1. Úskalia čínskej geografie
Nebudem sa baviť ľahko vyhľadateľnými informáciami a čitateľa nechcem zaťažovať nekonečnými radmi čísiel, toto nie je prednáška z geografie na strednej škole. Chcem skôr tieto fakty ukázať v inom svetle, ktoré na prvý pohľad nie sú viditeľné.
Poprvé: Čína je oveľa rozdelenejšia krajina ako by si niekto myslel. Pri tak veľkej krajine sa to dá aj očakávať, ale povedzme si na rovinu, veľkostne takmer zhodné USA je podstatne homogénnejšie ako Čína. V USA je dominantným jazykom angličtina, na juhu pozdĺž Mexika je sekundárnym jazykom španielčina a lokálne, napríklad v Arizone alebo Dakote môžeme často počuť navahštinu alebo dakotštinu. Avšak človek z Arizony sa dohovorí bez problémov v New Yorku, Michigane alebo na Aljaške. To v Číne nie je až takým pravidlom a južania z Kantonu si so severanmi niekde z Vnútorného Mongolska príliš rozumieť nebudú (moja expriateľka pochádzala zo Sečuanu a so severanmi sa takmer nebavila, pretože to boli pre ňu prakticky cudzí ľudia). Tento fakt vynikne ešte viac, keď si uvedomíme, že Tibet je krajinou s iným jazykom a inou kultúrou ako hlavná časť Číny, rovnako Ujgurská autonómna oblasť alebo mongolsky hovoriace Vnútorné Mongolsko. Tieto časti majú zároveň separatistické tendencie. Nečudo, po dekádach genocídy porovnateľných s holokaustom. Napriek intenzívnemu počínšťovaniu nemyslím, že by etnickí Tibeťania alebo Ujguri vnímali seba ako súčasť tretej najväčšej krajiny a druhej najväčšej ekonomiky.
Málo známym faktom je, že aj odhliadnuc od etnicky rôznorodého zloženia, Čína je extrémne nevyvážená v zmysle populácie aj geograficky. Ak by ste si zobrali mapu a na nej našli ruské mesto Blagoveščensk ( o ňom ešte bude reč) na Amure a na juhu si našli čínsko-laosko-myanmarskú hranicu, tieto dve miesta spojili čiarou, dostali by sme približne dve rovnako veľké územia. Takmer 95% čínskej populácie by žilo na východ od tejto čiary. Ak zároveň vidíte topografiu, zistíme, že sa jedná takmer výlučne o rovinatý, nížinatý terén. Väčšina veľkých pohorí leží na západ od tejto hranice – a hory sú v tomto kúte sveta tak extrémne veľké a nehostinné, že sú prakticky ľudoprázdne. Päť percent populácie Číny je stále okolo 60 miliónov ľudí, čiže druhá Británia alebo Francúzsko, no vzhľadom na obrovskú populáciu krajiny je to ekvivalent štvrť milióna Slovákov na Slovensku (jedny Košice) žijúce na západ od Banskej Bystrice (približný stred Slovenska).
Dôvodom tejto asymetrie je spomínaná topografia. Čínska civilizácia žila z pestovania ryže, ktorá potrebuje močiarny terén a relatívne teplé podnebie. Príliš kopcovitý terén pestovanie ryže, energeticky jednej z najhodnotnejších plodín, znevýhodňuje. Ak ju chcete pestovať, musíte príliš veľa investovať do úprav terénu, terás a podobne. Výnos výrazne klesá, náklady stúpajú. Práve energetickú hodnotu ryže ako aj podmienky jej pestovania v tomto regióne považujem za kľúčový faktor, prečo Čína napriek stáročiam nepredstaviteľných genocíd a vojen zostala najľudnatejšou krajinou planéty (i keď už nie nadlho). Pokiaľ vám nepriateľ nezožral všetko, relatívne ľahko ste uživili veľa detí.
Čína má spolu s Ruskom najviac susedov zo všetkých národov, 14 vrátane samotného Ruska. Paradoxne s väčšinou susedných štátov má pomerne zle prestupnú hranicu, a to buď vo veľhorách (Afganistan, Bhután, Nepál, India, Pakistan, Kazachstan, Myanmar, Laos, Tadžikistan, Kirgizstan), púšť (Mongolsko) alebo veľrieku (Rusko). V podstate len Vietnam a Severná Kórea s Čínou zdieľajú „normálnu“ hranicu. A rovnako paradoxne takmer každá z týchto problematických hraníc je problematickou aj z iného dôvodu – politického. Čína prakticky nemá priateľov, len nepriateľov alebo vazalov. O tom budem písať v ďalšom diele, takže v tomto blogu túto tému preskočím a prejdem na námorné hranice.
Tu je čínsky sused ešte väčším komplikátorom ako na súši. Staré dobré pravidlo vraví, že príčetný človek nechce mať za suseda Rusa ani Číňana – platí to stále. Čína má pomerne dlhé pobrežie, no geografická zvláštnosť hovorí o tom, že zároveň sú jej ambície byť námornou veľmocou extrémne oslabené. Prečo? Pretože najsevernejšie pobrežie, Bohajský (Pochajský) záliv je odrezaný od oceánu Kórejským polostrovom a tvorí tak akýsi bazén. Ak chcete niekde z Pekingu poslať tovar alebo vojakov do najbližšieho prístavu a odtiaľ von do Pacifiku, musíte preplávať veľmi tesne okolo Južnej Kóreje, ktorá nie je čínskym spojencom. Celá severná polovica pobrežia leží pod dohľadom Soulu a až Šanghaj zhruba v polovici čínskej pobrežnej línie je vzdialený...aby bol zasa pod drobnohľadom Japonska, ďalšieho starého nepriateľa Pekingu. Loď zo Šanghaju, najrušnejšieho prístavu sveta, musí preplávať pomedzi japonské ostrov Rjúkjú, napríklad notoricky známej Okinavy. Ešte južnejšie by loď narazila na Tajvan, separatistickú a extrémne antagonistickú krajinu, ktorú Peking považuje za odpadnutú provinciu (problém každej diktatúry ej ten, že čokoľvek, čo s vami nesúhlasí, teda takmer všetko, považujete za svoju súčasť, ktorej sa zmocníte, len trochu neskôr). Ak by ste vyplávali z Hongkongu alebo prístavov na Žltej rieke, vplávali by ste do Juhočínskeho mora a tam by dohľad na vás prebrali buď Filipíny, Malajzia alebo Brunej na východe, či Vietnam, Malajzia alebo Indonézia na západe. Ako spomeniem neskôr, s každou z týchto krajín udržuje Peking veľmi napäté vzťahy a nemôže od nich čakať zhovievavosť.
Práve táto reťaz ostrovov a polostrovov, ktoré čínske pobrežie lemujú ako stredoveké hrady Považie, znemožňujú Číne jej expanziu na oceánoch. Pacifik svoju vlnu námorných stretov zažil od bitky pri Pearl Harbore po Okinavu a to Japonsko aj USA ako hlavní antagonisti mali voľný priestor od svojich po nepriateľské pobrežie a flotila toho či onoho štátu mohla plávať tisíce kilometrov bez toho, aby ju niekto ohrozil. Čína to takto nemá, jej flotila by narazila na výsostné vody alebo ich blízkosť prakticky po pár hodinách plavby. V čase prúdových stíhačiek a rakiet s plochou dráhou letu by čínska invázna flotila musela rátať maximálne minúty, kým by utrpela prvé straty.
Takže čínske možnosti teritoriálnej expanzie bohužiaľ (našťastie) sú limitované geografiou – pohoriami, púšťami, veľkými riekami a reťazou ostrovov.
Geografia má ešte jeden háčik – infraštruktúru. Peking vo svojej imperiálnej politike zotročil Tibet a Ujgurskú autonómnu oblasť (Xinjiang či Sin-Ťiang). Aby si nehostinnú púšť a náhornú plošinu uprostred Himalájí pripútala lepšie a efektívnejšie dokázala využívať ich bohatstvo, musela investovať do ciest a železníc. Železnica Golmud – Lhasa dlhá 2.000 km, ktorá spája Tibet so samotnou Čínou, je najvyššie položenou železnicou sveta, má 675 mostov a najvyššie položené tunely planéty. Tento projekt za skoro štyri miliardy dolárov je zároveň jedinou železnicou, ktorá potrebuje pretlakové kabíny ako v lietadlách a doktora na palube.
No a ku geografii ešte jeden postreh: Čína (v zmysle tej východnej „čínskej“ časti) je rozdelená na dve časti – na severe je leží suchšia polovica, na juhu tá tropickejšia a vlhkejšia. Kým mestá v povodí Chuang-che, teda Žltej rieky, trpia častými záplavami a naopak aj suchami, juh má vody prebytok a záplavy nie sú až také drastické ako na severe. Ako v Číne vždy, aj v tomto prípade sa idú vysporiadať s problémami vo veľkom štýle, a to systémom kanálov v hodnote miliárd dolárov, ktorý bude ročne transportovať takmer 50 km3 vody. Čína má proste talent na riešenie problémov tak, aby vznikli ďalšie problémy.
A napokon ďalší, v Číne významný problém s geografiou: prírodné nešťastia. Kým USA ako geograficky a vo veľkej miere aj prírodne podobný štát (má všetko od tundry po púšte a subtropické pobrežie) takisto samozrejme trpia katastrofami ako tajfúny, zemetrasenia, tornáda, povodne, ani zďaleka nemajú taký ekonomický a ľudský impakt ako tie čínske. Tektonicky aktívne Kalifornia, Oregon, Washington a Aljaška často postihujú výrazne silné zemetrasenia, ale nikdy nemali ani zďaleka toľko fatálnych strát ako v Číne. Kalifornia ako najpočetnejší štát USA zažíva silnejšie zemetrasenie zhruba každé tri roky, no za 41 rokov od môjho narodenia, od roku 1981, celkový počet obetí sa ráta rádovo v stovkách, od roku 2000 nedosiahli straty na životoch ani desiatku. Zato v Číne len posledné veľké zemetrasenie zo septembra tohto roku si vyžiadalo 93 potvrdených mŕtvych, Sečuanské zemetrasenie v roku 2008 zanechalo viac ako 87.000 mŕtvych! Ešte ničivejšie bolo päť rokov pred mojim narodením zemetrasenie v Tanšane (300.000 obetí).
Rovnako tragické sú rozdiely v ničivosti záplav. Kým za najničivejšie záplavy v USA sa považujú záplavy v Johnstowne v Pensylvánii v roku 1889, kde zahynulo 2.209 ľudí, a každá ďalšia priečka v rebríčku nedosahuje ani tisíc obetí, všetky prvé tri priečky v čínskom rebríčku vysoko prevyšujú 100.000 mŕtvych, z toho záplavy o dva roky skôr oproti Johnstownu, konkrétne na Žltej rieke, zlikvidovali takmer milión Číňanov! Je možné, že záplavy na Modrej rieke (Jang-c´-tiang) v roku 1931 si vyžiadali ešte štyrikrát viac mŕtvych, no čísla sa líšia a autori nevedia určiť počet utopených a mŕtvych na iné príčiny v súvislosti s rozvodnenou riekou, napríklad od následného hladu.
A práve k hladu: v USA a Kanade sa vyskytli dva prípady hladomorov, veľmi lokálne obmedzených, z toho jeden sa udial na Aljaške v 80. rokoch 19. storočia kvôli zlému počasiu a umrelo počas neho okolo 1.000 domorodcov z kmeňa Yupik. 60 Eskimákov zomrelo relatívne nedávno, v roku 1950, keď v Severozápadnom teritóriu Kanady zmenili miestne populácie sobov migračné zvyky a Eskimáci došli o obživu. V tom čase to nebol až taký problém, územie je riedko obývané a bol to čas po druhej svetovej vojne, kedy boli poruke tisícky bombardérov a nákladných lietadiel, no zlyhala organizácia záchrany a pomoc prišla, hoci bohužiaľ neskôr ako bolo potrebné. V Maovej Číne len dva hladové roky 1959 – 1961 priniesli desiatky miliónov mŕtvych, a to nebola jediná rovnaká udalosť v krajine.
Prečo to spomínam? Kým USA ako superveľmoc od prinajmenšom druhej, ak nie prvej svetovej vojny, dokázala vybudovať občiansku spoločnosť zodpovednú za prakticky každý aspekt ľudského života, vrátane ochrany pred živlami, Čína, ktorá ašpiruje nato, že Ameriku z trónu zosadí, stále nezvláda ani tak základné otázky ako seizmicky stabilné budovy, vyspelá ochrana pred záplavami a zmysluplná distribúcia potravín počas karantén. Európa, resp. vyspelý Západ, nemal s výnimkou záplav v Holandsku v roku 1953 výraznú katastrofu (nerátam zemetrasenia v historických centrách Talianska, kde sa stredoveké budovy asi príliš seizmicky nezaistia). Od druhej svetovej vojny „civilizovaná“ časť Európy, teda mimo komunistický blok, nezažila ani hladomor ani výraznejšie krátenie dodávok potravín. Preto tvrdím, že Čína bude mať ešte veľa roboty nato, aby mohla vyzvať Západ, dokonca aj 4,5x menšie USA sú ďaleko pred ňou.
2. Prírodné zdroje krajiny
Čína má z hľadiska spomínanej geografie niekoľko es v rukáve rovnako ako niekoľko Achiloviek. Jej územie je ako mozaika poskladané z viacerých častí, pričom niekoľko z nich patrí k najstarším kontinentálnym kratónom na Zemi. To je dôvod, prečo sú niektoré časti krajiny plné zdrojov ako kovy vzácnych zemín (sever, pri mongolských hraniciach) a prakticky všetkých ostatných rúd. Erózia, ktorá za uplynulé milióny rokov zbrúsila miestami až 60 kilometrov geologických vrstiev, odhalila práve hlbšie položené vrstvy plné kovov. Neskôr sa na tieto časti ukladali usadeniny vrátane uhoľných ložísk, ropy, plynu, vápencov a úrodnej spraše. Tektonické pohyby v Tibete opačným procesom vyzdvihli na rudy bohaté vrstvy vyššie a predpokladá sa, že Tibet sa stane eldorádom.
Čína má obrovské náleziská uhlia, hlavne severne a západne od Pekingu (cca 140 miliárd ton), zemného plynu (3.000 – 6.000 km3) a ropy (18 – 26 miliárd barelov). Pri čínskej spotrebe však treba tieto zdroje dopĺňať zo zahraničia, čo činí krajinu zraniteľnou v prípade významnejšieho konfliktu alebo výpadku domácej produkcie. Možným riešením by bola ťažba ropných bridlíc, ktorých má Čína miliardy ton.
V poslednej dobe má Peking neustále spory o potenciálne bohaté náleziská ropy a plynu vo vodách Juhočínskeho mora. Konflikt medzi Filipínami, Vietnamom a Malajziou bude vyriešený buď vojnou alebo nejakou arbitrážou, zatiaľ ale Čína nejaví známky toho, že by čokoľvek chcela akceptovať a brať ohľad na susedov.
Keďže rozsiahla časť územia Číny tvorí púšť alebo veľhory, Čína má problém s uživením svojej 1,4-miliardovej populácie, rovnako ako s dostatkom dreva a papiera. V histórii hladomorov bola Čína aj jej komunistická dvojička Rusko/ZSSR na popredných miestach a hlad a podvýživa boli v krajine bežné ešte na začiatku nového milénia. Populácia sa medzitým dostala zo spodných tried do strednej triedy vďaka priemyselného a stavebnému boomu, takže väčšina Číňanov si môže dovoliť nakŕmiť svoju rodinu. Ale je to hlavne vďaka importu potravín, obrovská degradácia ornej pôdy a problémy s vodou znemožňujú zásadnejší prevrat v agrikultúre. Kým India sa stala exportérom potravín, pretože na rovnaký počet obyvateľov má citeľne viac ornej pôdy (a teplejšiu, teda priaznivejšiu klímu), Čína príliš veľký priestor na rast nebude mať – a to je ďalšie ohrozenie veľmoci.
3. Demografia Číny
Čína je a bola najľudnatejšou krajinou planéty prakticky vždy, dokonca aj Rímska ríša v najväčšom rozkvete bola v jej závese. Veľká krajina vždy prežíva veľké pády a výnimkou nebola ani Ríša stredu. Povodne, zemetrasenia, vojny, občianske vojny, masakre, hladomory a priemyselné a banské havárie v krajine držia predné priečky v knihe rekordov. Napriek tomu (a vďaka spomínanej ryži) populácia rástla a rástla, až v roku 1981 prekročila jednu miliardu, alebo pätinu celkovej populácie planéty. Tesne predtým Peking zaviedol politiku jedného dieťaťa, ktorá ale neplatila pre všetkých, len pre zhruba dve tretiny obyvateľov. Rast sa spomalil, a o 41 rokov neskôr máme vrchol populácie, 1.411.000.000 obyvateľov Číny, teda 1,4 miliardy. Jej podiel sa znížil zhruba z jednej pätiny na jednu šestinu. V tejto dekáde by však mala konečne po tisícročiach stratiť svoju prvú priečku v prospech susednej (a nepriateľskej) Indie. Projekcie sa líšia a niekto predpovedá peak až na rok 2030, niekto skôr – prekvapením pre mňa bola najčerstvejšia predikcia, ktorá veští malý pokles už tento rok! Po pokusoch nekonečného babráka Mao Ce-Tunga, pod ktorého velením Čína prišla o tak veľký počet ľudí, že by z nich vytvoril samo o sebe jednu z najľudnatejších krajín sveta, by to bol prvý pokles v demografii Ríše stredu!
Zároveň čínska populácia starne. Ekonomický boom v 80. rokoch až doteraz bol čiastočne vďaka tomu, že krajina mala nekonečný počet mladých a vzdelaných ľudí – toto už platiť nebude, v Číne sú populačne silné ročníky zo 60. a 70. rokov (u nás by sme povedali Husákových detí), ktoré už z pohľadu svojich síl sú za horizontom, majú prácu, bývanie, rodiny. Zdravá populačná pyramída by mala mať širokú základňu a smerom nahor by sa mala zužovať – na čínskej pyramíde vidno Maovu autogenocídu národa (rané 60. roky), slabé ročníky detí vtedajších detí (málo matiek malo málo svojich potomkov) a prudký prepad v kategórii dnešných dvadsiatnikov a mladších. Práve tieto ročníky budú prinášať na svet svojich potomkov, takže znova sa história zopakuje a málo rodičiek bude mať málo svojich detí. A pri tejto informácii sa trošku pristavím.
Ak chcete výlučne zachovať populáciu krajiny, musíte dosiahnuť fertilitu (plodnosť) na úrovni 2,1 dieťaťa na ženu. Takéto neokrúhle číslo preto, pretože štatisticky niekto deti mať nemôže, nechce alebo sa nedožije splodenia dieťaťa. V histórii planéty sa prakticky vždy a všade dosahovalo toto číslo, presnejšie sa vysoko presahovalo. Keďže hygiena, infekčné choroby a konflikty si vyžiadali počas ľudskej civilizácie oveľa väčší počet obetí, populácia rástla pomaly, resp. počas veľkých konfliktov, pandémií alebo klimatických zmien (avšak pozor, výlučne globálneho ochladenia, nikdy nie oteplenia!) dokonca krátkodobo poklesla. Príkladom je trebárs obdobie 14. a 15. storočia, malej doby ľadovej, Justiniánovho moru a podobne. Keď vám klesne fertilita pod 2,1 dieťaťa na matku, neznačí to, že vám populácia začne klesať – na „trhu s maternicami“ je stále z minulej generácie dostatok mladých rodičiek, takže veľa matiek, ktoré porodia relatívne málo detí značí dostatočný prísun drobcov. Avšak dlhodobo nízka fertilita značí problém o generáciu neskôr.
A toto sa presne stalo v Číne. Na sklonku 70. rokov sa zaviedla spomínaná politika jedného dieťaťa, pretože sa Peking obával preľudnenia a ďalšej vlny hladomorov. Prvú miliardu paradoxne presiahli tesne nato, ale zhruba 35 rokov jedináčikov, zvýšená životná úroveň a sťahovanie ľudí do miest značia, že mladí Číňania v tretej dekáde 21. storočia nechcú mať veľa detí. Si Ťin-Pching zrušil túto politiku v roku 2016 práve z dôvodu obáv, že čínska populácia prestarne a začne sa skôr či neskôr scvrkávať. Myslíte si, že to pomohlo?
Nie, nepomohlo. Ak ste jedináčik, štatisticky budete chcieť jedináčika. Ak ste z mnohopočetnej rodiny, štatisticky budete mať aj dnes tri či viac detí. Číňania, ktorí dnes takmer nepoznajú význam slova brat, sestra, sesternica, bratranec, ujo, teta, strýko, v čase veľkého zhonu, nekonečného pracovného vyťaženia, doživotných hypoték a starých rodičov, ktorí často žijú tisíce kilometrov ďaleko, volia prevažne jedno dieťa – a to dalo do nosa Siovmu plánu na zvýšenie pôrodnosti. Minulý rok sa nastavilo pravidlo troch detí – aby fertilita paradoxne ešte trochu prepadla na nové dno. Čarovné číslo je 2,1. v Číne dneška je však 1,16! V praxi to značí, že jedna matka má prakticky presne jedno dieťa. Dokonca ani etnické menšiny a vidiecka populácia, ktoré boli z pravidla jedného dieťaťa vyňaté, dnes štatisticky pôrodnosť a fertilitu nezlepšujú! A toto je podľa všetkého dlhodobý problém, o to viac, že do Číny sa nesťahuje takmer nikto, ale milióny Číňanov žijú vonku.
Ak by čínska vláda aj zmenila nejakým zázrakom myslenie bežného Číňana a donútila ho mať viac detí, reálne ešte prinajmenšom dve dekády nedocieli nič. Ak chcete pracovníka za pásom, inžiniera alebo vojaka, musíte do neho investovať minimálne dvadsať rokov. Ak by sa dnes zdvojnásobila fertilita žien, efekt na ekonomiku to bude mať najskôr niekde v polovici storočia – a to je neskoro, to už India bude dávno Nr. 1.
A teraz pozor: čím menej detí v danom ročníku máte, tým o osemnásť rokov neskôr ťažšie vystrojíte bojaschopnú armádu. Písal som to už v jednom z prvých svojich blogov o rusko-ukrajinskej vojne – ak máte ako rodičia desať detí, z toho trebárs 5 synov, je vám „jedno“, že vám jeden či dvaja padnú v boji, dynastiu si zachováte tými ostatnými. Ak máte dvoch synov a jeden vám zostane ležať na fronte, prežijete to. Ak máte jedného syna a jednu dcéru, budete to znášať veľmi zle. Ale ak máte jediné dieťa, nepustíte ho na bojisko, pretože jeho smrťou zahynie celý váš rod. Putin zmrzačil celú nasledujúcu generáciu Rusov tým, že najmladšie ročníky dospelých Rusov a iných etník poslal na jatky na ukrajinské stepy, a to v čase najväčšieho populačného prepadu od druhej svetovej vojny. Títo mladíci nebudú mať svoje deti, a ak ich už majú, budú vyrastať bez otca ako bezprizorní frackovia, bez autority, rešpektu, otcovskej autority, obklopení zločinom a drogami. Mladé ženy to budú mať teraz v Rusku ťažké, pretože veľká časť ich spolužiakov sa z Ukrajiny nevráti, a keď už, tak bez nohy, ruky, zaliati alkoholom alebo s psychickými problémami.
A toto čaká Čínu. Jej imperiálne ambície, keď má konflikt prakticky s každým susedom a jej politika je extrémne agresívna aj voči USA, budú týmto vývojom utopené. Mladý muž - jedináčik nechce padnúť na fronte (to nechce nikto, chápem), pretože doma ho čaká žena, dieťa a v čínskom prípade aj starší rodičia, o ktorých sa často musí starať. Scenár ako dnes na Ukrajine, kde si zdevastujete armádu v boji prakticky s celým svetom, by pre Činu bol fatálny – a čo by akože mal priniesť? Nové územie pre stagnujúcu/padajúcu populáciu? Zdroje, ktoré si dokážete kúpiť ako každý normálny štát? Alebo nebodaj by bola táto vojna len takou tou Putinovskou, na zodvihnutie niekoho ega?
K demografii ešte jeden postreh: príroda tom zariadila tak, že mladých chlapcov, z mne neznámeho dôvodu rizikovejších detí, sa rodí o trochu viac ako dievčat. Kým sa dožijú dospelosti, pomer sa plus mínus vyrovná. Naopak, okolo šesťdesiatky už majú prevahu ženy (nehody, pracovné úrazy, alkoholizmus, vojny, vraždy, samovraždy, srdcovocievne choroby a spol. prinesú svoju daň). Pri ľuďoch nad 70 už je výrazný nepomer.
V Číne je toto ale pokrivené. Politika jedného dieťaťa viedla k neprirodzenému uprednostňovaniu synov pred dcérami – ak mám mať jediné dieťa, tak radšej synátora. Výsledkom je 1,18 chlapcov na 1 narodenú dcéru (svet má 1,05, čo je len kozmetický rozdiel). Takže vlastne existujú desiatky miliónov mladých Číňanov, ktorí sa nikdy neoženia, pretože pre nich nie je dostatok voľných žien! Ďalší úder pre populáciu. Keď je málo žien, populácia býva agresívnejšia (zaujímavý fakt, ale logický). Čína, presnejšie čínska mafia, to vyriešila tak, že začala významnejšie obchodovať so zahraničnými ženami, často unesenými. Laos, veľmi chudobný komunistický štát na juh od Číny, si takto údajne dokázal čo-to privyrobiť... Podľa zdrojov má krajina tak či tak 30 miliónov mužov, ktorí sa nikdy neoženia.
Predstavte si ale, že máte splácať gigantickú hypotéku na váš trojizbák niekde na dvadsiatom poschodí Šenženu, a to až do dôchodku. Náklady na dieťa sú enormné – ale vy si musíte od mafie kúpiť aj tú matku toho dieťaťa! Pre nás nepredstaviteľné, v Číne asi pomerne bežné. Politika dvoch či troch detí asi tento rozdiel vymaže, ale nemyslím si, že výrazne, keďže samotná fertilita prepadá neustále a teda otcovia budú stále uprednostňovať synov.
Posledným postrehom k demografii je národnostné zloženie. Čína chce viesť svet, lenže nevie ukočírovať ani sama seba. Spomínaní Ujguri a Tibeťania, kultúrne značne odlišní od etnických Hanov, sú vo vlastnej krajine vlastne škodnou. Koncentračné tábory pre Ujgurov, genocída v Tibete a ešte predtým nevraživosť medzi severom a juhom vedúca často k brutálnym masakrom, svedči o vnútornej nevyspelosti. Na porovnanie, USA mali takúto politiku hlboko v 19. storočí, v čase indiánskych vojen. Dnes sa zato hanbia a Indiáni majú istú mieru privilégií, no rezervácie ako také stratili zmysel pred sto rokmi; za druhej svetovej vojny vstupovali „Natives“ do armády ako normálni Američania, nie ako donútené etnikum. Ak bude Čína chcieť viesť výboje či už v susedstve alebo cez more, značná časť populácie asi nadšenie Pekingu zdieľať nebude. Ťažko by napríklad bojovali Bosniaci za Srbov alebo Tutsiovia za Hutuov, ak by vláda chcela expandovať (aj keď existuje čečenská výnimka). Môj malý odhad: politika jedného dieťaťa bola cielená na Hanov a mestskú populáciu, nie na vidiek (kde sú zastúpenejšie menšiny) a etnicky rôznorodé okrajové provincie. Tým pádom posledných 40 rokov táto populácia rástla rýchlejšie ako tá „mainstreamová“ čínska. Rovnako ako v Rusku za Putina, etnický Rus sa stáva čoraz zriedkavejším v prospech turkického alebo kaukazského obyvateľstva, a to nielen v regiónoch, ale aj Moskve.
Ešte poohliadnutie k iným krajinám. Japonsko má z veľkých krajín asi najväčšiu demografickú krízu, pretože jeho populácia klesá každoročne o státisíce (a dlhodobo). Peak dosiahlo v roku 2010, kedy malo 128 miliónov obyvateľov – dnes má o dva milióny menej a ročný prepad sa bude veľmi skoro zrýchľovať. V Japonsku prvýkrát v histórii civilizácie zaznamenali zaujímavý fenomén – v roku 2015 firmy vyrábajúce plienky vyrobili viac plienok pre dôchodcov ako pre deti! Demografické zloženie krajiny takéhoto typu v spojení s faktom, že Japonsko je extrémne nedôverčivé voči zahraničným prisťahovalcom (len cca 2% populácie) hrozí kolapsom ekonomiky. A toto čaká Čínu.
Južná Kórea zasa má najnižšiu fertilitu, 1,1 dieťaťa na ženu. Ako sa tento neblahý stav prejaví na budúcej populácii krajiny, nechcem vedieť.
Európa, hlavne západná v politickom zmysle, má fertilitu kompletne pod 2,1 dieťaťa na matku. Na rozdiel od Číny, kde nechce žiť nikto, a Japonska, ktoré zasa cudzincov nechce prijímať, Európa má otvorené dvere aj v rámci kontinentu aj mimo neho. Pre niekoho to môže byť zlá správa, na druhej strane, keď ste dôchodca, ktorý sa neobriadi sám, je vám jedno, že ten opatrovateľ je z Nigeru alebo Šarišského Jastrabia, hlavne že je.
Mimochodom, pôrodnosť... Už pár mesiacov mám rozpracovanú sériu blogov o demografii planéty, zdrojoch, o ekologických a spoločenských hrozbách – prekvapivým dôsledkom podľa mňa dosť podrobného štúdia je to, že prakticky nikde nám nič zásadné nehrozí a ľudstvo nie je nejakým zásadným spôsobom v ohrození. Jeden z výsledkov môjho štúdia je to, že rastúcou životnou úrovňou v rozvojových krajinách vrátane Afriky a takisto prepadajúcou sa fertilitou (takisto aj v Afrike) bude pomerne skoro problém vôbec zohnať imigranta. Kým dnes sme k nim odmietaví a každý sa sťažuje, že Nemecko je plné Turkov a Afgáncov, Británia plná Pakistancov, USA Mexikáncov a Hondurasanov a Slovensko Srbov (aktuálne skôr Ukrajincov), v rozpätí pár dekád budú mať zlou demografiou trpiace krajiny problém získať pracovnú silu. A tú nebudú môcť nahradiť niečím iným. Kým dnes sa bavíme, že či budeme solidárni s Nemeckom a preberieme pár tisíc Sýrčanov, pravdepodobne sa budeme biť o to, kto im ponúkne lepšie podmienky, aby šli práve k nám.
Zapojte do toho stagnujúcu čínsku populáciu a výsledok bude hrozivý. Hlavne pre nich. Nikto nebude chcieť ísť do krajiny, ktorá vás prenasleduje miestami horšie ako vaša domáca africká či iná nedemokratická krajina. Radšej pôjdu k nám.
4. Zhrnutie blogu
Čína má veľmocenské ambície nielen vo východnej, strednej a južnej Ázii, ale začína vystrkovať rožky po celom svete. Napriek závratnému hospodárskemu a vojenskému rastu a najväčšej populácii na planéte má však príliš veľa problémov a slabých miest, ktoré ju z týchto úmyslov vyraďujú. Námorná veľmoc dominujúca Pacifiku z nej nikdy nebude, pretože kvôli geografii je vyslovene uzavretá nepriateľmi. Čínske zdroje nerastného bohatstva sú síce impozantné, no vzhľadom na obrovskú produkciu tovaru a vlastnej spotrebe je závislá na dovoze mnohých komodít, najmä energonosičov. V prípade konfliktu by dodávatelia v Perzskom zálive alebo Afrike mohli byť ľahko odrezaní od dopravných tepien – čínska ekonomika by sa veľmi rýchlo zrútila.
Agroprodukcia v krajine je nedostatočná, napriek zjavným pokrokom od čias Mao Ce-Tunga. Znova, v prípade konfliktu by nepriateľ ľahko priškrtil dodávky do krajiny, ktorej populácia by prakticky okamžite začala hladovať, so všetkými konzekvenciami.
Dodnes zaostalá infraštruktúra umožňuje živlom vyčíňať ďaleko horšie ako v USA a západnej Európe. Na rozdiel od USA, kde napríklad dodávky vody až na pár výnimiek nehaprujú, v Číne je „smäd“ veľkým problémom.
Čína začína mať demografický problém a tak skoro (ak vôbec) ho nevyrieši. Starnúca populácia ako aj etnické trenice diskvalifikujú krajinu ako nejakého lídra, ku ktorému sa bude celý svet upínať ako Spasiteľovi.
Bude teda Ríša stredu Ríšou sveta? Nato aby to dokázala, musela by mať dobrú, výkonnú ekonomiku a rovnako dobrú armádu. V ďalších častiach blogu si ukážeme, že Peikng nemá zatiaľ ani jedno ani druhé. A možno ani v dohľadnom čase nebude.
