Sorry za meškanie, posledný týždeň bol buď transportný (tri dni cesty) alebo hektický ohľadom prác. Dnes sa sťahujem z fary na nový byt, zajtra doklepnem posledné veci ohľadom triedenia a upratovania a následne budem mať viac času. Mám toho veľa čo napísať ;)
Dnešný blog bude mimo poradovník a trochu atypický. Počas našej spoločnej prítomnosti na fare sa tu stavil pre zásoby jeden mladý vojak zo Slovenska, ktorý bojuje už tretím rokom na Ukrajine. Je zhruba o desať rokov mladší odo mňa a vcelku sme si sadli, takže som ho vyspovedal. Slovo dalo slovo a dohodli sme sa na online calle, keď budeme mať obaja viac času. A to bolo dnes.
Edo (nie je to jeho pravé meno) má 35 rokov a pochádza z Bratislavského kraja. Predtým bol členom silových zložiek Slovenskej republiky, ale krátko po vypuknutí vojny dostal od našej najsamlepšej prezidentky povolenie slúžiť za ZSU a Edo išiel na svoju prvú misiu.
Slúžil v jednej z brigád (nemám povolenie na zverejňovanie niektorých údajov vrátane jednotky) na Charkovštine a neskôr v Doneckej a Luhanskej oblasti od jesene 2022. Bojoval aj s prestávkami celé tri roky (časť toho času bol na Slovensku na odpočinku, ako zahraničný vojak má na to právo). Začínal ako pešiak, ale teraz slúži medzi dronermi na Toreckom fronte.
Keď zistil, že som slovenským blogerom, ihneď sa spýtal, že či by som mu nedal priestor na vyjadrenie svojho názoru na túto fázu vojny. Ja s mojimi písaním meškám nejaký ten piatok (mali byť už minimálne dva blogy), takže prečo nie? Vždy lepšie mať názor z frontu ako názor od doktora Bukovského, ako hovorili už naše prababičky. A tak vám prinášam niekoľko otázok a odpovedí. Poznámka JV: na 95% som sa s Edom zhodol, ale v malom okruhu nie. Ja si dovolím reprodukovať jeho postoje tak, ako ich povedal on, ale trúfnem si v oných 5% tém dať svoj pohľad (hoci viem, že moji čitatelia ich asi budú poznať, no napriek tomu). A ešte jedna zmena: ak sa podarí, od dnešného dňa budú moje blogy aj na Denníku N, a to v rovnakom znení ako tu.
1. Rusko ako naježené mača
Kľúčovou témou z Edovej strany bolo to, že Rusko budí zdanie silnejšieho stavu, v akom reálne je. Mačka sa pri nebezpečenstve naježí, aby budila dojem väčšej šelmy akou je. Práve toto je to, čo on chce odkázať verejnosti ako alfu a omegu. V tomto sa s ním zhodnem na stotisíc percent – zbrojárska výroba je s výnimkou napríklad munície a rakiet zanedbateľná, za tri roky vojny celá 146,000,000 krajina nedokázala vyrobiť takmer žiadne lietadlá, lode a trápne nízke počty seriózne fungl nových tankov a BVP. Silná krajina sa nespolieha na podporu zo strany žiadneho spojenca (USA asi počas Vietnamskej vojny nepotrebovali dodávať tanky zo strany Británie či Francúzska). O to menej sa silná strana konfliktu spolieha na dovoz zbraní a munície z krajiny tretieho sveta, akou je Severná Kórea. Medzi účastníkom konfliktu a spojencom môže dôjsť k výmene spravodajských informácií alebo niektorých zvláštnych zbraní, trebárs ak nemáte potrebné elektronické zariadenia. Nemôže sa ale stať, že druhá armáda sveta žobre na kolenách Severnú Kóreu o muníciu a artilériu!
Nie, odkaz Eda je ten, že sa nemáme nechať zmátožiť vyjadreniami médií a politikov o tom, že Rusko je stále silným a nebezpečným hráčom. Nie je. (Poznámka JV): preto mne sú proti srsti aj niektoré vyjadrenia zo strany členov NATO, že Rusko bude schopné napadnúť trebárs Pobaltie, Fínsko alebo Poľsko v rozpätí jednotiek rokov. Ak to má slúžiť ako studená sprcha pre lenivú a pohodlnú verejnosť, beriem to ako dobrý nástroj. Ja tomu ale neverím.
2. Kedy vojna skončí?
Edo ako vojak priamo z frontu verí v nasledujúci scenár: Rusko má čoraz menej tankov a techniky (čo je logické, keďže denne stráca to, čo podľa optimistických scenárov dokáže vyrobiť za mesiac), ale podľa niektorých jeho zdrojov len v Záporožskej oblasti je naskladnených okolo štyroch stoviek kusov tankovej techniky. Okolo Pobaltských krajín by sa malo skladovať ďalších niekoľko stoviek kusov a voľačo by sa našlo aj na Sibíri. Ja dlhodobo tvrdím, že Rusku došli tanky, čo je ale logicky len v prenesenom význame, keďže denne vidíme prírastky vyhorených konzerv v počtoch cca 5 – 15 kusov. Zaujímali by ma ani nie tie tanky v službe (aktívne) a na Sibíri (rozhodne nepoužiteľné alebo komplikovane opraviteľné stroje), ako skôr tie okolo Záporožia a Pobaltia. Ak sú tieto čísla pravdou, neznačí to, že Mordor tu má značné tankové sily. Rusko malo v neskorších fázach studenej vojny stovky kusov ťažkých tankov T-10 okolo čínskej hranice, no boli to statické stroje zakopané v betónových okopoch a určené na zadržanie prípadného čínskeho útoku. Medzi takýmto kovovým bunkrom a reálne bojaschopným tankom je sakra rozdiel. Ak je niekde na južnej Ukrajine zakopaných niekoľko stoviek tankov, v čase dronovej vojny je to doslova zbytočná zložka armády. Aj keby sa ZSU podarilo prebiť front, zjavne nebudú útočiť k Azovskému moru pomocou veľkých tankových zväzkov ako za generála Rotmistrova.
S letectvom je to ešte horšie, hoci jeho úloha sa v posledných troch rokoch zredukovala na „Prileť niekam dvadsať kilometrov od frontu s podvesenými KAB-mi , odhoď ich a potom zdrhaj, aby ťa nedostal Patriot!“ Ruské letectvo prestalo existovať ako druhé najlepšie letectvo planéty niekedy v druhom mesiaci vojny. V prípade invázie do Pobaltia by asi západné letectvo a PVO urobili so Suchojmi krátky proces.
Edo teda kalkuluje s týmto vývojom: Mordoru dôjdu limitne všetky tanky do konca roka 2025, čo je o 9 mesiacov. Po kolapse panciera bude trvať pol roka, kedy skolabuje zvyšok armády.
Toto je aj moja logika, len ja tvrdím, že ruský pancier nebude do konca júna a teda vojna skončí do konca roka 2025, teda o spomínaných 9 mesiacov. Skočím rýchlo na nejakú miestnu devušku a ešte by sme to aj stihli vynosiť...
Ak máte k tomu nejaké pripomienky a názory, pokojne do komentov.
3. Postup Rusov na fronte
Edo cituje Institute for study of war (ISW), že najväčšie územné postupy zaznamenala Moskva na jeseň až začiatok zimy 2024 (tu sa pristavím. Ja by som povedal, že najväčšie postupy boli po páde Avdijivky, teda o pol roka skôr, ale môžem sa mýliť). ISW to extrapoloval na ďalšie roky a vyšlo mu, že len dobytie načatých území (Donecká, Luhanská, Záporožská a Chersonská oblasť) by to trvalo týmto tempom vyššie jednotky rokov až dekády. To ešte nerátame fakt, že posledné dve oblasti sú prerezané Dneprom a ten sa prekonáva inak ako chôdzou po poli. Ako doplnok k tejto téme dodám, že ak odrátame Kurskú oblasť, február až marec boli Rusáci znova stratoví čo sa týka územia.
Čo teda ostáva Kremľu? Nuž to, čo teraz pretláča Donald Trump, totiž rokovania. Putin a jeho verchuška vie, že Ukrajinu nezlomí a spomínané oblasti nedobyjú. Na druhej strane ani nemôže prísť pre kamery on osobne a žobrať o mier. Ak je Donald vážne na výplatnej listine Kremľa (a ja nemám dôvod tomu neveriť), tak presne toto by som mu ako Putin prikázal robiť: presvedčiť svet o slabosti Ukrajiny, o krvavosti tejto vojny (USA viedli za Trumpových čias niekoľko vojen s porovnateľným počtom obetí, pričom ale na zoznamoch boli aj americkí vojaci, čo teraz neplatí), o hrozbe tretej svetovej vojny a o tom, ako túto vojnu nebudú viac sponzorovať. Každému príčetnému človeku je zjavné, že Mordor ťahá za čoraz kratší povraz. Ak niekto v de facto už rozhodnutom konflikte náhle prestane podporovať potenciálneho víťaza, tak je buď dement, agent alebo Donald Trump, teda všetko dokopy.
S Edom sme rozoberali niekoľko scenárov. On nadhodil Afganistan 1989 a Vietnam 1972. Ja nesúhlasím s druhým príkladom. Z Afganistanu sa Sovieti stiahli po pomerne nízkych vojenských stratách (oficiálne 15.000 mŕtvych za necelých 10 rokov; to sú čísla za desať dní dnešného konfliktu a teda 365x vyššie!), ale v čase, kedy kolabovali ekonomicky. USA sa stiahli z Vietnamu nie ako porazená veľmoc s krachujúcou ekonomikou (počet amerických padlých dosahoval za necelé dve dekády približne 58.000, gross z toho za necelú dekádu). U nich proste došlo k únave z vojny, ktorú nepotrebovali a na ekonomiku to zásadnejší vplyv nemalo. Strata 58.000 vojakov za dekádu bolo znesiteľné.
Ja sa prikláňam k Afganistanu alebo Západnému frontu 1918. Nemecko bolo v tomto čase porazené ekonomicky a už takmer dva roky bolo na pokraji hladu (civilná populácia). Vojensky bolo síce do októbra schopné odolávať západnej koalícii, no potom to prasklo a podvyživení, chorí, prechladnutí vojaci sa začali vzdávať en masse. Kým predtým padali do zajatia stovky alebo tisícky nemeckých vojakov, zrazu to boli státisíce mesačne. Nemecké velenie to mohlo ignorovať a tváriť sa, že to nie je taká téma, no vydržalo by to možno štvrť roka a Západ by prebil front až niekam po Rýn.
Takže ja si myslím, že Edo sa s Vietnamom mýli. Afganský alebo flámsky scenár. Akonáhle sa niekde na fronte začne masovo vzdávať konkrétna ruská jednotka, otras sa prenesie ďalej. Keď sa vzdá alebo hromadne dezertuje X tisícok vojakov za pár dní či týždňov, bude koniec.
4. Stav ruských vojakov a tlak zhora
Edo sleduje ruských mobikov prakticky denne prostredníctvom vlastného dronu. Ktokoľvek sleduje túto fázu vojny vidí, že čo za bizarné prípady sú Zmrdi schopní nasadiť na bojisko. Zle preliečení, veľmi starí vojaci, mobici s barlami alebo zasadrovanými nohami, vojaci s ťažkými zápalmi pľúc alebo nedoliečenými priestrelmi vnútorností. Aký dopad má nasadenie takýchto nešťastníkov na vedenie bojov v tom-ktorom úseku frontu? Nulový, logicky. Dron s podveseným granátom alebo samovražedný dron vyvinie rýchlosť osobného automobilu na diaľnici, takže ujsť má problém aj GAZ či tank, nieto sotva kráčajúci mrzák s fyzickou kondíciou priemernej absolventky MDŽ Smeru.
Vysvetlením je tlak z hora a bezradnosť stredných vrstiev ruskej armády. Putin povedal, že Doneckú oblasť treba dobyť do novembra 2024, takže generál konkrétneho sektoru presne toto referuje na nižšie šarže. Plukovník alebo major nemá nielen na výber alebo ani v mozgovni, takže radšej v snahe splniť rozkaz zbabelo obetuje niekoľko stoviek mobikov a trestancov, ktorí pochcípajú roztrhaní mínami alebo dronmi v zóne nikoho, ako urobiť jedinú logickú vec, a teda neútočiť na dobre chránené ukrajinské línie. Ak sa aj celá jednotka nevráti, tak môže referovať, že rozkaz splnil, ale ZSU bolo silnejšie... a sám nepocíti konzekvencie. Priemerná životnosť ruského mobika je malá, takže nikto sa nebude sťažovať.
je to až nekonečným šťastím pre planétu, že Rusáci sú proste takto geneticky sprostí a ich armáda až samovražedne vypatlaná, inak by sme mali problém.
5. Ako Edo vidí Krym a Donbas?
Je vtipné, že sa zároveň zhodneme a nezhodneme. Spoiler: zhodneme sa. Na spektre názorov od pesimistického (dobyté územia sa už pod Kyjev nikdy nevrátia) po hyperoptimistický (ZSU po dodaní zbraní dobyje vlastnými silami aj Krym) sa ja nachádzam v strede. Krym aj Donbas musí byť ukrajinský, akurát som si vedomý, že ZSU by nemali ani po dozbrojení silu Rusákov plošne vyhnať za pôvodné hranice. Na druhej strane, príklad Afganistanu, Vietnamu a Flámska hovoria, že územie sa nemusí znovudobýjať len vojenským spôsobom. Takže áno, s Edom sa zhodnem, že Krym nejde dobyť, ale na druhej strane ja som presvedčený, že onedlho bude aj Donecká a Luhanská oblasť, aj Krym znovu v ukrajinských rukách.
Edo ešte vraví, že ak by aj skolaboval východný front, pre ZSU to bude extrémne komplikované obsadzovať nepriateľsky naladené územie plné proruských obyvateľov. A tu sa nezhodneme. Voľby dokonca aj na Kryme hovorili o nadpolovičnej podpore príslušnosti k Ukrajine, nehovoriac o DNR a LNR. Po obsadení území v rokoch 2014 a 2022 navyše oslobodzujúci ruskí bratia nahnali miestnych, Ukrajincov aj etnických Rusov, do prvých línií, navyše s podradnými zbraňami, čo viedlo k strašnej decimácii miestneho mužského dospelého etnika. Ako hovorila ktorási reportérka, na ruskom Donbase prakticky nevidíte dospelého muža, a keď už áno, tak invalidov alebo v uniforme; v baniach pracujú ženy.
Akú máte motiváciu brániť postupujúcim jednotkám ZSU, ak ste v zbytočnej vojne stratili dvoch bratov, strýka a polovicu kamarátov, počas ostreľovačiek artilériou ste dvakrát stabilizovali strechu a na chlieb čakáte tri hodiny denne? Nulovú. Výnimkou je náplava okupačnej populácie, ktorú Putin stiahol kde-kade z provincií, aby rusifikoval po vzore Stalina novookupované územia. Bude Iľja z Novosibirsku, ktorí sotva rozumie miestnemu nárečiu, brániť Šachťarsk alebo Alčevsk? Nie! Byt nepatrí jemu, dostal ho, pretože miestna okupačná správa vyhnala, zatkla alebo zavraždila miestnu ukrajinskú rodinu. On je zo Sibíri. Aj keď sa mu tu môže páčiť sebeviac, je to obrazne povedané východniar žijúci v Írsku, a teda náplava bez vzťahu k danému regiónu. Ak ZSU prerazí front, tento typ „domácich“ bude prvý, ktorý sa spakuje a s naloženým záchodom sa stiahne naspäť do Mordoru.
6. O dodávkach zbraní
Veterán mi povedal vec, ktorá je extrémne logickou, no priznám sa, nenapadla mi. Ja sa zavzdušňujem nad faktom, že Západ stlmil pomoc Ukrajine, prinajmenšom v istých druhoch vojska. Tanky chodia v menšej miere, BVP detto.
Lenže ako mi vysvetlil Edo, toto je fáza vojny, kedy napríklad také tanky sú prakticky zbytočné. Ak by Západ teraz dodal trebárs 300 tankov pre ZSU, bolo by to milé (a najmä veľkým výkričníkom pre Moskvu), ale tie stroje treba živiť. Toto je vojna artilérie a dronov, no a jedného aj druhého Kyjev dostáva podľa vôle. Aj keď sa bavíme napríklad o aktuálnom pokroku ZSU pri Pokrovsku a Torecku, nie je to prelom na štýl Bagrationu, ale skôr menšie pouličné bitky na štýl Stalingradu.
Priznám sa, trošku som pookrial.
7. O prímerí a žoldnieroch
Teraz tak často preberané Trumpovo prímerie podľa Eda nemá aktuálne priestor. Rusko má ešte dostatok síl na isté, hoci obmedzené vedenie vojny, a Ukrajina ešte nemá priestor a silu nato, aby Zmrdov zlomili na poli. Prímerie (budem o ňom písať bližšie v ďalšom blogu) je pre Rusov potrebné nato, aby dočerpali sily, dozbrojili aspoň v tom, v čom vedia a aby presunuli bez ohrozenia dronmi a artilériou sily bližšie k miestu bojiska. Pripomínam, že pri Pokrovsku sú stovky až tisíce kusov techniky, ktorá dovážala frontovej zóne jedlo a muníciu, no ukrajinské drony im to pádne rozhovorili. Akonáhle by ste len na jediný deň zastavili akcie dronov a delostrelectva v tomto sektore, Putin by to využil na nahnanie desiatok tisícok dobre vyzbrojených a vystrojených vojakov presne na miesto činu, bez jedinej straty. To je nonsens. Buď ideme rokovať o férovom mieri (čo ale v tomto prípade značí, že ruská armáda sa stiahne na hranice spred Majdanu, čo je pre Putina no go), alebo sa bojuje ďalej.
Situácia sa vyvíja a nemusím byť ani prílišným optimistom, aby som povedal, že v prospech Ukrajiny. Ekonomika Ruska je na prasknutie(podľa mňa otázkou mesiacov), živá sila detto, technika je dávno za horizontom, ZSU prešli do protitlaku. Ropná a plynová infraštruktúra v Latrinistane horí prakticky nonstop, čo značí multimiliardové straty pre Kremeľ. Prímerie je niečo ako dočasne abstinujúci alkoholik – buď nepi vôbec alebo sa uchľasci k smrti, no netvárme sa, že s alkoholizmom bojuješ s poldecákom v ruke.
8. Status žoldnierov
Viacerí v Slavjansku sme zachytili, že ruská armáda dostala befél, že cudzí vojaci majú byť na mieste zastrelení. Síce je to porušenie Ženevských konvencií, no bavíme sa o Rusku, čiže nejaké dodržiavanie zmlúv predsa čakať nemôžeme.
Edo ale na otázku, čo by spravil, keby mu trebárs v nulke zóne došla munícia a hrozilo by mu zajatie, odvetil takto: „Som vojak NATO, takže pre propagandu Moskvy mám väčšiu cenu živý a pred kamerou ako mŕtvy so spútanými rukami za chrbtom. Čiže asi by som sa vzdal.“
V podstate to dáva logiku. Aj keď pri Rusoch logika... No nič.
9. Dezercie vojakov ZSU
Podľa Eda je dezercia vojakov ukrajinskej armády hrozivá. Keď mi povedal ním odhadované číslo (vyššie desiatky percent), zježili sa mi vlasy. Potom sa ale numero vysvetlilo.
V každej armáde sa ako keby nachádzali dve rôzne vojská. Jedno bojuje v prednej línii, druhé sa stará o jeho potreby a prakticky sa nikdy nedostane do krížiku s nepriateľom. Počas druhej svetovej vojny a Vietnamskej vojny sa dokonca americká armáda dostala do štádia, že na jedného blatošlapa so samopalom v ruke pripadalo viac ako desať tylových mužov. Pri aktuálnej vojne na Ukrajine nemám šajnu o tomto pomere. Ale tu je chyba lávky.
Dezertujú takmer výlučne prvolíniové jednoitky, takže ak by aj pomer bojujúce/tylové jednotky nebol dvojciferný ako pri US Army vo Vietname ale o čosi menší, aj pri hypotetickej miere 30% dezercie blatošlapov by sa jednalo o jednotky percent z celkového stavu armády.
Edo dodal, že prakticky sa nedezertuje zo zákopu. Vo väčšine prípadov vojak po X mesiacoch na fronte dostane opušťák, navštívi rodinu a tam sa to v ňom zlomí. Nevráti sa k jednotke, niekam sa schová, takže formálne sa stane dezertérom. Ak si pamätáte na Viktora, veterána od Soledaru a Bachmutu, ktorý v januári minulého roku prišiel na Brezovú na dva týždne za manželkou a už sa nazad nevrátil, toto je presne ten príklad.
Kyjev to riešil amnestiami. V prvej vojne by sme ti zaviazali oči a zastrelili, v druhej svetovej by si dostal tvrdú basu (v US Army bol za WWII popravený jediný vojak za dezerciu, Eddie Slovik, zhodou okolností poľského pôvodu, a aj tam je otázne, či to bolo výlučne za tento prehrešok; 48 ďalších dezertérov bolo oslobodených). Ukrajina nemám milióny voľných mužov na vojenskú službu, takže lepšie je ťa zdegradovať o frčku nižšie a skrátiť ti žold, keď ťa prestane baviť skrývanie sa po povalách, ako ťa vyradiť zo služobného života úplne.
10. Moje dodatky na záver
Ešte by som doplnil niektoré fakty alebo náznaky, ktoré vnímam ja a ktoré som Edovi predložil. Poprvé je stav ruského poľnohospodárstva. Rusko nebolo nikdy známe prvotriednymi potravinárskymi produktami, v podstate sa tento zdegenerovaný národ ako vždy zmohol na masový vývoz pár plodín ako pšenica, jačmeň a kukurica, ktorých produkcia si nevyžaduje príliš veľa investícií. Skúste si spomenúť na nejaký ruský ekvivalent švajčiarskych čokolád alebo portugalskej šunky – asi vám to nepôjde.
Faktom je, že v krajine s jednou z najväčších výmer poľnohospodárskych pôd na svete, so zónami od subtropickej po arktickú, došlo pred pár mesiacmi k nedostatku živočíšnych a rastlinných tukov. Teraz sú správy, že ruské domáce osivá majú o 20 až 30% nižší výnos na hektár ako zahraničné. Značí to, že Rusko sa čoskoro dostane do stavu, že nebude môcť ani len tieto primitívne komodity vyvážať, alebo v horšom prípade možno bude musieť komodity dovážať zo zahraničia. Tým sa zopakuje aktuálny trend s pohonnými hmotami, kedy exportér palív najprv zakázal ich vývoz a čoskoro bude asi naftu a benzín dovážať z Kazachstanu a Azerbajdžanu. Na strane PLUS sa stane MÍNUS.
Ďalšia vec: Rusku sa nebezpečne míňa (a zdá sa, že to má zrýchľujúce tendencie) fond národného blahobytu. Doteraz viedlo vojnu viac ako babrácky, ale čo sa stane, keď v istom momente prestane platiť žoldy a platy pre tylové jednotky, to neviem.
Potretie: aktuálny vpád ZSU do Belhorodskej oblasti ukazuje, že hoci Zmrdi víťazoslávne ohlásili koniec okupácie Kurštiny (hoci aj to je otázne), nie sú schopní ubrániť ani vlastnú hranicu. Kurskú oblasť okolo Sudže ruskí osloboditelia zorali ako Bachmut, teraz to isté čaká pohraničné dediny pri Belhorode. Čo bude potom? Brjansk? Iná časť Kurštiny? Neviem. V každom prípade Kremeľ nemôže desiatky tisíc Rusákov aj Severokórejcov presunúť k ohrozenému Torecku a Pokrovsku, ani posilniť ustupujúce vojsko pri Kupjansku.
No a posledná možnosť: v Rusku to praskne skôr ako ich ekonomika a front. Dagestan sa môže stať pomyselnou ihlou v balóniku. Ak sa miestne obyvateľstvo postaví na odpor Kremľu, stavím sa sto ku jednej, že sa to už zastaví až na Kamčatke. Nikto nevie kedy a kde, ale ja som si istý, že sa to udeje. A pre front to bude značiť katastrofu.
P.S. Až na výnimky sú odovzdané tak vyzberané prostriedky ako aj hmotná pomoc. Pri zvyšku sa riešia tradičné problémy s prevodmi IBAN versus embos. V najbližších dňoch dodám zbierku videí a prekladov SMS od príjemcov.
Zároveň končí doterajšia zbierka na Donio a asi zajtra začnem novú. Zbierka bude o trochu menej vojenská a viac humanitárna, pretože súrne treba kúpiť dve staršie terénne autá a zároveň pokryť nečakané náklady na fungovanie humanitárneho centra.
Zatiaľ môžete podporiť na tomto linku: https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Tentokrát nepôjde o kafé a naftu ale jedlo a energie pre naše centrum. V mene otca Juliána, Xénie, Táni, Ruslana a mňa vopred ďakujem!
