1. Moja cesta za ediakarou
Kto číta moje blogy na sme.sk vie, že na Ukrajinu som sa dostal vlastne nie kvôli vojne, ale kvôli získaniu vzácnych ediakarských fosílií z miestnych nálezísk. Cieľom bolo rozšíriť zbierky SNM a Dúbravského múzea (odporúčam!) ako aj zbierku na ZŠ Brezová pod Bradlom (doterajšie moje zbierky na škole nie sú oficiálne verejne prístupné, ale asi sa dajú čas od času navštíviť na vyžiadanie, slúžia skôr ako výuková pomôcka).
A ako som písal v skorších blogoch, hneď prvá misia priniesla nečakane bohaté nálezy. Najprv sme objavili niekoľko drobnejších no vzácnych „šutrov“ s prekambrickými „medúzami“ (úvodzovky nie sú náhodné), potom sme rozštiepili značne veľký kameň – a unikátny nález číslo jeden bol náš. S našim ukrajinským kolegom Serhijom Fiňkom sme si pozitív a negatív rozdelili, pričom pozitív nájdete práve v Dúbravskom múzeu. Len pre info, kurátorom je tam Štefan Meszároš, pánko, ktorý kope fosílie dlhšie ako som ja na svete. Ak chodíte po bratislavských lesoch, môžete byť spokojný, že nestúpite na mínu, pretože páve Štefan z týchto kopcov vybral doslova stovky kusov munície. A samozrejme skameneliny.
Po júnovej misii prišiel rad na augustovú. Tentokrát sme rozšírili počet kusov inak druhovo chudobného spoločenstva z novodnistrovskej lokality. Na mieste sa našlo zhruba 35 druhov vrátane ichnotaxónov (druhov stôp), ktoré svedčili o chudobnej biote. Gross druhov opisovali medúzovité organizmy veľké maximálne niekoľko málo centimetrov v priemere. Dnešné medúzy sú plávajúce organizmy, presne tak ako ich poznáme napríklad z rozprávky Hľadá sa Nemo. Niektoré sú napriek skromným rozmerom prudko jedovaté, a to vďaka pŕhlivým bunkám v chápadlách. Na kameňoch z Novodnistrovsku však žiadne stopy po chápadlách nie sú (čo neznačí, že to neboli medúzy, pretože od tých fosílií podnes nás delí takmer 600 miliónov rokov, kedy sa proste mohli vyvinúť). Takže pre zhrnutie, takmer všetky nálezy z prvých dvoch výprav spadali do okruhu druhov Nemiana a Cyklomedusa, pričom Nemiana tvorila odhadom 99% nálezov, druhý rod zvyšok.
Výprava bola natoľko úspešná a náš Volkswagen natoľko preplnený, že sme pod stenou neďaleko hladiny nechali opretých niekoľko platní, pomerne tenkých kusov s bohatou zbierkou medúz. Chceli sme ich vyzdvihnúť nabudúce.
Tretia výprava v októbri 2024 bola o čosi adrenalínovejšia. Najprv nás prišli zatknúť členovia Domoborony. Po dosť adrenalínovom vyšetrovaní usúdili, že nie sme špiónmi ale len neškodnými durakmi zo Slovenska, ktorí nielenže sa hrabú v úplne nudných kameňoch, ale navyše vezú humanitárku pre Zbrojné sily Ukrajiny. Samozrejme nás prepustili, ale navyše si s nami spravili pár foto – a to som čakal vyšetrovanie na niekoľko dní o suchom chlebe! Nuž, veliteľ nám dal telefónne číslo na seba a ubezpečil nás, že nabudúce mu zavoláme a on nám dá oficiálne povolenie – len musí vedieť vopred. Je dobré vybudovať si skvelý vzťah v takomto prípade – len aby fungoval...
Nefungoval. V novembri sme išli v poslednej minuloročnej akcii cez centrálnu Ukrajinu, keď neďaleko od nás padol na letisko Iskander. Zážitok na celý život, hlavne keď to prežijete (irony of), no pre našu výpravu to malo ďalekosiahle dôsledky. Od Kropivnického po Podolie, oblasť našich vykopávok, nás delil poldeň jazdy – lenže okolo lokality boli posilnené hliadky a na lokalitu nás napriek naliehaniu nepustili. Hoci vojaci a policajti privolali aj Domoboronu a pozdravili sme sa s jedným našim známym, nedalo sa. Bolo treba zvlášť bumášku, o ktorej nikto nevedel, kde sa dá zohnať. Smola, štvrtá výprava pre ediakaru skončila fiaskom. Nebyť Iskandera a takmer (?) smrteľnej nehody po ceste, až by som povedal, že celá akcia bola veľkým sklamaním. A treba pripomenúť, že tie dve tenké platne s nálezmi tam stále čakali na nás. Ak ich nezoberieme do konca zimy, asi sa rozpadnú...
Ale prišiel január a piata výprava. Bumáška sa nedala vybaviť a náš známy v Domoborone nám vyslovene prízvukoval, že kým trvá vojna, na lokalitu sa nedostaneme. Mrzelo ma to o to viac, pretože sme pod previsom nechali nádherné no krehké exempláre vápenných platní, za ktoré by hocaké múzeum dalo majland. Je zima, aj keď je to skryté pred priamym dažďom, mráz a zmena vlhkosti to 580 miliónoch rokoch a niekoľkých sezónach na povetrí spravia svoje. Takže novodnistrovská ediakara sa nekoná! Uvidíme...
Minulý týždeň sme ale smerovali zo Slavjanska na západ a samozrejme sme zamierili aj na Podolie. Priznám sa, mal som malú dušičku, či sa dostaneme alebo nie. stavil som na náhodu. Na vykopávky pôjdeme najprv na Velykozalissju, kde sa nachádza iný typ bioty, podstatne mladší (ale stále cez 400 miliónov rokov starý) a na hrádzi uvidíme. Prinajhoršom nás odtiaľ vykážu preč, takže budeme na tom rovnako.
A moja stávka na neistotu zabrala!
2. Teraz trošku sexuality
Malá odbočka do ríše množenia sa bezstavovcov.
V predchádzajúcej kapitole som použil slovo medúza v spojení s úvodzovkami. Má to svoj význam. Nemiana a Cyklomedusa (napriek názvu) nie sú vedecký jednotznačne vyhodnotené ako medúzy. Ediakarských lokalít je na svete známych len čosi vyše desať a je totálnou náhodou, že počas našej poslednej ukrajinskej výpravy sa v správach zjavila správa o identifikácii štrnástej, tentokrát argentínskej lokality (druhá juhoamerická lokalita). Pri rode Nemiana je síce známych len z Novodnistrovsku niekoľko stotisíc nálezov „medúzok,“ lenže problém je z takto zachovaných fosílií identifikovať čokoľvek viac. Je to predsa len medúza? Jedná sa o niečo primitívne ale živočíšne? Je to zhluk rias, ktorý sa takto pokope zachoval? Alebo je to niečo, čo sa nedá zaradiť ani tam ani tam, ale do čohosi úplne vymretého? Peter Foxík Agricola, náš paleokamarát z Ružomberka (aktuálne z Ostravy) mi tvrdil, že jedna z hypotéz je, že to boli predsa len riasy. Aj dnes existuje niekoľko druhov, ktoré sa zhlukujú do kolónií tvoriacich akési pupáčiky alebo pľuzgieriky. Podľa Foxíka niekto identifikoval vo fosíliách Nemiany rastlinné proteíny, takže to bude asi predsa len riasa (a naše veľké sklamanie). Lenže... Predstavte si, že sa utopíte a o milióny rokov neskôr z vás zostane len zotletá, v kameni zaliata kostra. To, že na vás nájdu nepatrné zvyšky rastlinných zlúčenín, neznačí, že to bola súčasť vášho tela ale trebárs to, že vás pokryla posmrtne vrstvička rias. Prinajmenšom v jazernom a príbrežnom prostredí nie je o riasy a sinice núdza. Takže čo keď Nemiany boli živočíchmi, napríklad medúzami, ale počas konzervácie (Ukrajina v tomto období bola niekde hlboko južnejšie, prakticky niekde na sever od dnešnej Antarktídy a pravidelne tu vybuchovali vulkány, ktoré otrávili všetko živé), sa premiešali s riasami? Problémom je to, že v podstate nemôžeme nič dokázať alebo vyvrátiť...
Alebo žeby naopak?
Medúzy patria do kmeňa Cnidaria, teda pŕhlivce. Pre medúzy je zvláštny spôsob rozmnožovania. Miniatúrna larva (planula) pláva vo vode a hľadá pevný podklad (tu by sa obrazne dalo povedať, že je podobná semiačku rastliny). Akonáhle nájde nejaký kameň na morskom dne, usadí sa a začne rásť do krásy (zasa podobnosť s rastlinami). Tomuto štádiu hovoríme polyp. Polyp na svojom vrcholci začne vetviť, čo naznačuje budúce chápadlá medúzky. V tomto štádiu niekoľkomilimetrového mini-živočícha môže zotrvať pokojne aj roky a pri vašom kúpaní v mori sa pravdepodobne stretnete s tisíckami nepatrných, voľným okom prakticky neviditeľných polypov budúcich medúz.
A tu to začína byť vzrušujúce. Niektoré druhy sa začnú pod vplyvom hormónov množiť iným spôsobom. Volá sa to strobilizácia alebo po slovensky odškrcovanie. V praxi to vypadá tak, že na polype sa vytvorí akási sada pohárikov, ktoré sa postupne oddeľujú od usadeného polypu a vzniká... naša stará známa medúza. Tá dospieva potom do definitívneho štádia, teda tej nepríjemnej, chápadlovitej a rôsolovitej hrče. Ak by som to mal prirovnať k tvarovo aspoň trochu podobnému organizmu, vybral by som si bedľu, z ktorej odpadáva jeden klobúčik za druhým a tie vietor berie po lese (to by som bral!).
Ako teda dokázať, že Nemiana a jej príbuzné rody sú medúzami alebo riasami? Nuž, zišiel by sa nájsť jedinec, ktorý by bol fosilizovaný in flagranti. Lenže... ako často a v akom štádiu sa tieto organizmy rozmnožovali? Čo keď napríklad opúšťali ako reálne medúzy svoj podklad a množili sa voľne vznášajúce sa? Tam asi ťažko chytíme niečo, čo má viac výhonkov. A ešte je tu jeden problém. Problém pozitívov a negatívov.
3. Buď si pozitívny, alebo nie si vôbec
V paleontológii môžeme nájsť viac typov nálezov. Okrem spomínaných ichnofosílií, teda stôp po pohybe živočícha (viď legendárne stopy tatranských dinosaurov) máme jadrá živočíchov, čo je v podstate odliatok vnútra schránky (napríklad jadro z mušle, teda nie mušľa samotná, ale usadenina presne kopírujúca vyhnité vnútro). Samozrejme, najlepšie je nájsť samotného živočícha, či už je to kostra stavovca, jeho zuby či v prípade bezstavovcov napríklad spomínané schránky mušlí. Kto z vás sa niekedy zúčastnil na Slovensku pomerne bežného zberu amonitov, tak vie, že sa dá nájsť pozitív (samotná schránka) alebo negatív, teda iba odtlačok z nej. Prirovnám to k ľudskej nohe a stope, ktorú zanechá v piesku.
V Novodnistrovsku sme ale objavili záhadu. Veľmi bežné nálezy Nemian (hrbolčekov) sa striedali s jamkami, teda negatívmi. A tu je malý prúser, ako by povedali v českej komédii, takovej paleontologickej voříšek. Ak máme vrstvu kameňa (jednu jedinú plochu), mali by byť na nej výlučne buď pozitívy alebo len negatívy. Prirovnám to k tej ľudskej nohe, keď na pláži nájdete výlučne stopy, ale na cintoríne výlučne samotné nohy (morbídny a bizarný príklad, viem). Pravdepodobne sa nestane, že exhumujete babičku a v jej hrobe okrem zhnitej nohy nájdete stopy po jej lodičkách, alebo že na pláži niekto zanechá nohu. Dá sa predpokladať úplne výnimočná situácia, kedy napríklad na dne dnešného jazera máte stovky ustríc a niekto (napríklad jazerný vták) niektoré z nich vyberie (a teda zanechá v rade ustríc niekoľko jamiek), ale v ediakare neexistovalo nič, čo by lovilo selektívne len tak mirnix-dirnix náhodné Nemiany a Cyklomedusy. Takže o čo išlo?
Jedna naša hypotéza bola, že to predsa len boli medúzy a tie v istom okamihu svojho života opustili svoje kotvisko a vyplávali do voľného mora. Alebo ich mohol vytrhnúť príboj – lenže na jednom kameni sme mali vedľa seba pozitívy a negatívy, takže fyzické organizmy aj ich odtlačky po odplávaní. Záhada jak remeň!
No a tu som prišiel so svojimi novými, januárovými nálezmi. A ja a Pišta sme vyriešili dve záhady jedným vrzom.
4. Dve Sherlockovské mystériá za cenu fľašu koňaku
„My voluntjóri iz Slovaščiny i idemo iz Slavjansku!“ vyslovil som stokrát opakovanú ukrajinskú mantru. Medzi každou ukrajinskou oblasťou je blockpost, teda betónovými dielmi prehradená cesta s ozbrojenými mužmi. Prednostne hľadajú tzv. uchyljantov, teda mladých mužov vyhýbajúcich sa vojenskej službe. Všetci vrátane najstaršieho Patrika sme v podstate v odvodovom veku, hoci najmladší dvaja z našej štvorčlennej posádky, Šimon a Matúš, by mali na priame nasadenie do výcviku a boja ešte príliš nízky vek (ďakujte Zelenskému!). Ukazujeme pasy a vysvetľujeme, že „dopomahaemo dvadsat vosmij brihadi v Torecku,“ na čo nám vojaci a krásna policajtka doslova zasalutujú. Sme na Černovyckej strane hrádze, ochrana tej Chmeľnickej nás nelegitimovala (hrádza je skutočne medzi dvomi oblasťami). Cesta sa hneď za hrádzou točí serpentínou do kopca, kde vojde do mesta Novodnistrovsk, no niekde sto metrov pod nami ležia poklady. Viem, že v novembri ZSU vydali prísny zákaz na návštevu toho miesta, kde sme predtým trikrát kopali. Ale mám v rukáve triumf: skládku navozeného bordelu sto metrov za blockpostom.
Podklad priehrady tvorí prekambrická, zhruba dve miliardy rokov stará, nádherná ružovkastá, fialová a čiernobiela žula. Ďalšia vrstva je niečo pórovité, čo sme zbrucha odhadli ako nejakú mangánovú rudu, no a na nej je práve 580 miliónov rokov stará vrstva morských usadenín s našimi záhadnými fosíliami. Keď budovali priehradu, tak bager s radlicou zabral krista krížom všetky vrstvy naraz a hore, na brehu vedľa cesty, zanechal všetky vrstvy pokope. Navážka má objem len niekoľko vetriesok, ale práve v nej som pri prvej návšteve našiel prvé a opticky najkrajšie nálezy Nemian.
„Možno sa tu vypisati?“ pýtam sa hliadky, kukám na červenajúcu sa policajtku a vysvetľujem, že sa nám vo Volkswagene pokazilo kúrenie a treba nám zmrznutým si odskočiť ešte pred mestom, nech tam neobštiavame kríky na sídlisku.
„Konečno,“ prikyvujú chlapíci. Dvaja sú mladí (jeden vojak, jeden policajt) a jeden má odhadom okolo 65 rokov (je to vojak). Ukazujem na kríky za blockpostom, rýdzou zhodou okolností presne vedľa skládky kameňa.
„Tak chalani, a teraz všetci demonštratívne vtákov von a nech vás vidia z blockpostu, ako štíte!“ prikazujem posádke. Staviame sa na krajnicu, chrbtom k hrádzi a skládke, ako pred popravčiu čatu. Úkosom kukám na blockpost, či nás hliadka kontroluje alebo či na nás nebodaj nemieria ťažké guľomety. Nemieria, ale kontrolujú nás.
„Hotovo! Zapásať chujčikov a robte sa, že si prezúvate ponožky. Ja zatiaľ vbehnem do tej kopy.“ Nechám chalanov tam (Patrik tu bol so mnou už trikrát, vie pravidlá).
Kopa je po daždi mokrá jak psisko, ale okamžite nachádzam celkom pekné zriazky ediakarských organizmov. Každá by sa dala na eBayi predať za nižšie stovky Eur, ale toto nie je môj prípad. Po halde behám tak, aby ma bolo vidno. Radšej nech ma policajti vidia a prídu ma zdrbať, ako keby tam mali vbehnúť ako za špiónom a dať mi pažbou po morde. Ak kôpky ediakary a žuly robím okato, nech mám na čo ukázať.
„Šo tu vy robite?“ vyruší ma po piatich minútach hlas. Ten starý vojak s Kalašnikovom na pleci ma prišiel legitimovať.
„Šukaju kaminnja,“ odvetím a nevinne ako decko, čo rozlialo krupicovú kašu po koberci, ukazujem na kôpku na zemi. „Ce hranit, ce razkópky, rákušky, meduzy...“
„Ce nemóžno, ce vijskova zona!“ hovorí mi zamračene. Sledujem úšťovú brzdu hlavne na jeho pleci, či sa skloní na mňa. Nahodím sexi grimasu.
„Ja znáju,“ hovorím a prízvukujem, že nefotíme a nezostupujeme k hladine, pretože viem, že to je prísne zakázané. Takisto hovorím, že sme tu štvrtý krát.
Legitimuje nás ešte raz. Vysvetľujem mu, že o desať minút – ak môžeme – vypadneme, ale že v Národnom múzeu v Bratislave na tie šutre čakajú.
Asi môj sexi nevinný pohľad a´la Pellegrini zabral (áno, aj ja mám v líčkach jamky), takže vojak-veterán sa pustil s úprimným nadšením do diskusie. Čo to je, ako to je staré, ako to vieme, že je to také staré, koľko to stojí, či som profesionál. Pýta sa na našich politikov a zjavne mu neušli naše protesty (všetkým vám v mene teamu ďakujem!).
No a na hrádzi sa objaví rýchlo idúce policajné auto, resp. Dácia Duster s nápisom Domoborona. Zdá sa, že vodič má naponáhlo. Flekuje tesne pri našom aute. A ja sa usmejem od ucha k uchu. Obaja členovia posádky sú totiž moji starí známi.
„Ja vam skazal, šo nemožno k dambe!“ Podávame obom ruku a oni potrasú bez rozdielu ruku všetkým, aj novým členom výpravy.
Prikyvujem ako blbeček so širokým úsmevom, že k dambe sme nešli a samozrejme nefotografujeme, len sme sa náhodou išli vyšťať a hľa!, v kufri sa nám zrazu zjavilo 50 kilo kamenia. To je náhoda, že? Seržant sa smeje, po minúte nám znova podáva ruku a miznú na Chmeľnickej strane. Starý vojak (mohol som sa spýtať, či slúžil v Afganistane) sa s údivom pýta, že či ich poznáme. Sakra, mňa už na Ukrajine pozná každý, nie? Plním kufor aj svoje slovo, že do pár minút sa zdekujeme, podávame ruku aj jemu – no a samozrejme sa nezdržíme žiadosti o spoločné foto. Dedušo je zjavne poctený, takže neodmietne.
Prejeme okolo hliadky (ktorej nie je nápadné, že sa vraciame naspäť tam, odkiaľ sme prišli, hoci predtým sme tvrdili, že ideme odtiaľ a tam) a s úsmevom nám kývajú.
„Zastav Patrik!“ Patrik odparkuje dvadsať metrov od blockpostu VW a ja vyberám dva nálezy medúzok... a fľašu koňaku. Pribehnem k štvorici, ukazujem im fosílie. Najmladší policajt sa pýta tradičnú znôšku otázok (čo to je, jak je to staré a ako viem, jak je to staré). Vysvetľujem im, že ak si niekam do kríkov odskočia a nájdu podobné kamene, majú ich vziať a urobiť si niekde kuču, že to od nich v lete kúpime v mene SNM (ak ho Šimkovičová dovtedy nezrichtuje ako Hirošimu). No a zo zadného vrecka vyťahujem trojdecku gruziňáku. Podávam ju veteránovi a všetci okrem krásnej policajtky mi podávajú ruku.
No a my valíme smer Slovensko. Nevediac, že sme za trojeurovú fľašu gruziňáku vyriešili dve záhady ediakarskej bioty, ktoré sa vedci snažia vyriešiť pol storočia.
5. Jasličky v Dúbravskom múzeu
O našej ceste budem písať inde, no len pre objasnenie, fosílie som z poslednej zástavky, teda Dolného Kubína, vzal vlakom v kuči igelitiek a IKEA kabiel na Brezovú. Bolo toho okolo 40 kilogramov, takže sa nečudujte, že som v autobuse z Trnavy spravil malé faux pas, totižto som sa pri šoférovi zasekol tak, že sa zo mňa rozosmial. Dehydrovaný som to privliekol do kanclu a vo štvrtok som to rovnako dementne smyčil do Bratislavy
Štefan Meszároš je v istej miere guru slovenskej paleontológie. Vo svojej zásobe má toľko príbehov z hľadania pyrotechniky a skamenelín, že mňa by v Novodnistrovsku museli desaťkrát zastreliť a jedenásť exhumovať, aby som sa tomu čo len zďaleka priblížil. Ráno ma čakal na Mlynských Nivách so svojim autíčkom, lebo inak by som to do Dúbravky nedoručil. Novodnistrovské fosílie boli dosť zasvinené, takže som ich nechal Pištovi a ja som išiel po svojom. Večer sme mali mať v múzeu rande s realizačným teamom (chystá sa Encyklopédia slovenskej paleontológie), takže ako dôchodca sa toho mohol chytiť.
To som ešte netušil, že okrem očistenia vyrieši obe spomínané mystériá.
Zopakujem dva otázniky, ktoré už celé dekády trápia expertov na túto biotu: sú tie hrbolčeky medúzami či riasami (alebo niečím iným) a prečo sú vedľa seba hrbolčeky a jamky zároveň, na jedinej vrstve kameňa?
Ak neviete, tak sa kuknite na toto foto:
A teraz na toto:
Čo vám tam udrie do očí? Nuž, asi som slabý paleontológ-amatér, pretože mne teda nič. Ale máme nášho Pištu a ten má vo svojom veku lepšie oči a lepší cit pre detail ako ja. Na fotke je niekoľko veľkých medúz obklopených malinkými drobčekmi. Áno, množia sa! Veľká medúza sa odškrtila na niekoľko menších, zhruba ako keď vám vaša jahoda vyhodí poplazy. Čo je zvláštne, že na niekoľkých šutroch máme jednogeneračné kolónie toho istého druhu a približne rovnakej veľkosti. Pravdepodobne celá kolónia vymrela mimo obdobia rozmnožovania, v podstate ako keby v zime (nuž, nemám šajnu obdobie, kedy sa množili). Naopak, práve tie januárové nálezy vystihli sezónu, kedy medúzkam drnčalo v rozkroku a množili sa jedna radosť. Takže pár kameňmi som vyriešil dve záhady: nálezy sú skutočne medúzy alebo niečo veľmi blízko príbuzné, no a tie jamky medzi kopčekmi sú miestečko, odkiaľ nadržané jedince vyplávali do voľného mora!
Nobelovu cenu prijmeme s Pištom bez problémov, stačí nás nominovať!
6. A čo ďalej?
Ediakarská fauna je pre naše muzeálne zbierky extrémne vzácna. Vojnou zmietaná Ukrajina nemá o vykopávky a ochranu národného dedičstva príliš záujem, čo je logické. Hliadkam v Novodnistrovsku sme tvrdili, že raz tu bude stáť múzeum ediakary, ale na niečo také samozrejme treba milióny eur, ktoré len tak na Donio nezozbierame. Na druhej strane, ak ma ešte aspoň raz pustia na lokalitu bez toho, aby mi neprevetrali hlavu kalibrom 7,62 mm, tak rozhodne ešte prinesiem niekoľko šutrov do zbierok. Doteraz som obohatil kolekcie o približne tridsať kusov, pričom je na nich niekoľko vyšších stoviek medúzok (teraz už bez úvodzoviek). Budem nesmierne rád, ak číslo aspoň zdvojnásobím.
No a ak motyka vystrelí (radšej tá ako Kalašnikov), tak niekedy na jar by som chcel za pomoci ďalšej fľaše koňaku zbehnúť niekam do okolia hrádze spolu s celou partiou. Pišta mi úporne účasť odmieta, hoci jeho oko by tam našlo snáď aj E.T. Mimozemšťana. Ale vo svojej partii mám niekoľko šikovných ľudí, ktorí rozhodne výpravu zoberú ako životnú šancu. Nebolo by zlé prísť do SNM a priniesť im desiatky nových nálezov, nedajbože nové druhy.
Serhij Fiňko aktuálne zháňa umiestnenie svojej zbierky, celoživotného diela, niekde na Západe. Pre SNM sme odkúpili časť z nej. V piatok som bol v Naturhistorisches Museum vo Viedni a tri z mojich nálezov som tam odovzdal bezplatne miestnemu šéfpaleontológovi, Mathiasovi Harzhauserovi. Ten bude odkupovať ďalší zlomok Serhijovej kolekcie, takže v priebehu týždňov sa aspoň časť nálezov podarí dostať do bezpečia. Takisto rokujem s kaštieľom v Chtelnici, kde by hypoteticky mohli umiestniť niekoľko kusov šutrov. Stále je to málo, ale ak by mala na Serhijov dom a múzeum dopadnúť ruská raketa, zachová sa aspoň zlomok, hoci len desatina jeho zberov (doteraz mal 92 terénnych akcií).
Ďalšie (moje) nálezy dostala brezovská základná škola. Pred mojim odchodom na Ukrajinu budem organizovať už druhú vernisáž, kedy doplním ilustrácie novodnistrovského mora spred 580 miliónov rokov. K medúzkam z Ukrajiny pribudnú mamutie zuby zo Slovenska, ukrajinské druhohorné nálezy z Kitajhorodu a čo je podstatné, 3D modely kambrickej fauny z Českej republiky.
A tu sa dostávam k pointe. Spolu s partiou, najmä našou šarmantnou geologičkou Maťou a takisto Štefanom Meszárošom, dávame dokopy zbierku cez staré známe Donio. Zbierka bude slúžiť na odkup časti kolekcie práve od Serhija Fiňka plus na doplnenie 3D modelov trilobitov, koralov a morských škorpiónov od známeho ilustrátora a modelára Martina Lisca z Čiech. Kolekcie budú vystavené na Brezovskej ZŠ (koniec februára), múzeu v Martine a samozrejme v Dúbravskom múzeu, vedľa mojich nálezov z Novodnistrovsku. Keďže na odkup nemáme mecenáša, museli sme spustiť zbierku – a za týždeň sa nám podarilo vyzbierať len 5% potrebných prostriedkov. Cieľová suma je niečo cez 2.500 Eur. A týmto sa obraciam na vás, ktorých téma biológie a paleontológie zaujíma. Čítanosť článkov v sekcii Veda a technika nie je veľká, ale ak by každý z čitateľov podporil čo len dvojeurovkou, cieľovú sumu by sme veľmi rýchlo zaplnili. Ak by ste prispeli vyššou sumou a uvediete svoje meno, dostali by ste hádam aj kus ediakarskej fauny (ale až v lete a ak ma na dambe nezastrelia!). No a po kompletizácii zbierok v spomínaných ustanovizniach sa rozhodne dostane aj na oficiálne sprístupnenie – dáme vedieť!
Ak teda chcete podporiť, môžete tu:
https://donio.sk/prispej-na-kolekciu-exponatov-pre-muzea-a-skoly
