Vojna trvá už viac ako mesiac a na Slovensko dorazilo už dvestotisíc Ukrajincov, prakticky výlučne žien a detí. Ani jeden z nich si neželal dostať sa na Slovensko v takejto forme – často len s pár taškami, spotení, uzimení, vystresovaní. Slováci, národ chváliaci sa pohostinnosťou ale reálne extrémne závistlivý národ, sa na môj údiv zomkol a predsa len podal pomocnú ruku. Utečenci nežijú v stanových mestečkách ani pod mostom, nemrznú celé noci vonku v kolibách ani nehladujú ako niekde v Rwande počas genocídy Tutsiov. Štát tradične zlyhal, ale čo iné môžeme čakať od vedenia štátu, ktorý skôr ako diaľnicu do Košíc zavedie teleport. Namiesto štátu sa zaktivizovali drobné dedinky na východnom Slovensku, cirkvi, charitatívne organizácie aj tisíce bežných ľudí. Toto je vlastne aj dobre, pretože ak by sme nechali pomoc pred vojnou utekajúcim Ukrajincom na Matovičovej (Hegerovej) vláde, bola by síce dostatočne mastná a neadresná, ale na druhej strane aspoň by prišla tri roky po vojne a robila by to nejaká jehovistická organizácia z Trnavy.
Ale dočkali sme sa aspoň eventovej agentúry, čo je vždy lepšie, ako keby to robila firma na výrobu zaváračkových pohárov alebo autobazár – aj to by bolo možné.
Naopak, ja aktivitu bežných ľudí vítam. Ako starý antietatista som presvedčený, že v takomto prípade vždy bez výnimky zareaguje mikroskupina z davu oveľa lepšie, promptnejšie a adresnejšie ako nejaký byrokrat z Bratislavy. Ak môžem na ulici podať pomocnú ruku alebo poskytnúť prvú pomoc, urobím to efektívnejšie ako keď zavolám záchranku a bezradne postávam obďaleč.
Super ľudia, tlieskam vám. A držím vám palce.
A teraz aj k odvrátenej strane pomoci.
1. Máme tu ľudí, ktorí potrebujú pomôcť
To neznačí, že sú to retardované, neschopné figúrky. Potrebujú preubytovať, pomôcť s prekladom, navigáciou, ak ušli doslova s holou riťou, treba im pomôcť viac. A tu padá kosa na kameň – oni sú utečenci pred vojnou, nie smetiari. Utečenecké tábory alebo jednotlivé rodiny neslúži nato, aby som teraz o čosi rýchlejšie spravil jarné upratovanie vo svojich veciach a namiesto do kontajnera vyvláčil tony nepotrebných, špinavých vecí k nim. Oni potrebujú pomôcť s oblečením, dekami, prípadne riadom a hračkami, nie my potrebujeme pomôcť s likvidáciou komunálneho odpadu. Ak im máte zaviezť multikáru oblečenia starého 40 rokov a napáchnutého naftalínom ešte po nebohej prababičke, nenoste im radšej nič. Ak im chcete úprimne pomôcť a oblečením, ale našli ste doma iba nepotrebné deravé tepláky, radšej sa buchnite po vačku a dajte im tridsať Eur na second hand.
2. Malá pomoc je takisto pomoc
Mnohí z týchto nešťastníkov došli o celoživotné úspory, o strechu nad hlavou, dokonca o príbuzných. Všetci dúfajú, že kríza dlho trvať nebude, takže aj človek, ktorý predtým žil v nejakej úrovni luxusu, sa vie krátkodobo uskromniť. Nie je problém aj pre nás sa vyspať v stane, lacnej chatke niekde na horách. Možno sa nájde niekto nevďačný, ktorý bude ohŕňať nosom nad vašou garzónkou, do ktorej ste ho pustili, ale predpokladám, že to je tak rádovo v promile prípadov. Malá strecha nad hlavou je lepšia ako mostovka. Tri noci pre rodinku s dieťaťom sú lepšie ako tri noci na ulici.
A preto sa skúste zamyslieť, či aj vy nemáte víkendový domček, neobsadenú izbu v dome alebo čokoľvek podobné. Veľa ľudí (a to je presne tá temná stránka slovenskej povahy) mi povedalo, že „Aj by som niekoho pustil, ale to je také nijaké, preto nech hľadajú niekde inde.“ Nonsens, to je len tupé ospravedlnenie toho, že nechcete pomôcť. Tak to povedzte otvorene. Kašlem na nich. Ale nehádžte to na ich neskromnosť.
3. Pomoc alebo sebestrednosť?
Počul som o prípadoch, kedy párik prišiel s plnými igelitkami pomoci, urobili si selfie a odišli preč. Pomoc je pomoc, prosím, to nie je PR pre vaše instagramy. Je chvályhodné ak pomôžeš, ale dúfam, že keby si sa stal svedkom dopravnej nehody, nerobil by si si pri umelom dýchaní selfíčko, aby si sa ukazoval pred lúzou, či? Alebo aj pred kostolným zvoncom pózuješ ako pubertálny influencer?
4. Ukrajinskí utečenci majú mobilné telefóny, netreba im pomáhať
Aha. Sorry, logiku v tomto blogu neakcelerujem, sorry. Iste taký človek, ktorému na ulicu dopadajú rakety a predmestiami sa preháňajú Čečenci, si nechá telefón, s ktorým sa vie spojiť s okolím, manželom, ambasádou, vygoogliť si cestu, odvoz, vie pomocou neho zaplatiť alebo aspoň nájsť ubytovanie, doma v šuplíku len preto, lebo sa možnože stretne s tupým, závistlivým Hejslováčikom z Valala, ktorý by toho utečenca videl radšej s ťažkou formou podvýživy. OK, dá sa aj tak, ale tým pádom problém nemá ani tak tá Ukrajina, ale skôr my.
5. Oni nás budú vyžierať/budeme na nich doplácať
Toto je paradox. Presne toto mi povie výlučne človek, ktorému nevadí hádzať volebný lístok človeku, ktorého hodinky stoja trojnásobok ročného platu toho voliča a ktorý býva v tak drahom apartmáne, že pri vysťahovaní von musí nechať vytrhať parkety a dvere, aby niekto nepátral po ich cene. Prečo by mi vadil desiatky až stovky miliónov Eur rozkradnutých v takej bohapustej rabovačke, že aj arizátori za druhej svetovej mali proti nej len odrobinky. Nie, ja si toto nevšimnem. Namiesto toho budem hroziť pár chudákom, ktorí stoja vo vlaku bez vody a často aj sedadla 48 hodín a nebodaj dostanú mesačne necelých 70 Eur alebo decká stravu zadarmo, veď to je jasné! 70 Eur je presne polovica sumy, ktorú tento Hejslovák prefajčí mesačne alebo desatina toho, čo priemerný volič Kotlebu nahádže do automatu už štvrť hodinu po výplate. Pozor, Ukrajinec na zlomok toho, čo bežný Slovák preje za mesiac, nemá nárok... lebo veď principiálne, nie?
Len by som chcel vidieť tú situáciu, keby bola vojna na Slovensku a Hejslovák zutekal do Nemecka. „Čó? Len tristo Euro? Ná a načo som sa sem *ebal? Kvóli trom stovkám? Som mohel ostat doma na fronte, tam aspon nevyprávajú jak gadžovia, nyje?“
Paradoxom je, že tento rok má prvýkrát v histórii Slovenska naša populácia poklesnúť. Zatiaľ to bude len o pár tisíc ľudí (jedná sa o model, uvidíme), ale každým rokom to bude horšie a horšie. Silné gottwaldovské ročníky dožívajú, porevolučné ročníky sú na polovici. Na každého odídenca-dôchodcu nastupuje v podstate len polovičná náhrada.
A tu máme šancu. Veľa Ukrajincov tu zostane. Nemajú sa kam vrátiť, možno ani za kým. Ukrajina nie je Malijský sultanát, sú to vzdelaní, šikovní ľudia s nie príliš rozdielnou rečou, takže v dnešnej dobe, kedy nerobia už len tí, ktorí robiť nechcú, doplnia desiatky tisíc pracovných medzier. Veľká Británia pred 20 rokmi takisto neskrachovala na poľských a slovenských imigrantoch a gastarbeiteroch, naopak, ekonomiku im to naboostovalo a aspoň sa jasne ukázalo, kto si prácu hľadať nechce a nebude.
Jedna robotníčka niekde za pásom odvedie na daniach násobok tejto sumy za jediný mesiac. Takže nie, táto utečenecká tragédia je istou formou aj zisk. Pre nás určite.
Alebo možno síce Ukrajinci nebudú pracovať, ale zároveň nám zoberú prácu...
6. Vojna pokračuje, nevybúchajte sa z entuziazmu naraz
Ja som optimista. Celé smerovanie tejto putinovskej frašky smeruje k veľkej hanbe pre Rusko a podľa mňa aj k zániku Ruska ako takého. Ale aj keby to dal Vovka na Hitlera ešte dnes večer, 4 milióny Ukrajincov sa domov nevrátia zajtra dopoludnia. Mnohí sa nemajú (zatiaľ) kam vrátiť, pretože rozsiahle štvrte Kyjeva a ďalších miest sú bez okien, aj keď skelety panelákov stoja. Iní sa nemajú vrátiť vôbec kam, pretože ich domy boli denacifikované až po pivnice. Školy, špitály, cesty a obchody detto. Nepomýľte si svoj entuziazmus a ľudské city s ohňostrojom – dnes nekonečná energia, zajtra apatia. „Veď ja už som im trikrát zaniesol vianočku, nech pomáhajú zasa druhí.“
Takto by to nemalo skončiť. Pomáhajme dlhšie a v menšej miere ako masívne ale len jednorazovo. Aktuálne môže byť sklady preplnené vecami a hygienickými potrebami, no pomoc bude treba aj zajtra, o týždeň, koncom apríla a prinajmenšom aj v máji.
7. Pomoc nie sú len košele a šampóny
Každého takéhoto chudáka chytí stres, obavy, istá forma stratenia sa. Švagriná pracuje na Červenom kríži v Prahe. Popisovala mi situácie, kedy po dvoch dňoch dorazili matky s deťmi na pražskú stanicu, unavene vystúpili z vlaku, odhodlane si vystáli rad pred stolom s policajtom či imigračným úradníkom a akonáhle im dopadla na formulár pečiatka, zrútili sa a odviezla ich sanitka. Pomoc nie je len materiálna – u nás organizujeme pre deti vychádzky, ateliéry, plánujeme brigády. Zháňame prácu, pozvali sme ich na kávu a zmrzlinu – toto všetko dokáže v nešťastníkoch prebudiť trošku viac optimizmu ako IKEA taška s tričkami. „Naši“ Ukrajinci mali to šťastie, že prišli buď ako väčšie rodiny alebo ako niekoľko rodín z jedného paneláku, takže majú pomocnú ruku. Mnohí také šťastie nemajú. Ak viete po rusky (alebo aj neviete), možno aj toto je drobnosť, ktorá pomôže.
Máte auto? Možno viac ako plyšákom pomôžete „taxislužbou“ na imigračný alebo do školy. Viete im pomôcť prefotiť papiere a vyplniť formuláre? OK, smelo. Máš kamaráta, ktorý zháňa upratovačku alebo babičku, ktorá nevládze pohrabať trávnik? Fajn.
8. Kto kedy pomohol mne?
No z ohľadom na tvoju ťažkú formu kretenizmu ti pomôcť ani nejde, ale predsa to skúsim. Mal si zadarmo školstvo, zdravotníctvo, de facto aj byty, ak si starší ročník. Sa len modli k Pánu Bohu, aby si takto nepotreboval pomôcť. Ak ti nikto nepomohol, je to neuveriteľné šťastie, tak prečo sa ty idiot sťažuješ? Budeš hromžiť nato, že si sa nerozflákala na aute a teda si nemohol využiť svoje životné poistenie? Odmontovávaš si z auta bezpečnostný pás, pretože veď si ho kurňa za tridsať rokov ani raz nepoužil? Chcel by si v miestnej nemocnici zrušiť traumatológiu, lebo veď ani raz ťa nepostrelili? Že to takto nerobíš? Tak to nerob ani v takejto tragédii. Mimochodom, Slováci sa nemohli sťažovať ani v 68. rokom, kedy u nás prakticky nebolo mŕtvych, na nezáujem zo strany zahraničných dobrodincov. Je čas to trochu svetu oplatiť.
Alebo sa budeme na smrteľnej posteli chváliť tým, ako sme krásne nič nerobili?
