Dnes uvediem, prečo je vlastne taká dôležitá a čo slovenskej paleontológii priniesla.
Keďže pripravujem výstavu na ZŠ Brezová a potrebujem sa rozkresliť, pokúsil som sa urobiť niekoľko perokresieb. 90% času mi zabralo parožie Eucladocera, takže som ho prekresľoval opakovane.
Snáď sa mojim pokusom nebudete príliš smiať. Za pripomienky budem vďačný.
1. Pliocénny juh
Ako som spomínal, oblasť južného Slovenska bola svojho času planinou plnou močiarov a lesov, striedajúcich suchšie stepi. Na severe sa rysovali zárodky pohorí ako Tríbeč, z ktorých stekali rieky a bystriny. Krajina sa vrásnila, preto napríklad riečne usadeniny, ktoré odkrývame v Novej Vieske, sa usadzovali niekde v nížine. Dnes je lokalita dominantným kopcom nad dedinou, ktorému sa logicky toky vyhýbajú. Práve vďaka zodvihnutiu usadenín v poslednom poldruha milióne rokov sa kosti a zuby dostali na svetlo sveta – novšie usadeniny, napríklad spraše doby ľadovej – sa splavili nadol do údolia a hlbšie vrstvy pliocénnych pieskov sa predrali tesne pod povrch. Ak by ste niekde v dedinách naokolo kopali dostatočne hlboko, pravdepodobne vždy by ste sa prekopali do vrstvy obsahujúcej pliocénne zuby mastodontov a nosorožcov. Je však rozdiel kopať štyri metre ako v pieskovni nad Vieskou alebo sa prekopávať desiatkami metrov blata niekde okolo Parížskych močiarov.
Iróniou osudu je to, že hoci nálezy sú pomerne mladé – 2,6 milióna rokov vážne nie je z pohľadu paleontológie nič iné ako inkubátor – kamene, ktoré ich skrývajú, sú často stokrát staršie. Ak sa niekde okolo Zobora uvoľnil kus skaly z doby dinosaurov či dokonca staršej, a riava ho splavila v oblasti Nitry do rieky, trebárs Paleonitry alebo Paleožitavy, transportom sa premiešal s mladšími horninami a ešte mladšími kosťami a drevom. A tak zuby mastodonta sa krčia pri šutroch starých trebárs dvesto miliónov rokov.
Neregulované rieky sa samozrejme vlnili ako hady. V jeden rok sa voda valila týmto korytom, aby na druhý rok sa po povodni predral stepou a posunul sa o celé stovky metrov. Je len predsudkom našej doby a nášho geografického priestoru, že pod pojmom rieka si predstavujeme nejaké kompaktné koryto. V skutočnosti sa až donedávna taká Nitra rozkladala vo forme rozsiahleho močiara doďaleka a v počas povodní alebo odmäku mohla mať zavodnená oblasť možno až kilometer šírky. Riava teda bola schopná vyčistiť stovky kilometrov štvorcových povodia od zdochlín a dreva. Obrie povodne, ako napríklad v povodí Dunaja a Mohanu v 14. storočí, museli odniesť milióny živočíchov do mora. Zarastené brehy a dokonca aj dná tokov brzdili tony rozkladajúceho mäsa. Ak sa zviera utopilo niekde na predhorí Tríbeču, s vysokou pravdepodobnosťou ho odnieslo do veľkej rieky a jeho telo zožrali ryby a raky. Pre náš bolo takéto telo stratené. Ale často sa stalo, že búrka zaplavila breh rieky, kde ležal kus rozloženého tela. Kosti alebo zuby, teda odolné časti zvieraťa, sa uložili v pokojnejšej vode, trebárs hlbočine alebo meandri, spolu s kameňmi. Ak mala kosť „šťastie,“ prikryli ju ďalšie sedimenty a postupne fosilizovala. Istú dobu sa vrstvy prekrývali ďalšími a ďalšími nánosmi, až sa stratila v hĺbke. Po viac ako poltreťa milióne rokov sa bývalé dno rieky postupne dvíhalo, novšie vrstvy piesku a hliny odniesol vietor a voda...no a v istom okamihu sme sa my, nenažraní paleontológovia, prekopali po úbohé zvyšky zvierat.
Ako vyzerala taká planina v pliocéne? Dala by sa prirovnať dnešnému Stredomoriu. Ako som uviedol v minulom blogu, počasie bolo prevažne teplé, ako napríklad v Taliansku. Step a mozaiky lesa umožňovali – ako popíšem neskôr – prežitie viacerých podobných druhov na jednom mieste, pretože tie sa špecializovali na trochu iný typ potravy. Keďže suché a daždivé periódy sa striedali, kopytníky a chobotnatce pravdepodobne migrovali, hoci nie tak ako ich potomkovia počas doby ľadovej. Tie nemali k dispozícii toľko potravy a takú pestrosť, takže museli striedať svoje pastviská vzdialené asi až tisícky kilometrov. V tomto období sa mastodonty a praveké kone hýbali možno po celom južnom Slovensku; tipujem, že prechodu veľkých riek sa skôr vyhýbali, čo sa nedá povedať o soboch na severe alebo pakoňoch niekde vo východnej Afrike. Tu na tom neboli závislé, keď nebolo paše na jednom mieste, určite bola neďaleko, možno len deň či dva pochodu proti rieke.
Dostatok potravy značil veľké druhy. Pliocén nie je obdobím, kedy by vtedajšia fauna bola zásadne odlišná od dnešnej (ale rozhodne bola od dnešnej európskej). Flóra sa prakticky odvtedy nezmenila, prinajmenšom dreviny by sme našli takmer zhodné. Na tráve, bylinách a vetvách stromov sa pásli predkovia dnešných druhov, ktoré často citeľne presahovali dnešné druhy. Človek patrí v strednej Európe k najväčším druhom cicavcov – vtedy by tu mal pocit zakrpatenosti. Aj keď je pravdou, že za čias dinosaurov by si paleoVieskové druhy pripadali podobne, najväčšie vtedajšie mastodonty sa na veľké dinosaury nechytali ani zďaleka. A veľká korisť značila veľké mäsožravce. Kdeže naše medvede! Priemerný hejslovenský poľovník sťažujúci sa na premnoženosť medveďov (rozumej: brúsiaci si zuby na trofej) by asi v močiaroch a stepiach okolo Dunaja vtedy nemal dlhého trvania...
Ale aspoň hypoteticky: na čom by pliocénny Huliak mohol slintať, pokiaľ by ho buď niečo nezožralo, alebo by ho nevysmiali podstatne inteligentnejšie praveké opice?
2. Párnokopytníky
Začnime tým, čo je pre nás dnes na Slovensku z pohľadu poľovačiek najčastejšie – párnokopytníkmi. Ak by sme zrátali masu ulovenej zvere, takmer limitne by sme sa blížili k sto percentám. Jelene, srny, diviaky, prednedávnom introdukované daniele a muflóny, občas dokonca aj výradový zubor, to všetko patrí do tejto skupiny. U nás prakticky nemáme divé nepárnokopytníky, hoci niekde v Ázii, Afrike a Južnej Amerike sú pomerne bežnou zložkou fauny. Párnokopytníky na rozdiel od niektorých iných skupín prehistorických cicavcov „vydělali“ na suchšej a chladnejšej klíme, ktorá pohltila kontinenty v období predchádzajúcom pliocénu, miocéne. Kým niektoré skupiny vyhynuli alebo sa presunuli na okraj zániku, párnokopytníkom umožnili ratice a väčšinou aj dlhé nohy rýchle presuny krajinou alebo bleskový útek pred predátormi. Zmena chrupu im zasa dovolila požieranie pomerne suchých a tvrdých travín, ktoré lepšie prežívali v suchšom prostredí.
V pliocéne Slovenska žili tri hlavné skupiny párnokopytníkov – jelene, tury (patriace k prežúvavcom) a svine. Je dosť možné, že niekedy v budúcnosti sa nájdu na Slovensku aj pozostatky iných dvoch čeľadí, tiav a hrochov, ale v tomto blogu dám priestor výlučne tým druhom, ktoré sa našli v Novej Vieske a blízkom Strekove.
Poďme najprv k sviniam. Z oboch lokalít sú známe nálezy druhu Sus strozzi. Do rodu Sus patrí aj dnešný diviak a domáce prasa. Sus strozzi a diviak (Sus scrofa) majú zaujímavé osudy. Kým európske diviaky majú predkov v juhovýchodnej Ázii, odkiaľ primigrovali k nám do strednej Európy niekedy pred jedným miliónom rokov, počas doby ľadovej. Sus strozzi vytlačil a ten podľa všetkého skončil práve v juhovýchodnej Ázii, kde sa z neho vyvinul tamojší druh Sus verucossus, jávska sviňka. Strozzi bol takým pekným diviakom, citeľne väčším ako dnešný druh, a asi aj o dosť nebezpečnejším (ja som sa už na strome pred diviakom húpal, je to zaujímavý pocit; Strozzko by ma asi dal dolu). Štvrťtonový kanec musel byť úctyhodným súperom aj mohutné šelmy pliocénu, ostatne, nálezy „klov,“ dlhých očných zubov, v Strekove aj Vieske budia rešpekt. Črieda diviakov asi nebola ľahkou korisťou...
Sus strozzi museli miestne podmienky milovať. V krajine rástli duby, buky, rôzne byliny s hľuzami, ako každá sviňa sa často priživili na živočíšnej potrave, napríklad na drobných cicavcoch, plazoch alebo hmyze. Pravdepodobne nepohrdli ani zdochlinami.
Poďme od megaprasiec k jeleňom. Tu to bolo pestrejšie a z Viesky (ale nie Strekova) sú známe až tri rôzne rody a druhy. Je pravdou, že početne hojným typom nálezov sú parohy, ale v drvivej väčšine sú dosť fragmentárne, často len párcentimetrové.
Prvým miestnym rodom bol Croizetoceros. Ak by som ho prirovnal k dnešnému stredoeurópskemu druhu, najlepším príkladom by bol daniel škvrnitý. Zhruba metrové zviera malo pomerne chabé parohy, ktoré ako keby sa odmietali normálne vetviť. Croizetoceros musel byť veľmi hojným a iste bol veľmi častou korisťou šeliem.
Druhým rodom bol Metacervoceros. Od prvého nebol až tak odlišný a takisto mal nudné parohy. Od Croizetocera bol len o trošku väčším. Takisto bol častou korisťou.
Ak by sa jednalo len o tieto dva rody jeleňovitých, bola by to strašná nuda. Našťastie tu máme prvého šampióna starej Novej Viesky – rod Eucladoceros.
Prvé dva príklady sa vo svojej veľkosti ani vo veľkosti parohov nepredháňali. Zato Eucladoceros ako keby chcel hanbu zo svojej čeľade zmyť. Predstavte si najväčšieho dnešného príslušníka jeleňovitých – losa – a nasaďte mu na hlavu namiesto lopát všetky parohy, ktoré u Huliaka nájdete – naraz! To bol Eucladoceros. Toto zviera vážne vyzeralo, ako keby si uhlo trošku rastových hormónov na parožie. Mimochodom, dôvod, prečo s týmto blogom meškám, je práve jeho bujará okrasa. Aby som ho nafotil, musel som ho trikrát prekreslovať (nenávidím tento druh). Vo Vieske sa našlo niekoľko kostí aj parohov, ale žiaľ nie celé parožie. V toku pravekej rieky sa asi parožie zodralo rýchlejšie ako pomerne malé kosti, ktoré sa ľahšie prichytili niekde v hlbočine ako rozľahlé parožie.
Škoda, no. Možno v niektorom z ďalších ročníkov...
A tým sme párnokopytníky vyčerpali. Poďme na nepárnokopytníky.
3. Nepárnokopytníky, aké nemali páru
Nepárnokopytníky majú svoje zlaté časy za sebou. Archaická skupina zažila vek rozkvetu, kedy dosahovali veľkosti od vlčiaka až najväčšieho suchozemského cicavca histórie. Dnešné tri skupiny sú výzorovo diametrálne odlišné. Nosorožce, tapíry a nám známe kone by laik rozhodne do jedného radu netipoval... Ešte relatívne nedávno pritom žila štvrtá čeľaď nepárnokopytníkov, ktorej členovia dokonca nemali kopytá ale zvláštne tupé pazúry, pričom sa podobali skôr na niečo medzi koňom a gorilou (Chalikothériá). Niekoľko kostier týchto bizarných mutantov sa našli aj na Devíne, ale sú o cca 12 miliónov rokov staršie.
V Novej Vieske máme všetky tri čeľade, teda kone, nosorožce aj tapíry.
Tapíry dnes poznáme z Južnej Ameriky aj juhovýchodnej Ázie. V Európe bol bežný do doby ľadovej. Vo Vieske máme druh Tapirus arvernensis. Veľkostne to nebol borec, patril k menším zástupcom svojej famílie a vzhľadom na starobylosť svojej fyzickej konštrukcie (tapírovité sa vyvinuli v močiarnom prostredí a rozšírením stepí dostali na frak) sa asi zdržoval v okolí rieky. Ak sa pustil do otvorenej krajiny, asi sa stal pomerne ľahkou korisťou, no v bažinatom prostredí s mikádom popadaných stromov, v hustom šachore a blatistej pôde muselo byť ťažko ho uloviť. Na druhej strane, dvesto kíl mäsa bolo lákavých.
Suchším a otvoreným stepiam naopak dôveroval jeho bratranec kôň. Vo Vieske máme pomerne hojné zuby druhu Hipparion crassum. Kone majú zaujímavý vývoj. Vyvinuli sa v Severnej Amerike ako pomerne malé zvieratá s piatimi prstami, ale postupným vysychaním pralesov a močiarov sa im prsty postupne stávali nadbytočnými a redukovali sa. Následne sa rozšírili do Ázie, odtiaľ do Európy a Afriky, ešte neskôr do Južnej Ameriky...aby v oboch Amerikách vyhynuli. Conquistadori v 16. storočí priviezli svojich arabáčov na lodiach do Nového sveta, kde im niektoré zdrhli a nanovo osídlili prérie a polopúšte USA. Divé kone v Európe boli vyhubené niekedy v čase Štúrovcov, aj keď v tom čase už boli len obyvateľmi juhoruských a ukrajinských stepí; posledný kus zahynul na Ukrajine v ZOO.
Hipparion bol ako keby predstupňom moderného koňa (ktorého ale nebol priamym predkom). Mal tri prsty, hoci na bočných mal len malé kopýtka a nedosadal na ne.
Zviera to muselo byť dosť rýchle a pre šelmy ťažko loviteľné. Dnešné zebry sú takisto nie automatickou korisťou levov a leopardov. Avšak mozaika lesov, močiarov a stepi samotnej umožňovala dostať sa Hipparionovi dostatočne blízko a uloviť ho zo zálohy.
No a poďme k premiantom nepárnokopytníkov, nosorožcom. Slovenčina má dnes prakticky univerzálne rodové pomenovanie pre všetky žijúce druhy (teda nosorožec), hoci poznáme štyri rody a päť druhov (dva rody a dva druhy v Afrike – čierny a biely nosorožec, dva rody a tri druhy v južnej a juhovýchodnej Ázii, t.j. indický, sumatranský a jávsky nosorožec). No a v pliocéne kráľovstva svätého Štefana sme mali v tomto čase...
...vlastne ani divá sviňa nevie! Trošku je tu problém s preklasifikovaním rodov a druhov. Nosorožce boli historicky extrémne úspešnou skupinou, ktorá sa časom diverzifikovala do plejády podskupiniek. Miocén aj pliocén, ako som už spomínal, boli obdobiami spojenými s rozširovaním stepí a prérií, a evolúcia na tom alebo onom kontinente bola rýchla. Podstatné pre nás a pre Novoviešťanov je, že všetky druhy z lokality sú z podskupiny zvanej Dicerorhinini. Dicerorhinus sumatrensis je len pre info dnešný sumatranský nosorožec, kriticky ohrozený cicavec. Pred 2,6 miliónmi rokmi sme tu mali prítomných niekoľko jeho veľmi blízkych príbuzných, spadajúcich do dvoch rodov.
Jedným z nich bol Dihoplus... teda vlastne Pliorhinus....teda vlastne Stephanorhinus. Teda vlastne... Poďme poporiadku. Práve na tomto príklade je dokonale vidno, že paleontológia je oveľa dynamickejšou disciplínou ako by sme si často mysleli. Môj obľúbený paleomaliar, Zdeněk Burian, namaľoval jeden z týchto druhov ešte ako Dicerorhinus etruscus, voľne preložené ako etruský nosorožec. Lenže neskôr sa preklasifikoval ako Stephanorhinus etruscus – a áno, tá predpona v rode odkazuje na kráľa Štefana, prvého uhorského kráľa. V doslovnom preklade sa teda jedná o Štefanov nos z Talianska...
V Novej Vieske žil aj jeho blízky druh, Stephanorinus jeanvireti.
Ale ako tušíte, nie nadarmo som zmiatol výpočet druhov. Vo Vieske existoval ešte tretí druh, patriaci k veľmi príbuznému rodu Dihoplus. Lenže Dihoplus sa prednedávnom, v roku 2021, preklasifikoval na rod Pliorhinus. Miestny druh, Pliorhinus megarhinus, bolo trojtonové zviera, teda zhruba rovnako veľké alebo o trochu väčšie ako Štefanove nosorožce. Tak Pliorhinus, Dihoplus aj Stephanorhinus boli natoľko podobné a príbuzné, že môj skromný názor amatéra je, že kto má v riti dieru, dokáže ich preklasifikovať tam a zasa naspäť podľa toho ako sa vyspí. Pre potreby tohto blogu sa však bude držať rozdelenia na Stephanorhinus etruscus, S. jeanvireti a nie Dihoplus ale Pliorhinus megarhinus.
Zvieratá museli byť obávanými protivníkmi šeliem. Dnešné africké druhy sú síce väčšie, ale tieto pliocénne zasa presahovali napríklad indického nosorožca, inak druhého najväčšieho dnes žijúceho. Nosorožce mali na výber pestrú paletu potravy, pričom niektoré sa špecializovali viac na postupné spásanie trávy (ako kravy na paši), iné sa skôr fokusovali na okusovanie vetvičiek a mladých stromčekov na okraji lesíkov.
Malé etymologické okienko. Viete, prečo sa africké nosorožce delia na čierneho a bieleho, hoci žiaden z nich nie je ani čierny ani biely? A viete, ako ich vlastne rozoznáte? Je to vcelku easy. Jeden má širokú a druhý úzku papuľu, čo je práve následok evolúcie a špecializácie na rôznu potravu (prirovnám to ku kosačke a nožničkám na stromčeky). Prví holandskí osadníci v Afrike dva rôzne druhy rozoznávali na základe toho, že mali široký a úzky pysk. Toho so širokou kosačkou pomenovali wijd, teda široký, čo Angličania neskôr skomolili na white. Keďže „široký“ bol pre Anglánov bielym, ten druhý dostal meno black. Logika.
V Novej Vieske sú zuby a dokonca aj sánky nosorožcov pomerne častým a veľmi vítaným nálezom. Zuby majú veľkosť ako päsť a sú ľahko rozoznateľné aj pre finančného poradcu ako som ja, ale na druhové rozlíšenie si teda netrúfam. Ako som písal v prvom blogu, hneď v prvý svoj deň vo Vieske som objavil krásny zub z nosorožca v hlavnej vrstve, no krátko nato som si všimol atypicky umiestnenú sánku vše mojej hlavy, v pieskovom previse. S Csabom Tóthom a pár ľuďmi sme v snahe sánku šetrne vybrať z profilu kosť šetrne rozmlátili, no chalani ju následne prácne zlepili. Bohvie, kedy ju uvidím scelenú.
Inak nosorožce veľmi blízko príbuzné týmto druhom žili u nás ešte veľmi dlho. Jeden z rodov, Coelodonta antiquitatis AKA srstnatý nosorožec, sa prispôsobil dobe ľadovej. Keď subtropické lesy a stepi vystriedala suchá, mrazivá step pleistocénu, toto zviera sa dokázalo vynájsť. Vysoké, veľmi odolné zuby mohli rozomieľať ostrú trávu a dlhý, no pomerne ploský nosný roh slúžil ako dokonalá lopata na sneh. Muselo to stáť zato vidieť nosorožca so srsťou ako ovca, ako mohutnou hlavou a krkom rozhadzuje tony snehu po okolí.
No a to je k téme nepárnokopytníkov v kráľovstve svätého Štefana vsjo. Ideme ešte vyššie.
4. Chobotnatce
Máte pocit, že dedina Ösztövér/Kissújfalu/Nová Vieska vás zmagorila? Alebo to ešte zvládate, no rozdelenie Dicerorhinus/Stephanorhinus/Dihoplus/Pliorhinus už nie?
Zvykajte si, bude hůř! Chobotnatce vám už spravia hlavybôľ ako vyšitý.
Nosorožce tu žili síce tri druhy a dva rody, no patrili nielenže k jednej čeľadi, dokonca k jednej podčeľadi. Ľudovo povedané, bavíme sa o bratrancoch. Naše vymreté chobotnatce ich predčili nielen veľkosťou ale aj vzdialenosťou vývojových vetiev. Paradoxne, napriek tomu, že tri miestne druhy/rody boli navzájom na vonkajší pohľad veľmi podobné, patrili k trom pomerne vzdialeným čeľadiam. A tu je ten kameň úrazu.
Ako som napísal vyššie, paleontológia sa časom zdokonaľuje. Kým učenci 19. storočia mali k dispozícii obmedzené počty nálezov aj techník, dnes logicky máme lepšiu dostupnosť jedného aj druhého. Existuje pojem tzv. wastebasket taxon, niečo ako smetiakový taxón. Ak sa vám nájdená kosť podobala na niečo popísané predtým, proste ste to priradili k tomu. Tak sa stalo, že nejaký rod, napríklad Megalosaurus (prvý popísaný dinosaurus) obsahoval doslova desiatky druhov, z ktorých takmer všetky novšie sa ukázali ako úplne iné druhy. Len pre zasmiatie, Megalosaurus bol popísaný ako dinosaurus v roku 1824 (dvesté výročie sme vlani zabudli zapiť, škoda). Ironicky bol ten istý druh opísaný podstatne skôr na základe úlomku kosti ako Scrottum humanum, vo voľnom preklade niečo ako ľudské gule...
No naspäť k smetiakovým chobotnatcom. Pre bežného človeka nie sú pojmy ako mamut a mastodont neznáme. Aký je medzi nimi ale rozdiel?
Nuž, najlepšie vám to priblížim tak, že vám prezradím, že mamut je ten srstnatý a mastodont neexistoval. Ak som vás zmiatol už teraz, stále čakajte na tú horšiu časť!
Chobotnatce sú veľmi archaickou skupinou. Vyvinuli sa v severnej Afrike hlboko v treťohorách a prví predkovia sa skôr podobali na niečo ako prasa. Neskôr sa začali zväčšovať a zjavili sa im dve charakteristické črty, chobot a kly. Lenže cesty Božie a Darwinove sú nevyspytateľné, takže ani tu neprebiehala evolúcia priamo a jednoducho. Takisto v Afrike sa pred cca 28 miliónmi rokmi zjavili podivné Deinothériá s klami smerujúcimi z dolných čeľustí nadol, takže vyzerali ako dvojzubá kotva.
Zhruba v tom čase sa objavili nám známejšie vetvy chobotnatcov. Tie sa od starších druhov odlišovali evolučnou novinkou, že na rozdiel trebárs aj nás ľudí sa im zuby nevymieňali vertikálne, teda trvanlivé zuby nevytláčali tie mliečne, ale jednotlivé zuby sa posúvali v čeľusti ako na páse v obchode. V praxi to vyzeralo tak, ako keby zub múdrosti, teda naša osmička, sa pomaly predierala vpred, aby zažiarila v úsmeve. Teda po toľkých plombách by u mňa práve nežiarila, ale to je iná téma. Slonom sa zuby takto menia dodnes.
Niekedy na konci oligocénu, asi pred tridsiatimi miliónmi rokmi, sa odčlenilo niekoľko podskupín chobotnatcov. Jednou z nich boli tzv. mastodonty. Pred asi dvadsiatimi miliónmi rokmi sa dostali do Európy a Ázie, kde sa pomerne rozšírili. Druhou boli tzv. gomphothériá, ktoré v tom istom čase sa rozhodli takisto kolonizovať Euráziu. Obe skupiny sa krátko nato dostali cez Beringovu šiju do Ameriky, kde ich potomkov lovili ešte Indiáni pred desiatimi tisíckami rokmi, na konci doby ľadovej. Jedna z podvetiev gomphothérií sa neskôr vyvinula do predkov dnešných slonov a mamutov. A práve s mamutmi je problém.
Mamut je starobylé ugrofínske slovo. V jazyku kočovníkov niekde na Sibíri značí niečo ako zemný krtko alebo zemný roh. Severské kmene ním označovali nálezy kostier s dlhými „rohmi“ a verili, že tieto ohromné zvery dolovali tunely a keď sa dostali na svetlo, uhynuli. Slovo mamut sa zapísalo aj do vedeckej literatúry v latinskej verzii Mammonteus primigenius, Mamut starobylý. Lenže ešte neskôr sa rod Mammonteus pretransformoval do rodu Mammuthus. To by ešte bolo OK, je to zrozumiteľné.
Ale nejaký chytrák v rámci revízie tisícok nálezov zistil, že vyššie spomínaný rod Mastodon je wastebasket taxon, teda jednotlivé nálezy patria možno až k tuctom rôznych druhov a rodov, a samotný rod Mastodon zanikol. Triedenie nálezov a ich správne zaradenie je ešte záslužnou činnosťou, ale prečo ten vedátor mal v hlave nakadené a staraonovému mastodonotovi vymyslel tak extrémne mätúce meno Mammut? Tým pádom máme čeľaď Mammutidae, v preklade Mammutovité, ktoré s mamutmi nemajú spoločné ani zbla, a Mammuthus, mamut. A príslušníci oboch čeľadí žili aj vo Vieske.
Najprv poďme k pravým mamutom. V Novej Vieske žil Mammuthus merionalis, ktorý sa po slovensky označuje – pozor! – ako slon južný. Južný preto, pretože ako jeho druhové meno vraví, žil okolo Stredozemného mora. Z trojice vieskových druhov bol veľkostne ten prostredný a vzhľadom k dnešným chobotnatcom najpokrokovejší, až by som povedal najprogresívnejší. Výškou a hmotnosťou prekonával najväčší z troch dnešných druhov chobotnatcov, slona afrického. V kohútiku by sme mu namerali do štyroch metrov a hmotnosťou deväť až desať ton bol citeľne ťažší ako dnešné africké samce, ktoré majú niekde v rozmedzí od piatich do šiestich – šesť a pol tony a výšku do 3,3 metra.
Slon/mamut južný bol odlišný na prvý pohľad od svojich vieskových spolubývajúcich ohnutými klami. Tie sa neskôr u jeho stepného potomka (Mammuthus trogontherii, stepný mamut) zatočili ešte viac; tento druh sa pred 800.000 rokmi vyvinul do nám známeho Manfreda z rozprávky Doba ľadová, teda do druhu Mammutus primigenius.
Mammutus meridionalis patrí z trojice vieskových druhov k najzriedkavejším.
O niečo menší a vývojovo primitívnejší bol druh Anancus arvernensis. Ten patril k čeľadi Gomphotheridae. Tie síce štandardne mali kly aj v hornej aj dolnej čeľusti, Anancus ich ale z tej dolnej vypustil a preto sa výzorovo podobal na dnešné slony. Vyzeral trocha ako mladší brat predchádzajúceho druhu a ako hovorí jeho rodové meno, kly mal pomerne rovné, ako dve žrde siahajúce takmer po zem. Jeho výška v kohútiku presahovala dva a pol metra a hmotnosť do šiestich ton, takže bol menší ako africký slon a zhruba zodpovedal priemernému indickému slonovi. Jeho pozostatky, najmä stoličky a úlomky klov, sú v Novej Vieske aj neďalekom Strekove pomerne hojné, sám som ich vykopal niekoľko; jedna zo stoličiek Anancusa bola mojim kapitálnym úlovkom v tohtoročnej sezóne.
No ale ani južný ne-mamut ani Anancus sa nemohli pustiť do súťaže s posledným a najkomplikovanejším druhom, ktorý sa volal...čo ja viem ako?
Tu je najlepšie vidieť presne tá komplikovaná história opisovania jednotlivých chobotnatcov. Primitívna čeľaď „mastodontov,“ dnes zvaných Mammuthidae, obsahovala jeden z druhov, kedysi volaného Zygolophodon borsoni. Novými nálezmi a revíziou starých sa zistilo, že by zviera nemalo byť zaradené do rodu Zygolophodon alebo Mammut...teda mastodon. Následne sa Mammut borsoni dostal do podozrenia, že ani tam úplne nepatrí, takže dnes ho nájdete v hanlivých úvodzovkách „Mammut“ borsoni. V podstate by ma to až tak netrápilo, nebyť toho, že je to najväčší a pomerne častý nález v Novej Vieske a Strekove a že ako druh bol jedným z najväčších suchozemských cicavcov histórie. V slangu Novej Viesky sme ho pokrstili Borsonko. Nájdenie jeho pozostatkov, prednostne zubov veľkých ako poriadna žehlička, patrí k najvýznamnejším zásahom na našich expedíciách.
Borsonko bol obor, aké dnes už po planéte nechodia. Grécky, ale pozor, ešte nedospelý samec meral necelé štyri metre na výšku a vážil štrnásť ton. Neúplný nález z toho istého miesta však naznačujú iného kolosa s výškou v kohútiku 4,1 metra a hmotnosťou odhadom 16 ton – čiže zhruba ako tri dnešné africké slony dokopy!
V histórii planéty žili väčšie alebo porovnateľne veľké druhy len dvakrát v histórii. Jedným rekordérom bol nosorožec Paraceratherium, kolos podobajúci sa žirafe, s hmotnosťou medzi 15 – 20 tonami; druhý bol vzdialený Borsonkov príbuzný, chobotnatec druhu Palaeoloxodon namadicus, z ktorého poznáme len neúplné pozostatky, z ktorých sa usudzujú rozmery zhruba na úrovni 4,5 metra v kohútiku a hmotnosť okolo 18 ton.
Predstavte si šťúplu, 50-kilovú dievčinku a vedľa nej 150-kilového poriadneho suma. Zhruba v takomto rozpätí môžeme rátať dnešného afrického slona a tieto monštrá.
Pre oblasť okolo Viesky a Strekova to museli byť vládcovia, od ktorých bočila hocaká, trebárs aj väčšia šelma. Pestrá mozaika lesov, močiarov a stepi umožňovala všetkým trom druhom prežiť bok po boku. Ktovie, ako sa tieto druhy živili a čo uprednostňovali. Pri gigantickom Borsonkovi tipujem špecializáciu na vyššie stromy, kde mu Anancus ani Mammuthus meridionalis nekonkurovali. Všetky tri určite v istej miere konzumovali to isté, no práve vďaka rôznorodej krajine sa nemuseli o svoje žalúdky obávať. Krátko nato však strednú Európu zachvátilo prudké ochladenie a s ním spojená suchšia klíma, čo viedlo k rozvratu lesov a močiarov bohatých na mäkkú zeleň. Anancus a jeho vetva gomfotérií vymreli pravdepodobne pod tlakom svojich modernejších bratrancov slonov, no v Amerikách, prednostne južnej, prežili až do skončenia doby ľadovej a príchodu Paleoindiánov. Mastodonti ako Borsonko vyhynuli v Afrike dávno pred Vieskou, v Eurázii s nástupom doby ľadovej, no v Severnej Amerike až s jej koncom. Známe náleziská kostier Mammut pacificus v kalifornských asfaltoch La Bréa, pred bránami Hollywoodu, svedčia o prítomnosti týchto kolosov ešte v časoch príchodu prvých lovcov.
Najlepšie skončil Mammuthus meridionalis, slon južný. Jeho príbuzní žijú dodnes. Mamut stepný, mamut srstnatý a americký Mammuthus columbi prežili pomerne hlboko do pleistocénu. Ich priamym príbuzným je indický slon, tie dva africké druhy sú trošičku vzdialenejšími bratrancami. Dá sa povedať, že indický slon Háthí z Knihy džunglí bol príbuznejší našim mamutom z doby ľadovej ako africkým slonom dneška. A práve týmto mamutom príbeh slovenských chobotnatcov končí. Teda až do zhruba toho obdobia, kedy je ešte ako obec Ösztövér spomínaná Nová Vieska. V tomto období, teda v 13. storočí, sa na Ponitrie táto starobylá skupina cicavcov vrátila. Nám už neznámy križiak si jedného priviedol zo Svätej Zeme z krusády a pár desiatok kilometrov na sever od našej lokality dodnes voláme jeho sídlo Lefantovce, Villa Elephant.
5. Šelmy
Zdá sa, že Vieska nemá šelmy rada. Poznáme tri rody jeleňov, tri nosorožcov, tri chobotnatcov, mali by tu teda byť bohatá fauna šeliem, nie? Nuž, nie je to tak.
Zatiaľ sú z Viesky a Strekova známe len dva druhy v podstate diametrálne odlišných šeliem. Jedným z nich je hyena, Pliocrocuta perrieri, druhým zvláštny medveď Agriotherium.
Pliocrocuta (niekde sa uvádza aj Hyaena perrieri) vážila niekde medzi 50 – 60 kilogramami, takže bola zhruba rovnako veľká ako dnešné hyeny. Tento druh mal tendenciu drviť kosti, čo ho odlišovalo od iného vtedajšieho európskeho druhu Chasmaporthetes, ktorý zasa preferoval požieranie samotného mäsa. V Strekove sa našli len sporadické nálezy.
Hyena mala v okolí dostatok žrádla vo forme zdochlín, ktoré mohla ukoristiť väčším a aktívne loviacim šelmám. Prinajmenšom si však konkurovala s medveďom Agriotherium.
Predstavte si medveďa takmer tak veľkého ako dnešný medveď biely. Stojí na dlhočizných nohách ako na chodúľoch a jeho ksicht pripomína ksicht buldoga – skrátený, ako keby mu niekto dal päsťovku do nosa. Toto bol náš nález z Viesky.
Pôvodne sa z Agriotheria robil jeden z vrcholových predátorov. Lenže neskorším výskumom, najmä izotopov v kostiach, sa zistilo, že bol skôr všežravý a že stavba jeho končatín neumožňovala až tak aktívny lov ako trebárs u ľadového medveďa. Ostatne, až na neho sú všetky medvede skôr všežravcami doplňujúcimi si jedálniček mäsom, nie predátori v štýle leva alebo divej mačky. Aj Agriotherium tu musel mať eldorádo. Močiare s množstvom bobúľ, ryby, menšie stavovce alebo aj bezstavovce, príležitostne nejaká tá náhodná korisť alebo zdochlina, o ktorú sa pobil s lovcom, orechy, korienky, proste čokoľvek, čo sa dalo spráskať.
Hyeny sa u nás v dobe ľadovej nestratili, len sa zmenili druhy. Pomerne neveľkú Pliocrocutu perrieri vystriedala raz taká Pachycrocuta brevirostris, ktorú ale niektorí autori klasifikujú ako jeden rod s vyššie spomenutou Pliocrocutou. Počas doby ľadovej bola u nás hojná jaskynná hyena, Hyaena spelaea, o ktorej sa usudzuje, že bola len poddruhom dnešnej hyeny škvrnitej. Keďže druhy majú tendenciu v chladnom prostredí priberať na veľkosti, aj jaskynná hyena, či už to bol samostatný druh alebo len poddruh, bola citeľne väčšia ako tá dnešná sestra. S istotou lovila na pravekých ľudí Európy, prednostne na neandertálcov, a rovnako pravdepodobne sa priživovala na ich odpade z lovu.
S týmto druhom sa Európa s hyenami rozlúčila. Medvede naopak prežívajú dodnes. V dobe ľadovej bol u nás extrémne hojný jaskynný medveď, Ursus spelaeus. Toho Eduard Štorch a Zdeněk Burian vykresľujú ako nebezpečného ľudožrúta, ale fosílie znova naznačujú, že jeho diéta bola prevažne rastlinná a skôr sa dokrmoval živočíšnou potravou. Jaskynný medveď však už patril k dnešnému rodu Ursus. V čase Viesky žil na našom území Ursus etruscus, etruský medveď. Z neho bol odvodený Ursus deningeri, ktorý sa vyvinul práve na jaskynného medveďa ako reakcia na zhoršujúce sa prostredie. Dnešný hnedý medveď sa naopak objavil až v Ázii pred zhruba pol miliónom rokov a o trochu neskôr sa zjavil v Európe. Jaskynné medvede vyhynuli na konci pleistocénu a u nás ostali len tie hnedé. Ti na našich indoeurópskych predkov mali taký vplyv, že severskejšie vetvy, Germáni, Slovania, Balti a Kelti, si z neho spravili totemové zviera. Úcta, či skôr náboženský bázeň voči týmto zvieratám bola taká, že ich meno sa nemohlo (na rozdiel od románskych jazykov alebo gréčtiny) vysloviť a z pôvodného arctos/ursus sa prešlo do germánskeho bear („ten hnedý,“ dnes by sme po slovensky povedali nácko), v baltickej verzii lokys, teda ten, čo gniavi, alebo najoriginálnejšia slovanská verzia medveď, teda „ten, ktorý požiera med.“
Vzdialení príbuzní vieskového Agriotheria teda získali na tomto území patričnú úctu a žili si tu dlho a šťastne, až kým Huliaka nestretli.
6. Ešte niečo vo Vieske?
Ale hej, ešte niečo. Nechválne daždivá sezóna 2023 priniesla okrem vytopeného tábora aj zub bobra. Vo Vieske žil asi Castor praefiber, teda priamy predok dnešného bobra. Nepodarilo sa mi k nemu získať nejaké extra informácie, ale ešte mi je známe, že sa jeho pozostatky objavili aj v Strekove. V roku 2024 sa na samotnom začiatku vykopávok našla na hlušine z minulého roka kompletná kostra bobra, samozrejme moderného. To bolo celkom prekvapivé, pretože lokalita vo Vieske je pomerne ďaleko od vodného toku, takže sa muselo asi jednať o migrujúceho jedinca, ktorý si to promenádoval cez kopec do Bátorových Kosíh a na polceste to vzdal od vyčerpania alebo miestneho dialektu. Napokon sa však vysvetlilo, že sa jednalo o nutriu alebo ondatru a že podľa všetkého to bol chorý jedinec, ktorý sa proste v horúčke stratil a zdochol paleontológom pod nosom o 2,7 milióna rokov neskôr.
Ale ešte jeden druh sme vo Vieske našli nad rámec očakávania. Ako takmer vždy, jedná sa o veľmi fragmentárny nález, konkrétne jediný zub, no nesmierne cenný.
V Novej Vieske sú nálezy opíc pomerne časté. Väčšinou sa dajú nájsť v polovici augusta z piatku na sobotu a zo soboty na nedeľu a zberajú sa hojne na povrchu pieskovne. Tento sa však našiel v úplne inej vrstve. Tvoj s krkolomným menom Paradolichopithecus arvernensis je ďalším druhom v našom zozname, ktorý sa opísal z lokality vo francúzskom regióne Auvergne, teda keltskom Arverne. Primát bol príbuzný a aj sa podobal na dnešných paviánov a makakov. Zvláštnosťou u neho však bolo to, že jeho kosti ukazujú adaptáciu na dvojnohú chôdzu. Bavíme sa o neskorom pliocéne strednej Európy, kedy by tu dvojnohé opice nemali byť. V tom čase sa totiž niečo podobné vyvíjalo v Afrike a nám je to známe ako náš predok, Australopithecus. Ten sa pohyboval po dvoch, súdiac podľa zachovaných stôp, už prinajmenšom milión rokov skôr. Škoda, že sa Paradolichopithecus nenašiel kompletnejší, mohli sme mať zodpovedanú otázku jeho životného štýlu v regióne. Tento druh však pravdepodobne vďaka schopnosti pohybovať sa po dvoch zvládol presun v lesostepi.
Oproti dnešným príbuzným bol pomerne mohutný, vážil okolo 50 kilogramov, takže ako menšia žena. Dnešní potomkovia sa zmestia zväčšia do tridsiatich kilo.
K tejto téme mi napadá malé sci-fi. Predstavte si, že by krátko nato nedošlo ku globálnemu prepadu klímy a teploty a ešte nejakých tých pár miliónov rokov by sa držala klíma ako na konci pliocénu. Tlak predátorov (viď nižšie) by možnože viedol k rastu tela tohto primáta a takisto k zväčšovaniu mozgovej kapacity. Bipedálnosť by sa zdokonalovala a Paradolichopithecus by možno vývojovo predbehol Australopitékov. Ak by severské vetry nevysušili tieto planiny rovnako ako väčšinu Európy a centrálnej Ázie, tlupy post-Paradolichopitéka by možno v snahe o prežitie ovládli oheň a ešte neskôr aj spracovanie kameňa. Virtuálne sa mohla evolúcia presmerovať – a namiesto do Affaru by dnešní paleontológovia chodili svojimi dlhými, paviáními rukami kopať pozostatky svojich predkov do piesku Novej Viesky. Akurát by sme ich nachádzali o niekoľko metrov vyššie vo vrstvách.
A pri špekuláciách ešte chvíľu ostanem. Množstvo nájdených druhov vo Vieske aj Strekove je pomerne obmedzený vzhľadom nato, čo všetko sa z tohto obdobia našlo v celej strednej Európe. Samozrejme, je to podmienené rozsahovo malým výskumom a tým, že značná časť kostí a zubov sa transportom po riečnom dne rozmrvila. Je ale dosť pravdepodobné, že skôr či neskôr sa nájdu nové druhy. A na tieto sa vyslovene teším.
7. Čo sa ešte nenašlo?
Nová Vieska, ako som písal v prvom blogu o tejto lokalite, sa usadzovala na samom závere pliocénu. Dokonale presnú datáciu nepoznáme, no medzi zvieratami, ktorá nachádzame na lokalite, a nástupom doby ľadovej, neubehlo príliš veľa času. I tak sa však bavíme asi o desiatkach tisícok rokov. Počas desiatok tisícok rokov sa však fauna vie dosť obmeniť. Ostatne, desať tisíc rokov naspäť vyhynuli u nás mamuty, srstnaté nosorožce, jaskynné levy , medvede a hyeny, soby a ďalšie cicavce. Výmena fauny pliocénu a pleistocénu akiste nebola zo dňa na deň, no v jednom období sa tu preháňala subtropická fauna ako z Egypta a možno o generáciu či dve neskôr sa teploty prepadli, lesy pomrzli a step rozšírila. „Naše“ zvieratá buď vymreli alebo migrovali na juh; niektoré sa časom prispôsobili a vrátili sa v zmenenej podobe späť do slovenských planín. Viď mamut alebo srstnatý nosorožec.
Avšak aj pred samotnou zmenou sa tu pohybovali mnohé druhy, ktoré sa našli v súdobých lokalitách v strednej Európe, no nenašli sa v dvojlokalite Vieska/Strekov.
Najviac ma lákajú tzv. šabľozubé tigre. V tomto období by sme sa tu mali stretnúť s dvojicou druhov Megantereon a Homotherium. Kým Megantereon bolo pravdepodobne samotárske zviera veľkosti jaguára, teda o hmotnosti cca 100 kg, Homotherium s dvojnásobnou hmotnosťou bolo doslova levom našich lesostepí a asi žil vo svorkách.
Tieto beštie tu museli úspešne terorizovať všetko na okolí, snáď okrem dospelých chobotnatcov a nosorožcov. Musel to byť úchvatný a mrazivý pocit sledovať svorku Homothérií, ako strhávajú jelene, obrie diviaky alebo tapíra, a následne sa o jeho zdochlinu bijú so svorkou hyen či dlhonohých medveďov.
Pozostatky týchto šeliem sa tu síce nenašli, no raz, až budem veľký...
Leptobos. Zvláštny turovitý kopytník, z ktorého sa vyvinuli dnešné bizóny a zubry. Dosahoval polovicu ich veľkosti a pravdepodobne bol v tomto období hojným obyvateľom stepi.
Canis etruscus. Praveký vlk alebo pes, podľa toho, z ktorého uhla ho vezmeme. Bol predkom dnešných psovitých, hoci bol pomerne malým druhom. V dobe ľadovej nechal vzniknúť novému druhu, Canis mosbachensis, z ktorého sa vyvinul dnešný typ vlka, z ktorého sa zasa nejakým nepochopiteľným zásahom stal dnešný yorkširák a spol.
Ešte je šanca nájsť pandu. Rod Parailurus sa na Slovensku už našiel vo vrstvách veľmi podobného veku. Aby sme si však boli na jasnom, Parailurus nebol podobný pande bielej alebo veľkej, skôr sa dosť podobal malej červenej pande. Ak by sa niečo vo Vieske našlo, pravdepodobne by sa jednalo len o zuby, vzhľadom na malú veľkosť zvieraťa.
No a ešte sa trochu zasnívam. Vždy vravím „nikdy nehovor nikdy,“ a aj teraz si vyhodím z kopýtka. Už som raz spomenul Australopitéka, nášho predka, ktorý vznikal v pliocéne Afriky a vymrel až o niekoľko stoviek tisíc rokov neskôr. V čase, kedy sa vo Vieske usádzali kosti, už niekto z našich predkov vyrábal v Afrike primitívne náradie. Keďže v názvosloví je rovnako ako pri chobotnatcoch a nosorožcoch trochu hokej, môžeme ich s istým prižmúrením oka pripísať práve k Australopitékovi. Krátko po nástupe doby ľadovej sa buď z australopitéka alebo niečoho veľmi príbuzného vyvinul človek, Homo habilis, ktorý pre skomplikovanie situácie je dnešnými vedcami občas radený k neskorým australopitékom.
Prečo som sa zasníval? Australopithecus nebol nikdy nájdený mimo Afriku. V tomto období však Afrika, Ázia a Európa boli spojené až do prekopania Suezskej šije. Počas neskorého pliocénu sa od východnej Afrike na sever a potom pozdĺž Levantského pobrežia až do Európy tiahla pestrá zmeska stepí, lesov, lesostepí, hôr a údolí. Australopitékovia sa mohli teda hýbať na sever a na juh bez problémov, nie ako dnes, kedy je východ Afriky odrezaný Saharou od Stredomoria. Môže sa stať, že niečo ako Australopithecus sa nájde v strednej Európe, prípadne dokonca aj v Novej Vieske? Nuž, ja som tejto špekulácii otvorený. Bola by však strašná náhoda, ak by sa pozostatky takéhoto tvora, čo len jeden zub, v pieskovni našiel.
A áno, nenašli sa pozostatky dinosaura. Ak vám napadla táto otázka, tak šup na základku!
Zbierka na jazdenky pre vojakov:
https://donio.sk/pomozme-brigadnym-fondom-na-donbase-s-kupou-jazdeniek
Alebo pre mňa ako čiastočne strhaného ilustrátora:
https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Všetko najlepšie Kopaničiarke k narodkám, drahí čitatelia, nezabudnite ju pozdraviť!
No a na záver poďakovanie: Za finančnú podporu pri výskume v rokoch 2024 a 2025 ďakujeme grantu KEGA 051UK-4/23 "Moderná učebnica geológie pre primárne a sekundárne vzdelávanie žiakov v zmysle nového kurikula výučby prírodovedných predmetov" (vedúca projektu prof. Natália Hudáčková , PhD.) a v roku 2024 aj Slovenskému národnému múzeu - Prírodovednému múzeu v Bratislave.
