Pri manželskej nevere platí jedno pravidlo: zatloukat, zatloukat, zatloukat. U Rusov je to „označ katastrofu ako triumf.“ Funguje to tak v ekonomike aj vojne. O sankciách, ktoré budú bolieť len Európu, ale po troch rokoch Rusko nemá na zemiaky a v Európe je čoraz nižšia nezamestnanosť, som už písal stokrát. Tentokrát sa pristavím pri vojenskej kamufláži, stave, kde sa všetko čierne premaľuje na ružovo, aby ovce boli sýte. Doplním niekoľko notoricky známych aj menej známych mýtov prevažne z druhej svetovej vojny, kde to je najviac vidno.
1. Klam prvý: Sovietsky zväz ako krajina mieru
Už dlhšiu dobu píšem na preskačku svoj magnum opus, porovnanie ruských a amerických vojen. Je to strašná piplačka a hoci som myslel, že blogy zavŕšim tento týždeň, skôr ako o dva nebude (dovolenka). Dám vám ale taký malý spoiler: ZSSR medzi rokom 1939 a 1945 viedlo citeľne viac vojen ako USA. Čo je najvtipnejšie, prakticky všetky až na dve začal Zväz sám. Komunisti vždy vyhlasovali vojnu vojne, realita je oveľa prozaickejšia – nikto príčetný v tomto rozvrátenom impériu dobrovoľne žiť nechcel (až na pár komunistov v štýle Interheľpa, ale tí neboli príčetní). Ako inak sa teda komunizmus mal šíriť, pokiaľ nie zbraňou? Druhá svetová vojna začala prvého septembra 1939 vpádom do Poľska. Vpadli do neho dve krajiny – Nemecko a Slovenský štát, útvar bez duše, nesvojprávny vazal Nemecka. Lenže krátko nato dýku do chrbta Poľsku vrazil Sovietsky zväz. História je prinajmenšom v tomto ohľade extrémne nespravodlivá. Kým Nemcov každý v tomto ohľade nepokryte odsudzuje, Rusákov preklínajú výlučne Poliaci. Ako keby dejiny zabudli, že dohoda Ribbentrop – Molotov bola podpísaná pár týždňov skôr oboma stranami, s jasnou demarkačnou líniou, za potlesku tak Hitlera ako aj Stalina. Ako keby dejiny mali výpadok, že tak Nemci ako aj Rusáci si počínali rovnako krvavo, miestami dokonca Rusáci o čosi krvavejšie. Napriek všetkému je takmer unisono začiatok druhej svetovej vojny prisudzovaný prakticky výlučne Tretej ríši a Hitlerovi.
Aj keby dezoláti podiel Ruska/ZSSR v tejto vojne nejakým spôsobom ospravedlnili („Stalin vedel, že Hitler na neho zaútočí, musel si vybudovať predmestie!“), faktom je, že do pár mesiacov Komanči prepadli Fínsko, kde napriek dobytiu časti krajiny utrpeli katastrofálne straty a utŕžili fenomenálnu hanbu, následne Estónsko, Lotyšsko, Litvu, Rumunsko. Šesť krajín, okrem jednej násobne slabšie, doslova vojensky a populačne zanedbateľné. Poľsko, ktoré ako tak mohlo Sovietskemu zväzu vojensky vzdorovať, bolo napadnuté v spolupráci s dvomi inými krajinami ako v cigánskej férovke; aby si to hrdinní Rusáci poistili, napriek písomnej dohode zaútočili z východu na Poľsko o tri týždne neskôr.
No a druhá svetová je druhou svetovou. Teda okrem Ruska a Sovietskeho zväzu. Tam sa druhá svetová vojna obmedzila len na úsek po júni 1941, teda presne na tú fázu, kedy výnimočne Moskva neútočila ale bránila sa. Veľká vlastenecká vojna je teda konštrukt, ako keby sme život kriminálnika obmedzili na presne to obdobie po zabásnutí. Dovtedy nebol. Až keď sa za ním zavreli mreže Leopoldova, až vtedy to začalo. A samozrejme, človek zavretý za mrežami tam žije bezúhonný život, nie?
Výsledok: nie, Sovietsky zväz v druhej svetovej vojne nebola brániaca sa krajina. Bol to čítankový model agresora, ktorý vojnu životne potreboval. Komunizmus rovnako ako parazit nedokáže žiť bez hostiteľa. A tak si ho Stalin našiel.
Hoci sa mu to takmer nevyplatilo.
2. Prvá kamufláž neúspechu: vojenské straty
V druhej svetovej vojne padlo vo vojne alebo zahynulo kvôli hladu alebo chorobám okolo 60 miliónov ľudí. Keby sme to zhmotnili do samostatnej krajiny, v praxi by to značilo, že Francúzsko alebo Veľká Británia by boli prakticky vyľudnené.
A tu sa dostávame k stratám Sovietskeho zväzu. Takmer tretina strát išla na úkor tejto krajiny. Čo je vcelku podivuhodné, pretože ZSSR bol jedným z prvotných aktérov vojny, pri ktorom sa navyše vojna zredukovala na päť rokov, nie sedem ako pri Británii, Francúzsku alebo Poľsku, nedajbože Číne (v tomto budem trochu kontroverzný. ZSSR zažíval vojenské akcie asi dva týždne v Poľsku, niekoľko mesiacov vo Fínsku, spolu v čistom čase asi tri mesiace. Estónsko, Litva a Lotyšsko padli bez boja. Následne ho reálna vojna zastihla až operáciou Barbarossa, ktorá trvala – keď nebudem rátať s týmto názvom v užšom rozsahu ale ako celú nemeckú operáciu na východnom fronte – tri roky a jedenásť mesiacov. Následne môžeme rátať ako posledné teátro Sovietskeho zväzu jedenásťdňovú operáciu v Mandžusku proti nekvalitným a extrémne zle vyzbrojeným silám Japonska, ako aj trojtýždňové vylodenie na Kurilách a Sachaline).
Ako je možné, že krajina, ktorá väčšinu fáz tejto vojny bojovala proti mnohonásobne slabším miništátikom a navyše do najväčšieho konfliktu histórie vstupovala po boku agresora, mala najväčšie straty, dokonca tretiny všetkých strát?
Problémom je prienik niekoľkých tragédií: prvou je celková ruská zaostalosť, druhou defekt ruskej povahy (stručnejšie: nas mnogo syndróm), potretie zaostalosť komunizmu a socializmu ako takého, a teda zdegenerovanosť komunistickej ekonomiky ako takej, no a v neposlednom rade Stalinove čistky, ktoré Červenú armádu výrazne oslabili.
Ešte raz sa spýtam: ako je možné prejsť prakticky porazeným Poľskom, z malilinkého Fínska si odhryznúť iba ľudoprázdnu oblasť pokrytú ruskými mŕtvolami, Baltické štáty obsadiť bez boja rovnako ako Besarábiu, na Japonsko sa vrhnúť v čase jeho kolapsu, a medzitým bojovať na vlastnom území s nepriateľom, ktorý bojoval na troch iných frontoch, a pritom utŕžiť tretinu všetkých strát? Toto je jedna zo záhad, ktorá sa podľa mňa nikdy nevysvetlí inak ako štvoricou vyššie spomenutých dôvodov.
Británia bojovala (keď rátam čudnú vojnu v roku 1939) s Nemeckom od prvého dňa až do pádu Berlínu. V tom čase mala niečo vyše 47.000.000 obyvateľov. Bojovala proti Nemecku, Taliansku, Japonsku a ich satelitom, bojovala v Európe, prakticky aj na vlastnej pôde (či vlastnom vzdušnom priestore), v severnej Afrike, v Atlantiku, na blízkom aj ďalekom východe ako aj v Európe. Reálne stratila 450.000 svojich občanov. To napriek ponorkovej blokáde a nekonečným blitzom na svoje mestá. Straty Sovietskeho zväzu versus britské straty boli teda viac ako 45 ku jednej!
Francúzsko malo podobný rozsah. Keďže v krajine galského kohúta došlo k okupácii a teda aj holocaustu, 41-miliónový štát stratil 600.000 obyvateľov.
Aby som to skrátil, straty Sovietskeho zväzu boli gigantickou katastrofou. Podobne ako v prvej svetovej vojne, aj tá druhá skončila pre Sovietsky zväz prakticky ponižujúcou porážkou, z ktorej ju vytiahli západné mocnosti. Sovietsky zväz viedol vojnu tak extrémne nešikovne, že oproti svojmu najprv-spojencovi-potom-arcinepriateľovi, Tretej ríši, stratil trikrát viac duší. Pripomínam, že Nemecko bojovalo od prvého po posledný deň európskej vojny a participovalo vo všetkých kľúčových bitkách – čo sa nedá povedať ani o jednom súperovi. Opakujem: vojna skončila pre ZSSR a Stalina prakticky hanbou.
Preto museli komunisti priviesť svoju tajnú zbraň, nekonečne krát vyskúšanú: poďme si katastrofu prifarbiť na ružovo. Výsledkom bol epos o hrdinskej Červenej armáde. Výsledkom bola martyrológia hodná stredovekej katolíckej cirkvi.
Ak by ste rok chodili s vašim futbalovým teamom na zápasy proti súperom o ligu nižšie a systematicky by ste boli vyprášený prakticky v každom zápase, nikto by z vás nerobil team Diega Maradonu. Boli by ste lúzrom a tragédom. Prečo potom Sovietsky zväz z pohľadu strát je braný za hrdinu? Prečo to mlčanlivé prikyvovanie vždy pri spomienke na obete druhej svetovej vojny? Keď si debil a neschopák, musíme to povedať na hlas, nieže ťa ešte potľapkávame po ramene a ľutujeme ťa. Vojnu si prehral na straty. Áno, proti súperom o jednu až tri ligy nižším. Zmier sa s tým a nestavaj si na tom auru.
3. Hrdinská Červená armáda
S touto témou je spojená aj aura o hrdinských sovietskych vojakoch. Boli sme komunistickou rohožkou, takže logicky sme boli kŕmení báchorkami o ruských vojakoch, ktorí sa bez mála ako supermani vrhajú na nemeckú zver a kántria ich ako s vyoperovaným strachom. Realita nemohla byť odlišnejšia.
Červená armáda bola zmeskou politických, prevažne neschopných politrukov, máloschopných veliteľov z cárskej doby a obrovskej masy nevzdelanej, neskúsenej a slabo vyzbrojenej soldatesky. Statočný vojak zo sovietskeho propagandistického Hollywoodu môže by nemal padnúť do zajatia. Prečo potom najväčší počet zajatcov mal práve Sovietsky zväz? Prečo najkatastrofálnejšia operácia z pohľadu počtu zajatcov v histórii bola na strane Sovietskeho zväzu? Operácia Barbarossa skončila pre Rusákov zajatím viac ako dvoch miliónov vojakov – čo je viac ako dnešné počty ruských vojakov v zbrani. Aj ďalšie operácia v ranných fázach vojny – kyjevská alebo smolenská – sa skončila šesťciferným počtom zajatcov, čo je v histórii sveta neslýchané číslo.
A čo bariérové jednotky? Nemám informácie, že by niečo podobné ako bariérové jednotky používala iná krajina, snáď okrem Tretej ríše v záverečných mesiacoch vojny.
Ozaj, vie mi niekto povedať, prečo by som organizoval niečo podobné ako vlastných vojakov strieľajúcich vlastných vojakov, keby boli odvážni?
Zhrnutie: Červená armáda nebola ani náhodou príkladom odvahy. Extrémne zlý výcvik, slabá morálka, ešte slabšie velenie, prítomnosť politicky spoľahlivých no chronicky neschopných politických komisárov, Stalinove čistky, nešťastná séria neúspechov, v mnohých prípadoch tragicky zastarané zbrane, to všetko logicky odvahu nedodávalo. Problémom je, že doteraz sa mnohí odvolávajú na nadľudskú odvahu a statočnosť sovietskych vojakov počas druhej svetovej vojny. Prosím vás, prestaňme sa klamať!
4. Najväčšia tanková bitka a „najväčšia tanková bitka“
Ak by ste sa kohokoľvek v mojom okolí opýtali, kde a kedy sa odohrala najväčšia tanková bitka histórie, bez váhania by povedal, že to bola (druhá) Kurská bitka a že po nej to už išlo s Nemcami len z kopca. Nonsens ako všetko, čo vykotia zo seba Rusáci. Tento verejne známy fakt je v skutočnosti len mýtus, a to z viacerých dôvodov.
Ako definovať najväčšiu tankovú bitku? Logicky počtom tankov.
A tu sme narazili. Kursk nebol ani zďaleka najväčším sústredením tankov. To by sme mohli spozorovať takmer presne o dva roky skôr a trochu západnejšie. Volalo sa to bitka o Dubnu a Brody a v ruskej/sovietskej literatúre sa o nej takmer nedočítate. Z prozaického dôvodu: jednalo sa o katastrofu epických rozmerov.
Písali sa prvé dni operácia Barbarossa. Nemecké tanky sa valili stepami Ukrajiny a lesmi Bieloruska a Červená armáda, ochromená genetickou neschopnosťou a paralyzovaná Stalinovým autoholocaustom na dôstojníckom zbore, nebola schopná zorganizovať účinný odpor. Prvými kľúčovými cieľmi Wehrmachtu bol Kyjev, Leningrad a niekoľko ďalších miest, prevažne na Ukrajine. No a na severnej Ukrajine, donedávna východnom Poľsku, sa im do cesty postavil generál Kirponos a jeho kolegovia. Nemecké počty tankov sa hýbali niekde okolo 750 kusov, pomerne značné množstvo, z toho asi polovica mala kanóny vyššej ráže ako 50 mm. Postup im preťalo zoskupenie nepredstaviteľných 3500 tankov Červenej armády, z ktorých zhruba 440 patrilo do moderných kategórií KV a T-34. Pripomínam, že 50-mm nemecký kanón sa na oba typy ruských tankov nechytali, prakticky ich mohli ohroziť len streľbou zozadu. A prečo by na hrdinov strieľali zozadu, hm? (koniec irónie). Naopak, téčka a kávečka so svojimi v tom čase 76,2 mm delami mohli roztrhnúť akýkoľvek vtedajší nemecký tank ako konzervu so šprotami.
750 slabo vyzbrojených nemeckých strojov versus päťnásobná sila sovietskych strojov, z ktorých každý deviaty bol pre Wehrmacht prakticky nezničiteľný. Jasný nepomer síl, však? Však? Ako správne tušíte, misky váh sa prevrátili nečakaným smerom.
Po týždni bojov Rusom zostalo podľa brigád sotva 5 až 10 percent tankov. Neporadilo sa mi dopátrať po celkových sovietskych stratách v tejto bitke čo sa týka tankov, no ak by 5 – 10% platilo plošne, Rusáci si nechali vypariť viac ako 3000 tankov – za týždeň!
Paradoxne, biedne nemecké tanky si to napriek stratám pokojne smerovali do miesta ďalšej veľkej bitky, trochu juhovýchodnejšie od bojiska, na Umaň, kde spôsobili Červenej armáde dvadsaťpäťnásobné straty na životoch.
Pre porovnanie, bitka pri Kursku skončila ruským víťazstvom...aj keď viď nižšie. Ako príklad najväčšej tankovej bitky sa preto udáva táto, nie bitka pri Brodoch a Dubne. Pár počtov: pri Kursku ako celkovej operácii bolo skutočne nasadených viac tankov ako pri vyššie spomínanej operácii, no jednalo sa nie o párdňový stret ale naopak o šesťtýždňovú sériu bitiek rozťahaných na desaťtisíckach kilometrov štvorcových. Pre laika je bitka pri Kursku synonymom pre bitku pri Prochorovke, čo je jedným z konkrétnych stretov celej operácie. Pri Prochorovke (kto videl cyklus mimoriadne trápnych filmov Oslobodenie, je tam jedna z mála normálne kukateľných scén práve od Prochorovky). V tomto stretnutí dňa 12. júla sa stretlo necelých 300 tankov a samohybných diel na nemeckej strane so 616 sovietskymi strojmi, teda dvojnásobnou prevahou. Rozhodne bitka neskončila tak ako scéna vo filme Oslobodenie – ale o tom v ďalšej časti.
Takže zhrnutie: bitka o Bordy a Dubnu bola ako kratšia a koncentrovanejšia bitka oproti Kursku ďaleko viac zahustená tankami. Jej extrémne hanebný výsledok ju však v ruskej mytológii odsúdil na zabudnutie ako niekoľko ďalších stretov. Faktom však zostáva, že predelený počtom dní a plošným rozsahom operácie je Kursk chudobný príbuzný. Ten však skončil inak, takže miesto na výslní si vyslúžil neoprávnene on.
5. Kursk ako triumf. Či?
Ešte sa pristavíme pri Kursku. Konsenzus historikov je to, že Stalingrad zastavil nemecké útočné operácie, po Kursku však Reich prešiel do konštantného obranného módu, ktorý skončil až pádom Berlína. Je v súlade s druhou kapitolou tohto blogu synonymom triumfu sovietskych vojsk nad Wehrmachtom a Waffen SS.
Lenže nie. Takto to nebolo. Kursk bol pre Moskvu hanebným fiaskom, z ktorého ju vysekali paradoxne kombinácia zlého Hitlerovho rozkazu a akcií západných spojencov.
Jún 1943 bol pre druhú vojnu bodom zlomu. V Severnej Afrike a na východnom fronte sa krátko predtým odohrali kľúčové bitky, ktoré de facto vyradili Talianov, oslabili nemeckých satelitov na východnom fronte a navyše preriedili nemecké sily tak, že bohaté roky boli tatam. Po Stalingrade Wehrmacht ustúpil z už-už kazašských hraníc hlboko naspäť do ruských stepí, takmer na dohľad od Ukrajiny.
Hitler aj jeho generáli si mysleli, že Rusom sa podaril tlak od Stalingradu preto, pretože im nahrala zima. Písal sa jún 1943 a mráz logicky nehrozil. Fuehrer sa domnieval, že Červená armáda je tak oslabená, že stačí jeden veľký úder a už to vážne zalomí (podobnosť s naivitou dnešného ruského Fuehrera čisto náhodná?). Kurský výbežok bol akousi osinou v prdeli Nemcov o rozmeroch cca 160 – 300 kilometrov, zhruba o veľkosti Slovenska. Sovieti dostali od Britov spravodajské informácie, ktoré ich presvedčili o tom, že Adolf nezaútočí znovu na Moskvu (o čom si bol Stalin pevný), ale že úder príde zo stepi. Stavka mala nato celé mesiace vybudovať extrémnu koncentráciu obranných pozícií okolo celého Kurského výbežku. Celé hordy otrokov (medzi nimi Innina nebohá prababka) vykopali na sovietskej strane takmer 10.000 kilometrov zákopov, ženisti položili takmer milión mín. Ako vždy by som sa mohol opýtať: kto by bol v tomto prípade tak naivný myslieť si, že Nemci môže uspieť?
Polučilo kak vsegdá, slovami Černomirdina. Tupé ruské vedenie nahnalo státisíce vojakov do prvej línie zákopov, majúc fakt, že ich vystavia v prvých hodinách útoku intenzívnej delostreleckej baráži, úplne na háku. Straty týchto neborákov boli zarážajúce. Bitka takmer ani nezačala a Červená armáda rátala tisícky mŕtvych a desaťtisíce ranených. Nemci za necelú hodinu minuli toľko delostreleckej munície, koľko súhrne spotrebovali počas poľskej aj francúzskej kampane. A to bol len začiatok.
Wehrmacht zovrel výbežok do klieští. Nemecké tanky napriek legendám neboli prednostne nejaké supermoderné, étos o zväzkoch obávaných Tigrov a Pantherov vznikol pravdepodobne takisto ako premaľovávanie reality sovietskymi historikmi po vojne. Reálne mali Nemci 259 Pantherov a 211 Tigrov, časť z toho pokazených transportom a ďalšia časť mala neskúsené posádky s malou hodnotou v boji.
O úspechoch Sovietov hovorí jeden príklad. Hneď v prvý deň Rusáci zaútočili zväzkom 90 tankov T-34 na skupinu Tigrov. Výsledkom bol pomer 42:2 vyradených tankov. Hádajte v koho neprospech? Podotýkam, že všetko v ruskej obrannej zóne, čiže tam, kde by prinajmenšom nominálne mali mať prevahu a taktickú výhodu.
Na juhu výbežku sa bojov zúčastnili bojov elitné tankové jednotky SS. Napriek miliónu mín a tisíckam kilometrov zákopov, ruský odpor sa v prvej línii zrútil.
No a potom prišla bitka o Prochorovku.
Oslobodenie ukazuje epický súboj ruských tankov T-34, ako hrdinne narážajú do tých nemeckých, samovražedne ich pritom ničiac. Ako vždy, blbosť. Pri Prochorovke sa stretli ťažké Tigre s veľkým počtom ľahkých tankov, v podstate poslednými zálohami, ktoré generál Rotmistrov mal. Náraz takýchto rozdielnych strojov mohol Tiger maximálne zbaviť pásov, nie zabiť celú posádku (čo ale asi neplatilo pre tú ruskú). Napriek tradičnému nepomeru protistojacich síl (necelých 300 versus vyše 600) Sovieti utrpeli ťažké straty. Nemci stratili 43 až 80 kusov techniky, z toho ale časť bola len poškodená. Sovieti ale stratili až 340 kusov strojov. Stalin bol stratami tak rozzúrený, že si povolal generála Rotmistrova na „telefónny koberček,“ sovietsku obdobu online zdrbania súčasnosti. Všeobecný konsenzus na sovietskej strane bol ten, že majú problém.
Boje prebiehali ešte ďalší deň, trinásteho júla. Potom finiš, Nemci uzatvorili operáciu Citadela a dá sa povedať, že už si na východnom fronte ani neškrtli. Prečo? Veď by sa to teda dalo skutočne považovať za sovietske jasné víťazstvo, nie?
Nuž, nie tak úplne. Ruské sily boli prinajmenšom na juhu výbežku vykastrované. Generál Manstein sa tešil na následný prelom a je podľa všetkého jasné, že by uspel. Kým na severe sa Sovieti ako tak úspešne ubránili, ťažkým nemeckým tankom svojimi preriedenými silami nemohli viac odolať. A tu zasiahla náhoda.
Bitka pri Prochorovke sa odohrala síce dvanásteho júla, s malými dozvukmi deň nato, ale celková bitka pri Kursku začala už piateho. No a z deviateho na desiateho júla sa na Sicílii vylodili spojenecké vojská. Západ mal obrovskú prevahu v technike, čoho si bol Hitler vedomý. Keďže situácia okolo Kurska sa nevyvíjala extra dobre, prinajmenšom harmonogram na severe sa nedarilo dodržať, nariadil generálom ukončiť útočné operácie a elitné jednotky SS prevelil do Talianska. Spolu s ofenzívou Červenej armády na sever od Kurského oblúka nemalo zmysel v operácii pokračovať.
Celá bitka si vyžiadala nepomer strát (a to napriek trojnásobnej prevahe Sovietov) orientačne deväť ku jednej. Citadela by rozhodne pokračovala s horším ako očakávaným výsledkom naďalej, nebyť spojeneckého vylodenia tisíce kilometrov od Kursku. Rozhodne to nebol triumf, ako sa ju snažia predať sovietski a ruskú historici. Straty deväť ku jednej v obrannej akcii je ťažké fiasko a sotva by sa našli západné operácie, ktoré by mali takto perverzné čísla (dnes sa odhadujú straty Zmrdov na Ukrajine takisto cca 8:1, ale Putin má aspoň vetché alibi, že na väčšine frontu útočí).
Záver: Kurský oblúk bol pre Sovietov mäsomlynkom a fiaskom. Nebyť vylodenia na Sicílii, ktoré odtiahlo elitné tankové sily SS ďaleko od frontu, operácia Citadela by skončila prinajmenšom na južnej strane prielomom do ruských síl a katastrofou. S istotou by nebola pre Berlín takým triumfom aký čakali, no rozhodujúcou kartou bolo práve prevelenie esesmanov a ich kľúčových ťažkých tankov. V každom prípade sa znova potvrdila genetická porucha Rusov, že aj z jasnej výhody spravia autoholocaust.
6. Bitka, ktorá rok a štvrť nebola
Mäsomlynček je zvláštny terminus technicus, ktorý sa začal používať počas jednej bitke. Dokonca aj ľudia, ktorí majú trochu nadštandardný prehľad o WWII o jednej bitke príliš nevedia, hoci v dejinách military by mala byť zapísaná veľkými písmenami. Krvavočervenými písmenami. Bitka o Ržev. Bitka, ktorá nebola.
Keď sa bavíme o bitke pri Rževe, treba si uvedomiť, že sa vlastne jednalo dokonca o päť nasledujúcich zrážok v rovnakej oblasti odohrávajúcich sa od januára 1942 až do konca marca 1943. K bitke došlo po prvej výraznej porážke fašistov pri Moskve.
Ržev je dnes mestom veľkosti Trnavy v Tverskej oblasti, zhruba na polceste medzi Moskvou a lotyšskými hranicami. Po porážke Wehrmachtu na konci roka 1941 sa dostal ďaleko na západ a Stalin logicky nechcel držať nepriateľa blízko Moskvy. Červená armáda pod vedením notoricky známej dvojice generálov Žukov a Konev dostali za úlohu front stabilizovať. V tzv. operácii Ržev – Vjazma sa cieľ takmer podaril. V tejto fáze sa Sovietom dokonca podarilo mať straty nižšie ako Nemci, čo bolo v druhej svetovej vojne vzhľadom na zdegenerovanosť Červenej armády a chronicky neschopné vedenie vzácnosťou.
Karta sa obrátila v letných mesiacoch. Operácia Ržev – Syčjovka si vyžiadala tristotisíc duší, samozrejme veľká časť z toho boli mŕtvi. Sovietske sily boli zredukované na polovicu, pričom dosiahli len málo stanovených cieľov.
Nemci boli na tom lepšie. Stratili 40.000 mužov (niekde sa uvádza 70.000, pravdepodobne to budú celkové aj krátkodobé straty), teda okolo desať percent pôvodnej sily. Generáli Konev a Žukov sa teda nepreslávili.
Aby svoju neschopnosť potvrdili, nasledovala ďalšia fáza, druhý Ržev – Syčjevka resp. operácia Mars. Tá dokonca nesplnila jediný stanovený cieľ. Je faktom, že vďaka nej sa začiatkom jari 1943 nemohli uvoľniť dostatočné posily z Tverskej oblasti na kurský oblúk, v ranných fázach k Stalingradu. Ako vždy, Sovieti si našli ružovú farbu na zakrytie reality...
Celkovo si celá séria bitiek vyžiadala na ruskej strane celkové straty od 1.200.000 do 2.300.000 krasnoarmejcov, z toho až 400.000 boli mŕtvi. Prakticky každý druhý slúžiaci v tejto operácii tvoril nejakú formu strát, či už bol ranený, zabitý alebo zajatý.
Oslabená nemecká armáda uvádza 668.000 v stratách, z toho 162.000 mŕtvych. Aj tu tvorilo pomerné číslo takisto takmer polovicu, na rozdiel od Rusov tu bolo menej mŕtvych a viac ranených. Obrovské straty na živej sile si vyniesli medzi vojakmi a historikmi nielen terminus technicus Rževskaja mjasorubka, rževský mlynček na mäso, ale aj vytesnenie zúfalej bitky a dvojmiliónových strát zo sovietskej a ruskej histórie. Dokonca aj jedna z kníh, vďaka ktorej som na strednej škole spoznával WWII, sa tejto téme napriek pomerne podrobnému spracovaniu venuje len ako keby mimochodom, náznakovito.
Zhodnotenie: Na Západe neexistuje vojenská operácia s vyššími státisícmi mŕtvych alebo až dvomi miliónmi celkových strát, ktorú by vojenská história čo len čiastočne prehliadala. Hora mŕtvych o počte duší ako Bratislava je pre Západ mementom, ktoré sa nielenže nemohlo udiať, ale nemohlo sa zabudnúť. Rževský mlynček na mäso skončil pre Rusákov katastrofou a dvaja z troch kľúčových (neskorších) maršalov Sovietskeho zväzu tu fatálne zlyhali. Neúspech na Západe sa riešil poučením a odvolaním, nie damnatio memoriae. Toto sa mohlo stať výlučne v Rusku.
Pokračovanie nabudúce: Stalingrad ako triumf?, Bagration ako najväčšia porážka Nemecka, Varšava, skvelý tank T-34, ruská produkcia zbraní, ako Rusi neďakovali Západu, prípad SNP, Kauza Bandera, Krasnoarmejec ako hrdina.
Ak sa vám blog páčil, môžete mi tradične prispieť na kafé. O týždeň kopem mamuty a nosorožce, budem ju potrebovať vo zvýšenej miere.
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
No a zvláštna prosba na koniec. Vratko je týpek, s ktorým som sa zoznámil v Slavjansku. Na rozdiel odo mňa, ktorý organizujem skôr nešpecifickú pomoc pre rôzne brigády a humcentr v Slavjansku, on pomáha na poli opráv dronov pre konkrétnu brigádu v oblasti Pokrovska. Inžinierska jednotka 25. výsadkovej brigády na Pokrovštine robí zázrakmi s nosnou zložkou dnešnej vojny, s dronmi. Dron dokážete kúpiť za pár stoviek Eur, doslova v hodnote bicykla, ale môže stáť aj tisícky Eur.
No a teraz podstatná vec: inžinierska jednotka z dvadsaťpäťky dokáže za cenu doslova pár desiatok Eur opraviť poškodené drony v hodnote tisícok, ktoré havarovali alebo boli poškodené v misii. Tým pádom zariadenie za pár drobných vrátia naspäť na oblohu.
Vratkova zbierka je cielená na 4.000 Eur. Za tieto prostriedky do konca augusta dokáže jednotka opraviť desiatky dronov Mavic. Každý dron na oblohe značí menší ruský postup, každý oklieštený ruský postup značí menej evakuovaných Ukrajincov a menšie straty na strane ZSU. Bližšie info sa dozviete na tomto linku. Ak ste ochotní sponzorovať moje projekty na Donio, radšej presmerujte svoju snahu na Vratkov projekt. Ak sa výnimočne do zásielky nezabudnete podpísať (čo 90% z vás samozrejme zabudne), tak jednotka na drony napíše vaše meno (a čo môže byť pre vás väčším zadosťučinením ako byť si vedomý, že ruský Ork nosí v prdeli šrapnel s vašim pozdravom?). Ide o najefektívnejší spôsob ako pomáhať dronistom, takže nesklamme ich!
https://donio.sk/nechceme-kupovat-1-dron-opravime-ich-20-za-rovnaku-sumu
Vratko, ja a moji spoluinžinieri z Pokrovska vám ďakujeme!
