1. Generácie stíhačiek a čo treba?
Európa na rozdiel od Ruska, Číny alebo USA má jednu nevýhodu, že sa jedná o viacero nezávislých štátov a nie jeden kolos. Tým pádom je tu násobne viac lobistov a násobne viac rozdielnych požiadaviek. Na druhej strane pri väčšine zbraní je to potenciálne väčší trh, takže v prípade dobre zvládnutého projektu by sa náš zbrojársky priemysel vedel presadiť hocikde.
K samotnej správe: Európske štáty chceli vyvinúť stíhačku až šiestej generácie v kooperácii medzi prednostne Airbusom a Dassaultom. Ako sa dalo čakať, strany sa nedohodli a projekt pod označením FCAS (Future Combat Air System, budúci letecký bojový systém) išiel do péčka. Čo je škoda, ale myslím, že cesta zarúbaná nie je.
Teraz vysvetlím niekoľko vecí ohľadom zbrojnej výroby. Časy, kedy prakticky každá európska krajina mala výrobu tankov, stíhačiek, bombardérov, kanónov, munície a tie prímorské aj niekoľko dokov na výrobu krížnikov, je fuč. Dnešné vzdušné sily krajiny o 10 - 15 miliónoch ľudí, teda niečo ako predvojnové Československo, nepotrebujú vyššie desiatky ba až stovky stíhačiek a trebárs tucty bombardérov. Takisto nerátame so stovkami tankov. Suverénne najväčšia mocnosť z pohľadu lietadlových lodí, USA, nemá desiatky kusov ale len čosi vyše tucta aktívnych. Stealth bombardérov B-2 Spirit sa vyrobilo len čosi nad dvadsať kusov; skúste si predstaviť druhú svetovú vojnu, na ktorú ste ako veľmoc vyzbrojený dvoma tuctami strategických bombardérov. Toľko USA a GB strácali počas jediného náletu.
Dôvodom je (mimo iné) komplikovanosť stroja. Kým kedysi ste – obrazne povedané – mali trup, krídla a motory, prípadne palubnú výzbroj ako guľomety, dnes je stíhačka pre jedného pilota preplnená ultradrahou elektronikou. Tá je často rovnako drahá ako drak samotný. Keď si kuknete trebárs na Wikipédii články o jednotlivých stíhačkách, tak vás zarazia počty typov vyrobených za pár rokov WWII. Jednalo sa o desaťtisíce kusov jednotlivých typov, v horšom prípade, pokiaľ sa stroj zaradil do výzbroje bližšie ku koncu vojny (napr. Typhoon, Bearcat, Lavočkin 7), len v tisíckach. Stroje zo začiatku studenej vojny sa už vyrábali v nižších tisíckach, od Vietnamskej vojny vyššie v plus mínus tisíc alebo vyššie stovky. Dnešné stroje, povedzme od prelomu tisícročí, majú šťastie, keď sa prešplhajú s odretými ušami cez liter (F-35), ale zväčša sa rátajú na stovky (Grippen, Rafale, Eurofighter Typhoon).
Tento trend bude pokračovať. Terajšie štandardné stíhačky, napríklad posledne menované, patria zväčša k štvrtej alebo 4+ generácii (zvanej štyri a poltá generácia). Len pár štátov má vo výrobe vlastnú päťku generáciu, v podstate len USA a jej F-35 je zásah do čierneho (USA majú alebo mali ešte F-117 a F-22 Raptor). Čína má dva typy s otáznou bojovou hodnotou, z toho jeden typ, zhodou okolností J-35, je nasadený v pár kusoch. Južná Kórea nasadzuje prvé stroje Boramae, no a Rusko a jeho sériu MiG 1.42, Suchoj 37 a Suchoj-57 PAKFA nemá ani zmysel komentovať, pretože by som sa od smiechu pošťal. Dokonca aj Turci sa snažia.
Lenže vývoj takéhoto stroja 5G trvá v lepšom prípade dvadsať rokov. V prípade Ruska štyri letopočty. Košty na základnú verziu sa hýbu v desiatkach miliárd USD, skôr niekde k stovke.
Tu je kameň úrazu. Ak nalejete len do vývoja, nie samotnej výroby stroja, sto miliárd USD a idete vyrobiť nižšie stovky, značí to, že náklad na jeden kus rozpočítane bude gigantický. F-35 nie je práve lacné lietadlo a Google mi hovorí, že napriek vysokému počtu vyrobených kusov sa cena jedného stroja hýbe okolo 100Mega. Teraz si predstavte krajinu ako Slovensko, ktoré by možno potrebovalo kúpiť dvadsať alebo viac kusov... Kaliňák by si doma pozlátil aj splachovať, nielen kľučky. A to sa bavíme len o stíhačkách. Helikoptéry, tanky, BVP, PVO systémy, nákladiaky, AMRAPy a samohybné delostrelectvo...
Takže ako to spraviť tak, aby sa stíhačka nestala luxusom? Je to jednoduché.
Stíhačky nebude vyrábať každá druhá krajina. Easy.
V Európe máme dnes s prižmúrením oka do pol tucta producentov, čo vedia vyrobiť stíhačku alebo niečo, čo aspoň vie stíhačku nahradiť. Je to švédsky SAAB, francúzsky Dassault a konzorcium Airbus, plus povedzme české Aero vo forme ALKA, resp. British Aerospace Systems (zabudol som na niečo?). Toto isté nájdete aj v USA, kde si trh rozdelilo pár veľkých koglomerátov, pričom cez WWII sa tu nachádzali doslova desiatky producentov, mnohí z viacerými obrovskými fabrikami. Aj v Rusku/ZSSR bolo svojho času viac výrobcov ako dnes a prerod nastal po rozpade ZSSR, kedy výroba prepadla o desiatky percent.
No a keď sa už výroba koncentruje, musí sa vedieť, čo chceme. Ak to vieme.
2. 5G alebo 6G?
Európa je vcelku silná v 4 a 4,5 generácii ale 5G zaspala.
A ako som si všimol v diskusii na sme.sk, v tomto ľudia nemajú jasno. Päťky sú na trhu už vari dve desiatky rokov alebo trochu viac. Ak teda máme vyvinúť novú päťku stíhačku, tak pri dnes začatom vývoji by sa v prípade šťastia dostala na trh niekedy 2040 – 2045. Opakujem, pri troche šťastia. A prišla by do sveta, kde už to nebude úplne o 5G alebo niečo v štýle 5,5G, teda upgradeované F-35 alebo dačo také, obrazne povedané. Navyše svetový trh (a aj európsky) by bol už hodne nasýtený. Ak teda nemáte naliať sto miliárd Eur do vývoja niečoho, čo by už pri uvedení na trh bolo v podstate zastarané, predražené a morálna životnosť by bola skrátená, no a NAVYŠE by ste toho nevedeli predať dosť, tak to nemá zmysel sa vôbec do toho púšťať. Čierna diera je proti tomu šuviks.
Takže treba sa kuknúť v prvom rade nato, čo bude v roku 2050 treba. A to bude 6G.
Čo je to vlastne stíhačka šiestej generácie? Rozhodne je stealth. Rozhodne má vysoké spektrum nesených zbraní a senzorov, zobrazovanie informácií priamo v helme pilota, motory s vysokým výkonom a nízkou spotrebou; skvelá by bola dostupnosť do suborbitálneho letu, teda mimo dostrel bežných PVO systémov. V kocke takto.
Predpokladám, že na takéto stroje nie sú ani motory, ani elektronika, ani radary, ani výzbroj; dosť možné, že aj bežne používané materiály budú v tomto prípade naprd.
Inými slovami: Ak chce EÚ chytiť vlak, nemôže naskakovať do dnešného vlaku ale do zajtrajšieho. A musí to spraviť rýchlo, koordinovane a bez prieťahov.
Toto je čisto môj názor, berte ma s rezervou. Stíhačka 6G európskej produkcie by mala po roku 2040/2050 potenciál niekde od 500 kusov vyššie, ale menej ako tisíc. V tomto samozrejme rátam európsky trh, teda dnešné európske NATO štáty plus napríklad Ukrajina alebo budúci členovia zoskupenia. Takže asi jedna fabrika na kontinente. Tu je jeden z kameňov úrazu, dohodnúť sa, kto bude vyrábať čo a kto to bude lepiť dokopy.
Keďže ale elektronika, krídla, kokpit, drak a výzbroj nie sú rovnako jednoduché ako cez WWII alebo v kórejskej vojne, tak jednotlivé štáty budú môcť produkovať tieto podcelky. Ostatne, robia to aj dnes tak. Veľkokapacitné lietadlá Airbus sa produkujú v juhofrancúzskom Touluse zo súčiastok vari z dvoch tuctov krajín Európy. To bude aj v budúcnosti. S extrémne vysokou šancou sa na projekte bude podieľať Ukrajina. Šestka generácia by mala byť schopná „viesť“ roj dronov a prikazovať im. Kto iný ako Ukrajinci im budú vedieť v tomto poradiť?
3. Problém iného dresu
Pri vojenskej technike v EÚ by som to ad hoc pomenoval ako problém rôznych dresov. Každá krajina má iný pohľad na vlastnú techniku. Čo je samozrejme normálne medzi krajinami rôznych klimatických zón alebo inej geografie, ale v prípade susedných krajín je to blbosť.
Výsledkom je, že krajiny V4 majú diametrálne odlišnú výzbroj a výstroj. Dokonca to došlo tak ďaleko, že napríklad Maďarsko a Slovensko majú v podstate rovnaké BVP ale s inými a navzájom nekompatibilnými pásmi. Predstavte si vojenský konflikt, kde Hungária a Slovakistan budú musieť bok po boku brániť Európu. Rovnaký typ vozidla, ale servisáci si tam ani neprdnú. Krajiny nakupujú techniku po desiatkach alebo dokonca jednotkách kusov, čo samozrejme vedie k vyššej cene za jednotku, namiesto toho, aby si trebárs V4 sadlo, povedalo, že najlepším priesečníkom v stíhačkách je trebárs Grippen verzia XYZ alebo F16 blok XYZ a kúpilo sa 150 kusov naraz, s úsporou v stovkách miliónov USD. Iste, Poľsko ako prímorská krajina má trochu iné požiadavky na svoju armádu, ale nie diametrálne. Takže v námorníctve sa s nami baviť nebude, ale to sa môže s Litvou, Lotyšskom alebo Nemeckom.
A ak by som to dohnal do extrému: ak by sa EÚ zhodlo na jednotnom štandarde (alebo niekoľko málo štandardoch, pretože Frantíci a Nóri majú asi iné požiadavky na stroje), tak by sa ušetrili obrovské prachy na výrobe a skladovaní rôznych typov náhradných dielov. V EÚ by nebolo desať fabrík na tanky a desať typov tankov, ale povedzme štyri fabriky chrliace stovky až tisíce supermoderných strojov pre celú EÚ aj zahraničie. Ostatné by sa preorientovali na niečo iné, napríklad elektroniku alebo drony. V prípade tretej svetovej by väčšina štátov mala plus mínus to isté vybavenie, takže servisákovi by prišiel do dielne Francúz alebo Fín a jeho tank by vedel opraviť bez toho, aby vedel jeho reč.
No a ešte je tu jeden aspekt. Keď si každá krajina, pre príklad nemusíme chodiť ďaleko, chcela objednať nejakú zázračne predraženú zákazku, kleplo by sa jej po prstoch ľahšie, pokiaľ by v nákupe bolo zainvolvovaných niekoľko štátov naraz. Kaliňák by si ani neprdol. Ostro sledovaný lobizmus na úrovni lobizmu by spravil korupcii utrum.
Samozrejme, nad projektom musí byť dohľad. Malý team generálov, vývojárov a trochu aj snílkov by malo mať rozhodujúce slovo od A po Z. Niečo ako na Ukrajine Fedorov. Ten nekuká na dnešnú bojisko ale na bojisko budúcnosti; v kontexte dnešného bojiska je budúcnosť už o pár mesiacov. Fedorov vie presne a úderne definovať pointu („50.000 mŕtvych Rusákov mesačne“ alebo „Dotiahnime najslabšie brigády na úroveň tých najsilnejších“). U Fedorova a ľudí jeho rangu by nehrozilo, že sa pripravuje na dnešné bojisko. Na to sa pripravuje ruská armáda. Pripravovať sa na dnešné bojisko je niečo ako ísť na maturity a ráno pred skúškou ešte len zisťovať, čo budú za okruhy otázok a za akého predmetu maturujem.
Nadriadená rada by musela mať právomoci nato, aby prikázala alebo zakázala CEO jednotlivých firiem niečo robiť alebo nerobiť. Zasa: pokles lobizmu, korupcie, preferovanie si štátnych záujmov nad rámec výsledku projektu. Spomínate si na CEO Rheinmetallu a jeho ukrajinské zbrane z kuchýň gazdiniek? Predpokladám, že keby nad ním stál Michailo Fedorov, tak mu spraví takú sprchu, že týpek bude radšej vyrábať psie granule.
4. Zhrnutie blogu
Európska časť NATO MUSÍ mať vlastné budúce lietadlo.
Musí byť od začiatku koncipované ako lietadlo šiestej generácie;
Čo obnáša presne špecifikované potreby, funkcie, zbrane, schopnosti atď.
Musí byť stavané ako multirole a ako platforma na niekoľko verzií, napríklad prieskumné, špecializované na vybojovanie vzdušnej prevahy atď.
Vopred sa musí dohodnúť, kto s kontraktorov bude mať akú časť projektu na starosti.
Nad projektom bude dozorná rada s prvým aj posledným slovom.
Členské štáty nebudú špekulovať nad vlastným dresom.
Akvizícia bude prebiehať hromadne, nie každý Kaliňák po vlastnej osi.
Stroj bude pravdepodobne stavaný tak, aby všetky alebo jedna verzia sa dala použiť na operovanie z lietadlových lodí a aby boli vhodné do francúzskych ex-kolónií aj do Arktídy.
Výroba by mala prebiehať v jednej alebo dvoch krajinách po veľkých sériách.
So strojom by mal prebiehať ruka v ruke vývoj nových zbraňových systémov.
Čo najväčšia časť produkcie musí byť domáca, t.j. nespoliehať sa na USA alebo nedajbože na Čínu. Produkcia jednotlivých častí by mala byť rozhodená po celej EÚ a Ukrajine.
Spolu so strojom by sa mali vyvíjať napríklad PVO systémy s ním spolupracujúce, resp. napríklad stíhačka by mala byť počas misie schopná prenášať údaje samohybným delám, tankom, pechote atď. Bude treba vyvinúť celé spektrum elektroniky... To je príležitosť pre jednotlivé krajiny aj firmy. Detto satelity na orbite...
Ak sa projekt FCAS skončil rozvodom aktérov, nevadí. Roky práce na projekte neskončia tým, že sa doterajšie výsledky spália. Aktéri by sa mali poučiť a predložiť rámec novej spolupráce. Výsledkom by mal byť nový, aktualizovaný projekt (FCAS začal pred trojdňovkou, takže bude treba zahrnúť aj tieto alternatívy z dnešného bojiska).
A v každom prípade treba nezvratne z projektu izolovať ľudí, vďaka ktorým nevyšiel doterajší projekt a nájsť niekoho z Ukrajiny ako riaditeľa vývoja. Vsjo.
Zbierka na Viktora a jeho auto. Ešte tam chýba voľačo.
Plus správa: neviem, kedy idem domov. Mám nerva. Buy me a whiskey, nech sa môžem ožrať.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
A stále sľubujem dvojicu blogov, ale dnes sa proste nedalo viac.
