Skutočne 21 rokov stagnácie, vojenských avantúr a bezbrehej korupcie si nevyžiadal na jeho štíte poškvrny? Vážne vysoko nadpolovičná väčšina Rusov podporuje vojnu zvláštnu vojenskú operáciu na bratskej Ukrajine bez výhrad? Ja sa netajím antipatiami voči Rusom a Rusku a považujem ich za blbý národ, ale o všetkých tvrdeniach by som pochyboval. A prezradím vám prečo.
1. Masová podpora a prieskumy sympatií
V pouličných prieskumoch verejnej mienky Putin dostáva od 50% (tesne pred vojenskou operáciou) až po 80% (tesne po nej) podpory. Iste, keď sa opýtate na podporu Harabina agentúry, ktorá má blízko Harabinovi, je to jasné terno a potom chudák pre-zi-dent po fiasku vo voľbách proste vyhlási, že aj s výsledkami ako pri silnejšom pive je vlastne celkovým víťazom. Hej, to môže byť, veď aj reprezentácia, ktorá sa nedostane do finále, vlastne môže vyhrať finále, kde nehrá...veď logika, nie?
A zhruba takto funguje podpora Putina. V krajine, kde sú lokality, kde vyhral Vovka s väčším súčtom hlasov ako tam reálne voličov aj je, dostanete výsledok presne taký, aký chcete. Stovky videí, kde po voľbách rýchlo komisie hádzali do urien predpripravené hlasy, doslova tony hlasov, sú verejne známe, takže ich netreba pripomínať. Proste nie je tak zle, aby Vladimír Putin, supergeroj a nekonečný génius, nedokázal dostať nadpolovičný počet hlasov. Ako v tom vtipe: farbu očí, rodičov a ruského prezidenta si nevyberiete.
Lenže toto platí len pri zmanipulovaných voľbách, nie pri reálnych voľbách. Nefunguje to ani v reálnom živote. Môžete nastaviť svoje telo na záchranu svojho milovaného prezidenta, ale rozhodne sa nepostavíte za niekoho, ktorého ste aj tak nikdy nevolili alebo len nasilu. Zmanipulované voľby a nútené sprievody VOSR alebo na 1. mája vám nevytvoria podporu, maximálne tak nechuť a výsmech.
Aktuálny meeting Vovku na štadióne v Lužnikách nám ukázalo presne toto. Niekto si povie, že Rusi ako takí sú barbarským národom, ktorému nevadí, že pár kilometrov za hranicami sa vraždia ich bratia a sestry. Reálne však väčšina miestnych boli štátni zamestnanci (to jest jeden zo 60% populácie Ruska), ktorí to ako za starého režimu dostali príkazom. Neviem, čo by znamenalo odmietnutie – možno prepušťák, možno väzenie. V každom prípade toto nebola podpora, toto bola pištoľ pri spánku.
Ďalším znamením sú pouličné prieskumy. Online svet je zaplavený videami, na ktorých sa pýtajú miestnych ľudí v Petrohrade, Moskve a ďalších mestách, čo vravia na danú situáciu na Ukrajine. Áno, sú tam viacerí, ktorí sú v hlavách zjavne rovnako vysmrkaní ako voliči ĽSNS a Smeru dohromady. Sú to Rusi, národ, kde prírodný výber takisto pôsobil, len v tom negatívnom efekte. Keď vás na prelome 19. a 20. storočia osvietilo, zistili ste, že cárske Rusko je zaostalá, nešťastne fungujúca krajina – akonáhle ste otvorili zobák, nasledoval Novosibirsk. Za Lenina to bolo ešte horšie, akonáhle ste ten zobák otvorili, išli ste do gulagu, pred popravčiu čatu alebo vás zavraždili priamo na ulici. Za Stalina to bolo ešte horšie, potom prišli Nemci a takisto nad priemer vyčnievajúcich ľudí povraždili. Potom to pokračovalo, za Brežneva sa to možno zmiernilo, ale zasa nadpriemer bol postihovaný nekrvavo. Čo môže vyrásť z národa, ktorý je 130 rokov systematicky šľachtený k demencii a alkoholizmu? Národ dementov a alkoholikov? Národ nesvojprávnych alebo ustráchaných oviec? Kombinácia?
Ale späť k Lužnikám a pouličným poolom. Mnohí sú skutočne presvedčení o denacifikácii krajiny so židovským prezidentom – možno by títo istí aj sneh topili mrazničkou alebo čo. Mnohí síce tvrdili to isté, ale podľa mimiky a reči tela som im to neveril – báli sa povedať to, čo si mysleli, pretože na mierovú misiu na Ukrajine neverili. Len časť vyslovila seriózny nesúhlas, niektorí slušne, ďalší poslali Putina otvorene na russkyj korabľ. Celkové skóre je na prvý pohľad negatívne, ale podľa mňa je to signál: keby sa niečo zomlelo, Putin rozhodne nemá za sebou nadpolovičnú časť populácie. Desaťtisíce protestujúcich, už cca 10.000 zatknutých, ktorí vraj nie sú prepustení domov, pretože ešte vojna neskončila, takže by stále znova a znova vychádzali do ulíc, čo bezpečnosť nemôže dopustiť, o tom svedčia. Rusi sú národ tichej rebélie, doma, pri fľaši vodky a sviečkach, len aby ma nepočul sused alebo brat. Neviem si predstaviť, že by vyšli do ulíc skutočne in masse. V tomto sme podobní – u nás tiež sa ulice zaplnia len po víťazstve v hokeji, ale keď zabijú Kuciaka, prevalí sa korupčná aféra alebo zmarené vyšetrovanie, telenovely, plechovka dvanástky a varené párky dostanú prednosť.
2. Bielorusko a podpora Lukašenka
Ako som písal už dvakrát, Lukašenko má veľký problém – jeho vlastné jednotky prechádzajú dobrovoľne na stranu nepriateľa. Aj keď Saša tvrdí, že jeho vláda nemá záujem na vojenskej operácii proti Ukrajine, robí všetko preto, aby to tak skončilo. Nielenže z jeho územia útočia Hnusi na susedný, bratský národ, z letísk bombardujú mestá, po cestách a železniciach sa valia konvoje, Bielorusi ich ešte zásobujú. Lukašenko prednedávnom rozdrvil protesty, samozrejme, s podporou demokratickej Moskvy; otázkou je, koľko bieloruskej opozície zostalo v krajine a koľko ušlo preč.
Ale aj nad Dziaržynskou harou sa blýska a hromy divo bijú, a tak už na začiatku vojny sa stalo niečo neslýchané: železničiari vykoľajili cisternový vlak priamo na nádraží. Stovky ton nafty sa vyliali na koľajisko, čo na videu vyzeralo vtipne, keďže miestni chodili s vedrami ako do rybníka a palivo si nosili domov. Batalión Kastusa Kalinouského (Konstantina Kalinowského), národného hrdinu a rebela proti cárskemu (ruskému) režimu, dosiahol už stoviek dobrovoľníkov, prevažne z radov profesionálnych vojakov. Pavel Ščurmej, olympionik a reprezentant Bieloruska na medzinárodných súťažiach, je takisto členom tohto zoskupenia a tŕňa v päte Lukašenka. Batalión má prvé straty, ale podľa správ sa vyznamenal a oveľa ťažšie údery rozdal ako utŕžil. Bielorusi mali svoj proukrajinský, protiruský batalión aj počas vojny na Donbase. Zároveň je to národ, ktorý počas druhej svetovej vojne bol doslova národom partizánov, ktorí rozdrvili stovky nemeckých vojenských transportov, pobili desaťtisíce vojakov Wehrmachtu a sám utrpel najvyššie straty zo všetkých národov, snáď okrem Židov. Štvrtina Bielorusov počas vojny zmizla zo sveta.
A odpor zjavne Bielorusom zostal v krvi. Teraz, v druhej polovici marca, skupina partizánov (skôr odboj medzi vrstvami železničiarov) zničila všetky hraničné prechody z Bieloruska na Ukrajinu. Sabotáže pribúdajú v takej miere, že Lukašenko musel začať robiť na dráhach čistky. Prísun dobrovoľcov k bataliónu Kastusa Kalinouského silnel, takže bieloruské tajné služby museli vytvoriť náborový, falošný portál a neopatrných dobrovoľníkov posielajú priamo do väzení.
3. Rusi doma
Mnoho novinárov sa odmietlo podieľať na fašistickej propagande a notorickom klamaní obyvateľstvu. Známe zábery hrdinskej redaktorky, ktorá na pár sekúnd vytiahla pred kamerami banner s odporom voči vojne, obleteli svet a priniesli jej obrovskú vlnu sympatií.
Ruský námorný oddiel, ktorý mal zaútočiť na Odessu, odmietol vykonať rozkaz – údajne sa jednalo o 500 – 600 mariňákov. Útok na Odessu bol odvolaný, vraj pre zlé počasie. Ďalší oddiel včera Ukrajinci rozstrieľali východne od mesta a ešte k tomu potopili raketou ruskú loď, takže pri kumulujúcich sa problémoch je pravdepodobné, že k definitívnemu výsadku z mora aj z pevniny nakoniec ani nedôjde.
Tristo vojakov pri meste Sumy na severovýchode Ukrajiny sa otočilo aj s technikou a zdrhli domov. Je otázne, či domov dorazili alebo ich zastavili sýrski a čečenskí hrdlorezi, ale už aj toto je skvelým dôkazom o kolabovaní druhej najsilnejšej armády na Ukrajine.
Ruské oddiely na sever od Kyjeva, okolo Buče, Irpinu a spol., sa dostali do kotla a nemajú palivo, žrádlo a zjavne už ani guráž. Možno ani vodku, to už by bol prúser.
A v Mariupole znova dostali osloboditelia na frak (údajne boli odrazení šťastných trinásťkrát), čo zhodnotil aj kriminálnik Griškin ako fiasko. Keď už to povie on nahlas, tak to značí, že to musí byť stokrát tak zlé. Teda dobré.
4. Rusi vonku
Podľa prieskumov českých médií, Rusi žijúci v Českej republike cca z 90% podporovali Ukrajinu a hanbili sa za vládu. Je tu istá logika – prepitý mužík naštopnutý na jediné dostupné informácie – vládne médiá – nepôjde do zahraničia ale slope doma a tlieska s fľašou vodky Putinovi a jeho úspechom pri denacifikácii. Pamäť takýchto ľudí je extrémne krátka a Ivan si koncom marca nepamätá, že denacifikácia mala trvať len týždeň. Naopak, nedocenená, rozhľadená mládež a inteligencia vypadla prevažne von. Nie každý chce byť skorumpovaným úradníkom v štátnej správe, niekto má aj ambície aj chrbtovú kosť zároveň. V Rusku pre takúto kastu nemajú miesto. Riešením je exodus.
A tu dopadá kosa na kameň. Z Ruska emigrujú státisíce ľudí a toto číslo bude rásť. Teraz idú znepokojení, ktorí sa za vlastnú otčinu hanbia. Čoskoro sa pridajú hladní, nezamestnaní, hlučnou menšinou ubití ľudia, ľudia, ktorým budú hroziť zmanipulované súdne procesy, väzenia, vyhadzovy, možnože dokonca gulagy a politické vraždy. Čím viac obyvateľov zodvihne kotvy, tým horšie to bude pre Rusko. Selekciou otupený národ so stáročiami tradícií útekov mozgov, sa znova dostal do štádia, ktoré u nás bolo za Rakúska-Uhorska, za nástupu Gottwalda a v 1968-om. Samozrejme, pádom režimu sa mnohí vrátia, ale mnohí nie. Rusko bude zasa odvodnené od mozgov a charakterných ľudí, priemerné IQ štátu sa zasa a znova o čosi zníži. Úprimne ani neviem, či ruskí vojaci majú začo bojovať...
