Info pre čitateľa: Napísaných mám zhruba 150 strán knihy Štvrtý Aljoša a cca 30 strán sequelu, kniha je súčasťou plánovanej trilógie.
Čítate intro a prvú kapitolu. Wordová verzia neprešla korekciou, za podnety, opravy a postrehy budem vďačný. Druhá kapitola bude možno do mesiaca, ak sa bude páčiť.
ŠTVRTÝ ALJOŠA
INTRO
Nad chrbátom Uralu sa zamračilo a znovu začal padať sneh.
Konstantin sa začal znepokojovať. Domov to mal desať kilometrov, čo ako zdatný bežkár mohol zvládnuť zhruba za hodinu. Jeho cesta však viedla cez husto zalesnený úsek plný čerstvého snehu z rána. Ak nenarazí na stopu iného bežkára alebo vyšliapaný chodník, do štvrtej doma nebude. Nepísané pravidlo vravelo, aby bol doma do tmy. Teda do štvrtej. A on stojí na nesprávnej strane údolia. A navyše sa zamračilo. Zlá kombinácia. Vložil si do úst zvyšok čokolády a oprel sa do palíc.
Vyrazil hneď poobede s partiou rovesníkov, päticou šiestakov až ôsmakov, čo bola tretina chlapcov jeho veku v dedine. Vystúpili svahmi do lesov a chvíľu sa guľovali, potom sa všetci obrátili a chceli sa vrátiť tou istou cestou domov. Kosťa však mal pionierskeho ducha, takže sa rozhodol a napriek varovaniam kamarátov zbehol ešte ďalších päť kilometrov do lesov. Tam sa rozprestierala opustená vojenská základňa z čias Sovietskeho zväzu, z obdobia dávno pred jeho uzretím sveta. Za Gorbačova sem dedinčania nesmeli, iba ak dostali od veliteľa základne bumášku. Potom sa vojaci stiahli a budovy začali postupne chátrať. Hoci zákaz vstupu stále platil, bumášky už nikto nevydával, a tak miestni civilisti začali odnášať, čo tu vojsko ponechalo. Po tridsiatich rokoch sa tu nachádzal chaos – zhrdzavené vraky vozidiel, železobetónové skelety bez elektrických rozvodov, zem stále nasýtená motorovými olejmi a náletové brezy vysoké po druhé poschodie. Armáda, pýcha Sovietskeho zväzu, nemala prostriedky ani na podstatnejšie základne ako túto, uprostred bohom opustených vrchov Uralu. Kosťa to tu ale miloval. Budilo to v ňom predstavivosť. Chcel sem v lete prísť stanovať – ak ho rodičia pustia.
Na nose mu pristala vločka. Prebudila ho zo zádumčivosti. Rýchlo začal premýšľať nad tým, ktorá cesta bude pre neho najrýchlejšia. Po stopách späť to bolo zo dve hodiny. To bude tma a teda problém. Krížom cez strž si skráti odhadom polhodinu, hoci to bude fuška. Rozhodol sa pre skratku.
Dnom údolia tiekol potok, pri odmäku dravý, v lete v ňom sotva bola voda. Teraz bola jeho hladina samozrejme zamrznutá a skrytá pod snehom. Spustil sa opatrne k nemu. Miestami tu rástli staré stromy, ale na prudkých miestach len mladina. Kosťa si všimol líščie stopy, no nevenoval im pozornosť. Prekročil zamrznutú hladinu, odopäl si bežky a začal šliapať do brehu. V údolí bolo samozrejme ešte väčšie šero ako tam hore, čo ho znepokojilo. Potom sa v diaľke ozvalo vlčie vytie, ale snažil sa ho ignorovať. Počul ho už tisíckrát, nebol mestský chlapec.
Kým vystúpil do polovice svahu, tiekli z neho cícerky potu, sotva lapal dych a svoj nápad preklínal. Nemal však na výber, a len čo sa vydýchal, znovu vykročil.
„Davaj Konstantin, davaj,“ šomral si sám pre seba. Potom v úžase zastal.
V horných častiach svahu sa nachádzala malá skalka. Kedysi sa časť brehu zosunula a medzi brezami a borovicami vznikla stena a neveľká terasa plná balvanov a krov. Kosťa si ju nikdy nevšimol a podľa neťažených stromov sa zdalo, že ani drevorubači. Vedel by si tu predstaviť zrub, dobre maskovaný, ťažko prístupný, práve pre neho. Teraz si však namiesto zrubu všimol niečo zvláštne. Vari tucet stromov stálo okýptených, polámaných, ako keby ich zasiahol blesk, alebo ako keby sa ich korunami prehnala lavína. Utrhnuté vrcholce ležali rozsypané po terase ako zápalky. Jednu z najväčších borovíc niečo vytrhlo z koreňov, hoci bola široká ako Kosťove plecia.
A potom to zbadal. Medzi kameňmi uprostred terasy ležal kusisko kovu. Mohol mať tri či štyri metre na dĺžku aj šírku a trčali z neho zväzky hrubých a farebných káblov. Z kovu sa ťahala reťaz; tá držala o kov pripevnené niečo, čo pripomínalo veľkú, pokrútenú chladničku. Ďalšie kusy plechov ležali okolo, v rozsekaných vetvách.
Kosťa prekvapene zapískal. „Čo sem spadla bomba?“ Otec mu kedysi rozprával, že sa také nehody stali. Potom si uvedomil, že nevidí kráter a že tá chladnička rozhodne nevyzerá ako bomba z obrázkov. Keďže to rozsekalo koruny stromov nad ním, tipol si, že to muselo vypadnúť z lietadla. Nachvíľu pustil z hlavy cestu domov.
Kus kovu bol vlastne hromadou kovových lamiel a nosníkov. Nikdy nevidel na vlastné oči kostru lietadla, ale domyslel si, že toto bude kus z nej. Okolo „chladničky“ sa roztopil sneh. Pamätal si, že keď niečo dopadne z vesmíru, rozžeraví sa to. Toto bude ten prípad. Možno to bude zvyšok nejakej družice, ktorá sa v atmosfére zahriala, dopadla do lesa a ako kov chladol, sneh sa roztopil.
Zbadal, že časť reťaze sa roztrhla. Nevedno prečo, vzal si dva z poškodených článkov a ešte krúžok tmavého kovu. Prekvapilo ho, aký bol ťažký a stále horúci. Otec mu spomínal, že na Urale sa ťažila platina a tá vraj bola strašne ťažká a ešte viac drahá. Možno to je kus platiny. Vložil si tie kusy kovu do bundy. Otec má poobednú smenu, ráno mu tie úlomky ukáže a uvidia. O pár kilogramov viac, musí ísť. Kým vyšiel nahor, zapotil sa o to viac, že ho hrial kov. Obul si bežky a tak rýchlo, ako vládal, uháňal domov. Prišiel za tmy.
Napokon vyšiel s dvomi fackami a mama mu do Vianoc zakázala bežky. Jeho kamaráti už boli dobrú hodinu a pol doma, strachovala sa. Mokré veci uložil ku kachliam, bežky mu mama znárodnila, kabát zavesil v komore. Oká reťaze aj kus platiny odložil hore na policu, ráno ich ukáže otcovi. Rýchlo sa osprchoval vo vlažnej vode, no výlet ho unavil a sprcha neosviežila. Cítil sa vyčerpane. Bolelo ho brucho, no akosi zvláštne. Ešte aj hlava ho začala pobolievať ako pri horúčke. Bol hladný ako vlk, no v kuchyni sa nemohol do rána ukázať.
Sestra Varvara mu priniesla kus chleba s lekvárom a šálku čaju. Chlieb akosi s ťažkosťou zjedol a zapil čajom, no mal pocit, ako keby zjedol betón. Nebolo ani šesť hodín, ale nútilo ho to k spánku. Točil sa mu svet. Obracal sa žalúdok. Varvaru poprosil o pohár vody, no smäd ním nezahnal. Sestra ho nechala tak.
O ôsmej matka a obe sestry zasadli k večeri. Trestanca nechali samotného. O hodinu neskôr mama skontrolovala svojho syna. To už ľutovala, že na neho zvýšila hlas.
*****
Tisícosemsto kilometrov juhozápadne sa v tom čase v luxusne zariadenej pracovni stretli dvaja muži. Jeden bol starší a nižší, oblečený v drahom obleku. Hosť bol oveľa mladší, o dve hlavy vyšší. Vyžarovala z neho sila, no i tak sa mu na tomto mieste a v prítomnosti staršieho muža nedýchalo voľne.
„Tak ako, Jurij Michajlovič?“ prehovoril starší muž namiesto pozdravu, ani sa neunúval zodvihnúť hlavu namiesto pozdravu. „Situácia sa objasnila?“
Vysoký muž v uniforme prikývol. „Trosky sme pozberali, pán prezident. Všetko podstatné je už vo vrtuľníkoch a smeruje to do Permu. Nepodstatné zvyšky sme naložili do ZIL-ov a tiež ich tam odvezieme. Do rána bude všetko v bezpečí.“
„Si si istý, že vám nič neuniklo?“
Dôstojníkovi vyschlo v ústach. „Som, pán prezident. Vlastne... chýba nám jedno telo. Kopilot, poručík Abdulbekov, sa asi stratil pod ľadom.“
„Posádka ma nezaujíma,“ prerušil ho prezident. „Zaujíma ma iba náklad.“
„Vyzerá to, že je kompletný, ale...“ zarazil sa dôstojník, „budeme to ale vedieť, až keď dáme všetky trosky dohromady. Malo by to byť všetko kompletné, len je to viac nepoužiteľné, pán prezident. Šesť kusov, presnejšie.“
Plešatý muž za stolom konečne zodvihol oči od dokumentu. „Takže so stopercentnou pravdepodobnosťou mi to povedať nevieš, Jurij?“
Dôstojník, ktorého sila a výcvik mu umožňovali, aby toho trpaslíka pred sebou roztrhol v rukách, zaťal pery. „Stopercentne to budem vedieť, až keď to experti na základni v Perme roztriedia. A to bude až zajtra večer, pane. Musia k tomu prísť samotní konštruktéri, a to bude chvíľu trvať.“
„Ach tak,“ povzdychol si muž za stolom. „Potrebuješ čas. Pozri Jurij, chcem to vedieť presne. Nemám zbytočný čas. Poviem ti, čo urobíš. Vezmeš si armádny špeciál, hneď teraz vyrazíš do Permu a najneskôr zajtra na obed mi podáš presné hlásenie. Obed moskovského času, rozumieš?“ Dôstojník poslušne prikývol. „Chcem vedieť, či stratený náklad je alebo nie je kompletný. Je mi jasné, že sme ho pri tej skurvenej nehode odpísali, ale jeho zničenie nie je ani zďaleka takou hrozbou, ako keby sa kus z neho dostal do rúk verejnosti alebo – bože nedopusti – za hranice. Ak sa o náklade toho Antonova dostane von čo i len zmienka, budem veľmi, ale veľmi nespokojný. Rozumieš, major Čerebjakov?“
Dôstojník sa ešte viac vypol a prikývol. Slovné spojenie „budem veľmi nespokojný“ bola trblietka, eufemizmus skrývajúci vážnu hrozbu. Znamenala potenciálny koniec majorovej kariéry, ale možnože aj jeho života. Prezidentove korene siahali do KGB – a ako bolo známe, v KGB neexistovala evolúcia. To, čo zaviedla pred sto rokmi ČEKA, rovnako úspešne používala OGPU, NKVD, KGB, ba aj dnešná FSB. Názvy sa mohli meniť, metódy nie.
„Rozumiem, pán prezident!“
„Na obed tunajšieho času, Jurij Michajlovič,“ povedal plešatý muž za stolom a sklonil sa k akémusi dokumentu. Značilo to, že dialóg skončil. Hosť v pracovni prestal existovať, zostala iba jeho úloha. Major zasalutoval, predpisovo sa zvrtol na päte a vypochodoval von z miestnosti. Až keď sa za ním zabuchli dvere, až potom sa mu srdce upokojilo. Cestou na kremeľské nádvorie u vŕtalo hlavou, čo za noc ho dnes čaká. Nespal vyše 24 hodín – odkedy sa nákladný Antonov záhadne rozpadol vo vzduchu – a odhadoval, že zhruba toľko ešte nebude. Aj tak bol ale rád, že z prezidentovej kancelárie vypadol. V kasárňach kdesi na predhorí Uralu, v protiradiačných overaloch a s desiatou kávou v žalúdku, uprostred rádioaktívneho šrotu bude pokojnejší ako v luxusnej, vykúrenej pracovni za jeho chrbtom.
Jeho šofér trpezlivo čakal. „Kubinka!“ prikázal stroho a GAZ vyrazil do zasnežených moskovských ulíc. V rastúcej chumelici zamieril na západ a o pol hodinu presadal do lietadla. To zamierilo na severovýchod k Uralu. Smerom km mladému chlapcovi, ktorý potreboval lekársku pomoc.
