tento pomalý ale stabilný nárast bol dôsledkom práve poľnohospodárstva a vľúdnej klímy – hoci na konci druhého milénia pred Kristom sa značná časť starého sveta otriasla v udalosti zvanej kolaps doby bronzovej, epoche pruského ochladenia.
Rozkvet populácie pokračoval ďalej. Pax romana, éra prosperity v časoch rímskeho cisárstva, bol možný vďaka globálnemu otepleniu po prelome letopočtov a pomerne mierovým podmienkam v tejto časti sveta (aj keď je pravda, že od čias syna marka Aurélia, Kommoda, sa ríša pravidelne otriasala v sérii občianskych vojen).
Lenže priaznivá, teda teplá klíma, netrvala dlho. Za neskorších dynastií v Ríme sa znova prudko ochladilo a nastala katastrofa. V strednej Ázii vyschli stepi a zmenili sa na púšte. V Škandinávii sa ochladilo a miestne kmene stíhal jeden hladomor za druhým, rovnako ako v Británii a Írsku. Kočovné kmene Ázie aj usadlé germánske a keltské kmene sa pustili do nájazdov – a tie viedli k rozpadu Pax romana, sérii vojen, občianskych vojen, hladomorov, násilia a epidémií takých rozmerov, že pandémia korony pred štyrmi rokmi je oproti tomu herpes na perách po prvom rande. Okolo roku 500 nášho letopočtu sa nárast prakticky zastavil, hoci ľudstvo dosiahlo zhruba 200.000.000 hláv, teda zhruba toľko, čo má dnes Brazília, siedmy najpočetnejší národ. Krátko nato sa Stredomorím prehnal Justiniánov mor, ktorý vyhladil – podľa rôznych odhadov – štvrtinu až polovicu európskej populácie. Predstavte si, že počas covidu by sme stratili na Slovensku 1,5 – 2,5 milióny ľudí – krajina by skolabovala! Zhruba takéto straty mala prevažne južná časť kontinentu a priľahlé provincie Byzancie, keďže tu bola hustota osídlenia najväčšia. Následné ochladenie podmienilo ďalšie a Ďalšie sťahovania národov, ktoré sa znova prejavovali na počte ľudí starého sveta. V podstate sa dalo povedať, že bol zázrak, ak ste sa dožili reprodukčného veku a vaše deti takisto. Ak ste mali s manželkou trebárs desať detí, štatisticky prežili dve až tri, v horšom období ani tie nie. Charakteristické mesto tých storočí malo rozsah dnešnej väčšej dediny, trebárs ako Smižany alebo Tvrdošovce, desaťtisícové osídlenie bolo megalopolou.
Medzi rokom 600 a koncom prvého tisícročia po Kristovi sa populácia zvýšila zhruba o štvrtinu. Nie o dvojnásobok ako bolo pekným zvykom pred kolapsom Ríma, ale o štvrtinu za ani nie polovičný čas. Arabi, Maďari, Chazari, Slovania, Vikingovia, to všetko sa na populácii Európy prejavilo rovnako ako dynastické zmeny v Číne (husto obývaná Čína vedela do poľa postaviť armády takej veľkosti, aké až na výnimky videl náš svetadiel až počas Napoleona alebo prvej svetovej vojny). Rast bol ešte chvíľu pomalý.
Lenže na konci prvého tisícročia sa znova oteplilo. Poľnohospodárstvu sa znova začalo dariť. Kresťanstvo prinieslo z krížových výprav vzdelanosť a lepšie poľnohospodárske postupy, takže rast sa zrýchlil. Niekedy v časoch raného Uhorska a invázie Viliama Bastarda do Británie sme presiahli tristo miliónov. Ak by sme z toho spravili jeden štát, po Číne, Indii a USA by bol štvrtým najväčším v dnešnej dobe. V roku 1200 by už predbehol USA. Potom do východnej a strednej Európy vpadli Mongoli, s ktorými kráčal nielen oheň ale aj hladomor. Populácia mnohých vtedajších ríš prepadla o desiatky percent. Takmer presne sto rokov neskôr z východu prišiel ešte väčší nepriateľ, a to druhá morová epidémia. Tá vyhladila toľko ľudí, že mnohé dediny zmizli z historických záznamov. Nórsko a Británia stratili až niekde okolo tretiny až polovice svojich obyvateľov. Okrem moru vtedy išiel tradičný nepriateľ poľnohospodárskych kultúr, ochladenie. Nástup malej doby ľadovej efektívne ničil úrodu v pravidelných vlnách, pričom každá neúroda priniesla so sebou nárast detskej úmrtnosti, znížený priemerný vek dožitia a kriminality, resp. cezhraničných konfliktov. Kým na sklonku arpádovského Uhorska a přemyslovských Čiech, teda okolo roku 1200, sa rátala celosvetová populácia niekde okolo 360.000.000, o dvesto rokov neskôr, za Jana Husa, to bolo dokonca o čosi menej. Prepad bol malý, zdroj hovorí len o prepade 10.000.000 hláv, no bavíme sa o období dvoch storočí! Čoskoro však ťažko skúšaná Európa mala nájsť istú mieru úľavy – objavila Nový svet. Ak sa u vás v Európe neurodilo alebo hrozila nejaká vojna (a že ich počas renesancie a raného baroka bolo!), predal si grunt a vydal si sa do Ameriky. Nekonečné lány panenskej pôdy a pomerne bezpečné územie dávali trochu lepšiu sšancu, ak si teda prežil prvé dve zimy. Indiáni nedokázali až na drobné výnimky (Roanoke, Powhatanove vojny) vzdorovať. A kým červenokožcov prudko ubúdalo pod tlakom belochov a ich chorôb, no takisto kvôli krvavej autogenocíde (posun Irokézov na západ a juh od Veľkých jazier, vpád Siouxov do severných prérií, presun Komančov a Apačov na juh), samotných imigrantov z Európy prudko pribúdalo. V roku 1500 sme sa dostali na 450.000.000, o sto rokov neskôr na prvú historickú polmiliardu. Nasledovala krvavá tridsaťročná vojna, ktorá zdecimovala rozsiahlu časť Európy, rovnako ako náboženské vojny a tlak Turkov do Uhorska a Ukrajiny.
O sto rokov neskôr, v časoch Jánošíka, sme presiahli počet 600.000.000. V tomto storočí sa udiala epochálna zmena, ktorá rast populácie ovplyvnila rovnako ako poľnohospodárstvo. Skrotili sme fosílne zdroje energie.
2. Od uhlia k penicilínu
Približne v časoch Napoleona, teda na prelome 18. a 19. storočia, sme dosiahli dovtedy nevídanej méty – jednej miliardy ľudských duší. Približne v tom čase si všimol britský učenec, Thomas Robert Malthus, že prírastok obyvateľstva presahuje prírastok potravín potrebných na jeho výživu. Ak zvýšite úrodu o desať percent ale máte nárast hladných krkov o dvadsať percent, logicky musia byť v priemere hladnejší. Malthus trpko priznával, že z tzv. Maltuziánskej pasce sa dá vyjsť len vďaka epidémiám a vojnám, ktoré z času na čas preriedia globálnu populáciu na prijateľnú mieru. Problémom však zostalo, že nikto, dokonca ani on, nevedel toto hypotetické číslo určiť.
Ťažba uhlia, príchod parných vlakov a lodí v druhej polovici storočia, neskôr zvládnutie rafinácie ropy u našich severných susedov, to všetko značilo zmeny v poľnohospodárstve a logistike surovín. Kým predtým sa v jednej časti krajiny mohlo urodiť a v inej nie, no volskými povozmi ste prepravili iba malý objem potravín a veľmi pomaly, potom to išlo v násobne väčších objemoch a oveľa promptnejšie. Okrem toho bol svet zaplavený novými plodinami ako zemiaky a kukurica, novými odrodami (vďaka moravskému augustiniánovi Johannovi Gregorovi Mendelovi), čiže z hektára sme dostali viac úrody. Umelé hnojivá, zlepšená hygiena v mestách a v istej miere zníženie výskytu veľkých vojen na konci 19. storočia značilo prudký nárast svetovej populácie. Ľudstvu trvalo 75.000 rokov, aby z prepadu po explózii sopky Toba dosiahlo šesťsto miliónov – ale len necelých sto rokov do roku 1900, aby dosiahlo rovnaký nárast. Zasa tu je naša stará známa matrica – v druhej polovici storočia sa oteplilo a skončila malá doba ľadová.
Potom prišla prvá svetová vojna s desiatkami miliónov mŕtvych, prevažne však v Európe. Nasledovali komunistické a fašistické prevraty, občianske vojny, španielska chrípka, ktorá si vyžiadala až niekde okolo stovky miliónov obetí. V roku 1927 sa narodila moja (toho času už nebohá) stará matka – a svet zaznamenal druhú miliardu duší. Krátko potom španielska občianska vojna a japonsko-čínska vojna predznamenali druhú svetovú vojnu, najdrastickejší konflikt histórie s najväčším počtom civilných ale aj vojenských obetí. Napriek tomu technológie umožnili nepretržitý rast ľudstva planéty. Šesť rokov konfliktu si vyžiadal 60.000.000 mŕtvych, čiže zhruba populáciu dnešného Francúzska alebo Veľkej Británie, no kapituláciu Japonska na lodi Missouri mohlo obrazne sledovať viac očí ako ostreľovanie Westerplatte. Dôvodom bola výroba dusíkatých hnojív zo vzduchu a znova lepšia logistika a odrody plodín (a plemená domácich zvierat). No a na konci druhej svetovej vojny sa zjavil tretí rozhodujúci faktor rastu populácie – antibiotiká.
Kým dnešní dezoláti plačú nad každou injekciou, pretože dostanú do seba nanočipy, na škodu veci je to, že sa nenarodili o 80 rokov skôr, pretože by aspoň chcípli v dupačkách na dnes bežnú chorobu a neoxidovali by vzduch. Kým pokrok v poľnohospodárstve značil koniec pravidelných hladomorov (tie sa v 20. storočí síce prehnali planétou v nezvykle ťažkých vlnách, no až na výnimky len tam, kam prišli komunisti), antibiotíká zlomili väz detskej úmrtnosti. A presne tu začal problém. Veľký problém.
3. 2x2x2x2x2
Na prelome 50. a 60. rokov prekročil človek hranicu vesmíru a zároveň hranicu troch miliárd. Ten problém o riadok vyššie sa volal pretrvávajúce zvyky rodičov. V čoraz viac mestskej a industrializovanej populácii je totiž tendencia k prepadu fertility, teda počtu detí na jednu rodičku. Kým v celej histórii ľudstva jedna matka odrodila priemerne možno až desať detí, z ktorých ale len zlomok prežil, v západoeurópskych krajinách sa postupne toto číslo znižovalo na povedzme tri až štyri pred prvou svetovou vojnou (rekordná matka z tohto limitu strieľa neskutočne vysoko. Ruská sedliačka Valentina Vasiljeva v osemnástom storočí odrodila až nepredstaviteľných 69 detí, z toho všetky v dvojiciach až štvoriciach. Borisovi Kollárovi prosím tieto riadky čítať nedávajte). Z menšieho množstva ale štatisticky prežilo viac (spomínaná stará matka Božena bola výnimkou, pretože jej rodičia mali tri alebo štyri deti, ale Veľkú hospodársku krízu prežila iba sama;, následne po tragickej smrti vlastného otca si mama vzala druhého manžela, ale s tým už deti nemala a stará matka išla do manželstva ako jedináčik). Práve antibiotiká, očkovanie a lepšia hygiena po druhej svetovej vojne značili, že krajiny tretieho sveta, teda nerozvinuté africké, ázijské a latinskoamerické krajiny, zažili neskutočný boom populácie. A tu sa dostal Malthus znova do popredia.
Predstavte si vlastnú výplatu a vynásobte si ju dvojkou. Krásny pocit, však? A teraz skúste ešte raz. Fantázia! Bežný človek si mimochodom zväčša vie predstaviť nárast mzdy len o sto percent, akonáhle by ste mu ponúkli zvýšenie mzdy trebárs z tisícky na tritisíc, začne šípiť niečo nekalé. No a ja vám doprajem, takže skúste ešte raz navýšiť výplatu o sto perecent – pre väčšinu pracujúcich je takéto navýšenie mimo realitu a väčšina Slovákov by si dokonca ani len nevedelo predstaviť, čo by si za tie prachy kúpili.
Lenže presne takýto nárast začal byť zrejmý počas studenej vojny. Druhá miliarda sa dosiahla v roku 1927, tretia o 33 rokov neskôr. Štvrtá nasledovala o 25 rokov neskôr, v roku 1975. Piatu si pamätám ako žiak základnej školy, to som bol v roku 1987 prvákom. Prešlo ale už len dvanásť rokov. Krátko po dosiahnutí šiestej (1988) som maturoval. Jedenásť rokov na novú miliardu. Siedma nasledovala v roku 2010 a ôsma počas vrcholenia pandémie covidu a tesne pred vypuknutím vojny na Ukrajine, v roku 2022.
Poďme späť do studenej vojny. Afrika zmietaná vojnami, občianskymi vojnami a epidémiami čohokoľvek rástla asi najmarkantnejšie – nie kvôli zvýšenej pôrodnosti/fertilite, ale kvôli zníženej úmrtnosti novorodencov (no a samozrejme aj vyššiemu veku dožitia). Kým po druhej svetovej vojne mal celý čierny kontinent len niekde okolo 230.000.000 ľudí (to má dnes len jediná africká krajina, Nigéria), dnes to je takmer 1,5 miliardy. Nečudo teda, že takýto geometrický nárast populácie planéty s obmedzenými zdrojmi a rozmermi budil obavu. Celkom dobre to vystihujú západné sci-fi filmy z 80. a 90. rokov – „Som prezidentom osemdesiatich miliárd ľudí!“ Panika z preľudnenia bola oprávnená.
Lenže pozorný čitateľ si o niekoľko riadkov vyššie mohol všimnúť jednu anomáliu. Do šiestej miliardy sa čas na dosiahnutie každej novej miliardy skracoval. Dáva to logiku. Jedna miliarda sa musí zdvojnásobiť, no pätica miliárd zvýšiť len o 20%. Lenže kým z päťky na šestku to trvalo len 11 rokov, na sedmičku tu bolo treba už 12 rokov (človek by hádal, že len desať alebo deväť). A presne tak veľa aj osmičku. Je to paradox – napriek tomu, že bolo viac potenciálnych rodičiek, potrebný čas sa natiahol.
Zdalo sa, že z nejakého dôvodu sa rast ľudstva spomalil. A to výrazne.
4. Po roku 2000
Ono to ale takým paradoxom nebolo. Skôr by som to pomenoval nevedomosť z nedostatku informácií. Kým Malthus žil v období, kedy jedna matka mala pokojne aj 8 detí, no dospelosti sa dožila len malá časť z nich, je logické, že vychádzal z týchto informácií. Lenže fertilita, teda počet detí na jednu ženu, sa na Západe a mnohých ďalších krajinách planéty prepadla na zlomok toho čísla z čias Malthusa. A nielen to: žena rodí štatisticky oveľa neskôr ako ženy v časoch reverenda. Kedysi bolo bežné, že ženu po prvej menštruácii vydali, pretože skrátka bola zrelá na rodenie. Samozrejme nejaká vtedajšia pätnástka nemusela automaticky rodiť ihneď po svadobnej noci, no ak neboli ona a manžel neplodní, tak zhruba do pol roka oťarchavela. To čo by dnes skončilo na titulke Nového času, kedysi bolo štandardom (pozor, nie Štandardom!). Ak by som išiel do extrému, žena vo veku priemernej slovenskej dnešnej prvorodičky už mala kŕdeľ detí a v čase priemerného slovenského posledného pôrodu už bola štatisticky mŕtva na komplikácie pri ikstom pôrode...
Lenže 20. storočie bolo obdobím emancipácie. Ženy išli od kolísok a chovania sliepok do fabrík, úradov, škôl, vlastných firiem. Dnešná slovenská dievčinka maturuje v devätnástke, čiže veku, kedy jej prababka mala trojicu detvákov. A zníženie náročnosti uživenia seba a svojej rodiny viedli k menejpočetným rodinám. Tam, kde kedysi päťročné páslo husi, kým jeho starší súrodenci pracovali v dielni alebo na poli, dnešné si nevie utrieť zadok. Lenže presne o tomto to bolo – veľa detí značila väčšia šanca uživiť sa ako celok, resp. šanca, že v prípade epidémie, vojny alebo hladomoru prežije aspoň niekto z nich. Život prebiehal na ulici a poli – dnes trávime väčšinu času v interiéri. Kedysi ste prišli do chatrče prespať a najesť sa, dnes by ste asi do trojizbáku ťažko napchali desať Playstationov...
Zmena spôsobu života teda priniesla zmenu v demografii. Matky nepotrebovali na prežitie rodiny desať detí, naopak, čím viac detí mali, tým menej sa mohli venovať práci, zarábaniu, cestovaniu, kariére. A presne s týmto Malthus nerátal.
Dnes často počúvam názor, že v Afrike alebo Ázii sa ľudia množia ako potkany. Nuž, toto bolo pravdou pred štvrťstoročím, ale nie dnes. Fertilita klesá celoplanetárne, akurát je samozrejme rozdiel, či klesá z hodnoty 3 alebo 8. A tu sa nám čoraz viac vyskytuje čarovná konštanta 2,1. Od nej v budúcnosti závisí veľa.
5. 2,1 alebo nič!
Hodnota 2,1 je akousi konštantou, ktorá podmieňuje rast, prepad alebo stagnáciu danej populácie. Laik by povedal, že ak ja s manželkou máme dve deti, tak sme predsa zachovali populáciu bez rastu a prepadu. Omyl. Štatisticky nejaká časť populácie je neplodná (pozdravujem Simu, rozhodne sa nemať deti (pozdravujem Gabiku), nestihne mať deti (pozdravujem Agu) alebo je gayom/lesbičkou a bez nejakého špekulovania s umelým oplodnením či plateným vynosením deti mať nebudú. Takisto istá časť detí sa nedožije dospelosti, či už kvôli nehode, chorobe alebo samovražde –čiže gény ďalej neodovzdajú. Takže magická formulka je 2,1 dieťaťa na jednu ženu, aby sa populácia zachovala. Nie rástla, aby stagnovala. Čím vyššie nad týmto číslom sme, tým rýchlejšie populácia rastie. Čím hlbšie pod konštantu prepadneme, tým rýchlejšie vymierame. V čase písania týchto riadkov chýba do konca roka 2024 už len pár dní. Poďme teda pozrieť nato, ako to je na planéte.
A tu sa dostávame do bodu, ktorý laika šokuje: celoplanetárne máme fertilitu (ďalej budem používať anglickú skratku TFR, Total fertility rate) na úrovni len nepatrne vyššej ako 2,1. Je to konkrétne 2,3. A nielen to: ona stále klesá. Pred dvesto rokmi sa naši Štúrovci rodili do rodín s TFR na úrovni niekde okolo 6 až 7. Najväčšie krajiny vtedajšieho sveta, napríklad cárske Rusko, Britské impérium, Francúzsko, Čína, India, mali toto číslo ďaleko vyššie ako majú dnes. Nehovoriac o afrických či amerických kmeňoch (ktoré ale mali vysokú detskú úmrtnosť). Ešte počas studenej vojny toto číslo bolo na úrovni niekde okolo 4 – 5, s výnimkou obdobia, kedy sa v Číne zaviedla politika jedného dieťaťa (Čína tým pádom značne ovplyvnila výkyv, keďže bola populačne najväčšou krajinou).
Lenže pokrok nezastavíš, pokiaľ nemáš tú smolu a nenarodíš sa v Rusku. Aj Afrika alebo národy juhovýchodnej Ázie sa vyvíjajú a ich TFR klesá. Poďme sa pozrieť na rekordérov z horného konca, teda krajiny s najväčším počtom detí na ženu. Ako sa dalo čakať, dominujú tu krajiny čierneho kontinentu. Úplným šampiónom je Niger. Ak by ste boli mladou dievčinkou v krajine, štatisticky by ste odrodili 6,6 drobca. V priestore Európy nepredstaviteľné číslo, ale v Nigeri je to historicky najnižšou cifrou ever! O desať percent menej detí, teda rovných šesť, odrodia ženské v susednom Čade a rovnako tak aj v Konžskej demokratickej republike, teda ex-Zaire a Somálsku. Aj kohorte 5 – 6 detí dominuje Afrika. Stredoafrická republika a Mali majú 5,7, Angola a Nigéria po päť detí na matku. V kohorte 4 – 5 sa situácia nezmení, ale je tu viac hráčov. Burundi má 4,8, Benin 4,7, Burkina Faso a Tanzánia po 4,5, Gambia a Mozambik 4,4, prvý neafrický hráč, Afganistan, má spolu so Sudánom 4,3, Kamerun, Pobrežie Slonoviny, Mauretánia, Senegal a Uganda o desatinku menej, Guiena, Južný Sudán, Zambia a Togo 4,1 a kohortu uzatvárajú Kongo a Rovníková Guinea so štvorkou. V kohorte 3 – 4 síce Afrika stále dominuje, ale zjavujú sa tam aj oceánske miništáty alebo ázijské krajiny. A tu sa pre stúpencov Malthusa situácia trošilinku komplikuje. Až na výnimky majú totiž veľké štáty nízke TFR.
Ak sa vám blog páčil, môžte šupnúť na kafé.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A napriek chybnej informácii, zbierka na Pokrovsk a Toreck beží ďalej. Chýba už len čosi vyše tisícky. Všetkým ďakujeme!
https://donio.sk/vianocna-podpora-28-a-40-brigady-v-pokrovsku-a-torecku
