1. Operácia Vyhladovanie
Stalo sa to presne v tom období, kedy Japonsko už bolo viditeľne porazené (de facto) ale ešte nie na kolenách (de iure). Po sérii ťažkých ústupov z Novej Guinei, Barmy, východnej Indie, Pacifiku a masívnych stratách v Číne a na mori sa Japonsku nevydarila čerstvo zakončená bitka o Iwojimu, ktorú práve striedala ešte katastrofálnejšia bitka o Okinawu. Japonské námorníctvo bolo zdecimované, japonské ostrovy bombardované a priemysel trpel. Výroba sa redukovala z mesiaca na mesiac a japonské velenie dokonca muselo vyčleniť státisíce civilistov vrátane detí, aby vyorávali borovice, z ktorých koreňov sa destiloval syntetický benzín. Pre Chryzantémový trón (z pohľadu zvonka) bola porážka nevyhnutná, pre väčšinu sfanatizovanej japonskej populácie to na jar 1945 asi ešte bola otázka slepej viery v zvrátenie behu dejín a k rozhodujúcemu víťazstvu na mori alebo na pevnine.
Do definitívnych zvratov na bojisku, napríklad Okinawa, Mandžusko, resp. po bombardovanie miest Hirošima a Nagasaki, to bolo ešte relatívne ďaleko. Spojenecké velenie ešte stále netušilo, či sa nebude treba vylodiť na samotných Japonských ostrovoch. To by bola extrémne krvavá a otázna operácia pre vyčerpaných Spojencov.
Japonsko bolo teda v stave ani-ani. Inými slovami, s víťazstvom už rátali len najväčší fanatici a ľudia najviac vytrhnutí z reality. Ale Spojenci chceli vojnu ukončiť nie niekedy o rok alebo o dva po krvavom vylodení ale čím skôr a čím pokojnejšie.
Japonsko bolo námornou veľmocou. Čo je logické pre krajinu, ktorá sa dodnes rozpína na desiatkach ostrovov; v tom čase sa jej hranice rátali na kontinent a množstvo ostrovov od Indonézie a Thajska až hlboko po Pacifik. Impérium žilo výlučne vďaka námorníctvu a obchodu po mori. Potraviny, zvyšok PHM alebo aj presun vojakov, to všetko sa nedalo bez lodí. A tie zasa nešli bez mazutu alebo uhlia. A presne to Spojenci využili.
Tesne po dobytí Iwojimy, v apríli 1945, sa dohodli na novej taktike. Načo sa obrovské zväzky lietadlových a sprievodných lodí budú púšťať do pomerne riskantných manévrov v japonských teritoriálnych vodách, resp. v okolí japonských základní v zámorí, keď oveľa menšie sily dokážu znehybniť japonský obchod, a to takmer bez rizika?
Došiel čas na jednu z najefektívnejších operácií druhej svetovej vojny z pohľadu náklady versus zisky. Došiel čas na operáciu Vyhladovanie.
2. Realizácia
Na Japonských ostrovoch boli v tom čase stovky prístavov; dá sa povedať, že každá pobrežná dedina mala svoj vlastný. Ale len niekoľko desiatok bolo strategických, teda takých, ktorých vyradenie spôsobí Impériu alebo jeho flotilám vážne škody.
Na realizáciu bolo vyčlenených 160 bombardérov B-29 Stratofortress. To bolo množstvo ktoré nalietavalo prakticky denne na mestá Japonska. Každý zo strojov mal v strednej výške naletieť buď nad prístav alebo námornú trasu a vypustiť námornú mínu, čiernu guľu spustenú na padáku, ktorá sa iniciovala počas prítomnosti plavidla neďaleko nej. Výhodou tejto metódy – na rozdiel od námorného mínovania loďami – bolo rýchle prevedenie, možnosť opakovaného nasadenia lietadla v rozpätí hodín alebo dní a v istej miere nezničiteľnosť bombardérov B-29 Stratofortress. Tie boli pre japonské stíhačky prakticky nedostihnuteľné. Stroje sa točili v noci, čím klesala odhaliteľnosť a účinok paľby PVO.
Lietadlá sa museli prerobiť na nesenie mohutných mín a rovnako sa museli preškoliť posádky strojov, zväčša dvadsiatnici alebo mladší tridsiatnici. Radar na palube kontroloval výsledok vyhodenia míny, takže sa znižovala chybovosť, resp. sa chyby mohli napraviť.
Už na apríl 1945 bolo určených 2.000 mín. Závratne malé číslo zariadení v porovnaní s jedinou námornou bitkou, kde sa minuli tisícky alebo desaťtisícky veľkorážových nábojov a státisíce guľometových patrónov z PL guľometov.
Výsledky podľa mňa prekvapili aj samotných plánovačov operácie. Japonci mali 47 základných námorných ciest, ktorými sa plavili ich konvoje. V priebehu týždňov museli pre nebezpečenstvo mín opustiť až 35 z nich, teda tri štvrtiny. V rozpätí štyroch mesiacov medzi štartom operácie až júlom 1945 sa využiteľnosť prístavu Kóbe, jedného z kľúčových prístavov na ostrove Honšú, znížila o 85%, z 320.000 na 44.000 ton nákladu.
Niektoré trasy a prístavy boli mínované opakovane. Od Japonska na západ, Číne a Kórei, v tom čase boli pre Spojencov nebezpečné vody, ktoré západné flotily neboli schopné ohroziť napriamo. Ale práve toto mínovanie prenieslo vojnu aj tam. Obchod, presun vojakov a zásobovanie obyvateľstva trpeli. Cisárstvo stálo pred hladomorom.
Spojenecké lietadlá pritom vykonali púhych 1533 vzletov. Len nad Nemeckom v najväčších náletoch štartovalo viac ako tisíc lietadiel na jeden konkrétny cieľ! Týchto 1500 vzletov potopilo viac japonských lodi ako čokoľvek iné, a navyše s neskutočne malým finančným nákladom, prípadne nákladom na stratené stroje a posádky. Hmotnosť mín nedosiahla ani 10.000 ton, čo bolo zanedbateľné číslo vzhľadom na výkon, ktoré spôsobili.
Z kampane sa nevrátilo iba trinásť lietadiel a ďalšie tri, ktoré sa vrátili na základne poškodené, sa museli zošrotovať. To značí, že straty na strojoch boli len 1% a na posádkach ešte menej.
Veliteľstvo jednotky, XXI. Bomber Command, na túto misiu vyčlenilo ani nie 6% svojich kapacít určených na bombardovanie ostrovov. Opakujem, smiešny náklad.
3. Výsledok a zhodnotenie
B-29 boli na túto fázu vojny ťažko zostreliteľné stroje. Sami dali dole jednu nepriateľskú stíhačku, a to v čase, kedy sa bránili útokom 54x. Skóre teda bolo 16:1, ale s tou poznámkou, že Stratofortressy boli zväčša asi ničené kanónovou paľbou zo zeme a pri nehodách ako pri leteckých súbojoch. A nebol to ani ich cieľ.
Z pohľadu lodí misia rátala nepredstaviteľných 670 lodí potopených lodí. Celková tonáž prekonala ešte nepredstaviteľnejších 1.250.000 brutto registrovaných ton. O počte mŕtvych/zranených alebo zajatých námorníkov som sa nedočítal, ale IMHO toto číslo išlo do vyšších tisícok stratených síl matrózov, vojakov a civilistov. Ešte väčšie straty museli byť na materiáli. Potraviny z juhovýchodnej Ázie plus ropa niekde z Barmy a Malajzie asi zamiešali karty v japonských rukách viac ako strata stoviek lodí a tisícok mužov.
Už od porážky Japonska sa zjavili hlasy, že ak by sa táto operácia previedla povedzme o rok skôr, Impérium by podstatne skôr skolabovalo. S vysokou mierou pravdepodobnosti by sa operácia na Iwojime a Okinawe, s desiatkami tisíc amerických obetí, nemuseli udiať.
Ostrovná poloha cisárstva bola jeho silnou stránkou, keď sa bavíme o obrane pred inváziou (Mongoli a ich Kamikadze by vedeli rozprávať). Horšie to bolo práve so zásobovaním. Krajina závislá na importe a staviaca celú ekonomiku na vojnovú výrobu nemala šancu prežiť intenzívnu blokádu. Skoršie rozhodnutie o operácii Vyhladovanie by s vysokou mierou pravdepodobnosti ukončilo vojnu o pol roka alebo dokonca viac skôr. Japonská populácia trpela, ľudia hraničili s podvyživením a napríklad aj ťažké strojárstvo alebo chemický priemysel je len papierovou položkou, keď súčiastky alebo chemikálie neviete presúvať medzi jednotlivými závodmi. Ku koncu, dakedy okolo Hirošimy, bola japonská ekonomika na kolenách, a aj samotné dve atómové bomby plus Mandžuský vpád Rusov už len doklincoval to, čo zamínovaním japonských prístavov a námorných tepien bolo predurčené.
Ak to porovnám sa aktuálnym stavom na ukrajinskom bojisku, plus zarátam stav ruskej ekonomiky, stav ruskej populácie, hroziaci kolaps poľnohospodárstva, demografickú krízu a v podstate izoláciu (a nesmiem zabudnúť na palivový šok), tak tu nachádzam nesmierne veľa paralel. A takisto mi napadá, že táto kampaň mohla byť zvolená skôr.
4. Ešte niekoľko drobností na záver
Mimo plán: počas písania tohto blogu som volal s Romanom, jedným z dobrovoľníkov, s ktorým sme budovali slovenské humcentrum v Slavjansku. Potenciálne nám vyjde toto leto jeden projekt, ale nebudem predbiehať. Chcem písať o inom.
Ako dvaja poľnohospodárski inžinieri sme sa bavili o ruskom zásobovaní. Napadla nám takisto jedna paralela, resp. vsuvka do tejto témy. Najprv intro.
Keď som nastúpil do Nitry, v tom čase ešte na UKF (bol to záver 1999 a začiatok 2000), tak došlo k mimoriadne suchému letu. Ak si dobre spomínam, pršalo dakedy v apríli a potom až v júli alebo auguste a dokonca nenastali ani letné búrky.
Možno to nepoviem presne, ale pokiaľ si spomínam dobre, tak bol to prvý a posledný krát za môjho života, kedy štát siahol na hmotné rezervy, pretože kvôli suchu sa proste neurodil dostatok obilia. Výpadok asi nebol veľký, ale proste sa načrelo do sýpok.
Trh a to, že sme fungovali ako normálna zem (a aj to, že problém bol iba na jednej strane), sa prejavili v tom, že nedošlo k hladu. Prepad bol minimálny, mali sme zásoby, v horšom prípade by sa voľačo vedelo doviezť za pomerne nízku cenu, všetko ostatné šľapalo.
To nie je prípad Ruska. Práve v tomto rozhovore som si uvedomil, že Rusákov tento a budúci rok asi čaká ďaleko horší hlad ako som si ja myslel doteraz.
Problém je v kombinácii faktorov. Úroda je podľa správ desná, dokonca to vyzerá na prepad o vyššie desiatky percent (tie údaje o mínus 66% beriem s rezervou). Chýbajú ľudia. Chýba ekonomika, rozumej, prachy a devízy na dovoz obilia od inokadiaľ. Nie sú PHM, čo značí, že sa bude kosiť a zberať menej, no takisto bude problém s distribúciou. Okolo Moskvy sa zasa neurodí až toľko, aby to zasýtilo 16,000,000 ľudí, rozhodne tu nie je dostatočná diverzita. Potraviny pre počet obyvateľov ako v ČSSR nedoveziete na Aviach, potrebujete na to premyslenú sústavu vlakov, riečnych lodí, kamiónov, menších dodávok. Nie stovky alebo tisícky ale desaťtisíce strojov. Stovky fabrík. Státisíce zamestnancov.
Rusko z toho nič nemá (OK, fabriky má, ale fabrika bez elektriky alebo suroviny nie je fabrikou). Čoskoro sa zásobovanie s PHM prepadne niekam k nule. Čo bude robiť Ukrajina potom, čo jej dôjdu tieto ciele a produkcia dronov bude rásť naďalej?
Predpokladám, že pôjdu po elektrárňach a všetkom, čo je s elektrikou spojené. Tým pádom mrazenie, chladenie, vyrábanie na sklady a všetko okolo toho je pasé. Stratovosť na žrádle, najmä na mäse, vajciach a mlieku, bude gigantická, národohospodárske škody detto.
Rozvoj veľkých miest dakedy v 19. storočí bol podmienený zvládnutím skladovania potravín. Nie jednoduché nadojenie mlieka do dieže a jej prevoz na somárikovi do Ríma, ale komplikovaný proces, ktorého nezvládnutie značí, že je s vašim biznisom amen a na trhu je panika. Moskva nie je starý Rím s jedným miliónom obyvateľov uprostred úrodných talianskych kopcov, v blízkosti prístavu a pobrežia bohatého na ryby. Moskva je niečo, čo má na malom kúsku natesnanú takmer polovicu obyvateľov Rímskej ríše, ďaleko od veľkých prístavov, kaukazských ovocných a zeleninových sadov a černozeme Kubáne.
V podstate si myslím, že výsledok tejto kampane Maďara bude buď: a) Moskva, Petrohrad a veľké aglomerácie na severe Ruska sa dostanú do potravinového stresu veľmi, veľmi skoro, čo znásobí jesenná mobilizácia a nedostatok elektriky a PHM,
Alebo b) Moskva, Píter a spol. začnú preplácať regionálnych producentov a spotrebiteľov, v horšom prípade podobne ako za Stalina sa na vidieku bude žrádlo rekvírovať, čo síce ukojí obrovskú masu v Moskve, ale spôsobí hlad v regiónoch. A teda nespokojnosť tam.
Ani jedna, ani druhá opcia nie je pre ruské veľmocenské ambície plusom. Rovnako to vyzerá tak, že Kremeľ nebude schopný tento problém samostatne, rýchlo, lacno a efektívne vyriešiť. Ruská populácia v enormnej miere žije v poľnohospodársky nepriaznivom klimatickom pásme, ktoré vám vie zabezpečiť napríklad raž alebo zemiaky, prípadne ryby a hovädzie mäso a vajíčka, ale fakt, že Rusi patria k najurbanistickejšie koncentrovaným národom planéty, ich ešte viac izoluje dokonca aj od týchto plodín. Aký to bude mať následok?
Babičky otročiace na predzáhradkách budú okrádané o tých svojich pár kapúst. Zámožnejší a podnikavejší Rusáci budú vykupovať v okolitých krajinách všetko, čo sa dá kúpiť – to povedie k odporu Kazachov, Gruzíncov, a áno, najmä Bielorusov. Tí už túto jar prišli o zásoby zemiakov, síce o tom nemám správy, ale tipujem, že aj PHM im narástli paralelne s tým ruským vykupovaním produktov bieloruských rafinérií.
V každom prípade je hrozivé, že Rusku sa nerozpadla jedna súčasť cyklu. Rozpadli sa im všetky. Ak by nemali iba PHM a všetko ostatné im fičalo, tak to vedia poriešiť, namáhavo ale vedia. Ale nedokážete lepiť sto dier v Titanicu. Ten pôjde ku dnu.
Rovnako ako japonská ekonomika po apríli 1945.
Operácia Vyhladovanie II.
Zber na EcoFlowy aka Medvedevovi na väčšie péro beží posledných pár dní.
Alebo mne na kafé, resp. na vykopávky.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
