Včera ma v tom hnusnom počasí chytila slina, tak som voľačo improvizoval. Dajte vedieť, či sa vám to páčilo. Pri zberaní dát ma prekvapilo niekoľko historických (ne)náhod.
Ktorýsi múdry muž na Západe raz vyhlásil, že v komunistických krajinách ľudia nemôžu ísť do neba, pretože by z neho rýchlo spravili peklo. Meno toho vtipkára sa žiaľ historikom nezachovalo, no v jednom mal pravdu: kam dočiahne chamtivá ruka komunistu, tam nastane zmar, hlad a bieda. História by vedela zdokladovať tucty príkladov.
Ľavicoví skeptici a kaviarenskí socialisti tento výrok vehementne popierajú a snažia sa všemocne nájsť aspoň sporadické a krátkodobé výnimky z tohto pravidla. Arogantne ignorujúc desiatky miliónov mŕtvych na prakticky všetkých kontinentoch, možno s výnimkou Austrálie a Antarktídy, vždy našli nejaký príklad v zapadnutej africkej alebo ázijskej diktatúre, kde miestny samozvanec dočasne zlepšil výživu alebo vzdelávanie miestneho obyvateľstva. Zväčša sa jednalo len o pomerne úzku skupinu ľudí, pravdepodobne prednostne z jeho kmeňa; dosť často to bolo efemérne zlepšenie, kým Sovietsky zväz bol ochotný a schopný nových červených bratov podporovať. Takmer bez výnimky však nasledoval rýchly či pomalý kolaps, nezriedka občianska vojna a následná genocída. Čo západné politické a priemyselné elity neprestávalo fascinovať, že svetlicový rozkvet krajiny skúšajúcej cestu komunizmu – teda rýchly nárast a nevyhnutný a hlboký pád – sa opakoval úplne všade. Bez ohľadu nato, či to bola zaostalá krajina niekde v hĺbke Čierneho kontinentu alebo juhoamerický premiant doslova plávajúci na rope a zemnom plyne, komunisti vždy ekonomike pustili žilou. Kde by voľný trh a demokratické, kapitalistické princípy vytvorili druhý Singapur, plánované hospodárstvo a s ním nevyhnutne súvisiaca korupcia a netransparentnosť poslala národ do čoraz horšej špirály chudoby, zmaru a posilneného vplyvu mafie v podobe politických špičiek.
Najdokonalejším a najpretrvávajúcejším príkladom tohto zákona bola východná Ukrajina. Donbas, len veľmi rýchlo a nejasne ohraničená oblasť, mala všetky základy na bezmedzný rozvoj. Po stáročiach vojen, kedy najúrodnejšiu časť Európy drancovali striedavo Tatári, Turci, Poliaci, Litovci a dokonca aj Švédi, rozsiahle územie černozeme pripadlo napokon Rusom, respektíve Kozákom. Pestrá zmeska psancov, cárskych hliadok a profesionálnych vojakov nechali vo svojich radách v tomto období vyniknúť tým najlepším a najschopnejším. Vzácny príklad demokracie vzhľadom na režímy ďalších storočí. Po vytlačení Turkov a spacifikovaní Tatárov sa zdalo, že územie medzi Dneprom a Donom konečne pokryjú namiesto mŕtvych tiel lány obilia. V devätnástom storočí, kedy petrohradskí cári ovládali všetko od Varšavy a fínskej tajgy až po Aljašku, Kaukaz a stredoázijské štáty, sa v regióne objavili nekonečné ložiská čierneho uhlia a železnej rudy. Zdalo sa to ako božie požehnanie – fenomenálne úrodná pôda, spod ktorej sa dali vydolovať hotové poklady. Bežný roľník z nich síce veľa nemal, ale východná Ukrajina začala konečne prosperovať.
Prišla však prvá svetová vojna. Babrácky pokazené ofenzívy cárskych vojsk priniesli straty miestnych mužov kdesi na Mazurských jazerách a predhoriach Kaukazu. Státisíce mŕtvych ešte neboli tou najhoršou zvesťou – po nemeckých vojakoch prišli nemeckí agenti, ktorých primárnou úlohou bolo vraziť ruským generálom nôž do chrbta. Počas občianskej vojny zmáčali čiernozem okolo Donu a Dnepra hektolitre krvi. Tí, ktorí túto skazu zapríčinili, zhodou okolností kráčali pod červenou vlajkou. Zbedačenému, vyčerpanému a rezignovanému plebsu sľubovali slobodu, pôdu, prácu a poriadok. A samozrejme chlieb, dostatok chleba!
Lenže slobodu okamžite vystriedal útlak zo strany sadistických politických komisárov. Pôdu, prakticky jediný majetok miestnych ľudí, nová vláda v Moskve ukradla (iné sa úbožiakom ukradnúť nedalo). Poriadok pod obuškami a hlavňami Čekistov dostal inú, trochu trpkejšiu príchuť; práce bol síce dostatok, no za absurdne žobrácke mzdy. Ľud svoju podporu boľševikom oľutoval.
Zostával chlieb. A ten bol sotva dekádu po nástupe komunistov použitý ako zbraň.
Donbas bol vždy etnicky aj nábožensky zmiešaný, no prednostne ukrajinský. Ukrajinské obyvateľstvo dominovalo nielen v administratívnych hraniciach dnešnej Ukrajiny, ale aj za nimi a dokonca aj na druhom brehu Azovského mora, na Kubáni. Vo variacom kotle Sovietskeho zväzu predstavoval najväčší, najsebavedomejší, dostatočne vzdelaný národ so surovinovou základňou potenciálnym rizikom moskovského režimu. A to Stalin nemohol dopustiť.
Do slovníkov celého sveta sa dostalo niekoľko slov, ktoré pochádzali z nejakého miestneho jazyka a označovali lokálnu tragédiu alebo nebezpečenstvo. Zemetraseniami skúšané Japonsko nám obohatilo slovník slovom tsunami označujúceho obriu vlnu devastujúcu pobrežia po zemetraseniach. Slovom lahar pomenovali jávske kmene vlnu blata a popola po erupcii vulkánu. Blizzard, pôvodne označenie výstrelu z kanónu, sa vpísalo do pamäti ako prudká snehová búrka; zo severozápadu Spojených štátov sa rozšírilo aj k nám. Derecho, silný a intenzívny vietor, má síce pôvod v španielčine no bolo vytvorené na popísanie vetrov takisto na amerických prériách. Holocaust, starogrécke označenie zápalnej obety pre bohov, sa negatívne preslávilo úplne inak, rovnako ako jeho hebrejský náprotivok šoa, kalamita či nešťastie.
Aby slovanské jazyky nezaostávali, dodali svetu hneď dve položky. Zhodou okolností po jednej ruský aj ukrajinský jazyk. Rusko poctilo svet svojim označením pre skazu vďaka krvavým útokom na Židov, slovo pogrom je tak používané celosvetovo už stopäťdesiat rokov.
A Ukrajina? Bohaté lány a rieky Ukrajiny sa zapísali dosť nečakaným slovom.
Holodomor sa rovnako ako Holocaust píše vo väčšine jazykov s veľkým počiatočným písmenom. Vďaka nemu sa oblasť živiaca značnú časť Sovietskeho zväzu takmer vyľudnila. Tam, kde kolchozník vyprodukoval toľko potravín, že uživil nielen seba a svoju rodinu, ale aj tri ďalšie niekde v Moskve, zrazu živil iba tie. Černozem sa plnila mŕtvolami tých, ktorí ju po celé generácie obrábali. V kontexte dnešných udalostí je iróniou, že „mierumilovné“ Rusko nám prenechalo slovo popisujúce opakovanú genocídu a krajina, ktorá môže byť obilnicou sveta, nechtiac za sebou zanechala pomenovanie jedného z najväčších hladomorov histórie...
Keďže však technický pokrok prinášal spod pôdy ďalšie a ďalšie poklady, Stalin si uvedomoval, že vyľudnenú oblasť bude potrebné zaľudniť. Sovietsky zväz bol bohatý na národy rôznych jazykov, od ugrofínskych kmeňov za polárnym kruhom, cez moslimské obyvateľstvo Kaukazu, Povolžia a strednej Ázie až po šikmookých pastierov sobov niekde v tajge za Bajkalom. Bolo z čoho osídľovať.
Takto rozdielni obyvatelia sa potrebovali nejako dorozumievať. Logicky si zvolili za lingua franca majoritnú ruštinu. Ukrajinská kultúra, jazyk a ich nositelia boli na odstrel. Nositelia často doslovne. Trvalo len pár rokov a pôvodne kozácke selá Alexandrivka a Kamjannyj Brid sa zmenili na sovietske – rozumej ruské – Stalino a Vorošilovgrad. Komunisti drancovali krajinu a obyvateľstvo až do jesene 1941, keď sa nad regiónom objavili nemecké bombardéry a po miestnych strniskách sa preháňali Hitlerove Panzery. Okupácia dlho netrvala, no bohatý kraj sa znova značne vyľudnil. Rovnako zdevastované Západné Nemecko sa postavilo na nohy pomerne rýchlo, možno za dve dekády. Osem rokov povojnovej Stalinovej vlády, rovnako ako ďalšie dekády Chruščova a Brežneva, urobili z Donbasu špinavú, toxickú, depresívnu mesačnú krajinu. Na Západe išli zo zeme na povrch suroviny a populácia následne žila v pomerne vysokom blahobyte. Za dvesto rokov sa na planinách okolo Dnepra a Donu toho až toľko nezmenilo, až nato, že veľká časť populácie sa presťahovala zo zemľanok do nevkusných a nie príliš pohodlných panelákov. A ešte viac sa rusifikovalo.
V osemdesiatych rokoch prišiel Afganistan, Andropov, Černenko, po nich Gorbačov a prílev ukrajinského obyvateľstva z černobyľských lesov. Sovietsky zväz, postavou veľký no malomocný mrzák na steroidoch, konečne skolaboval. Ukrajina a jej bratské štáty si povedali dosť. Tie, ktoré mali dostatočnú silu a dupli si hneď v prvej vlne, slobodu zväčša dostali. Príliš malé národy a tí, ktorí zareagovali trochu neskôr, boli roztrhaní pásmi ruských tankov.
Východná Ukrajina, hoci paradoxne umelo rusifikovaná, sa v referende rozhodla rovnako ako zvyšok krajiny. Štyria z piatich obyvateľov si vybrali nový smer. To všetko aj v regióne, kde dvaja z troch obyvateľov používali ruštinu ako materský jazyk, hoci v rovnakom pomere sa identifikovali ako Ukrajinci. Sedem dekád komunizmu stačilo, dosť!
Lenže trištvrte storočia genocídy, útlaku a umelých manipulácií s populáciou si vybrali svoju daň. Ak vás uštipne do nohy smrteľne jedovatý had, nohu treba amputovať, nie vymeniť ponožky. Staré sovietske kádre od Verchovnej rady v Kyjeve až po dedinské zbory miliícií boli príliš zakorenené. Tam, kde bolo treba sovietskych politrukov, oficierov a kágebákov vymeniť, vymenili sa len uniformy a vlajky. Krvavú vlajka Sovietskeho zväzu vystriedala žltomodrá – žírne polia pod nádhernou oblohou – no na Donbas sa nebo naďalej neusmievalo a úrodná pôda stále neprinášala prosperitu. Bývalí agenti KGB a aparátčici vyviedli z krajiny všetko, čo planiny Ukrajiny vyprodukovali. Nie miliardy, nie desiatky miliárd, no stovky miliárd dolárov z poľnohospodárstva, chemického a hutníckeho priemyslu tridsať rokov mizlo v offshoreových spoločnostiach a daňových rajoch.
Donbas, bohatý na povrchu aj pod ním, je zdanlivo priekliaty.
Ak sa vám dnešný/včerajší pokus páčil, môžete podporiť tu:
Alebo mi prihoďte na kafíčko, budem ho dnes potrebovať.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Všetkým ďakujem (a slavjansky team takisto).
