Venované Vitalijovi. Všetko naj k narodeninám a vďaka za preklad.
Bláznivá diskotéková hudba sa striedala s clivými chórami armádnych súborov; infantilné texty plné lásky nasledovali po skladbách s vojnovou a vlasteneckou tematikou. Vodka tiekla potokom, stoly boli plné dovozových špecialít a výzdoba bola rovnako gýčovitá, ako bola zároveň drahá. Všade sa to ligotalo, prevládala kombinácia zlatej a červenej farby a takmer neexistoval kúsok steny, ktorá by nebola pokrytá nejakou lesklou alebo svietiacou drobnosťou. Tri desiatky ľudí boli oblečené prevažne nevkusne, no bez výnimky draho. Každá žena, no i mnohí muži a deti boli ovešané zlatom. Vraví sa, že decentná žena na sebe nemá mať viac ako tri kusy šperkov. Tu zastupovala každá z matrón vari tucet takých žien. Čím viac kilogramov nadváhy, tým hrubšia vrstva make-upu a ťažšie a početnejšie šperky. Šperky a šminky majú dokrášľovať, tuto iba zakrývali nevkus a gýč.
A práve stelesnenie nevkusu a gýču bola zároveň hostiteľka. Maria Nikolajevna Orlova, päťdesiatštyriročná podnikateľka kdesi z Uralu, no takmer tri dekády žijúca v českej metropole, si pozvala široký okruh kamarátov, známych a príbuzných na oslavu Nového roka. Pravoslávni veriaci síce oslavujú o vyše týždeň neskôr, no pani Maria si zmyslela, že jej pražský okruh bude oslavovať podľa západného kalendára, a s rodinou v Rusku bude oslavovať neskôr. Na prezentácii seba samej nešetrila – zarezervovala si celú reštauráciu, ktorú jej odporučil známy, deň pred Silvestrom jej tam urobili celú výzdobu čo najviac po vzore ruského vidieka, a aby toho nebolo málo, strohé biele steny pokryla replikami ortodoxných ikon, byzantské pravoslávne kríže s tromi ramenami viseli na dverách aj falošných oknách v podobe zrkadiel. Rozsiahla ruská vlajka a ruská orlica (vyšívaná ručne za mastný príplatok) dominovali stene nad hostiteľkou. Pani Maria nešetrila, pani Maria chcela ohurovať. Majiteľ ju pri prvom stretnutí odhadol ako Novorusku, trochu pejoratívny pojem označujúci podnikateľskú elitu z bývalého Sovietskeho zväzu bez výnimky, ktorá nedostatok vkusu, prirodzenej skromnosti, miery a často aj inteligencie nahrádzala prebytkom peňazí, drzosti, arogantnosti a absenciou chrbtovej kosti. Vravelo sa, že Novorus sa poteší nohaviciam v butiku dvakrát – najprv keď mu perfektne sadnú, druhýkrát, keď zistí, že za ne zaplatí o tisíc dolárov viac ako sused. A presne toto videl majiteľ reštaurácie v očiach vypasenej, nevkusne, no draho oblečenej potenciálnej zákazníčke. Viac zo žartu ako vážne stanovil len prenájom objektu na desaťtisíc Eur – desaťnásobok bežnej ceny, ktorú pýtal na Nový rok v iné roky. Na jeho úžas ženská okamžite súhlasila a bez mihnutia oka prešla na ďalšie organizačné veci. Namiesto tridsať Eur za menu šesťdesiat, dvojnásobne drahé šampanské, akurát rôzne delikatesy a vodku si chcela zákazníčka priviezť svoju – na tom trvala. Pán Havlík bez námietok súhlasil – nekresťanská marža za všetko ostatné mu pokryla celomesačné náklady za nájom, energie aj ostatnú réžiu. Od druhého januára pracuje len na seba. Boh žehnaj Novorusov, kiež by mali Nový rok každý mesiac!
Koncom decembra priviezol jej zástupca dodávku plnú ruských sušených rýb, syrov, ktoré sa v bežných obchodoch kúpiť nedali, pečivo a samozrejme nekonečné zásoby vodky. Ešte v ten deň nabehla štvorica mladých mužov a žien, ktorí boli zodpovední za výzdobu. Pán Havlík pri pohľade na nekonečný, gýčovitý grc takmer oľutoval svoje rozhodnutie, no nakoniec sa mu pred očami zjavila vyššia štvorciferná suma, ktorá mu zostane po odpočítaní všetkých nákladov vrátane extra brigádnikov, a nechal to tak. Aj keby mal potom celú reštauráciu vymaľovať, ostane mu strašná raketa.
Na Silvestra sa začali hostia pomaly zberať. Praha, ako veľa hlavných miest, bola cez veľké sviatky vyľudnená, takže v okolí reštaurácie sa výnimočne našla spústa voľných parkovacích miest. Tie sa od obeda začali zapĺňať luxusnými autami, niektoré s diplomatickými značkami. V reštaurácii sa čoskoro vznášala ťažká aróma drahých parfumov a kolínskych. „Daj bože, aby nikto neškrtol zapaľovačom,“ povedal v kuchyni pán Havlík. „Zhoria tam ako v krematóriu.“
Majiteľka donekonečna zahŕňaná komplimentmi, ako skvele vyzerá (neúprimne) a ako drahá musela byť výbava a výzdoba (úprimne), sa roztápala blahom. Už x-tý krát v ten deň ako keby medzi riadkami spomenula, že len výzdoba ju stála vyše dvadsaťtisíc Eur a jedlo s pitím ešte viac. Nemala úplne pravdu, výzdobu aj časť pohostenia jej v skutočnosti hradil obchodný partner, ktorý nechtiac pokazil istý obchod, ktorý potom v rámci mimosúdneho vyrovnania navrhol kompenzovať vo veľkom štýle práve takto. Pani Maria si mohla vybrať trápne peniaze alebo pompéznu vlasteneckú oslavu, ktorou zatieni ostatných známych – samozrejme, že si vybrala zatienenie.
A teraz si to užívala. Nekonečné komplimenty, medziriadkové chvastanie sa, koľko zarobila na konzultantských službách a obchode, koho významného spoznala a kto si od nej posledný rok pýtal služby či kupoval tovar. Konzultantské služby boli eufemistickým označením prania špinavých peňazí (gross príjmu Marie Nikolajevny), tovar boli väčšinou drobné strojárske a chemické položky dovážané napriek protiruským sankciám prostredníctvom bieloruských a moldavských pseudofiriem. Hostiteľka mala – podobne ako mnoho podobných Novorusov – otvorené dvere na miestnej ambasáde, kde si tykala s pár ľuďmi na dobrých pozíciách (inak agentami FSB). Pani Maria to o nich vedela, oni vedeli, že to ona vie, a tak si len vymieňali kšeftíky a službičky. Mnoho tu prítomných hostí spoznala práve takto. Mnohým pomohla. Mnohí pomohli jej. A dnes sa chcela pred nimi extra vytiahnuť. Preto tie náklady na obyčajný novoročný večierok, preto tá protislužba od onoho veriteľa namiesto hotovosti. Ďalší rok musí jej meno žiariť.
„Máš to tu naozaj skvelé,“ povedal jej v rastúcom hluku jeden z priateľov. Bol to jej rovesník, vychudnutý a nízky muž s veľkou, plešatou hlavou. Bol to jeden z jej bývalých milencov zo študentských čias, dnes už len obchodný partner. Rodený Bielorus, Vladimir bol jedným z článkov komplexného reťazca firiem, fiktívnych firiem a fyzických osôb, vďaka ktorým sa dalo prepašovať von či do Ruska napriek sankciám čokoľvek. Každý z medzičlánkov si zinkasoval svoj podiel, ktorý zväčša nebol veľký, no ak človek sekal dobrotu a mal odvahu zariskovať, provízia často nerástla časov aj o dve cifry. Vladimir bol niekde v polovici rebríčka, a vytrvalo sa snažil postúpiť. Jeho bývalá milenka, ktorá dnes vážila dvojnásobok jeho vlastnej hmotnosti, mu to umožňovala. Väčšinu hostí poznal, no nové konexie sa mu vždy zídu. Za borščom, slaničkami a nekonečnými prípitkami videl státisíce Eur.
„Snažila som sa,“ odvetila pani Maria. „Ale bolo na to málo času. To nemehlo Vitalij Zjubrov tú výzdobu posral. Vravela som mu, nech na to nešetrí,“ zatvárila sa kyslo. Ktosi v bujarom dave zahlásil, že do polnoci chýba päť minút.
„To je ten chuj zo Samary, čo ti pokazil ten obchod s pneumatikami?“
„Ten,“ prikývla. „Celý júl aj august sľuboval, že ten obchod vyjde, už-už to bude. Bolo z toho hovno. Ale peniaze vrátil skoro všetky. Zvyšok mi doplatil ako službu – má firmu na výzdobu a dovoz ruských výrobkov. Všetko toto,“ rozhodila rukami po stenách, „je v rámci vyrovnania dlhu. Ale nezdá sa mi to dosť.“
„Je to skvelé, Marina,“ ubezpečoval ju plešatec. „Garantujem ti, že to bude najlepšia akcia, ktorú tu všetci zažijeme tento rok.“
Žena viditeľne pookriala. Výzdoba v skutočnosti aj na jej nevkus bola trošičku príliš prehnaná, hlavne tie portréty prezidenta aj s podpisom nad jej miestom hneď vedľa vlajky a orlice, no autogram bol údajne autentický – a ona to mnohokrát zdôraznila – takže nakoniec bola s mierou vyrovnania dlhu nadmieru spokojná.
Júlia, jej nádherná neter, im obom priniesla poháre na šampanské. Robila na ambasáde, spávala s dôstojníkom FSB (o tom vedel každý) a robila tiež marketing a modeling (tam už boli informácie a úspechy slabšie), takže dnes tu bola hviezdou.
„O chvíľu je polnoc,“ usmiala sa krásnym úsmevom, „pripravte si poháre.“
„Vďaka, Júlia,“ kývla jej teta. Dievča odcupitalo k ďalšiemu hlúčiku hostí.
„Podobá sa na teba,“ skonštatoval plešatý muž. Trochu zavádzal – podobala sa na ňu, keď mala o tridsať rokov, dve deti a šesťdesiat kilogramov menej. Pani Maria si však komplimenty vedela vychutnať, hoci neboli úplne úprimné.
„Je nádherná,“ prikývla hostiteľka. „Minulý týždeň s ňou robila rozhovor RT. A predtým fotila v Moskve kolekciu ženských uniform. Dokonca má byť tvárou akejsi benefičnej kolekcie – ale už si nepamätám akej. Poviem ti, Vladimir, Júlia bude mať ďalší rok skutočne šťastný a úspešný,“ povzdychla si.
„Minúta!“ zakričal ktosi. Nálada rástla, hlavy rodín brali do rúk fľaše vychladeného šampanského, deti sa zhromaždili okolo stolov. Fajčiari vonku rýchlo dofajčievali.
„A čo ty, Maria?“ snažil sa využiť poslednú minútu bývalý milenec. „Aký budeš mať nový rok?“
Dúfajme, že lepší. Tento rok nebol zlý, len mohol byť lepší. Ale vieš čo, Voloďa,“ ukončila debatu a vykročila k davu, „teraz kašlime nato a poďme k ostatným. Vezmi si pohár, nech to nezmeškáme.“
Zhluk rôzne pripitých ľudí hlasne odpočítaval posledné sekundy.
„ ... tri, dva, jeden!“ zátky šampanského strelili do vzduchu a zavládol ošiaľ. Vonku sa spustili explózie pyrotechniky a farebné záblesky osvetľovali interiér.
„Šťastný nový rok!“ nieslo sa z desiatok hrdiel. Poháre štrngali, ozývali sa gratulácie a priania. Deti jasali, dospelí si pripíjali.
Sotvakto si všimol v žiare mimoriadne krásneho ohňostroja vonku na ulici, že do reštaurácie vstúpila štvorica mužov. Boli oblečený v hrubých páperových vetrovkách, na hlavách mali lyžiarske čiapky, na nosoch okuliare, brady mali v čase vstupu kryté šálmi a vyššími goliermi. Náhodný okoloidúci by im nevenoval najmenšiu pozornosť. Každý prišiel pred fasádu reštaurácie presne pol minúty po polnoci z inej strany ulice, každý prišiel v inú dobu pred polnocou z inej strany mesta. Okrem toho, že sa naraz a naoko náhodne stretli pred reštauráciou a spoločne vstúpili dnu, mali spoločnú ešte jednu vec.
Všetci štyria vytiahli spod búnd automatické zbrane s tlmičmi a začali systematicky páliť do štyroch tuctov oslavujúcich.
Nakope nahustenú partiu tiel začali trhať stovky deväťmilimetrových nábojov. Muži i ženy znenazdajky začali padať jeden na druhého. Lebky, údy, vnútornosti boli drvené dopadmi projektilov; neraz náboj vletel do tela jedného z hostí, vyletel opačným koncom a následne ešte poradil osobu za ním. Pani Maria krvácala zo svojho tlstého tela vari z desiatich rán, Vladimir padol s dvojnásobným priestrelom lebky na začiatku masakry. Krásna neter Júlia sa plazila s prestrelenými nohami a poraneným bruchom po dlažbe, no na chrbát jej dopadol mŕtvy známy a priklincoval ju k zemi. Reštauráciou sa ozýval bolestivý rev a jeden z čašníkov, ktorý v zadnej miestnosti napriek hluku rozoznal, že to nie sú zvuky šťastia a rozpustilosti, vyzrel von. Okamžite ho sklátila guľka do tváre. Vlajka, vyšitá orlica aj prezidentov vlastnoručný autogram boli deravé a zastriekané krvou.
Od začiatku streľby neuplynula ani minúta. Každý zo štvorice útočníkov prebil štyrikrát. Všetci zúčastnení hostia ležali na zemi, väčšia časť na jednej kope. Polovica bola mŕtva s mnohopočetnými zraneniami; druhá polovica mala vážne až kritické zranenia. Iba sem-tam sa niekto hýbal alebo nariekal.
Útočníci na seba pozreli. Jeden z nich vytiahol piaty zásobník a podišiel k najväčšej kope. Zvyšní traja taktiež prebili, no začali dorážať ostatné klbká tiel. So samopalmi prenastavenými na sólo streľbu mierili na lebky. Muž, ktorý ležal na Júlii, sa naposledy mykol, keď mu projektil vošiel zátylkom a vyšiel okom; Júliu postriekala krv a chuchvalce mozgu. Útočník zdrapil mŕtvolu za drahé sako a odtiahol ju z modelky.
„Zdochní, ty merzota meskalska prešelepkuvata!“ zaškeril sa na ňu a zamieril na ňu hlaveň. Ozval sa výstrel a cez zakrvavenú tvár prebehol náboj. Pre mladú ženu svet náhle sčernal.
Od vstupu do miestnosti ubehli dve minúty. Rozžeravené hlavne automatov prestali štekať. Dvaja z mužov tasili ešte pištole a dorazili ešte niekoľko zranených, z toho dve deti. Ďalší schladil svoju hlaveň fľašou nedopitej Coca-Coly. Vonku zúril naďalej ohňostroj.
„Hotovo?“ prehovoril jeden z nich.
„Ideme,“ prikývol ten, čo kosil plnou dávkou najväčší zhluk ranených. Zbrane zmizli späť pod bundami. Tri minúty po polnoci štvorica mužov zmizla na ulici. Každý namieril iným smerom. Na ulici boli stovky, ba tisíce ľudí, no nikto si ich nevšimol. Nikto si nevšimol ani piateho muža, ktorý pár minút nato zmizol z námestia zasa iným smerom. Práve on o polnoci spustil mimoriadne krásny a bohatý ohňostroj, vďaka ktorému všetky hlavy na ulici smerovali vysoko nad strechy. Nikoho nenapadlo dívať sa do okien nejakej reštaurácie. O to menej by sebelepší sluch zachytil tlmičmi stíšenú dvojminútovú paľbu samopalov.
Len kolegovia zastreleného čašníka sa po počiatočnej hrôze spamätali a zavolali políciu a záchranku. Do prvej z miestnosti sa ani neodvážili pozrieť. Polícia dostala prvé hlásenie dve minúty šesť sekúnd po polnoci; skončilo štyri minúty a štyri sekundy po polnoci. Sanitka bola privolaná z iného telefónu prakticky v rovnakom čase. Policajt, ktorý sa predieral autom pomedzi nevšímavých a podgurážených ľudí, bol k hláseniu skeptický. Nato, aby vôbec dorazil k dverám reštaurácie, musel pustiť maják. Vyšiel von z auta, nasadil si čiapku a vošiel do reštaurácie. Palubná kamera ukazovala neskôr na zázname deväť minút aj dve sekundy po polnoci. Deväť minút a sedem sekúnd policajt kľačal v špinavom snehu a vyvrátil svoju večeru – na zjavné prekvapenie kolegu a pobavenie oslavujúcich okolostojacich.
Desať minút nato tam bola sanitka, v tesnom závese s privolanými posilami. Pol hodinu po štarte nového roka už bol okolo reštaurácie priestor. Až na chudáka zvedavého čašníka boli všetci zamestnanci vrátane majiteľa a jeho ženy v bezpečí, hoci viacerí utrpeli šok a lekár im musel dať sedatíva. To sa už zistilo, že spomedzi obetí streľby sú tri osoby stále nažive – tlstý muž s viacerými ranami v hrudi, mladá žena s trojicou rán v dolných partiách a priestrelom lebky, a asi desaťročný chlapec, ktorý mal lebku deravú skrz-naskrz, no zázrakom prežil.
Hodinu po polnoci bola ulica zablokovaná, oslavujúci dav vytlačený von a miestni obyvatelia vracajúci sa z iných častí mesta mali skrátka smolu. Dorazili špeciálne policajné jednotky, z celej Prahy boli stiahnutí policajti a sanitky odviezli trojicu zranených do nemocnice. Tlstý muž umrel počas prevozu, chlapec ihneď po začiatku operácie. Mladej žene zašili tvár a nohy, dlhšie to chirurgom trvalo s prestrelenou maternicou, močovým mechúrom a rozdrveným stavcom. Hoci jej útočník strelil do hlavy, na jej šťastie jej vnikla guľka napravo od nosa a vyšla ľavým lícom von. Stratila veľa krvi a s istotou bude zohavená, horšie však bolo, že pri operácii stavca ochrnula. Teraz o tom nevedela, bola totiž v umelom spánku.
Prvé správy o masakre sa zjavili na sociálnych sieťach ešte pred jednou hodinou. Štáb Českej televízie sa zjavil pred pol druhou. O druhej už boli na mieste desiatky kamier. Presne o tretej hodine stredoeurópskeho času sa v ruskej RT zjavila prvá reportáž o zmasakrovaní „približne štyridsiatich ľudí ruskej národnosti“ neznámymi teroristami v Prahe.
Čo sa už v RT nezjavilo, bol posledný výdych mladého chlapca v dedinke na predhorí Uralu. V tú istú hodinu.
