1. Keď sa nedarí na fronte, darí sa v masakroch
Lúzri ruského rangu nemajú mieru. Platilo to vždy, pred druhou vojnou, počas nej, po nej a platí to aj teraz. Séria katastrofálnych porážok na fronte, ktoré sa prejavujú takmer v každom týždni, zahanbili ruskú armádu tak, ako naposledy snáď v časoch Zimnej vojny. Prakticky neexistuje jediný aspekt tejto vojny, kedy by Mordor neutŕžil fiasko. Každé prehlásenie ruského vedenia povedie k celosvetovému výsmechu, čo ale spôsobí to, že Moskva spraví ďalšiu hanbu ďalším prehlásením a Solovjov alebo Skabajeva to zaklincuje o deň neskôr. Každá oznamovaná superzbraň sa pretransformuje do nekonečnej série memečok a vtipov a Putin ju po mesiaci rehotu vymení za ďalšiu superzbraň, o ktorej ani on nevie povedať nič podrobné. Plánovaná ofenzíva má životnosť tak dva týždne, aby potom Rusáci zhromaždili celé hory mŕtvych a povedali, že im vlastne o víťazstvo v tomto sektore frontu nikdy nešlo a že to malo byť presne takto (AKA všetko podľa plánu).
V jednej oblasti je ale Rusko skutočne neporaziteľné. V schopnosti terorizovať bezbranných. Toto je genetická predispozícia tohto tupého národa, národa, ktorého najviac obetí sa dá pripísať sebe samému. Je to ekvivalent toho grázla v triede, ktorému škola nejde, je z rozvrátenej rodiny, nemá reálnych kamarátov a každý deň po sebe nechá ďalší prúser, ktorý sa každodenne musí s niekým pobiť. Svoje komplexy menejcennosti si bude riešiť na ostatných, hlavne na tých citeľne slabších (v podstate by aj mohol vyzvať niekoho seberovného, ale tam už by to smrdelo porážkou, nebudem to teda komplikovať a skočím do toho o hlavu nižšieho chlapca z prvého stupňa). Toto je Rusko.
Na severnom fronte sa Rusom nedarí a očakávaná ofenzíva, ktorú ohlasuje Šojgu, akosi nie a nie. o kúsok na juh sa Ukrajinci prebíjajú bachmutskými predmestiami, o ktorých už nadržaná ruská verejnosť písala ako o ruskom meste (veď na druhej strane to tam tak aj vyzerá). Čo spraví ruská vojenská mašinéria? Vybombarduje civilistov.
Dedina Hroza zažilo hrôzu. Do dediny priviezli muža, veterána z frontu, na pohreb, posledná rozlúčka s hrdinom bola asi taká typická, čítanková, keď matka a ďalší príbuzní plakala nad zapečatenou rakvou; rakvu spustili do zeme a nešťastná rodina išla do miestnej reštaurácie, aby vystrojila kar. Predpokladám, že okrem syna dotyčného, takisto vojaka, na rozlúčku prišli aj susedia a známi z dediny a okolia (dedina Hroza má sotva 400 duší.
A teraz úvaha: aká je šanca, že Rusko pošle drahú raketu Iskander práve na totálny zapadákov, presne na reštiku a presne v tom čase, keď sú tam desiatky trúchliacich, len náhodou? Samozrejme, nulová. Stopercentne tam niekde v okolí bol miestny proruský zradca, ktorý presne vedel, kedy a kam dedinčania pôjdu, koordináty poslal Rusákom a typická ruská mentalita, mentalita vraha a násilníka, sa mohla prejaviť.
Takže rodina prišla pochovať padlého vojaka, stratila ale viacero členov naraz. Dá sa povedať, že nielen celá rodina, ale celá dedina zostala s takouto kadenciou mŕtvych (zatiaľ 51 a niekoľko nezvestných, rozumej mŕtvych) oklieštená.
Pred dvomi týždňami došlo Rusko pri útoku ukrajinských rakiet o celý generálny štáb južného frontu a Čiernomorskej flotily. Útok bol geniálny a presne dokázal to, čo všetci vieme: Ukrajinci sú oproti ruským opiciam stokrát vzdelanejší, inteligentnejší, vynaliezavejší. A teraz nastal druhý dôkaz. Rusi sú vrahovia, násilníci, primitívna svoloč, ktorú treba vytesniť z tohto sveta. Dokážu iba vraždiť, ale hrdinami nikdy neboli.
2. Aby dôkazom nebolo málo
Rusi zároveň hodili bombu na Charkov. Jedno dieťa mŕtve, viacero zranených.
A nemocnica v Beryslave, mestečku na Dnepri, dostala zásah tiež. Chvalabohu, len dvaja ranení. Koľko dôkazov ešte svet potrebuje?
Len taký postreh: po páde Ruska do panoptika hrôzy v štýle Putin, Šojgu, Lavrov, Peskov treba zaradiť aj vysokých veliteľov armády. Každý, kto prikázal alebo previedol takýto útok, musí ísť pred popravčiu čatu. Bez milosti. Guľka.
3. Olenivka potvrdená
Po páde Mariupolu išli zajatci práporu Azov do ruských väzníc. Veľká časť bola ruskými bratmi umučená alebo popravená. Jedna časť zajatcov ostala v Olenivke, zhruba 20 km juhozápadne od Donecku, kde ale v istom okamihu celá väznica zmizla v plameni. Počet mŕtvych a ranených sa líši podľa zdroja, predpokladajú sa vyššie desiatky mŕtvych a ranených (doteraz sa vydalo 62 tiel obetí). Rusi najprv hovorili o zásahu raketami HIMARS, čo bolo vcelku vtipné, že Ukrajinci si mali zasahovať väznicu s vlastnými vojakmi. Avšak Rus a debil sú synonymami, takže tomuto hnoju to ani nebolo trápne vyhlásiť.
Ukrajinská verzia hovorila niečo iné. Keďže raketa HIMARS je známa tým, že po explózii zmizne celá budova (viď Sevastopol), v Olenivke zostali stáť steny a údajne aj niektoré okná na budove sa zachovali. Zachytený hovor svedčil o tom, že Rusáci plánovali masaker svojich zajatcov a pre tento účel budovu zamínovali a nechali zhorieť. Vraví sa o termobarickej munícii, ktorá je devastačná a ktorej majú Zmrdi tony.
Čerstvo dokonca aj OSN publikovalo správu, kde HIMARS definitívne zamietlo. Naopak, stopy na telách vojakov jasne svedčia o termobarickej zbrani, teda o útoku Rusákov. Ako by sa dalo čakať, Rusi toľko hovorili o ukrajinskej akcii, až samotní zakázali vstup expertom OSN na miesto. Príznačné. Ruská mantra, rovnako ako pri MH17.
4. Debilný národ v plnej kráse
Je doslova stopercentné, že ktokoľvek zo slovenských dezolátov spomenie Banderu alebo Dombas (sic!), nemá o tejto téme šajnu. Fašista Bandera, ktorý bojoval po boku nacistov proti Rusom, v skutočnosti takmer celú vlasteneckú aj s bratmi sedel v koncentráku a až na samotnom konci vojny, keď už Rusáci búšili na Nemeckú ríšu, ho Nemci prepustili (jeho dvaja bratia umreli v Osvienčime). Bandera mal v Sachsenhausene istú imunitu, resp. vyšší status ako drvivá väčšina väzňov, treba si ale uvedomiť, že on bol politickým väzňom zvláštneho statusu, preto takéto výhody malo aj niekoľko ďalších spoluväznov.
Čiže nie, Bandera nebol fašistom, bol ukrajinským vlastencom a na Slovensku by mu najbližšími paralelami bol Ľudovít Štúr alebo M. R. Štefánik (až nato, že oni neboli zásadným spôsobom perzekvovaní a rodina im neumierala v koncentráku).
Na druhej strane, Rusáci vždy vedeli svojmu tupému publiku predať čiernu farbu snehu. Totálna sloboda Sovietskeho zväzu, ktorá bola vykúpená zotročením stoviek miliónov ľudí a vyvraždením desiatok miliónov z nich, pokrokovosť uprostred zemľanok, túžba po mieri vykúpená najväčšou armádou a najväčším vojenským rozpočtom v pomere k HDP. Toto iste je aj prípad Bandera, kde človek, ktorý strávil WWII v nemeckom koncentráku, je vlastne nemeckým kolaborantom – nikomu v Rusku to asi nepríde divné, nuž ale debilný národ...
Aktuálne jeden z bieloruských ftipálkov poslal do ruského mesta Kaluga, medzi Bieloruskom a Moskvou. Keďže ruský fuehrer má narodeniny, chlapík poslal do školy narodeninové pohľadnice s Putinovou podobizňou zamlada a učiteľský zbor (teda niekto, o kom by ste logicky predpokladali, že budú vzdelanejší ako zvyšok populácie nielen v tupom Rusku) sa mal natočiť na video ako pozdrav prezidentovi.
Akurát že na pohľadnici nebol portrét Putina ale Banderu. Ak učiteľ, vysokoškolsky vzdelaný človek s poslaním vzdelávať nedokáže rozoznať Putina od Banderu, to značí už len jedno: odpojte Rusko od elektriky, tie opice si nezaslúžia ani tú. Doba kamenná bude pre túto zberbu vykúpením, a to myslím doslova.
5. Debilný národ v plnej kráse, časť II.
My sme vojnu nezačali. Naopak, snažíme sa ju ukončiť. Toto vyhlásil obrklamár planéty, ruský geniálny stratég Vladimír Putin. Samozrejme, celý svet sa na tom buď pohoršuje alebo otvorene smeje, ale to teraz nie je podstatné. Zaujímavé je to, ako to podčiarkuje. Máme deväť nových plukov, ale vojnu nechceme. Máme raketu s nekonečným doletom, ale vojnu nechceme. Západ je arogantný a tlačí sa, ale my chceme nový svetový poriadok. Máme najviac územia a žiadne nepotrebujeme, teda okrem štyroch oblastí, ktoré sme pred rokom pripojili k Rusku (a to sme ani ich hlavné mestá nemali v rukách). Mimochodom, tento lemur by si mal naštudovať svoje vlastné slová, pretože pred mesiacom tvrdil, že Ukrajina prišla o 18.000 obrnených vozidiel vrátane tankov, teraz sa nechal počuť, že Rusi im zničili až 557 tankov a 1.200 vozidiel, teda jedinú devätinu pôvodne zverejňovaných strojov. Samozrejme, musíme sa pýtať, ktorý Putinov klon to povedal, takže nemôžem predsa haniť samotného cára z tak rozdielnych čísiel.
Ozaj, slovenské dezolé, stále trváte na Chelemendikových tvrdeniach, že prezident Putin má všetko premyslené na tri kroky dopredu?
Poďme ešte k tej nekonečnej rakete. Malo by sa jednať o raketu Burevestnik, experimentálnu strelu s jadrovým pohonom. Mala byť mať termonukleárnu hlavicu, čo zas nie je až také nóvum a skôr sa jedná o isté PR. Nie sú zmienené presné rozmery Burevestnika, ale mal by mať dĺžku cca 9 metrov (plus tri metre prvého pomocného stupňa) a odpaľovaná by mala byť prvým stupňom, pričom samotná raketa by mala mať veľký dolet práve vďaka nukleárnemu reaktoru na „palube“ rakety.
Poďme ale k histórii strely: mala niekoľko štartov a všetky skončili hádajte ako? (nápoveda: je to ruská raketa). Áno, jeden štart jadrovej rakety zlyhal až tak, že zomrelo 5 ľudí vrátane civilistov a dedina Nyonoksa neďaleko Archangeľsku musela byť evakuovaná. Mimochodom, mŕtvi dostali od Putina Medailu za udatnosť, čo ich iste potešilo. Raketa Burevestnik je taká veľká a nezrelá, že môže byť odpaľovaná len z ťažkých strategických bombardérov ako napr. Tupolev 95, čiže nejedná sa o nič len ako veľkú bublinu, podobnú Armate alebo PAKFA. Raketa je navyše podzvuková, teda je ľahko zostreliteľná.
Nie, Burevestnik je hovadina na kvadrát, nefunkčná, nelogická vec, niečo ako Duo Yamaha, portál eSlovensko alebo hnutie Demokrati. Netreba sa toho báť.
Len pre doplnenie: Burevestnik je jednou zo šiestich superzbraní, ktoré Putin ohlásil v roku 2018, teda 5 rokov naspäť. Jednou je Avantgard, druhou Zirkon, treťou Kindžal, štvrtou morský Poseidon a posledným Sarmat (plus samotný Burevestnik). Nasadený bol Kindžal a ako vieme, nebola to práve sláva. Poseidon je tou zbraňou, ktorý chceli poslať na Britániu, aby ju zaplavilo supertsunami, čo mimochodom pri odhadovanej výzbroji 2 megatony v hlavici je trošku trápne, pretože japonské tsunami spred 12 rokov zaplavilo „kúsok“ Japonska a bolo približne 3.000.000x silnejšie.
Čiže nič. Šesť zbraní, ktoré neznamenajú nič a nič nemenia. Príde mi to ako moja matematika, kedy už-už to vyjde a dokážem dostať vysvedčenie na jednotku! (reálne som mal tesne pred vysvedčkom čosi ako 4,99 periodických). Strach je najlacnejšou zbraňou – a sankciami a neschopnosťou stíhané Rusko je vie ovládať skvele.
6. Drobnosti zo sveta
Ukrajinská ofenzíva na juhu zlyháva natoľko, že Rusi urýchľujú budovanie nových línií zákopov dokonca aj na Kryme.
Ukrajinský výsadok na Kryme bol napokon úspechom, nie ako tvrdili Rusáci, že totálne zlyhanie. Presné straty na oboch stranách ale nie sú stále známe.
Mordor stratil frontové lietadlo Suchoj 25.
Nad Tokmakom Ukrajinci ustúpili o pár sto metrov na dvoch úsekoch. Nepríjemné, predpokladám, že úspech Rusi o pár dní vygumujú.
Lacrimae Mundi: Ruské velenie zvažuje stiahnutie svojich síl od Tokmaku a Bachmutu k Mariupoľu a Berdjansku. Ak by to bola pravda a ústup by sa zrealizoval, tak by to značilo, že Rusáci rezignovali na všetko západne od Berdjansku, čo je vlastne skoro celá južná Ukrajina (aj vrátane Krymu? Pravdepodobne nie, ale ak by padol Tokmak, dostali by sa ZSU na dostrel od väčšiny krymských základní).
K aktuálnemu stavu olejnín: 620 plus. 20 tankov, 30 BVP. Pravdepodobne Rusom „vyšiel“ nejaký lokálny útok. Čo sa týka artilérie, 23 plus 2 raketomety. Na druhej strane nákladné a tankovacie vozidlá stále držia Čierneho Petra, 35 kusov.
„Ukrajinci robiť nebudú“ a „Ukrajinci berú Slovákom robotu“ je mantrou dnešných dní. Pred dvomi týždňami som to počul od toho istého tupela v rozpätí cca 5 minút, ale minimálne raz za týždeň sa s jedným alebo druhým tvrdením stretnem.
Treba si uvedomiť, že pracujúcich Ukrajincov je u nás cca 30.000. Bolo mi chrstnuté do ksichtu, že ale je ich tu predsa skoro 100.000, takže robí ich málo (poznámka: presné čísla k septembru sa mi nepodaril zistiť). Hej, milý nositeľ inteligencie na úrovni varana, ale veľká časť z nich sú deti a nájde sa aj relatívne veľa dôchodcov, kapišto?
Na druhej strane, 30.000 zamestnaných Ukrajincov je niečo ekvivalentné s novou automobilkou. Volvo aj so subdodávateľmi má zamestnať zhruba toľkoto Košičanov, 30.000 pracovných miest musí vygenerovať stovky miliónov eur na daniach a odvodoch ročne. Nehovoriac o tom, že naše školy boli posilnené ukrajinskými žiakmi, v obchodoch a kaviarňach máme tisícky nakupujúcich, ktorí by tu rozhodne bez Ukrajincov neboli. Pre dezolátov, ukrajinské peniaze nám prinesú ďalšie príležitosti a vy, dezolé, rozhodne na nich nedoplácate. Realitný trh v mojom rodnom meste napríklad rozhýbali práve Ukrajinci, a pred vojnou sa mi kvantum známych sťažovalo, že nemôžu nájsť podnájomníkov, alebo len takých tých polobezdomovcov za pár šupiek mesačne.
S tým súvisí aj otázka podpôr. Prečo Ukrajinci dostávajú prachy na bývanie? Nuž, treba si uvedomiť, že Ukrajinci nedostávajú prachy na bývanie, dostávajú ich Slováci, teda majitelia nehnuteľností. Ak teda si dezolát a máš gule, choď prosím za miestnym nájomcom, zazvoň mu pri dverách a zhúkaj tú sviňu, že prečo on dostáva tie prachy a ty nie, ha? Samozrejme, typický dezolé to nespraví, pretože gule nemá a dokáže tak maximálne kričať na mamičky s deťmi, pretože tie mu nerozbijú hubu ako ten ujo s bytom.
Takže prachy dostávajú Slováci, podľa toho čo sledujem tu u nás, tak z veľkej miery aj dôchodcovia s prázdnou nehnuteľnosťou. Skús, milý lemur, napadnúť dôchodcu a vykrič mu tie strašné prachy! To bude s tebou rachot...
Teraz som dokonca zistil (netvrdím, že je to pravda), že tých 300 Eur/dospelý nad 15 rokov a 150/dieťa nie je ani len platených zo slovenského rozpočtu a dostávame ich z Európskej únie. Inými slovami: každý mesiac slovenskí dôchodcovia dostanú prídavok k dôchodku a dezolé to serie. Je to dokonalý príklad toho, že slovenskú spodinu neserie pomoc, ani Ukrajina, ani dotácie, ale to, že oni na tom netrhnú. Inými slovami: závisť.
P.S. k tejto téme. Slovensko malo vlani prvýkrát demografický zošup, takže Ukrajinci nám vlastne zachránili kejhák.
No a smutná správa na záver. Keď začala vojna, okamžite som začal rozhadzovať siete ohľadom voľných nehnuteľností, nábytku, práce, návliečok a spol. Prvou rodinou, ktorú som (sme) stiahli, bola paradoxne família z Mukačeva, tri sestry, matka a dve deti jednej zo sestier. Bývajú vedľa nás doteraz a veľmi sme si sadli (hoci malá Adélia sa ma dodnes bojí jak čerta, ty malá mrcha). Ich manžel/otec/dedo Serjóža pracuje na Slovensku už roky ako kamionista a dodnes si pamätám, ako raz v sobotu, cca týždeň po invázii, začali z Passatu vyliezať nekonečné prúdy báb a igelitiek. Serjóža vždy prinesie z Francúzska syry alebo víno a tak celkovo akosi sú tu už doma (poďakovanie majiteľom domu!).
Druhá vlna to mala dramatickejšie. Volali mi z portálu Pomôž Ukrajine, že som registrovaný ako majiteľ domu a že či mi môžu poslať partiu žien a deťmi. Doma ale nebol môj, bol šéfky Prima Banky tu v Brezovej a tá okamžite zareagovala a večer o desiatej sa partia ženských, neumývaných, hladných, dostala na lazy do vykúreného domu. Tri ženy a syn Roman boli z jednej bytovky v Derhačiach, zhodou okolností susedia mojej (budúcej) Inny, Hanna s dcérami bolo z Doneckej oblasti, z obce Pisky, ktorá dnes už neexistuje. Hanna utekala pre Rusmi druhýkrát za 8 rokov, prvýkrát ako slobodná s priateľom, druhýkrát bez (už) manžela, ale s dcérami. Veľkú Noc strávili dievčatá na chalupe na lazoch, od konca apríla boli v byte v meste (kde som sa zoznámil s Innou a dóčkami). Najstaršia z Derhačanok, Nataša, musela odcestovať domov, pretože ich bytovka dostala dva delostrelecké zásahy (po prvom zostal dom bez strechy a okien, ale viac menej použiteľný, po druhom už celá budova bola dočasne na odpis a jej syn ohluchol a muž dostal do kolena šrapnel. Moji „Svokrovci“ museli utiecť na strednú Ukrajinu rodine a Dido Jurij sa vrátil na zimu, keď už stavba bola ako-tak zafixovaná. Zo susediek zostali Tetiana (Táňa s Romanom a Vita (Viktória).
Táňa bola hrdá na svojich dvoch synov z prvého manželstva, ktorí nastúpili na front ešte v 2014 (Vjačeslav) a druhý v 2022. Vjačeslav (Slavik) bol po čase povýšený na mladšieho seržanta mínometnej čaty a spolu s bratom a otcom slúžili pri Bachmute (keď sa Táňa dozvedela, že idú ich preveliť práva k Bachmutu, zliala sa do nemoty). Slavik dostal na jar zásah šrapnelami a na fotke tesne po zranení nevyzeral dobre (projektily vošli do lebky, našťastie mal prilbu a vytiahli mu ich bez vážnejších následkov).
Táňa bola synov a muža pozrieť teraz v lete, prvýkrát po takmer poldruha roku. Slavik už bol na tom celkom dobre, čo je zvláštne, tešil sa na front, pretože to bral ako svoju povinnosť. V armáde plánoval zostať aj po vyhnaní prasiec z Ukrajiny, ale po nastaní mieru mal prísť pozrieť mamu a mladého brata na Brezovú.
V pondelok Vjačeslav na fronte padol. Podrobnosti neviem, podľa nie úplne presných a zrozumiteľných správ zmasakrovali celú jednotku o 400 mužoch do poslednej nohy (čomu neverím, Slavik bol mínometčík a nie bajonet, a takisto neverím, že 400 vojakov vybehlo do poľa bez munície a sapíkov, toto robia Rusáci. V každom prípade k terajšej hodine (nedeľa 15.00) sa údajne telo nenašlo, hoci mama už dorazila do Charkova.
Vjačeslav Dmytrejevyč Dydenko (13. 10. 1997 Charkov - cca 2.10.2023 bachmutský front).
Tak na pamiatku Slavika: Herojam slava! Вічна пам'ять!
