1. Ako to celé vzniklo (jún)
Kto číta moje „cestovné“ blogy, je v obraze, ako naše expedície začali. Pre tých, ktorí v obraze nie sú, len pripomeniem, že prvú cestu pôvodne podnietila žiadosť slovenských múzeí, aby sa ich zbierky rozšírili o vzácnu ediakarskú fosílnu faunu. Keďže týchto nálezov veľa nie je, v Európe len tri lokácie, tak som sa rozhodol vybrať sa na Ukrajinu za známym, Serhijom Fiňkom, ktorý jej má na svete najviac. Keď už však smerujeme do krajiny sužovanej takouto tragickou vojnou, bol by hriech nepomôcť. Začal som zberať humanitárnu pomoc, menovite detské oblečenie a trochu trvanlivého jedla. S týmto som mal dosť skúseností, pretože väčšia časť brezovských Ukrajincov nejakým spôsobom „prešla mojimi rukami.“ Cez moju kanceláriu sa premleli desiatky krabíc s oblečením, hračkami, hygienickými potrebami ako aj jedlom. Mnohým som našiel prácu alebo bývanie.
Ako vždy predtým, ohláška na zber sa stretla s veľkou odozvou a zrazu som zistil, že z kancelárie je zrazu second hand. Vtedy sa mi ozval bývalý kolega Roman z Oravy. Ten bol krátko predtým na Ukrajine a plánoval s celou partiou ísť znova. Bolo dohodnuté a mohol som vyraziť – lenže nemal som pas. To zasa nebol až taký problém, ale kvôli pasu mi nevyšla prvá možná výprava v máji tohto roka. Ale našťastie sa išlo v júni znova.
Teraz sa smerovalo do Slavjansku, kde sa usídlil nový kňaz, Julián. Pre skrátenie textu len prezradím, že napokon sme zrušili stretnutie so Serhijom Fiňkom v jeho múzeu neďaleko Buče a dohodli sme sa na terénnej akcii priamo na lokalite v Novodnistrovsku. V Slavjansku sme spolu s cestou a akciou v Novodnistrovsku strávili dva týždne – a nadviazali sme potenciálnu spoluprácu v 28. brigáde neďaleko Časiv Jaru.
Styčnou osobou bol práve otec Julián. Ten nás predstavil neochotnému a zamračenému druhému Serhijovi, veteránovi a rozviedčikovi Serhijovi Halahanovi. Serhij nás zobral za odmenu za pomoc Slavjanskej fare na strelnicu nie až tak ďaleko od miesta bojov. Vymenil som s ním kontakt – a spolupráca mohla začať.
Lenže vojakom na fronte sú detské veci naprd. Treba prísť s niečím iným.
2. Druhá cesta do Slavjansku (august)
S platformou som mal rozpačité skúsenosti z minulého roka, kedy mi jedna zbierka nevyšla. Nevzdal som sa a skúsil som to nanovo. Cieľom na začiatok bolo vybrať 6.000 Eur pre podporu 28. brigády a teamu kňaza zo 40. brigády, Ivana. Ivana som takisto počas prvej návštevy v Slavjansku spoznal náhodou a ako bývalý zamestnanec v Nových Zámkoch sa trochu na Slovensku orientoval (okrem toho, že najprv pomenoval bývalé pôsobisko ako Staré Zámky). Pre Ivana som sprostredkoval rozhovor s jeho bývalým zamestnávateľov, Braňom. Ten až príkladne ochotne prisľúbil poslať nejakú podporu Ivanovi do Pokrovska. Pokrovsk bol v tom čase, na začiatku roka, ešte mestom viac-menej plným života, ale Ukrajina k nemu sťahovala tisícky vojakov a stovky jednotiek techniky. Pre pripomenutie, ukrajinský vojak nefasuje maskáče ani topánky, ale v snahe predísť korupcii na ministerstve každý vojak dostane príplatok, akési ošatné, s ktorým narába podľa vlastnej potreby. V blízkosti frontu sú stovky komerčných, súkromných obchodov, kde si môžete kúpiť veci od výmyslu sveta a za dosť dobré ceny (v porovnaní so slovenskými army shopmi to je normálne až smiešna suma). Čo nezoženiete v obchode nájdete na nete, ktorý je kontrolovaný ministerstvom. To však do procesu nezasahuje a asi len kontroluje, či sa niektorá konkrétna súčasť nedostane do zlých rúk alebo cez hranice von. Ak pošleme vojakom trebárs aj nižšie obnosy peňazí, pre nich to bude vykúpenie z núdze. A oných 6.000 Eur malo byť začiatkom.
Budem úprimný: na začiatku som netušil, aký ohlas bude mať zbierka. Som síce už pomerne známym blogerom, ale je niečo iné poslať mi desať Eur na kafé ako poslať mi 100 Eur na anonymných vojakov niekde 2.000 km odtiaľto. Na moje prekvapenie, vy, moji čitatelia, ste sa zachovali prekvapivo dobre. Napokon sa vyzberalo až 7.000 Eur; brat pridal prvú várku turniketov a my sme nabalili ďalšiu humanitárku. S kamarátom Marcelom som navrhol krém proti komárom. Ďalšia partia z môjho Facebooku sa vyzbierala na niekoľko stoviek krémov, ktoré v komármi zamorených zákopoch herojom aspoň trochu dokážu uľaviť.
Vyzbrojení s turniketmi, fľašou chľastu, kozmetikou a siedmymi tisíckami (zatiaľ len na účte Donio) sme vyrazili v auguste smer Slavjansk.
Tu sa musím pristaviť. Platforma Donio (a obzvlášť jedna z členiek, Lea Benková) mne, resp. vojakom 28. brigády poskytla neskutočnú službu. Tým, že uvoľnili prostriedky v tranžiach a nie naraz, pomohla vojakom kupovať nárazovo aspoň časť svojich potrebných vecí. Dvadsiata ôsma potrebovala uniformové sety, rušičky na drony a drony samotné. Je lepšie, ak vyzbierate Money na polovicu vecí ako keď nevyzbierate nič. Misia sa splnila a prostriedky sme preposlali tak do Časiv Jaru ako aj do Pokrovska.
Takisto Serhij Halahan priviedol svojho kamaráta Deku. Obaja veteráni (Serhij je o čosi starší odo mňa, no má tri dospelé dcéry, Deka má 55 rokov) sa nám poďakovali, ale trval som na tom, aby spravili vstup pre vás, donorov, nie pre mňa, pisálka. Nuž, máte to mať.
A ako je u ľudí typické, s jedlom nám začala rásť chuť.
3. Tretia cesta (október)
Teraz nám to vyšlo na jesennú návštevu. Serjóža Halahan sa ozval, že budú potrebovať nové drony a hlavne bronežilety, teda nepriestrelné vesty. Kaplán Ivan zo Starých Zámkov nám doručil pozdrav od jeho kolegov priamo zo vstupu do Pokrovsku, ktorým za naše (teda vaše) peniaze ako aj peniaze bývalého šéfa Braňa nechal zrepasovať auto. Práve jeho jednotka rozmlátila čosi v mašine a okolo mesta sa jej nedalo presúvať podľa potrieb. Ako poďakovanie je to skvelé, lebo povedzme si narovinu, na Slovensku asi veľa ľudí takýto typ vďaky nedostáva každý deň (Braňo, díky ešte raz).
Ale bolo treba pomôcť viac. Ďalšou métou bolo 12.000 Eur do druhej polovice októbra. Zbierka sa spustila, ale eurá pribúdali pomerne pomaly. A pomohlo nám niekoľko ľudí. Najprv som volal s generálom Pavlom Mackom. Ten nám prezdieľal link vo svojich každodenných vstupoch. Priznám sa, bol to pre mňa šok. V piatok sme mali dvaapol tisícky a v sobotu osem. Potom kamarátka Lulu preposlala link Petrovi Bárdymu („No čo, vyskúšam a uvidím, nič za to nedám.“). Výsledok bol, že sme včas dosiahli nielen dvanásť tisícok, ale sme toto číslo prekonali o dvojku navyše. Chvalabohu, pretože pri tretej ceste na Slavjansk sa nám pokazilo auto a časť peňazí sme proste nemali poruke.
Znova to bolo ako predtým: kaplánovi Ivanovi sme po troche stresu a netrpezlivosti peniaze preposlali do Odessy, kde práve bol na rotácii, Serhij a Deka sa stavili na skok v Slavjansku. Ako aj v prvom prípade, aj teraz bol paradoxne väčší problém prostriedky preposlať zo slovenského účtu na ukrajinskú kartu ako vyzbierať samotné prostriedky. Ukrajinci majú embosované čísla kariet, na ktoré samozrejme zo slovenského účtu nepošlem ani kulové, takže šupnúť vyzberané peniaze (napokon to bolo 14.000!!!) z Tatrabanky na Revolut č. 1, odtiaľ na Revolut č. 2 a odtiaľ na ukrajinskú Monobank bol dosť zásadný inžiniersky počin. OK, vyšlo to, ale hoci sme boli doma v jeden deň, prostriedky prúdili ako pri praní špinavých peňazí ešte dva týždne po tisícke. Našťastie to vyzerá, že budeme mať čoskoro „náš“ ukrajinský účet, takže tieto sračky by mali odpadnúť.
V októbri sme zobrali posledné protikomárie krémy od Marcela. Podľa slov vojakov aj našich civilistov mali úspech (vyskúšané) a snažím sa Marcela presvedčiť, aby krémy zadal vo svojej firme do oficiálnej ponuky (zatiaľ sa bráni). Takisto brat poslal ďalšie turnikety, ktoré paradoxne ani tak nepotešili Serhija (vraj tesne predtým dostali inú zásielku) ako skôr chalanov náhodne chodiacich na faru. Vždy sa berie aj humanitárka, najmä teda detské veci. Jeden z členov, Vlado, vybavil sponzoring a obdržal niekoľko desiatok kilogramov rybích konzerv. Inna ako vždy poslala mame nejaké jedlo a kávu.
No a chalani z 28. nám nahrali videá. Boli trochu vtipné. Poprvé: jednou z najaktívnejších darkýň je naša Kopaničárka Ľubka. Prispieva na dobrú vec prakticky po každom blogu a hoci som nemohol nechať chalanov čítať po ukrajinsky kompletný menný zoznam donorov (úplne najčastejší bol aj tak Somebody, preboha, ľudia, píšte si tam do poznámok svoje mená, pretože inak vážne nebudem vedieť komu ďakovať), vybral som práve Ľubku aj symbolickú adresátku ich vďaky. Akurát nastala typicky trápna situácia, ktorú môžem spôsobiť len ja. Scenár poďakovania som Dekovi napísal po slovensky a cez nejaký sofvér nechali papier preložiť. Hups...
„Ďakujeme Petrovi Baloghovi, henerálovi Mackovi a Čubke...“
„Stop!“ rýchlo som do textu vpadol. Najlepšia donorka a čubka??? Scenár som rýchlo rozdelil na dve časti a po vysvetlení chalanom (Deka sa prakticky nikdy nesmeje, ale po preložení omylu sa dorehotal) pokračujeme dvomi videami.
Podruhé: pri pozdrave „Slava Ukrajine“ sme neboli dohodnutí na skončení videa. Nuž, tak sme to trochu spackali. Berte to ako fakt, že sa jednalo o autentické video, bez zbytočných šaškární a špekulácií. A je to vďaka vám všetkým.
4. Štvrtá a zatiaľ posledná cesta (november)
Znovu sme potrebovali „zbehnúť“ do Slavjanska. Stavba humanitárneho centra chytila oneskorenie, najmä pre zmenu plánov a nedostatok prostriedkov. Dni sú krátke a sychravé, robí sa ťažšie ako pri 30°C. Dávame dokopy ďalšie potraviny, trochu oblečenia a najmä hľadáme ďalšie prostriedky, teraz pre 28. brigádu (ktorú medzitým prevelili z Časiv Jaru do oblasti Torecku) a pre Tarasa, kamaráta našej asistentky, Táni. Táňa mi krátko pred odchodom na Ukrajinu volala, že jej známy potrebuje kolimátor na automat, takže či viem zohnať nejaké prostriedky naň. Dávam si na Slovensku prezistiť, koľko by kolimátor tohto typu stál a vychádza to na nižšie stovky Eur. Paradoxne cena hrivny medzi zisťovaním ceny a našou návštevou klesla, takže aj kolimátor napokon vychádza lacnejšie, len niekde okolo troch stoviek Eur. Znova volám Lei do Donio a spúšťame ďalšiu zbierku. Aj teraz žiadame 12.000. Chalani potrebujú nové zimné sety uniforiem a najmä drony. Kým predtým, pri Časiv Jare potrebovali čokoľvek, teraz je to najmä potreba dronov. Rusi im „zbili“ niekoľko kusov, a hoci ja každé ráno dostávam videá, ako Serhij, Deka a Hlaz ničia Orkov (neviem, či má zmysel dávať tieto videá do blogov, niektoré sú brutálne), dronov je proste nedostatok.
V novembri neberieme turnikety, len zostatkové veci pre deti (zimné bundy, nohavice, niečo z hygieny). Komárov už nie je, takže Marcelova kozmetika je aktuálne zbytočná. Od kamaráta kupujem mäso čerstvo streleného daniela a zamrazené ho smyčíme cez Ukrajinu. Divina je tam extrémne vzácna a u nás sú stáda nekonečné. Dohadujeme sa na stretku v piatok, deň pred odchodom. Prišiel iba Serhij a Deka, obaja unavení, po nočnej, ale spokojní. Dostávajú spacáky do mínus 50, balenia vody a ukrajinskej kokakoly (nič z toho nebolo naše), prísľub prostriedkov z aktuálnej zbierky na Donio – a skvelý obed z daniela.
Ako sa povie po ukrajinsky daniel? Nuž, překládatelský oříšek. Opisne vysvetľujem, že to nie je normálny jeleň, z čoho Ukrajincom vychádza, že to je los. Napokon ktosi vyťahuje telefón a zisťuje, že daniel je... laň. OK. Nikdy predtým také niečo nejedli a má pocit, že ani o tom poriadne nepočuli. Proste africké menu.
Vonku je tesne nad nulou a opar, takže sediac pri obede nám je kosa. Ale funguje nám Romanova piecka, po ukrajinsky pyčka; prekladám rozviedčikom, čo to značí po slovensky a vidím druhýkrát v živote sa Deku smiať. Poznámka: prostriedky zbierame neustále a práve pred pár minútami sme dosiahli presnú polovicu, 6.000 Eur.
5. Čo ďalej?
O týždeň začína posledná tohtoročná cesta do Slavjansku. Z pracovných dôvodov nemôžem ísť znovu, ale ak sa všetko podarí, v januári pôjdem z pražskou partiou aj bratom. Nie je to zatiaľ dohodnuté, ale jednám o štvormesačnom turnuse v Slavjansku od februára do júna a potom pravdepodobne znova po lete. Tým pádom budete mať čerstvé reportáže z prvej ruky. Deka a Serhij Halahan mi sľúbili návštevu zajateckého tábora plného Orkov (pokiaľ mi je známe, Ukrajina má dva alebo tri centralizované veľké tábory niekde na pravom brehu Dnepra, ale niekoľko zberných pozdĺž frontu, kam umiestňuje nových Orkov). Mám vybavené bývanie v Slavjansku, Kramatorsku aj priamo v sídle jednej z jednotiek 28. brigády. Aktuálne jednám s niekoľkými organizáciami ohľadom pomoci s humanitárkou, zháňaním zdrojov, a ak sa všetko podarí, tak aj nejakou novinárskou činnosťou. V tomto pásme Ukrajiny je práce habakuk – pozrite si video Andreja Bučika a niekoľko foto. Ostatne, aj Andrej bude na evakuáciu potrebovať dopomoc z vašej strany.
Všetkým tohtoročným darcom na Donio, na nákup Marcelovej kozmetiky, poskytovateľom detských vecí a hračiek ako aj potravín v mene celého slavjanského teamu srdečne ďakujem. Rovnako aj vojaci z dvadsiatej ôsmej. Tentokrát nemusíte prispievať na kafé, skôr prihoďte pár korún na obrancov Torecku, Pokrovsku alebo na Andreja a jeho evakuačný team. Budú to potrebovať.
https://donio.sk/podpora-pre-28-brigadu-pri-torecku-a-40-pri-pokrovsku
