Kolónia. Dnes je to výraz s nádychom urážky alebo smrti, niečo ako holocaust, otroctvo, apartheid. Ak by som niekde povedal, že som za kolonializmus, bol by som prakticky obvinený z rasizmu.
Lenže bolo to tak? Podľa mňa nie.
Pre dosť intenzívne vyrušovanie je text trochu neučesaný, ale dnes už sa sťahujem, takže budem mať viac času a hlavne pokoja na písanie.
1. Bantu a Khoisan
V časoch vznikajúcej Rímskej republiky sa niekde v priestore dnešného Kamerunu pohla skupina ľudí. Hovorili svojským jazykom a najprv zamierili na východ, do povodia Konga a odtiaľ až k Indickému oceánu. Neskôr sa pohli cez pralesy na juh, až do dnešnej Juhoafrickej republiky. Juh kontinentu dosiahli až v neskorom Rímskom cisárstve, v prvých storočiach nášho letopočtu. Dnes ich označujeme ako Bantu a odrátajúc európske alebo indické náplavy v novoveku, tvoria takmer sto percent domorodého obyvateľstva južne od rieky Kongo.
Toto územie však nebolo prázdne. Ak by ste postavili vedľa seba bieleho Európana, Číňana, amerického Indiána, austrálskeho Aborigínca alebo černocha niekde z Angoly, a ako posledného by ste porovnávali Krováka (Bushmana/Khoisana) z Namíbie (toto etnikum je známe z filmu Bohovia musia byť šialení), tak by vám vyšlo, že všetci spomínaní sú napriek vonkajším „rasovým“ odchýlkam veľmi blízko príbuzní, no černoch z Angoly/Kamerunu/Guinei je Krovákovi menej príbuzný ako Švédovi, Apačovi alebo Aborigíncovi. Khoisanské etnikum sa od ľudského rodostromu oddelilo veľmi skoro a bolo pomerne izolované, kým ten zvyšok neskôr evolvoval do všetkého vrátane Indiánov, šikmookých, austrálskych nomádov, Európanov a s trochou pochybností aj do Huliaka.
Khoisani/Krováci žili primitívnejšie ako prišelci. V ich prípade doslova vývoj zamrzol a nepoznali ani len základy poľnohospodárstva. Ich živobytím bol lov a zber, čo v prípade juhoafrických púští a polopúští nebolo práve med lízať.
Bantuská populácia bola na vyššom civilizačnom vývoji. Hoci ani ich civilizačný vývoj nebol na vysokom úrovni, prinajmenšom v porovnaní so Severnou Afrikou, poľnohospodárstvo a pravdepodobne aj používanie kovov im dalo výhodu. Teórie sa líšia, no Bantuovia Krovákov čiastočne asi vyhladili a čiastočne absorbovali. Pôvodné etnikum prežilo v „čistom“ stave viac-menej len v najchudobnejších oblastiach Angoly, Namíbie, Botswany a Južnej Afriky, s jednou dvojvýnimkou, a to Hamza a Sandawe ďaleko na východ v Tanzánii. Dnes nájdeme khoisansky hovoriacich ľudí v počte sotva pol milióna ľudí. V porovnaní s Bantuami, ktorých je viac ako 400.000.000 (tisíckrát viac) je to neporovnateľné.
Kľúčom k tomuto nepomeru bolo poľnohospodárstvo, teda istý technologický (a asi aj kultúrny) posun oproti doslova pravekej civilizácii Khoisanov. S trochou preháňania sa dá povedať, že starovek (alebo neolit?) prebil hlboký pravek.
2. Rímska ríša
Ak si ja osobne mám predstaviť pojem ríša, predstavím si práve tu Rímsku. Nielenže sa týkala priamo nás (možno ste čítali kapitoly mojej pripravovanej knihy Victoriae Avgvstorvm), ale jej rozsah a najmä impakt na chod dejín bol v podstate celosvetový.
Zo skromných začiatkov niekde na pahorkoch okolo rieky Tibur sa niekoľko storočí rímske obyvateľstvo šírilo expanziou do širokého okolia. Apeninský poloostrov v tom čase osídľovali mnohé italické kmene ako Sabínovia, Oskovia, Umbrovia, Faliskovia a ďalší, potom indoeurópske obyvateľstvo ako grécki kolonisti, keltské kmene na severe, z Balkánu prichodivší Japigiáni a dokonca aj pred-indoeurópske etniká ako Ligúri, Etruskovia a Réti. Pol tisícročia pred našim letopočtom bola italská šachovnica plná hráčov. Nikto nemal dlhodobejšie esá v rukáve, kto sa viac posnažil, ten mal navrch. Raz to boli Kelti, raz niektorý z miestnych kmeňov v okolí Ríma, no samotní Rimania ničím neprevyšovali susedov. Podstatné je, že technologicky aj kultúrne nikto nikoho príliš neprešťal. Itália je príliš malá nato, aby sa nejaký vynález alebo pokrok utajil. Nová zliatina do pár mesiacov našla odberateľa na opačnom konci poloostrova, písmo alebo nejaká plodina detto. Gréci možno mali vedomostne navrch, ale to bola skôr otázka filozofie ako celkovej úrovne.
Avšak časom sa začala disciplína a vojenská odolnosť Rimanov presadzovať na úkor okolia. Ešte okolo roku 500 p. n. l. sa vojenské výpravy Rimanov obmedzovali do takej vzdialenosti, kde dnes stoja predmestia Večného mesta. V piatom storočí sa chápadlá Rimanov začali ťahať do vzdialenejších oblastí, stále však na dosah jednej hodiny jazdy autom. V štvrtom storočí sa samotní potomkovia dvoch bratov dostali pod krutý tlak severotalianskych Keltov, no počas zhruba jedného storočia ich porazili a podriadili.
Okolo roku 300 p. n. l. sa rímske manipuly začali tlačiť na juh. Do troch dekád si podmanili celú Itáliu od centrálnych častí až po južné pláže, zlomiac tým grécku prítomnosť na poloostrove. Kráľ Pyrrhus, ktorý vyhral značnú časť konfliktu, sa týmto dostal do slovníka ako stelesnenie výhry, ktorá mu strpkla na jazyku (aj keď po bitke o Bachmut by som výraz Pyrrhovo víťazstvo zmenil na Putinovo víťazstvo).
Rím expandoval následne tam, kde mu to bolo umožnené, a teda na sever. Napriek neúspechom vyhral Púnske vojny s Kartágom, ktoré proti Rimanom mobilizovali severoitalských Keltov, a čoskoro boli severnou hranicou Alpy.
Relatívne krátko nato chúťky Ríma preskočili do severoafrickej Numídie a do Grécka, ktoré mohlo byť v istej miere považované za kolísku rímskej civilizácie, vrátane náboženstva a písma. Nasledovalo dnešné Španielsko a Portugalsko.
Potom prišiel Cézar a jeho invázia do Galie. Galia, teda v podstate dnešné Francúzsko a Belgicko, sa podarila dobyť relatívne rýchlo vzhľadom nato, že je to oveľa väčšie územie ako Itália. Cézar sa neúspešne pokúsil o vylodenie v Británii a vpadol aj do Germánie. Tu už sa ale dalo hovoriť o civilizačnom rozdiely. Germáni alebo britské kmene boli ešte s jednou nohou v praveku, s trošičkou preháňania. Písmo, vodovody, kamenné stavby, cesty, námorníctvo ako také, lazarety, to všetko prišli s Rimanmi. Za čias jeho nasledovníkov, teda v časoch Rímskeho cisárstva, sa hranice roztiahli až do Iraku a Jordánska, južného Egypta, na dnešné škótske pohraničie a v strednej Európe po Olomouc. Niekde sa dostávala rímska kultúra do stretu s rovnako vyspelou kultúrou, niekde staršie civilizácie pohltila, inde však (a platilo to pre drvivú väčšinu ríše) civilizáciu priniesla. Okolo roku 300 nášho letopočtu počala zdĺhavá trajektória úpadku a postupné strácania teritórií v prospech prevažne germánskych barbarov, no rozsiahle časti Európy dodnes hovoria bývalými nárečiami rímskeho jazyka, nie keltsky alebo etrusky. Latinčina sa stala lingua franca stredoveku a doteraz je jazykom vedy. Z tohto obdobia obdivujeme pamiatky stavané rímskymi staviteľmi a na Slovensku sa tešíme nálezom základov rímskych víl (alebo čerstvo rímskeho akvaduktu v Rusovciach), pričom germánske alebo keltské nálezy sa redukujú na primitívne opevnenia z navŕšených kameňov a hliny. Prvá písomná zmienka na Slovenku je trenčiansky nápis, nie keltské zaklínadlo (hoci pre úplnosť treba poznamenať, že keltské Biateky a ďalšie mince razené v Bratislave sú o tristo rokov staršie, no zasa len v latinke, nie v nejakom keltskom písme).
Rimania sa dostali ďaleko vďaka disciplíne, odolnosti a takisto vďaka technologickej nadradenosti na väčšine dobýjaných území. Čo je paradox, pretože bez preháňania to bol jeden z najmenej tvorivých národov a od susedov prebrali aj bohov. Niečo prebrali, niečo vyvinuli sami, to je jedno. Európu kolonizovali vďaka tomu, že ich mali. Až na výnimky ako občianske vojny (neskôr takmer pravidlo) bol Rím oblasťou prosperity, mieru, stability, zákonov a bezpečia. Légie a štátna správa napriek svojim nedostatkom zabezpečovali na tú dobu prekvapivo stabilný systém, Pax romana, rímsky mier.
Pax romana bol v mojom ponímaní najdôležitejším vkladom Ríma do ríše. Ak by neboli akvadukty alebo latinka, Európa by v istej miere prežila aj naďalej. Bez latinčiny ako jazyka lekárov a paleontológov by sme takisto fungovali dodnes. Ale Pax romana bolo to, čo viac ako pol tisícročia držalo Rím na čele troch kontinentov.
A ešte poznámka: kolónie boli rímske osady v dobytom území. Nemalo to nič spoločné s vyčerpávaním nejakého územia, naopak, kamkoľvek Rimania svoje kolónie priviedli, tak sa dostala civilizácia, kanalizácia, lazarety, školy a čistá voda. Vtedy to nemalo žiadnu negatívnu konotáciu, proste ste ako rímsky dôstojník alebo obyvateľ dostal miesto niekde v provincii. Len pre info, mnohé dnešné prosperujúce mestá majú pôvod v kolóniách Rimanov – v našom širšom okolí Augsburg (Colonia Augusta Vindelicorum), Kolín nad Rýnom (Colonia Claudia) a prostredníctvom neho aj Český Kolín, v Británii Colchester (taktiež Colonia Claudia). Byť kolonistom bola prestíž, nie niečo v štýle obyvateľa koncentračného tábora.
3. Britské impérium
Čo sa týka plochy, najväčším impériom histórie bolo to Britské. Veľká Británia, Írsko, neskôr Nové Anglicko v oblasti severovýchodu USA, Kanada, britská Guyana, India, Južná Afrika, Austrália, Nový Zéland – Londýn dominoval územiu, kde slnko nezapadalo. Španielsko, Portugalsko, Francúzsko, Holandsko, v obmedzenej miere Nemecko a Švédsko si budovali svoje kolónie, ale dá sa povedať, že rovnako ako Rím pred 2000 rokmi, aj Británia si vytiahla najdlhšiu slamku. Nie nadarmo je dnes medzinárodným jazykom angličtina a iné jazyky – španielčinu, nemčinu, portugalčinu, prípadne ten francúzsky ultrazvuk – sa učíme zväčša ako doplnok, nie základný jazyk. Ako sa chudobný ostrov dostal k týmto kolóniám?
Anglické kráľovstvo ako jadro budúceho impéria dostalo na frak vo Francúzsku, po pomerne úspešných skorších fázach storočnej vojny. Trauma a dynastické problémy po prehre (korune ostala na kontinente jediná pozícia, mesto Calais na brehoch prielivu La Manche) viedli k občianskej vojne známej ako Vojna ruží. Po počiatočných úspechoch Yorkov napokon zvíťazila bočná vetva Lancasterovcov, velšský rod Tudorovcov. Nástup Henryho VII. Tudora zhruba korešpondoval s objavením Ameriky Krištofom Kolumbom.
Nevyšlo to na pevnine, skúsime to za morom. Henry VII. poslal Johna Cabota, talianskeho moreplavca, aby za morom zopakoval Kolumbov úspech. Cabot päť rokov po pamätnom dátume pristál v oblasti na kanadskom Newfoundlande.
Krátko nato Henry VIII. sa naštval na pápeža (a to nebol ani ten argentínsky boľševik) a vytvoril si vlastnú sektu. Španieli sa zastali katolíckej sekty a nasledovala bitka pri Gravelines, kde nové náboženstvo obhájilo svoju existenciu. A pýchu.
Po roku 1600 nastalo obdobie tzv. prvého britského impéria. To už na čele koruny neboli Tudorovci ale anglicko-škótsky rod Stuartovcov. Britské lode zakladali kolónie v Karibiku, v dnešných Spojených štátoch, pričom vyhnali Holanďanov (vďaka čomu máme Nový York a nie Nový Amsterdam). Do sto rokov sa ich domínium v Novom svete ťahalo od Amerického Mexického zálivu po Arktídu. Briti neboli Džingischán, nakoľko sa dalo, v regióne sa snažili žiť mierumilovne podľa možností. Nie vždy to vyšlo, ale rozhodne tu nerobili holocaust. Čo bolo ale hlavné, dovážali svoje technológie a vedomosti. Kovy, poľnohospodárstvo (v Severnej Amerike nie úplne všestranne prítomné), vzdelanosť, nakoľko sa dalo mier.
Na východnej pologuli sa koncom 17. storočia dostali Briti do krížiku s Holanďanmi a ďalšími koloniálnymi ríšami. Juhovýchodná Ázia ale nebola zaostalá ako kanadská tajga alebo východné pobrežie Nového Anglicka. Mali pomerne rozvinuté poľnohospodárstvo, textilný priemysel, samozrejme poznali kovy. Problémom jednotlivých ríš však boli krvavé dejiny. Napríklad taká India bola spolkom štátov, ktoré navzájom nepretržite bojovali. Mughalovia, potomkovia mongolských nájazdníkov, po roku 1700 prepadali do chaosu, čoho Londýn využil. India až na nejaké prístavy zostala britskou. Hoci Briti tu nemuseli zavádzať cesty alebo murované stavby ako kedysi Rimania na ich ostrove, prínosom bol najmä mier. Pax britanica.
Po akejsi forme „prvej prvej svetovej vojny,“ teda sedemročnej vojny, pripadla frankofónna časť Severnej Ameriky práve arcinepriateľovi na druhom brehu prielivu. Všimnime si, že žiadna genocída frankofónneho obyvateľstva sa nekonala. Anglická koruna ich proste zarátala medzi svojich nových poddaných a v Kanade je doteraz niekoľko provincií, ktoré sú frankofónne. To isté platilo a platí o indiánskych spojencoch Francúzov, napríklad Hurónoch.
Napriek prehranej americkej vojny o nezávislosť sa britské impérium neustále rozvíjalo. Južná Afrika, Austrália, Nový Zéland, ba aj riedko obývané subantarktické ostrovy, Nigéria, zvyšku Indie (v širšom slove, nie totožnej s dnešnou krajinou), Srí Lanka, Ghana, neskôr dokonca aj Egypt a Sudán, Hongkong, no a v Európe dokonca Malta sa stali postupne britskými dŕžavami.
A ako cez kopirák, všade sa budovalo, vzdelávalo, nastával interný mier a rušilo sa otroctvo.
Problémom bola prvá svetová vojna a následne aj druhá svetová vojna. Po jej konci sa začalo s dekolonizáciou – a problémy sa prejavili až teraz.
4. Dekolonizácia
Niekto ma môže obviniť z rasizmu, ale mojim postojom je, že tragédiou histórie nie je kolonizácia ale dekolonizácia. Zasa sa vrátim k Rímskej ríši. Pax romana držal až na výnimky vnútorné konflikty pod kontrolou. Interná stabilita viedla k vonkajšej stabilite, tá zasa k prosperite, výstavbe, kultúre, potieraniu hladu a technologickému progresu. Akonáhle Pax romana pominul, začalo sa všetko rúcať ako domino. Barbari, teraz schopní (a často dokonca povolávaní vzbúrenými rímskymi legátmi) prekročiť Limes, začali plieniť najprv provincie, aby následne dokázali dosiahnuť aj samotnú Itáliu. Vnútorné nepokoje viedli ku kriminalite, vraždám, občianskym vojnám, bezpráviu, všestrannému schudobneniu populácie, hladomorom. Británia padla na začiatku piateho storočia, v roku 410, tri roky po vyplienené Večného mesta. Vzdialená, silne romanizovaná provincia stratila pre vyrabovanú ríšu význam a tlak barbarov po celom kontinentálnom území odčerpával zdroje. Zabudnite na kamenné stavby, spevnené cesty alebo kanalizáciu – došlo k času, kedy nikto si nebol istý tým, čo bude zajtra. Rozpad poľnohospodárstva viedol k hladomorom a prepadu populácie. Štyristo až päťsto rokov existovalo rímske územie – následne sa prepisovali hranice podľa vôle jednotlivých aktérov. Británia, kde od čias cisára Claudia (nasledovníka Caligulu) existoval jeden celok (provincia Britania) a na severe niekoľko kmeňových dŕžav, sa postupne prepadala do chaosu, že dokonca aj mne, čo sa o toto obdobie intenzívne zaujíma, je dodnes spleť názvov, kráľovstiev a regiónov záhada (čo to boli za celky ako z Páňa prsteňov Alt Clut, Bryneich, Gododdin, Magonsaette, Haestingas?). Trvalo 300 rokov, kým za Alfréda Veľkého sa začala situácia stabilizovať, a prinajmenšom sa Anglicko dostalo do normálneho štádia až niekedy za synov Viliama Dobyvateľa, teda okolo roku 1100.
Presne rovnakým procesom dosiahlo ex-Britské impérium po druhej svetovej vojne. Niektoré štáty, prednostne tie, ktoré boli najviac anglicizované (ja to drzo pomenujem pobelosštené © Ján Valchár), ostali polosamostatnými členmi Commonwealthu aj dlho po vojne. Niektoré krajiny, a mám taký pocit, že primitívnejšie a teda viac náchylné na sovietsku a komunistickú propagandu, ako keby odrezali pupočnú šnúru. Občianske vojny, hladomory, regionálna genocída medzi kmeňmi, špirála násilia a nástup celých kohort autokratov, často dokonca kanibalov, to všetko bolo následkom tohto procesu. Prečo takýmto procesom neprešla Kanada? Prečo nie Austrália? Prečo v Novom Zélande nebojoval Severný ostrov s Južným?
Pretože sa nedekolonizoval v africkom štýle. Kým na týchto ex-kolóniách prebiehal masívny rozvoj, a to v stave, kedy vedľa seba žili trebárs Maori, potomkovia anglických a škótskych kolonistov a novoprisťahovaní, ako to prebiehalo v Ugande, Biafre, Keni, Etiópii? Dokonca aj India, pre niekoho miesto mieru a budhizmu, sa dostala do špirály genocídy, vraždenia spoluobčanov a deportácií, a to mimochodom v takej miere, že Sudetskí Nemci by si vzali pukance. India a Pakistan (ktorý o dve dekády neskôr prešiel rovnakým procesom ešte raz a rozdelil sa na samotný Pakistan a Bangladéš) si navzájom pobili do dvoch miliónov obyvateľov a delokovali zhruba populáciu dnešného Holandska.
Detto Vietnam. Detto Čína. Detto Kambodža. Detto Mozambik. Vedeli by sme narátať takých prípadov tucty. Dekolonizácia je pre mňa OK. Lenže samostatnosť a sebaurčenie je pre národy, ktoré si ich zaslúžia, rozumej tým, ktoré sa dostali na určitú civilizačnú úroveň. Ak nemá národ v krvi zakorenené ľudské práva, demokraciu, vzdelanie, pochopenie pre iné rasy alebo náboženstvá, tak nejaká samostatnosť ich posunie naspäť do praveku, kedy sa dva kmene negrov vyvražďovali mačetami alebo oštepmi, akurát s tým rozdielom, že teraz máte guľomety, tryskáče a sovietske tanky. Dekolonizácia je ako puberta – niekto ju prejde v dobrom, pretože nie je pobláznený magor. Inému zahrabne tak, že sa bude celý život hanbiť alebo dokonca tú pubertu neprežije vôbec. Kolonizácia je dnes braná ako neslušné slovo – pre mňa, demokrata, liberála, človeka bez rasových predsudkov, je kolonizácia ekvivalentom prinášania renesancie a humanizmu. Iste, stali sa chyby, veľa vecí sa dalo urobiť inak, no nikto z nás, žiaden štát, žiadna firma alebo súkromná osoba nikdy nebola stopercentná a na každej Matke Tereze sa nájde malý kúsok Fica svine.
Kde by bol svet, keby euroamerická civilizácia prežila v Afrike alebo Ázii trochu dlhšie? Keby ešte jedna generácia chodila do bielych škôl, do bielych nemocníc, do bielych univerzít, dostávalo biely pohľad na svet? Koľko miliónov Tutsiov alebo Bambutiov v Zaire mohlo dnes žiť, keby sa miestni poeurópštili o trochu viac? Výraz Effacer le tableu, vyčistenie stola, vymysleli zairské sily pri vyhladzovaní pygmejskej bambutijskej populácie vo východnom Zaire. Zabitých požierali, pretože verili, že mäso Pygmejov im dodá magickú silu.
Je toto následok kolonizácie alebo predčasnej dekolonizácie? Červení Khméri a ich štvrtina vyvraždenej kambodžskej populácie sú produktom príchodu misionárov a bielych škôl? Idi Amin, prezident Ugandy, nechal povraždiť státisíce oponentov aj ne-oponentov, trebárs indických a arabských kupcov, len tak. Kolonizácia? Dialo sa toto za kráľovnej Viktórie?
5. Novodobá kolonizácia – áno alebo nie?
Celý pôvodný blog som musel zmeniť kvôli dnešnej situácii vo svete. Preto sa môže javiť trošku neučesaný, ale pri mojich dlhodobo zrejúcich článkoch si musíte zvyknúť.
Donald Trump trikrát navrhol zmluvu o prenesení práv na ukrajinské nerastné bohatstvo na USA. Pre mňa je tento návrh presne takým tým kolonializmom, ktorý nemá Ukrajine nič priniesť. Británia prišla do Afriky alebo Kanady, priniesla tam mier (nech to komukoľvek pripadá po tých indiánskych vojnách divné), kultúru, stavby, lepšiu výživu, neskôr elektriku, dopravu a vzdelanie. Prítomnosť britských vojakov alebo polície viedlo k zníženiu kriminality. Toto je dosah toho, čo niekto s pohŕdaním označuje ako kolonializácia. Priemerný vek Aborigínca v austrálskej púšti alebo Assiniboina niekde v Alberte sa po príchode jednotiek kráľovnej Viktórie zvýšil, detská úmrtnosť klesla. Podvýživa v týchto krajinách neexistuje.
Áno, toto je kolonializácia. Niekto chce bojovať proti nej? Tak si ju rozmeňte práve na jednotlivé faktory a potom sa k tomu vyjadrujte!
Späť k nerastnému bohatstvu na Ukrajine. USA tam nemajú čo priniesť. Je rok 2025, začína druhá štvrtina 21. Storočia a Ukrajina nie je púšť alebo džungľa niekde v povodí Konga. Ukrajina má elektriku, asfalt, nemocnice, školy, internet. Nejaká americká firma môže zainvestovať ako trebárs Volkswagen alebo KIA, no nemajú čím posunúť ukrajinskú spoločnosť ďalej. Inou otázkou je bezpečnosť, pretože práve Spojené štáty majú dostatočné sklady PVO systémov, lietadiel, tankov a BVP. Ale je rozdiel medzi vzťahom Británia versus kanadská divočina niekde v 18. a 19. storočí a USA versus Donbas v roku 2025.
Ešte raz: Rimania do Británie a Germánie priniesli všetko. Briti do kolónií detto. Po ich odchode to väčšina nových samostatných štátov nedala a skončila dekády pozadu. Sovietsky zväz do strednej alebo východnej Európy nedoniesol nič. USA na Ukrajinu neprinášajú za panovania Trumpa nič. Toto nie je kolonializácia. To je rabovanie.
Pokračovanie asi zajtra, sorry za nekonzistentný štýl blogu.
Ak sa vám napriek tomu blog páčil alebo ste ochotní podporiť chod humanitárneho centra, tak môžete na týchto linkoch:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
https://donio.sk/evakuacne-centrum-na-donbase
Veľmi pekne ďakujem v mene teamu!
