Podľa viacerých plátkov sa do Líbye zlietajú čoraz väčšie množstvá ruských vojakov, či už Wagnerovcov alebo regulárnych. Mnohých to znepokojuje. Prečo ale táto krajina, trinásť rokov drancovaná vojnami medzi frakciami, je pre Rusov zaujímavá? Skúsim dať mimo bežný štýl blogov jeden elaborát ohľadom situácie práve v tomto štáte. Pokúsim sa zároveň vysvetliť, prečo obhajcovia Kaddáfího nemajú pravdu a prečo on tú mýtickú prosperitu Líbyjčanom ani náhodou nepriniesol.
Článok je oveľa dlhší, ako som pôvodne plánoval, takže za preklepy, chyby a prípadné nesúvislé odseky sa ospravedlňujem, snáď to pochopíte.
1. Líbya 20. storočia
Z Ruska čoraz viac vojakov pristáva v Afrike, hlavne v Líbyi a Nigeri. Podľa sme.sk sa jedná o tisícky vojakov a dokonca aj o ťažšiu techniku, menovite mínomety. Táto informácia v podstate nie je nová, pretože Rusáci boli v Afrike dlhodobo. Prednedávnom sa dokonca potvrdilo to, čo my príčetnejší sme predpokladali dlhší čas, teda že za migračnú krízu v predchádzajúcich rokoch prednostne mohlo Rusko. To by korešpondovalo s hypotézou, že konflikt v Sýrii, ktorý si vyžiadal státisíce obetí ale milióny presídlených migrantov, bol ani nie tak kvôli Assadovmu režimu, ale kvôli trasám plynovodov a ropovodov z Perzského zálivu A kvôli migračnej vlne v Európskej únii. My sme to vtedy dali, hoci nemyslím si, že Merkelovej vláda to dala dobre. Ja teraz tipujem, že dnes to v Líbyi sleduje ten istý cieľ, teda suroviny a ovládnutie migračných trás z Afriky.
Niečo k Líbyi (dejiny mi celkom idú, ale v prípade tejto krajiny si vážne musím pomôcť internetmi). Začnem medzivojnovým obdobím. Krajina sa dostala pod okupáciu Talianska, teda krajiny krížom cez Stredozemné more. Itália územie vydobyla na Turkoch tesne pred prvou svetovou vojnou, a treba uznať, že si tam nebrala rukavičky. Miestne kmene Talianov kvôli brutalite nenávideli. Makaróni tam dokonca zavádzali ekvivalent koncentračných táborov. Predpokladá sa, že až štvrtina obyvateľov a polovica Beduínov vymrela na základe jednania Talianov, a to za relatívne krátke obdobie pred WWII.
Lenže Mussolini bol takým stredomorským ekvivalentom dnešného Putina. Čokoľvek chytil, to posral na celej čiare, teda okrem nafúkaných a príliš sebavedomých vystúpení. Il Duce nechal svoje jednotky vstúpiť z východnej Líbye do západného Egypta a oveľa menšie britské jednotky zatlačil do prístavu Sidí Baraní, cca 70 km od hraníc. Briti ale nie sú Makaróni a následne, napriek neustále menším počtom, Talianov vytlačili nazad. Potom postúpili hlbšie do Cyrenaiky, teda východnej Líbye, a Talianom museli prísť na pomoc Nemci. Zopakovalo sa to isté, teda marš na východ, kým Briti koalíciu nezastavili v druhej bitke pri El Alameine. Krajina stratila svojho talianskeho vojvodu a o chvíľu ho stratilo aj samotné Taliansko; Duce odvisol na čerpačke Esso. Aspoň v niečom okrem, kuchyne by sme si mali od Talošov brať príklad...
Od roku 1943 bola teda Líbya v rukách Britov. V roku 1949 OSN rozhodla, že krajina musí dostať samostatnosť, s drobným odkladom. V roku 1952 sa to predsa len podarilo a samostatná, slobodná Líbya sa stala faktom. Na jej čelo sa postavil kráľ Idrís, v tom čase už šesťdesiatročný, váhajúci a pomerne neschopný muž.
Základným cieľom malo byť asi zjednotenie krajiny do pevného útvaru. Líbya bola dlhodobo rozdelená na tri základné časti, západnú Tripolitaniu, východnú Cyrenaiku a centrálny až južný, riedko obývaný Fezzan. V krajine sa našla ropa, čo naštartovalo prachbiednu ekonomiku. Lenže Idrís bol ekvivalentom premiéra Hegera alebo dnešnej PS, teda bezvaječným, neenergetickým politikom, ktorého základnou potrebou bolo splodiť mužského potomka (naraz zbuchol dve ženské, takže bol aj ekvivalentom Borisa).
Podstatná informácia je, že sa mu v rastúcom panarabskom a arabsko-socialistickom prostredí nepodarilo vybudovať fungujúcu ekonomiku. Je jedno, koľko prachov vám ropa a plyn prinesú, pokiaľ to bežný obyvateľ neuvidí na svojej výplatnej páske a infraštruktúre. Obyvatelia Ruska a Venezuely by o tom vedeli svoje... Idrís zároveň nezjednotil tri tradičné regióny krajiny tak, aby vytvoril fungujúcu krajinu na štýl trebárs Južnej Afriky alebo USA. Reálnu podporu mal len v rodnej Cyrenaike, ktorá ani nie je najväčšou provinciou. Výsledkom bol prevrat v roku 1969. A ten zosnoval nám známy Muammar Kaddáfí. Kráľ Idrís utiekol do zahraničia. Zomrel v roku 1983 ako 93-ročný.
2. Líbya pod Kaddáfím
Kaddáfí bol takým zvláštnym zjavom. Dokonca sa ani nevie, ktorý deň či rok sa narodil. V každom prípade bol z chudobnej rodiny Beduínov, čo formovalo jeho život. Študoval históriu, ale prešiel k vojsku, kde to dosiahol na plukovníka. V tomto odseku nebudem tvrdiť, že Kaddáfí bol neschopákom, práve naopak. Stať sa ani nie do tridsiatky plukovníkom a zosnovať prevrat v krajine, to chce fiškus viac ako len kandidovať za SNS. Problémom skôr zostávalo to, že Kaddáfí bol dobrým vojakom (alebo skôr organizačným veliteľom), ale rovnako ako v prípade PS sa zdá byť absolútne nevykryštalizovaným politikom. Ani ryba, ani rak, ani žena, ani chlap. Kaddáfí zaviedol síce šaríu, či niečo, čo z nej vychádzalo, ale v podstate bol socialistom. Ako jednu z prvých vecí v úrade prudko postihol zahraničné ťažobné spoločnosti, pričom časť ich podielov znárodnil, na druhej strane zvýšil cenu líbyjskej ropy. V krajine sa za dve dekády zdvestonásobili platy (200), čo je vec, ktorú dokonca ani Smer-SD vlastným poslancom nedokázal zabezpečiť. Samozrejme, nejakú erekciu by som v prípade trebárs Eduarda Chmelára nad týmto činom nemal – Idrís skončil na čele krajiny v čase, kedy sa ropný priemysel ešte len rozvíjal, ale Kaddáfí už chytil vcelku vybudovanú infraštruktúru, takže len naskočil do rozbehnutého vlaku.
Schizofrénia Kaddáfího sa prejavovala aj naďalej. Síce je v krajine niekoľko ne-arabských kmeňov a Muammar bol formálne socialistom, ale to mu nevadilo prikázať arabčinu ako jediný jazyk v krajine, a formálne zakázal kresťanské kostoly. V Líbyi sa nachádzali jedny z prvých kresťanských obcí na Zemi, ale to mu asi nevadilo... Na druhej strane, šaría-nešaríja, ženy sa mohli vydávať až po šestnástke (Jano Richter, počuješ?) a len na základe vlastnej vôle. Kaddáfí zaviedol nové univerzity a vzdelávanie pre masy. Za mňa je to OK, ale musím poznamenať, že problémom bolo to, že to všetko cvakal z predaja ropy, nie diverzifikovanej, všestrannej ekonomiky. Ak prikázal používanie arabčiny, nevadilo mu vnucovať ideológiu pan-líbyizmu, čo je taký nonsens ako niekde v tajge okolo Indigirky učiť šikmooké deti, ktoré majú na desiatu sobie mäso, že sú pravoslávnymi Rusmi.
Muammar bol zároveň podobným blbečkom ako každý socialista. Chcel vytvoriť jednotu všetkých ľudí (v zmysle národností), ale začal tým, že útočil na ich tradičných vodcov. V silne kmeňovom prostredí asi nie je dobré, keď útočíte na dominantnú osobnosť. Dáva to takú logiku, ako keby ste prišli uprostred koncertu Eminema na štadión a povedali, že Martinko Jakubec s Božankou sú lepší umelci a že Eminem je lúzer. Chápem, že Jakubec by to asi spravil, ale zvyšnej populácii to asi zmysel nedáva. Ako každý pokus-omyl socialista si zaviedol vlastnú stranu a vlastnú funkciu, ktorá ho mala propagovať. Zasa, namiesto evolúcie založenej na úspechoch a pokroku sa snažil plukovník pretláčať revolučné, ničím nepodložené a prázdne myšlienky, tak typické pre každého červeného gadža.
Muammar začal ako pan-Arab, ale vyspal sa z toho. Mimochodom, v rámci zlučovania jednotlivých komunít vyhostil všetkých Arabov a Židov, čo dokonca neskôr oslavovali ako Deň pomsty. Ehm, taký vlhký sen každého Hejslováka... Sebavedomý Kaddáfí požiadal dokonca Maltu, aby vyhostilo sily NATO zo svojho územia, a zato ponúklo malému štátiku finančnú podporu. Líbyjský psík začal trošku štekať za svoje hranice...
No a potom to išlo dolu vodou. Kaddáfí vyhlásil ekvivalent Maovej kultúrnej revolúcie. Chcel zrušiť zahraničný vplyv na krajinu, čo je vcelku vtipné od človeka, ktorý hlásal ešte rok predtým pan-arabizmus. Napísal zelenú knihu, ďalší dôkaz posadnutosti každého pologramotné socanského kreténa svojimi „inteligentnými a nadčasovými“ výrokmi. Lenin, Marx, Stalin, Mao, Hitler, tí všetci si mysleli, že majú v hlave ďaleko viac ako ostatní, no a vidno, ako to potom vyzeralo... Muammar prečistil armádu – a zasa matrica socialistov. Aby mu jeho polofunkčný sen fungoval, zaviedol Úrad bezpečnosti revolúcie. Ach jaj, vážne jedna mantra od Lenina po... Fica? Snáď nie. Plukovník si to rozhádal na každom fronte – s Egyptom, pôvodne tuhým spojencom, konzervatívnymi islamskými kruhmi, susedným Sudánom, študentmi, Indiou, Tuniskom, Marokom... Ak by som nepoznal reálie, povedal by som, že sa jedná o Putinovo Rusko. Nasledovalo niečo, kam smerujeme teraz my.
3. Veľká socialistická ľudová líbyjská arabská džamahiríja
Celkovo je toto označenie niečo ako torta psíka a mačičky, obsahuje všetko a vlastne nič. V podstate ako program PS po voľbách. Aby toho nebolo málo, k socanskej republike s tak umelým názvom dodal šaríju ako právny základ. Zdôvodnil to ničím iným ako tým, že človek nemôže napísať lepší zákon ako boh. Čo je vcelku vtipné, keďže čokoľvek spravil, bola jeho aktuálna posadnutosť, nie niečo založené na ráciu. Keďže typicky socansky postihoval súkromné vlastníctvo, šaríja bola v priamom rozpore s jeho konaním, ale ani to mu nevadilo. Kaddáfí mal asi problém s plesňami na nohách, pretože nielen jeho kniha výrokov, ale dokonca aj nová vlajka džamahiríje bola čisto zelená (farba islamu).
Aj keď republika mala byť arabská, Muammar neváhal zviesť krátku a de facto prehratú vojnu s Egyptom. Líbyjčania vpadli do egyptského pohraničia a obsadili mestečko Sallum, ale Egypťania vcelku úspešne plukovníkove jednotky zdeklasovali. Vidieť, že ex-študent histórie sa z talianskej kampane pred 35 rokmi nepoučil nič... Egypt poškodil alebo zničil značnú časť pohraničnej infraštruktúry vrátane radarov – hehe, dajte toto po víkende prečítať Putinovi, nech mu vyschne v ksichte botox.
Kaddáfího genialita sa podobne ako pri skrčkovi z Kremľa prejavila v niečom inom. Tento intra-arabský konflikt odštartoval sériu vojen medzi arabskými krajinami. Kým predtým bol arabským arcinepriateľom Izrael a prípadne USA, teraz sa začali žrať medzi sebou. Celkom dobrá robota na človeka zakladajúcom si na pan-arabizme a ktorého krajina v názve niesla slovo arabská... Egypt so Sudánom navyše hľadali oporu v USA a Západe, čo viedlo k tomu, že socialistická a islamská krajina sa spojila ateistickým Sovietskym zväzom... Nuž čo, keď nerozumiem Andrejovi Dankovi, nemusím rozumieť ani tomuto...
Plukovník ale perlil aj naďalej. V rokoch 1978 – 1979 sa udiala pre nás málo známa vojna medzi Ugandou a Tanzániou. Trvala trištvrte roka a nemusíte sa pýtať, na ktorej strane Kaddáfí stál, či na strane demokratickejšej Tanzánie, alebo na strane Idiho Amina. V každom prípade ugandský kanibal prehral a s ním aj líbyjský expedičný zbor. Pätina ich tam padla. Zlý stav líbyjskej armády nebol problémom Kaddáfího, za tragické výsledky mohol Amin, ktorého plukovník Amina pomenoval „fašistom.“
3. Líbya v strmom páde
V roku 1981 som sa narodil ja. Nie je náhodou, že Líbyi sa začali ťažké časy. To nie je náhoda. Skutočne, táto dekáda začala pre krajinu zle. Skončenie ropnej krízy značilo brutálny prepad v líbyjských príjmoch, a to na štvrtinu. Podobnosť s Ruskom čisto náhodná. Napriek tomu, že na príjmovej strane to nevyzeralo ružovo, na výdavkovej sa nič nedialo. Líbya zbrojila a Kaddáfí ako každý cvoknutý diktátor mal megalomanské sny. Najprv dal budovať tú známu Veľkú umelú rieku, s anglickou skratkou GMMR. Cieľom bolo priviezť vodu zo saharského zásobníka fosílnej vody, pozostatku pravekých jazier a močiarov pod vrstvou piesku. Tzv. Núbijský zásobník obsahuje 150.000 km3 sladkej, resp. mierne brakickej vody, ktorá môže byť pre Egypt, Líbyu ale aj Čad a Sudán požehnaním. Myslené to bolo dobre... ale ako si čitateľ pri tomto povzdychnutí môže domyslieť, skončilo to ako Matovičovo vládnutie, teda tragikomicky. Najdrahší zavlažovací projekt planéty mal byť ukončený do konca dekády, takže niekedy po našej nežnej revolúcii. Nie je dokončený dodnes v plnom rozsahu, hoci áno, vodu do metropol na severe dováža už dekády.
Aby fiaskam a problémom nebolo dosť, masochista Muammar zaútočil na susedný Čad. Čad je krajinou, o ktorej si asi nikto nemyslí nič dobré a asi sa ani nemýli. Lenže napriek tomu, že nafúkaný Kaddáfí rozbehol tzv. Veľkú vojnu Toyot (Great Toyota War), utŕžil ponižujúcu porážku. Jeho tankové kolóny dostali na frak od, teraz nepreháňam, černoškov na Toyotách, ktorí poznali terén a boli samozrejme mobilnejší ako zakutí v pancieri. Kaddáfí rozzúril aj Francúzov, ktorí mu vybombardovali radarové systémy. Ak by ste to považovali za dehonestujúce voči čadským vojakom z mojej strany, opak je pravdou. Čaďania udreli dokonca do južnej Líbye a zrovnali so zemou Kaddáfího základňu, pričom rozsekali líbyjské letectvo, tankové sily a nechali za sebou stovky mŕtvych, ranených a zajatých. Muammar, náš génius Putinovho rozsahu, stratil desať percent armády a značnú časť letectva a panciera (samozrejme sovietskej výroby) a musel uznať čadského prezidenta. Predtým kvôli nemu vyhlásil vojnu, zrazu musel ucuknúť a pomenovať ho ako „dar Afrike.“ Trpák.
Líbyi sa aj africkí spojenci obracali chrbtom. Plukovník podpísal dohodu o jednote s Marokom, čo je vtipné, keďže krajiny spolu nesusedia, ale rýchlo sa rozkmotrili.
Ako som písal, v roku 1981 som sa ukotil a v ten istý rok nastúpil môj politický idol, Ronald Reagan. Ten viedol voči Líbyi tvrdú rétoriku, pretože ju považoval za Sovietsku bábku. Mal pravdu. Kaddáfí sa dokonca chcel pridať k Varšavskej zmluve (si predstavte tú frašku, Gustáv Husák, Brežnev, ďalších dvadsať podobných storočných zombíkov a k tomu vyčesaný, vygélikovaný, plastikami prešpikovaný Muammar). Sebavedomý plukovník začal dráždiť hada bosou nohou. Líbyjskí nájomní vrahovia vraždili politických oponentov na území USA, snažili sa potopiť americké lode cvičiace v Stredozemnom mori a dokonca v krížiku s americkými lietadlami o svoje dva stroje prišli. V Nemecku spáchali jeho agenti bombový atentát na diskotéku, kde odkrágľovali dvoch amerických vojakov. Proste nevypočítateľný zmrd, ktorému každé huncútstvo skončí s trojkou zo správania, ale bude to skúšať naďalej. Ronaldovi Reaganovi pretiekol kalich trpezlivosti.
Operácia kaňon El Dorado prebehla 15. apríla 1986. Americké lietadlá síce Muammara nezabili, ale zato odkrágľovali jeho dcéru a takmer 50 vojakov a predstaviteľov režimu. Okrem toho vymazali z povrchu zemského množstvo lietadiel a radarov. Pre Líbyu a asi aj samotného tatka Kaddáfího hrozná strata... ale nepoučil sa.
4. Koniec 80. rokov a obdobie magorizmu
Kaddáfí pokračoval v eratických riešeniach a pseudoriešeniach aj naďalej. Premenoval mesiace (každý diktátor premenováva zabehnuté veci, viď Turkmenbaši; podľa mňa mali v škôlke problém narátať do dvanásť. Kedy toto navrhne aj Rudolf Huliak, to sa neodhadujem tipovať). Tesne pred rozpadom východného bloku Líbya zažila sériu reform, aby sa odľahčilo tragickým výsledkom ekonomiky. Plukovník prepustil niektorých politických väzňov a vyhlásil, že žiadnych ďalších nemá. Nielenže klamal, ale aby svojim potrhlým slovám dodal vážnosť, vydal zelenú knihu ľudských práv (!) a jeho vládna strana navrhla Kaddáfího cenu ľudských práv (!!!). Hitler ani Stalin sa bohužiaľ ocenenia nedožili...
Keďže cvok Muammarovho typu nemôže obsedieť v rámci svojho kresla a zároveň je paranoický, tak začal znova čistiť armádu. Vybudoval paralelné mocenské štruktúry, tzv. ľudové milície (ekvivalent ruskej Rossgvardije). Okrem toho sa nebál spustiť výrobu horčičného plynu (pre neznalých, nemal rád špekačky, hej?).
V roku 1993 prežil ďalší z pokusov o atentát a prevrat. Viedol ho dôstojník líbyjskej armády, Chalífa Haftar, o ktorom ešte budem písať. Výsledkom bolo to, že vyhral ľudskoprávny Kaddáfí a stovky opozičníkov vrátane dôstojníkov skončili pred popravčími čatami. Plukovník zorganizoval prevrat v Čade a aby toho nebolo málo, podporoval západné teroristické skupiny, napríklad Írsku republikánsku armádu.
Bonusom a mementom celej Kaddáfího vlády bol teroristický útok na boeing spoločnosti Pan Am 103, známy ako stroj z Lockerbie. Pri akte zahynulo 280 ľudí vrátane dedinčanov z Lockerbie. Rok nato explodovalo v Nigeri ďalšie lietadlo, tentokrát francúzske. Zahynulo ďalších 170 ľudí, prevažne Francúzov. Krajina sa dostala pod sankcie, ktoré odčerpali beztak nedostatočné prostriedky (toto oplieskať o hlavy rusofilom, ktorí tvrdia, že sankcie Rusov posilňujú). Nemám prehľad o tom, ako Kaddáfího cena ľudských práv zhorkla na jazyku Nelsona Mandelu po týchto činoch. Americké F-14-ky zostrelili líbyjské MiGy-23 nad morom, čo zasa len demonštrovalo neschopnosť Kaddáfího a Líbye urobiť čokoľvek praktické a hrdinské, mimo odpaľovania civilných lietadiel alebo diskoték.
Pádom Sovietskeho zväzu a takmer všetkého svetového komunizmu sa stali socanské myšlienky a ľavicové ideály Muammara trápnou spomienkou. Krajina mala iné starosti, prednostne so stagnujúcou životnou úrovňou a sankciami. Plukovník opustil pan-arabské idey a skúsil ďalší pokus, pan-afrikanizmus. Áno, aj napriek vojne a zlým skúsenostiam s takmer každou africkou zemou, vrátane susedných.
5. Pan-afrikanizmus a po roku 2000
Rovnako ako Stalin, Lenin, Mao, Putin, ani Kaddáfí nemohol priznať nekonečný sled vlastných zlyhaní. Keď sa Putinovi nepodarí dobyť Kyjev a Sumy, vyhlási, že vlastne ho dobyť nechcel. Keď sa musia jeho jednotky hanebne stiahnuť od Charkova, vyhlási, že oni Charkov celých 7 mesiacov dobyť nechceli a akcia slúžila na to, aby zdržali ukrajinské jednotky kvôli iným frontom. Keď sa musia krátko nato stiahnuť aj z Chersonu, ktorý tesne predtým vyhlásili za svoj, tak tragéd v Kremli vyhlási, že to myslel inak a teraz platí tento bojový plán. (Som zvedavý, čo povie na konci júna, keď Orkov Ukrajinci vyženú s osratými metlami od Vovčansku. Určite chcel iba...oné). Takže plukovník sa otriasol a vyhlásil, že teraz stavil na pan-africkú spoluprácu, teda kooperáciu krajín, ktoré predtým napadol, resp. v ich vzdušnom priestore vyhadzoval civilné lietadlá. Zrátajme si to takto: Afrika je na zdroje mimoriadne bohatá časť planéty, lenže je suverénne najchudobnejšia. Takže spolupracovať s pol stovkou najtragickejších tragédov je asi vcelku dobrá prestíž... keby to aspoň fungovalo. Kaddáfí dokonca hostil tretí summit Africkej únie v Tripolise. Na ňom presadzoval väčšiu integráciu, napríklad jedno univerzálne vízum alebo pas pre všetkých Afričanov. Či to platilo v tom čase aj pre Hutuov alebo Tutsiov, ktorí sa predtým začali márovať navzájom, nevedno. Projekt skončila – hádajte – fiaskom. To ale černošským prezidentom nevadilo, takže sankciami, neschopnosťou a smolou postihnutého plukovníka vyhlásila za Kráľa kráľov. Možno preto, že jedného neschopného a staručkého kráľa zosadil.
Plukovník vyhlásil, že pan-arabizmus je mŕtvou myšlienkou a vyjadril sa, že chce mať Líbyu za čiernu krajinu. Toto si pamätajte, vyskúšam vás z toho.
Po roku 2000 asi pochopil, že bez Západu to nedá a že černoškovia mu príliš veľa prosperity neprinesú (alebo možno mal zasa inú fázu menštruačného cyklu). Potajme začal jednať z Britániou na oteplení vzťahov. Po jedenástom septembri odsúdil teroristické útoky. Čo mu na to hovorili starostovia Berlínu a Lockerbie, nevedno. Kaddáfí zároveň odsúdil, že krajiny by mali mať zbrane hromadného ničenia, horčičný plyn nespomenul. A aby bol rovnako konzistentný v každej vete, čo vyprdol, tak dohodol sa s Európu, že bude filtrovať afrických migrantov, a to z dôvodu, aby Európa nebola čierna. Silvio Berlusconi, premiér krajiny, ktorej obyvateľov Kaddáfí predtým vyhnal, s ním utriasol vzťahy. V rámci chlapského charakteru plukovník Taliana známeho plastikami, dostreľovaním vlasov a nekonečnými sxcesmi pomenoval železným mužom. Asi nebol až tak železným, pretože Taliansko doplatilo nejaké odškodné Líbyi za minulosť. Podľa mňa, ale dokázať to neviem, nejaká časť týchto talianskych daní skončila aj vo vrecku samotného Silvia, pretože Kaddáfí podplácal alebo aspoň otvorene finančne podporoval spektrum politických magorov Európy, napríklad aj rakúskeho teplého nácka Joerga Haidera.
Nové tisícročie malo priniesť nové myšlienky a nové reformy. Reformy reform, ktoré Kaddáfí robil predtým, nahradili reformy reform reform a v socialistickej džamahiríjii nastala –prekvapivo - privatizácia. Keďže predtým vydal socialistickú Zelenú knihu, ktorá bola v príkrom rozpore s reformami, tak síce privatizoval, ale akože nerobil kapitalizmus ale ľudový socializmus. Čo si pod tým predstaviť a hlavne čo vlastne robil dovtedy, neviem, nepýtajte sa. Líbyu po rokoch sankcií zaplavili západné investície, konkrétne 40 miliárd dolárov. Pri HDP Líbye vo výške necelých 40 giga si domyslite rozsah kapitálu zo Západu. Opakujem, zo Západu. Ďalej sa o tom budeme ešte baviť.
Kaddáfí ešte stihol vyhlásiť, že polovica štátneho hospodárstva sa za desať rokov sprivatizuje. Z čoho sa ale vyspal a nesplnil to. Kľúčové sektory sa nesprivatizovali vôbec, čo sa ale dalo od diktátora spravujúceho obrovské ložiská ropy a plynu čakať.
Ešte pikoška: Muammarov druhý syn Saíf Islam otcove správanie kritizoval. Saíf sa snažil do krajiny dotiahnuť cestovný ruch, predpokladám, že najmä z Európy. Keďže krajina to má do starého kontinentu cez more a dlhé, subtropické pobrežie by z nej spravilo ideálnu a lacnú dovolenkovú destináciu, Saíd mal asi pravdu. Lenže tata bol čiastočne iného názoru a synovi zamietol novú ústavu, demokratizáciu a dokonca mu zhabal súkromné médiá.
6. Arabská jar a bodák v zadnici zatraceně hluboko
Arabská jar je podľa môjho názoru jedna z najvplyvnejších a u nás najmenej docenených udalostí 21. storočia, hneď po newyorských dvojičkách, dostupnom internete a mojom inžinierskom titule na SPU v Nitre. V priebehu pár mesiacov sa zosypala jedna vláda blízkeho a stredného východu za druhou, a to v takej intenzite, že asi ani pád komunizmu alebo kolaps doby bronzovej sa tomu nevyrovná. O tejto téme som kedysi stručne písal (október 2023), takže len pripomeniem, že problém (podľa mňa skôr riešenie problému) vypuklo v susednom Tunisku na sklonku roka 2010. V 2011 už udalosť mala taký spád, že dostala meno arabská jar, nie tuniská zima. Najprv sa dav vzbúril proti tuniskému diktátorovi Zine El Abidine Ben Alimu, ktorého s samozrejme ten líbyjský diktátor zastal. Dokonca mu navrhol, aby aj on prešiel na systém džamahiríje, čo rozumiem tak, ako keby mu poradil „prejdi na zhovadelý, nefunkčný, každý deň menený systém, kde nepracuje nič a nijako; bude to dobré, uvidíš.“ Ben Ali na to nepristúpil a jeho vláda padla. Kaddáfímu ale lepili tie jeho silikónové guľky a zastabilizoval ceny potravín a znovu prečistil armádu (to už tam podľa mňa nemohol prežiť ani Sergej Šojgu). Sotva dva mesiace po vypuknutí tuniských protestov, dav vyšiel aj do ulíc Tripolisu. Ak by vám nejaký dezolát tvrdil, že do zatiahnutia síl NATO do líbyjských záležitostí tam bol šťastný život, vedzte, že v krajine bola nezamestnanosť 30% (taká napríklad ani zďaleka nebola ani za Mečiara) a voda a elektrika boli zadara. Napriek tomu dav, široké vrstvy obyvateľstva vyšli do ulíc.
Kaddáfí bol hrdinom na štýl kremeľského Putkana. Tvrdil, že sú na drogách a že on sám radšej zomrie ako martýr, ako by mal utiecť z krajiny (rozumej: stavím všetko na jednu kartu, že si to dav rozmyslí a ja nebudem musieť opustiť svoje luxusné nehnuteľnosti). Vyhrážal sa, že povstalcov bude loviť v každom baráku – lenže namiesto týchto chlapských činov dal strieľať do civilistov a povraždil tým stovky z nich. Tento masaker však bol presne ako Putinove činy – kontraproduktívny. Jeho doterajší spojenci od neho nielenže ucukli, ale dokonca prešli na konkurenčnú stranu, no a krajinu zachvátila ešte väčšia vlna odporu.
No a teraz to začína byť zaujímavé pre nás a odporné pre dezolé. 26. februára 2011 Bezpečnostná rada OSN zbavila Líbyu členstva. V obave pred ešte tvrdšími masakrami zo strany vojska vytvorila o pár týždňov bezletovú zónu. Bezpečnostná rada pozvala zahraničné misie na podporu tohto aktu, ale zakázala okupáciu krajiny cudzími silami. Mimochodom, k bezletovej zóne sa pridal aj Katar a Emiráty. Toľko k tupým žvástom tupých hejslovákov o tom, ako to tam okupovala Amerika kôly rope.
Krátko nato pri zásahu lietadiel chcípol šiesty Muammarov syn Saíf Arab (asi mal zlozvyk pomenovávať svojich synov automaticky Saíf plus prezývka ktorý). Spolu s ním zahynuli tri Al-Arabove malé deti. Pre plukovníka to musel by úder.
Na východe Líbye v tom čase vznikla aliancia rebelov, ktorá dostala označenie Národná prechodná rada, po anglicky skrátená na NTC (nie národné tenisové centrum, ok?). Kaddáfího bývalí spojenci alebo pseudospojenci vyhlásili NTC za právoplatného vládcu krajiny a Kaddáfí sa stal vyvrheľom vo vlastnej zemi. Avšak nebo patrilo spojeneckým stíhačkám, takže rebeli z východu začali tlačiť na Tripolis. Plukovník strácal jednu baštu za druhou. Padla aj centrálna časť Líbye. Kaddáfí držal už len časť západu.
No a ako nám dejiny opakujú, v prípade diktátorov je to vždy o opakovaní niekoľkých matríc. Niektoré z nich som rozobral vyššie, ale jedna matrica sa týka pádu. Ak ste diktátor, ktorého moc je opretá o tyraniu a hádzanie sračiek na opozíciu, skôr či neskôr sa vám to vráti ako vrhnutý bumerang. Každého z trónu spadnuvšieho cára postihne odliv spojencov a vystrkovanie rožkov bývalých otrokov. Kaddáfí, pôvodom z arabského kmeňa Quadhadhfa (Kaddáfa), zašliapaval svojich berberských rodákov a presadzoval na ich úkor Arabov. Lenže Berberi vycítili svoju šancu a na západe krajiny sa rozhorel konflikt takisto. Kaddáfí strácal ďalšie bašty a napokon aj hlavné mesto. Medzitým zatrepal krpcami aj siedmy synátor, Chámis. Kaddáfí musel byť zúfalý, no ako dôstojník si mal vybrať nejakú hrdinskú bohatiersku vojenskú smrť. Namiesto toho mu navrhli, že v južnej provincii Fezzan mu vytvoria post doživotného prezidenta. Proste geroj na štýl Janukovyča.
20. októbra 2011 plukovník Muammar Kaddáfí vyrazil z rodnej Syrty smerom na juh, a to v spoločnosti civilných aj vojenských vozidiel. Bol to nápad hodný menovania Mareka Krajčího za ministra zdravotníctva, pretože veľký konvoj ľahšie zaznamenali stíhačky NATO ako niečo pozostávajúce z dvoch motoriek a golfového vozíka, ako dnes praktikuje na fronte druhá najlepšia armáda sveta. Generalita NATO si to samozrejme nenechala ujsť a plukovník dostal šupu do konvoja, pričom k Allahovi sa odparilo dokopy niekoľko desiatok členov konvoja, vojakov aj civilov. Kaddáfí údajne prejavil tak mimoriadne vysokú inteligenciu, že počas ústupu telefonoval zo svojho satelitného telefónu, čo je prejav tak bezbrehého úsudku, že snáď aj Romana Tabak by také dačo neurobila.
Výsledkom bol rozstrieľaný konvoj, desiatky mŕtvych a plukovník so suitou zalezený v nejakom blízkom dome. Mám pocit, že NATO aj US Army sa od čias Vietnamu naučilo pri podobných vysoko presných útokoch využívať služby miestnych povstalcov, takže aj v tomto prípade bol domček v púští napadnutý NTC a Muammar so synom, šéfom armády aj ďalšími mužmi museli po bruchách plaziť do odpadovej rúry pod cestou. Podľa správ jeden z jeho vojakov na rebelov hodil granát, ale ten sa odrazil a zabil samotných bodyguardov ako aj Junisa Jabra, teda šéfa armády. Kaddáfí dostal pár guliek (nie, nebojte sa, nestretol Pellegriniho) a podľa správ ho chcel zastreliť v snahe nevydať ho živého povstalcom vlastný bodyguard; ten bol ale vyberaný na základe rovnakých kritérií ako Ficova ochranka, takže ho iba znovu postrelil. V každom prípade nadšený aj rozzúrený dav mu napchal do prdele bajonet a Muammar Kaddáfí, človek obrovského talentu posrať úplne všetko, čo chytil, už neposral nikdy v živote nič. Video s mŕtvolou, ktorej zo zlatej žily trčala anténa, obletelo svet. Oproti Hitlerovi, o ktorého smrti nevieme prakticky nič, Stalinovi, ktorý umrel vo vlastných šťankách, Saddámovi, ktorý „slušne“ odvisol (nerátam pár otcovských faciek, ktoré mu kati vystrúhali) je toto asi najhanebnejšia smrť spomedzi diktátorov. Spolu s ním umrel ďalší z jeho synov, Mutassím. Kaddáfího éra Líbye skončila.
7. Líbya a post-plukovníkovo obdobie
Jedno je na podobných riešeniach dobré – zajatý a odsúdený diktátor nemôže neskôr ovplyvňovať politickú situáciu v krajine. Všimnite si to na Nemecku – smrťou Dolfíka bol koniec. Smrťou Benita bol koniec. Zavretím Miloševiča alebo odchodom Mečiara koniec nenastal. Vždy je niekde nejaká babka demokratka, člen SS alebo srbský nacionalista, ktorý dúfa, že dotyčný sa dostane na slobodu a nastane znova starý režim. Nie, výzva aj do budúcna: každý diktátor musí skončiť buď lanom alebo krátkovlnnou anténou z konečníka. Žiaden Haag, žiadne domáce väzenie, žiadna podmienečné prepustenie. Krv každého diktátora musí zmyť vinu jeho režimu a jeho zločinov.
Avšak v Líbyi to žiaľ akosi nefungovalo. NTC bola typická klika zložená zo vzájomne spolupracujúcich frakcií, ktoré ale spájali a len nenávisť ku krvavému monštru. Pripomína mi to dnešnú opozíciu, ktorá má v očiach (oprávnene) Fica, ale akosi nemajú až tak veľa spoločného, napríklad program alebo vízie. Je to proste zmeska, ktorú ženie pomsta/zmena, ale nie budúca spolupráca. A táto chyba sa prejavila aj v prípade NTC. Na pár rokov sa dostala ku korytu dočasná vláda a prvá volená vláda. Tu nastal problém.
Všeobecný národný kongres mal končiť podľa volieb začiatkom roku 2014. Lenže čoskoro sa chyrovalo, že chce mandát predĺžiť do konca tohto roku. Čoskoro vypukla tzv. druhá líbyjská občianska vojna, kde bojoval každý s každým. Keďže to platí doslova, skrátim príbeh na jednoduché skonštatovanie, že Líbya zostala rozdelená na dve základné časti. Zhruba tri štvrtiny krajiny s výnimkou západu zostali v rukách spomínaného generála Chalífa Haftara a armády. Západ krajiny ovládala tzv. Vláda národnej zhody (ktorá mi neprišla veľmi ako vláda zhody). Okrem toho v krajine v časoch najväčšej slávy islamského štátu vyčíňali islamistické milície. Krajinu zaplavili tuarégski žoldnieri z juhu, napríklad z Nigeru a Mali. Lenže občianska vojna neprospieva ekonomike, o to viac, ak ste závislí na pár oblastiach s ropou. Ropné pole v púšti sa ľahko dobyje alebo vybombarduje, ale ťažko obnovuje. Väčšina ropných polí v krajine leží viac na východe, ktorý ovládal Haftar. Export a teda aj príjmy prepadli a zahraniční robotníci a špecialisti utekali domov.
Generál Haftar je z môjho úsudku niečo ako temným hrdinom. Vyhlásil vojnu islamistom a teroristom a potieral ich so skutočne radikálnym nadšením. Lenže podobne ako Fico na Slovensku, ktokoľvek z mojich nepriateľov chytá ľudové sympatie, toho musím odsúdiť a spolčiť sa s jeho nepriateľom. Vláda v Tripolise ničenie islamistov odsúdila. To privítali islamisti, ktorí vraždili advokátov, sudcov, dôstojníkov a policajtov. Rok 2015 a 2016 sa niesli v znamení bojov islamistami. Čo nejde mne do hlavy, že kľúčové bitky priniesli malé množstvá obetí. Oproti dnešným bojom na Ukrajine alebo niektorým irackým bojom, kde sú stovky až desaťtisíce obetí, v Líbyi mali asi permanentnú siestu. Zlomom sa zdá byť druhá bitka o Sirtu, ktorá sa odohrala v roku 2016 (predtým aj potom bolo po jednej podobne označenej bitke). ISIL a ich spojenci dostali na frak vďaka podpore letectva a špeciálnych jednotiek – pozor, západnej vláde z Tripolisu. Kde bol generál Haftar vtedy, neviem. Po tomto víťazstve a následnom bombardovaní pozícií ISILu Američanmi sa prítomnosť práve tejto skupiny výrazne obmedzila. To korešpondovalo s celkovým útlmom ISIL vo svete.
8. Long story short
Keďže pádom Kaddáfího sa mier ani prosperita nekonali, Líbya zostala rozdrobená a zraniteľná, také dva štáty. Zhruba by som to porovnal s USA v čase občianskej vojny. Generál Haftar je pre mňa na základe naštudovaných zdrojov prístupnejší a hlavne je rozhodný. Na druhej strane vyzerá to tak, že paktuje s Rusmi. Opakovane sa stretával s Lavrovom. Od roku 2020 sú na miestach pod jeho kontrolou hlásené výskyty bojovníkov od Wagnerovcov, čo je istým potvrdením týchto väzieb. Haftar navyše navýšil export a produkciu ropy. Z vojnových pár stotisíc barelov denne je dnes Líbya na 16. mieste s produkciou 1,25 milióna bbl denne, tesne za Katarom. Veľká časť týchto prostriedkov ide asi priamo Haftarovi do vačku, resp. asi sponzoruje svoje vojsko ako warlord. Bežný človek niekde na vidieku alebo uprostred Tripolisu toho veľa nedostane. Rastová trajektória HDP a HDP per capita, začatá za kráľa Idrísa a zlomená uprostred panovania Kaddáfího, sa príliš nezmenila. Líbya zažila obdobia prudkých poklesov aj rastov, ale tie rasty boli skôr len popádové korekcie, nie plynulý a stabilný rast HDP.
9. No a naspäť k Rusom
Čo môžu v takejto krajine chcieť Rusi, pravdepodobne Wagnerovci? Trošku si zakonšpirujem a podám to takto: Rusko nemôže chcieť v krajine ťažiť ropu. Tá z veľkej miery podlieha generálovi Haftarovi, ruskému spojencovi, a ten by sa zlatej sliepky asi ťažko zbavil. Na druhej strane môžu mu pomáhať brániť nejaké zariadenia a zato brať bakšiš. Ropa však príliš drahá nie je, takže Haftar by bol asi stratový. Môže tam byť biznis so zbraňami, no Mordor to dnes asi nemá s prebytočnými zásobami ružové. Líbya aktuálne nevedie žiadnu vojnu smerom von, a keďže jej obyvateľstvo je mizivé v porovnaní s Egyptom, Alžírskom, Čadom aj Nigerom, viac má dokonca aj Tunisko.
Lenže Rusko a jeho svorky za čias stretov s Islamským štátom zo severnej Afriky, prednostne z Líbye, vozili do Európy migrantov. Na toto je podľa mňa práve dnes neskoro, pretože EÚ sa medzitým v istej miere poučila. Možno Wagnerovci budú zhrabávať nejaké poplatky za prevádzačstvo, ale nemyslím si to, dvojtisícová armáda nemôže byť živená prachmi z tohto biznisu. A okrem ropy, plynu a utečencov Líbya nič iné nemá.
Zostáva mi špekulovať len to, že sa svojho patróna, generála Haftara, skôr či neskôr zbavia a kohútiky čierneho zlata zastavia. 1,25 milióna barelov ropy je prednostne určenej na európsky trh, takže strata takéhoto množstva v čase, keď sa chceme zbaviť ruskej ropy, dáva zmysel. Na zbavenie sa „spojenca“ Haftara treba rozhodne viac ľudí ako na nejakú jeho podporu. Za generálom stoja desaťtisíce vojakov (ale pred ním tiež). Rusi by museli zničiť hlavného protagonistu po-kaddáfijského obdobia krajiny.
A ešte jedna vec mi napadla. Líbya nemá nejaké „iné“ zásoby nerastných surovín, hoci v Afrike je Nr. 1 v rope. Na druhej strane, južne od nej leží Niger. Niger je jedným z top dodávateľov ďalšej strategickej suroviny, uránovej rudy. 10 krajín planéty produkuje takmer všetku rudu, z toho jedna (dominantná) je Kazachstan. Kazachstan je v istom zmysle slova pod palcom a v prípade potreby by sa jeho produkcia vedela odstaviť. Ďalšie tri krajiny nateraz preskočím a dostaneme sa k Uzbekistanu. Detto. Potom je Rusko samotné a Niger. Nasleduje Čína a India. A teraz k tým preskočeným. Dvojicou top producentov je Austrália a Kanada, do ktorých Rusko rýpať nebude. Lenže druhou krajinou po Kazachstane je Namíbia. Namíbia prebrala miesto top producenta na čiernom kontinente po Nigeri, ale Niger aj tak zostáva pomerne veľkým zdrojom na svetových trhoch.
Teraz tá špekulácia: Rusko a jeho otroci, Kazachstan a Uzbekistan, tvoria nadpolovičnú produkciu uránu. Ťažba uránu nie je ťažbou vápenca alebo rašeliny, produkcia môže naštartovať asi po rokoch príprav. Na druhej strane na dostupnosti paliva do nukleárnych elektrární sme závislí pravdepodobne v každej krajine Európy, bez ohľadu nato, či má alebo nemá vlastné reaktory. Mám tušáka, že na ropu y plyn bohatá, no rozvrátená krajina s prístavmi v Stredozemnom mori má byť vstupnou bránou do tohto sveta. Ak by sa to potvrdilo, NATO a spriatelené jednotky by mali rozhodne zasiahnuť a vyhladiť Wagnerovcov a ďalšie súkromné armády čím skôr. Ak tam je ruská pravidelná armáda, nech to nechajú na ukrajinské špeciálne sily. Tie si to s Rusákmi vybavia veľmi ochotne.
10. Zhrnutie a poučenie
Pre dezolé je Muammar Kaddáfí istým symbolom. Zabili ho sily NATO, a pritom on priniesol Líbyi prosperitu, stabilitu a hospodársky rozkvet. Ľudia ho milovali a po zásahu NATO tam je chaos. Okrem posledného tvrdenia je opak pravdou v každom zmysle. Kaddáfí bol neschopným samozvancom, ktorý rozvrátil čokoľvek, čoho sa dotkol. Hospodársky rast v istej fáze jeho vládnutia nebol vďaka nemu ale napriek nemu. Jeho lavírovanie sprava doľava je tragickým, či skôr komickým prejavom jeho neschopnosti a neschopnosti prakticky každého tyrana. Menenie vetra a kabáta každý druhý rok sprevádzal jeho vládnutie prakticky od prvého po posledný deň, a takýto človek si nemôže želať stabilných spojencov. Jednostranne zameraná ekonomika, ktorú jeho vláda nediverzifikovala, priniesla v istom okamihu stagnáciu a prepad životnej úrovne; to samozrejme viedlo k prejavom nespokojnosti v širokých masách. Preferovanie arabčiny na úkor berberských a ďalších jazykov rozzúrilo menšiny. Niektorých menšín sa zbavil úplne. Teroristické útoky z neho spravili besného psa, s ktorým sa nechcel nik poriadny stýkať. Vojny vedené prakticky stále (a neustále prehrávané) viedli k prepadu stavu armády a horším vzťahom s kýmkoľvek. Kaddáfí bol natoľko „obľúbeným“ vládcom, že aj vlastní spojenci ho masovo opustili, len čo sa domček z karát začal rozpadať. Výsledkom bola lavína občianskych vojen a islamistických konfliktov, ktoré pretrvávajú prakticky dodnes. Ak by nejaký dezolát pochyboval, že Kaddáfí bol nechceným psom, tak prečo mu neprišiel na pomoc nielen žiaden arabský vládca, ale dokonca ani jeden z prezidentov krajín ním vytvorenej Africkej únie?
Kaddáfího navyše nezabil spojenecký útok, ale streľba Líbyjcov, granát vlastného bodyguarda a bodák v zadnici znova od povstalca vlastného národa. Tak ako poprava Nicolae Ceausescua nebola dielom CIA alebo Bieleho domu, hanebná (zaslúžená) smrť Kaddáfího nebola v rukách Západu. Každý západný prezident by ho radšej videl hniť v Haagu pri boku Miloševiča, nie s bodákom v zadnici a na kapote Toyoty. Panika a chaos po jeho smrti tiež neboli pod taktovkou Židov alebo Washingtonu. Ak by to tak bolo, Západ by obsadil ropné polia a prístavy a rozdelil by si ich vo svoj prospech. To sa ale nestalo, ropu ťažili prednostne domáce firmy a vojenskí velitelia. A na tom, ako Západ mal celú vec viac-menej na háku, vidno aj dnešný prílev ruských kriminálnikov.
Poučenie? Žiaden diktátor nie je dostatočne málo zlý alebo málo nebezpečný, aby nemal byť odstránený čím skôr. Diktátori aj v tak zaostalých krajinách ako nejaká Rovníková Guinea, Gabon, Mali či Niger musia byť sekaní čím skôr. Bayraktary, Reapery alebo sniper, to je jedno, len ho dajte dolu. Čím dlhšie sa budeme ukájať, že nič sa nestane a nemá tento cvok ako škodiť, tým horšie následky budú aj pre tak mocné spoločenstvá ako NATO, EÚ, OSN. Ak na mieste aj vypukne nejaký chaos a nástupnícke bitky, vždy je to lepšie, ako keby ten dotyčný budoval svoje armády a zázemie dlhodobo a potom by vypukla občianska vojna. Nemusíme na oplátku čakať svätého Františka alebo matku Terezu. Stačí, že niečo v štýle Kaddáfího sa vykorení v dostatočne rannom štádiu.
A ja len dúfam, že do Líbye sa zbiehajú nielen ruskí vojaci. Za tú obranu uránu, plynu a čierneho zlata pre Európu to stojí.
A ak mi chcete prispieť na čierne zlato, môžete tu.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Na cestu do Kyjeva (a už aj do Charkova a Slavjansku) mi teraz prispelo pomerne dosť ľudí a po dnešných telefonátoch to vyzerá na dobrú zbierku aj čo sa týka kozmetiky, oblečenia a písacích prostriedkov pre školáčikov. Ďakujem.
