Mimochodom, odporúčam skvelý blog Ďuriho Kumičáka, ktorý podrobnejšie rozoberá jednu z kapitol môjho prvého blogu na túto tému, konkrétne bitku Dubno-Brody.
1. Stalingrad ako triumf?
Ak by som sa pýtal kohokoľvek, kto má minimálny prehľad o WWII, že ktorá bitka značila ten tzv. turning point, bod obratu, vo vojne proti Nemecku (a v tom čase ešte aj Taliansku), každý by povedal, že to bol Stalingrad. Nuž, nebola to pravda. Aby som bol úprimný, Stalinovo mesto bolo jedným Z bodov obratu, ale rozhodne nie ten pravý, prvotný, ako ho predkladá ruská propaganda. Ale k tomu trošku viac v nasledujúcom texte.
V skutočnosti ten prvý turning point sa odohral 2500 kilometrov na juh o niekoľko mesiacov skôr, pričom skončil prakticky tesne predtým, ako sa nemecká katastrofa na Volge začala.
Medzi septembrom 1939 a zimou 1941 zažívali Nemci prakticky nepretržitú reťaz víťazstiev. Ak aj niekde nevyhrali hladko a bez problémov, napríklad pri Rostove alebo Moskve, nemalo to pre nich až tak tragické dôsledky, aby o mesiac nato nemohli nasadiť posily na fronte znova. Moskva síce zabolela, no Wehrmacht zaparkoval na dohľad od hlavného mesta. Ak by sa Hitler rozhodol sústrediť výlučne na Bažinu, tak stavím sa, že by ju dobyl do dvoch mesiacov. Hitler ale po tomto dočasnom neúspechu rozhodol pre južný vektor, a tak sa nacistické tanky neprerezali Rževom a Tulou ale stepou južného Ruska. Kaukaz, neskôr Stalinovo mesto na Volge. Kaukaz z logického dôvodu (ropné polia Čečenska a hlavne Azerbajdžanu), Stalingrad sa dostal na zoznam skôr z propagandistického dôvodu.
Keď niekto povie, že Moskva bola pre Nemecko katastrofou, zavádza. Ak by to tak bolo, tak by si to nemecké tanky od jari nešinuli juhom tak hladko. Kalač, Kletská, Rostov, to všetko neznačilo pre Nemcov žiadnu prekážku. Dostali sa na predmestia Stalingradu, neskôr do jeho ulíc, až napokon v novembri 1942 dosiahli brehov Volgy. Ruský odpor bol zredukovaný na malinké ostrovčeky, zlomky mesta. Potom prišla zima, problémy so zásobovaním, napokon ruský protiútok, pri ktorom boli vyhladované rumunské, chorvátske, maďarské a talianske divízie odrezané alebo rozdrvené. Zvyšok poznáme.
Lenže to už bol prelom rokov 1942/1943. Dokonca aj po Stalingrade mali Rusáci zásadný problém vybojovať s Wehrmachtom akúkoľvek bitku s normálnym pomerom strát, aj keď prakticky vždy mala Moskva prevahu, často obrovskú.
V tom čase Berlín dostal na frak v úplne odlišnom prostredí, dokonca na úplne inom kontinente. El Alamein, malé mestečko západne od Alexandrie sa stalo synonymom pre zvrat na fronte. Nemecké a talianske tanky postupovali púšťou a pobrežnými oblasťami Líbye od septembra 1940, kedy sa Mussolini rozhodol vpadnúť do Egypta, vtedy britskej dŕžavy. Egypt by nebol strategicky dôležitý, keby sa cez jeho územie nedalo preplávať z Indického oceánu do Stredozemného mora. Suez bol pre Britov a spojencov životne dôležitou tepnou. Rommel to vedel. „Keď padne severná Afrika, padne aj Sovietsky zväz,“ vyjadril sa.
Lenže po dvoch rokov pretláčania sa rukou, kedy raz vyhrala Os a raz Spojenci, udiala sa séria troch bitiek o El Alamein (presnejšie ich história pozná ako prvá a druhá bitka o El Alamein a bitka o Alam Halfu medzi nimi dvoma). Kľúčová bola tá druhá o samotné mesto.
Stručne: generál Montgomery tu nastavil pre Nemcov pascu a rozdrvil ich.
A teraz pozor: Nemci a Taliani tu utrpeli len do desaťtisíc mŕtvych, menej ako 15.000 ranených a menej ako 50.000 zajatých. Na sovietskej strane by to bola denná norma, na strane nemeckej armády v Rusku klasicky nepríjemná bitka. Tu to skončilo napriek malým stratám katastrofou a bodom obratu. Od novembra 1942 sa pretláčanie rukou zmenilo na nepretržitý tlak Spojencov, prednostne Británie, na Rommela. Sily Osi dokázali ešte vzdorovať v obranných bojoch v Tunisku, no pol roka nato, začiatkom mája 1943, talianske a nemecké sily vrátane mnohých generálov, sa vzdalo (celkovo takmer štvrť milióna mužov).
Až na obranné boje Berlín ani Rím prakticky nevzdorovali a Montgomery a spol. si to Saharou šinuli ako Husiti počas spanilej jazdy. Dokonalý opak toho, čo bolo akože sovietsky bod zvratu, teda Stalingrad. Tam padlo ďaleko viac mužov, hoci počty zajatých boli podobné. V Egypte, Líbyi a Tunisku bolo zlé prostredie, ale všimnite si, že tu bojovali európske mocnosti, prednostne „severské“ britské a nemecké jednotky neprispôsobené púšti. V Stalingrade bojovali Nemci a prevažne teplomilnejší spojenci z Chorvátska, Talianska, Maďarska proti miestnym, Rusom. V El Alameine, ktorý pravdepodobne sovietska a ruská literatúra ani len poriadne neuznáva ako veľkú bitku, padli tisícky Britov a ich Spojencov. Výsledok bol úchvatný pre Londýn, hanebný pre Berlín.
Stalingrad? Nech to bolo pre Hitlera akoukoľvek katastrofou, ako vždy tu padlo citeľne viac Sovietov ako Nemcov a spol. Jedno z tých „víťazstiev,“ ktorých boli sovietske dejiny počas WWII plné, teda ťažké fiasko, ktoré niekto alebo niečo (v tomto prípade mráz) vyriešil za Stalina. Ale zopakujem ešte raz: po Stalingrade sa pre Rusov trápenie neskončilo a Ržev, trouble pri Kursku a podobne pokračovali dlho, prakticky až Bagrationu. Po El Alameine skončili severoafrické spojenecké jednotky až v Taliansku. Následkom ruského masakru pri Staligrade boli ďalšie ruské masakre. Následkom El Alameinu bol Mussolini zavesený dolu hlavou na čerpačke v Miláne a Poliaci v Bologni.
Zhrnutie: Stalingrad mal ďaleko od triumfu Sovietov. Nebol to ani pravý turning point vojny na východe; k tomu prišlo o dva roky neskôr (viď nižšie). Z katastrofy čo sa týka sovietskych strát dokázal komunistický režim vystrúhať perfektnú pascu na Nemcov a niečo, čo Hitlerovi zlomilo väz. Reálne však boje v ZSSR skončili až dakedy na prelome rokov 1944/1945. To už v severnej Afrike na Rommela spomínali ako minulosť a naopak spojenecké tanky prechádzali Rýn a toskánske pahorky. Stalingrad bol síce veľmi nákladnou, ale proste len jednou z bitiek.
2. Bagration ako bitka bitiek
Jedným z výstupov spojeneckých konferencií bol prísľub Stalina západným mocnostiam, že do mesiaca od operácie Overlord uskutoční veľkú letnú ofenzívu na vlastnom území. Stalin tento prísľub výnimočne skončil, podľa môjho názoru nie ani tak kvôli samotnému sľubu ako skôr preto, že nemal na výber a na Wehrmacht tlačiť musel.
Hoci Nemci očakávali tlak skôr na iných frontoch, (neskorší) maršal Rokossovskij ako najschopnejší z ruských generálov (asi preto, pretože bol Poliakom) si vybral prazvláštny terén v Bielorusku, močaristý les, v ktorom museli ženisti obzvlášť dbať na mosty, prechody, brody a tak ďalej. Nemci ostali útokom úplne zaskočení. Rozviedka im hovorila, že Stalin nechá svojich generálov udrieť inde, niekde viac na juh, v pre tanky schodnejšom teréne. Výsledkom bol kolaps nemeckej armády Stred.
Dvojmesačnú ofenzívu zhrniem do pár viet: Sovieti sa dostali do polovice augusta až k Baltickému moru, rozdrvili Nemcov a vstúpili (znovu) na poľskú zem. Nemecké straty boli značné, aj keď neviem, či to bolo pre obrovský ruský tlak alebo preto, že Nemci držali kľúčové sily na iných úsekoch frontu. Nemci sami priznávajú, že toto bola ich najväčšia porážka, takže o význame tohto úderu sa nebudem prieť s historikmi. Idem sa prieť o iné.
Ruská klamografia hovorí o operácii Bagration ako o neuveriteľnom úspechu a geniálnej práci rozviedky, špiónov, sovietskej techniky a skvelého vedenia. Nonsens.
Nemecko počas dvoch mesiacov stratilo niekde medzi 300 – 500.000 vojakmi, podľa zdroja. Z toho 26.000 až 381.000 bolo mŕtvych. Obrovský rozptyl majú za následok rôzne zdroje, pričom podľa môjho skromného názoru bude toto číslo dakde v rozpätí 150.000 – 200.000. Naopak veľké straty mali Nemci medzi zajatými, pričom počty presiahli Stalingrad.
Áno, v tomto zmysle bola operácia Bagration pre Nemcov katastrofou. Lenže...
Nemecké sily v regióne na začiatku bitky presahovali pol milióna. Sovietske viac ako trojnásobok. Nemci síce počas leta prevelili na front posily, ale aj tak ich čísla pravdepodobne nepresahovali milión, podľa ruských zdrojov trochu viac ako milión hláv. Ešte väčší nepomer vidno v pancieri. Kým Nemci sotva mali k dispozícii viac ako 650 strojov, Rusi sa mohli pýšiť až 5.800 kusmi tankov a samohybných diel. Prevaha 9 ku 1...
Aké boli straty Sovietov vzhľadom na nenormálnu prevahu a efekt prekvapenia? Nuž, tu to už také ružové nebolo. Kým aj najoptimistickejšie ruské zdroje uvádzajú celkové nemecké straty nad pol milióna a v priemere sa hýbu pod týmto číslom, Rusáci sa dostali až na závratných 770.000 mŕtvych, ranených, zajatých, nezvestných a chorých. V pancieri sa mi nepodarilo dopátrať nemecké čísla, ale logicky neboli vyššie ako počet nasadených, teda 650 tankov a samohybiek. Rozhodne boli nižšie, pretože Nemci nestratili všetky nasadené stroje. Na sovietskej strane sa ale bavíme o takmer 3000 strojoch, teda viac ako 50% nasadených...
Bieloruská operácia bola nepochybne ťažkým úderom pre Hitlera. Po dvoch mesiacoch sa Červená armáda dostala zo západného Ruska cez Bielorusko a severnú Ukrajinu až do Pobaltia a východného Poľska, ničiac armádu Stred ako mandelinky. Príchodom na breh Baltiku odrezala severné nemecké zoskupenie v tzv. Kurónskej kapse, v podstate odrezané v Lotyšsku a Estónsku a držiace sa len vďaka lodnému zásobovaniu. Dopad na morálku Tretej ríše tu bol jasný a Spojencom na západe táto akcia pomohla extrémnym spôsobom.
Pre Červenú armádu to však bol nespochybniteľne krvavým pyrrhovým víťazstvom. Straty Rusákov boli oveľa, oveľa vyššie najmä v pancieri ale aj ľuďoch. Napriek momentu prekvapenia a zlej dispozícii Wehrmachtu sa nedokázali dostať na normálny pomer strát. Iste, história nás učí, že útočiaci má štandardne násobné straty ako brániaci sa, no nie každá bitka je takáto (viď Blitzkrieg v prvé dni operácie Barbarossa).
Zhrnutie: áno, Sovieti rozobrali armádnu skupinu Stred do šróbikov a za dva mesiace obsadili obrovskú plochu, vytlačiac pritom Nemcov z Ruska. Problémom je nepomer strát, za ktoré to Moskva dosiahla. História samozrejme nepozná keby, ale pod západným výcvikom, velením a prístupom by akiste boli spojenecké/ruské straty neporovnateľne nižšie.
3. T-34 ako superzbraň
Ako študent som sa hádal so starším spolubývajúcim, že T-34 bol najlepším tankom druhej svetovej vojny. On mal naštudované ďaleko viac ako ja, takže mi slušne oponoval, že už samotná kategória najlepší tank nejakého konfliktu je nonsens. Vtedy som ho nepočúval, dnes s ním musím súhlasiť v plnej šírke názorov.
Ako určiť najlepší tank? Počtom zničených nepriateľských tankov? Tam asi bude víťaziť tank, ktorý bol buď vyrábaný v najväčších počtoch alebo ten, ktorý bol na „trhu“ dlho. Ak by ste preniesli dnešný najmodernejší, teda prakticky nezničiteľný tank do januára 1945, tak by si asi príliš čiarok nezarátal, nebolo by už proti čomu de facto bojovať. Takže aké parametre teda vybrať? Rýchlosť? Kaliber? Pancierovanie? Cenu? Nuž, sám neviem. Podľa rôznych parametrov by vyšli rôzni víťazi – Panther, Sherman, Téčko, jeho sovietsky náprotivok Iosif Stalin dva alebo tri, proste adeptov na vavríny by bola spústa.
Pozrime sa ale na jeden parameter: počet vyrobených a zničených tankov. Keby som si všímal každý jeden model tanku, bol by som tu týždeň len pri jedinej kapitole, ale skúsme tie najhodnotenejšie na americkej, nemeckej a sovietskej strane. Automaticky odtiaľ vyhadzujem Talianov a Japoncov ako aj bočné strany konfliktu, pretože logicky Poliaci v roku 1939 nemohli mať naj tank vojny, rovnako ako Japončíci, ktorí nemali na pancier dôraz.
Takže aký tank v Nemecku bol best? Pravdepodobne Panther. Vyrobilo sa ich cez 6.000 kusov a bojovali od roku 1943. Panther má na svedomí jeden negatívny efekt: pomohol Nemcom prehrať vojnu na východnom fronte, konkrétne pri Kursku. Čo je paradox, pretože mal obrovský podiel na počte zničených sovietskych tankov. Kvôli jeho nasadeniu sa pozdržala operácia Citadela o dva mesiace – no a následok poznáme.
Drvivá väčšina Pantherov bola počas vojny zničená. Prvé verzie boli tragicky nespoľahlivé. No napriek týmto dvom tvrdeniam bol samotný tank, neskoršie verzie, skvelými strojmi. Ak by bol nasadený o rok skôr, s vysokou pravdepodobnosťou by Kursk skončil inak alebo by k nemu ani nemuselo prísť. Realita je taká, že Panther versus T-34 sa nedali porovnávať. Téčko bolo Žiguli, ktoré vás niekam privezie len so škrípaním zubov. Panther bola šelma, ktorá by v súboji s téčkom jedna na jedna bola úspešný prakticky vždy. Vysoký počet zničených k vyrobeným strojom má za následok neskoré nasadenie, teda fakt, že tanky tejto série bojovali de facto nonsens a na troch frontoch proti obrovskej prevahe Spojencov.
Americký Sherman je v tomto ponímaní aj britským šampiónom, keďže origoš britské tanky by sa do rebríčka nedostali. Sherman bol najvyrábanejším americkým strojom a z liniek schádzal prakticky celú americkú fázu vojny, teda od zimy 42 do leta 45. Vyrobených bolo čosi menej ako 50.000 kusov, pričom 4.100 kusov bolo v rámci Lend and Leasu poslaných do ruských rúk. Mimochodom, na konci vojny niektoré gardové jednotky, napríklad 1., 3. a 9. mechanizovaný zbor, bojovali výlučne s týmito strojmi. Viedeň, Praha, Minsk a ďalšie významné ruské trofeje vďačili za svoje oslobodenie týmto strojom, nie téčkam.
Ale naspäť k Shermanovi. Z 50.000 kusov vyrobených všetky armády stratili približne 11.000, ale pozor, jeden zo zdrojov uvádza až dvojnásobok stratených strojov. Dôvodom môže byť nepresný preklad, pretože strata nie je automaticky zničený tank ale môže označovať napríklad aj poškodený stroj. Jedna mašina teda môže byť zarátaná aj niekoľkokrát.
V každom prípade je to otázka niekde okolo 20 – 40%, pravdepodobne bližšie k prvému číslu. Kým Panthery boli zničené niekde (odhadom) okolo 80 a viac percent, Shermanovi bol osud podstatne priaznivejší. Mimochodom, aj samotné ruské posádky si stroje cenili.
No a poďme k preslávenému tanku T-34. Najlepšie na koniec? Kdeže...
Téčok bolo vyrobených závratných 84.000 kusov. Lenže len časť sa spustila z liniek počas vojny alebo tesne pred ňou. Mal viacero verzií, ale pre potreby blogu vojnové stroje rozdeľme na dva základné typy, T-34/76 a T-34/85, podľa ráže hlavne. Tie prvé sa vyrábali do roku 1943 a to od roku 1940. 85-ka nahradila menší model práve v januári 1944 a u sovietskych otrokov sa vyrábala ešte v 50. rokoch.
No a teraz k jej výhodám a nevýhodám. Téčko, či už ľahšia originálna verzia alebo ťažšia druhá verzia, mali vzhľadom na šírku pásov dobrú priechodnosť terénom... a to bolo asi tak všetko pozitívne, čo sa o tejto umelej komunistickej modle dá povedať. Aby som bol férový, veľká časť úvodných neduhov, napríklad nekvalitný pancier, zlá prevodovka, typicky ruské nekvalitné prevedenie súčiastok, absencia vysielačiek (posádky sa dorozumievali vlajočkami ako námorníci niekedy za čias admirála Nelsona), vysielačku mal len veliteľský tank atď. sa neskôr vyriešila a dokonca aj cena stroja postupne padala nadol.
Takže v čom bol teda tank T-34 taký dobrý? Jedinou výhodou bola masa. Téčko versus Panther nebol duel, to by bolo ako dať Romanku Tabak do vedomostnej súťaže oproti nositeľovi Nobelovej ceny. Tiger je úplne iná kategória, konkrétne ťažký tank, takže tu sa ani nepristavím. Stredné tanky sú ale dobrým porovnaním, a tu vychádza Téčko mimoriadne tragicky. Ruská ikonografia hovorí o kvalitnom skosenom pancieri (čo bola samozrejme výhoda, ale nie v kombinácii s patetickou sovietskou oceľou), dobrej mobilite v teréne a podobne. Ak je to pravda, prečo je potom tank T-34 najničenejším tankom druhej svetovej vojny? Prečo mali nemecké versus sovietske stroje pomer strát 8:1? A ako som ukázal aj v prípade bitky o Kursk alebo Bagration, aj gigantická prevaha techniky na strane Moskvy nepriniesla Rusákom normálny pomer strát prakticky nikdy.
Zhrnutie časti: tank T-34 je typickým výplodom komunistickej propagandy. Pomer cena a výkon je tu neporovnateľne nevýhodnejšia ako pri nemeckých Pantheroch alebo amerických Shermanoch. Kým pri súboji Nemec versus Rusák vieme výsledok určiť naisto ako ruská samovražda, žiaľ, história nám nevie povedať, čo by sa stalo, keby sa niekde na planinách Nemecka stretli dve porovnateľne skúsené posádky Téčka a Shermanu.
V každom prípade, vzhľadom na výšku stratených strojov počas WWII (45.000 ks) dávajú vedieť, že so šancou limitne blížiacou sa 100% by vyhrali Yankees.
Ešte poznámka k téme: najväčší počet zničených sovietskych strojov spomedzi nemeckých má na svedomí samohybka Stug III. postavená na podvozku tanku Pz III. To bol už na začiatku operácie Barbarossa pomerne zastaraný tank, ale akonáhle mu zhodili konštruktéri vežu a osadili mu delo väčšieho kalibru, dostal sa na prvé miesto ničiteľa ruských tankov. Priestor tu som mu nedal, nie je to totiž tank v pravom slova zmysle.
Pokračovanie nabudúce. Ešte sa pristavím pri Banderovi, SNP, Varšave, ruskej produkcii zbraní, Lend and Lease, druhom fronte a ako zlý Západ dodával málo a neskoro.
Ak sa vám blog páčil, môžete moju snahu oceniť tu. Teraz bez nafty, vyslovene na prežitie zvyšku krátkeho obdobia nezamestnanosti.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
