Sci-fi filmy to vedia presne – jedna veľmoc vystrelí na nepriateľa balistickú raketu a tá jej to opätuje. Útočník sa nenechá zahanbiť a o hodinu lietajú rakety cez Atlantik ako tenisová loptička na kurte. Milióny ľudí zahynú pri výbuchoch a následným ožiarením, ale to sú tí šťastnejší. Preživší sa potácajú na pokraji smrti, zima, zatiahnutá apokalyptická obloha veští dlhé a útrpné umieranie, plné hladu, chladu, detskej úmrtnosti.
Skutočne je takýto scenár nukleárnej zimy reálny? Ako vo veľa veciach, aj v tomto som optimista a nemyslím si, že by nás chytila malá doba ľadová práve kvôli pár tuctom atómových bômb, ktoré by vybuchli v rozpätí pár dní na dvoch kontinentoch.
1. Koncept nukleárnej zimy
Nukleárna zima lebo nukleárny súmrak je pojem, ktorý vytvoril začiatkom 80. rokov Richard Turco, profesor z UCLA. Turco využil vtedajšie počítače a softvér na modeláciu následkov atómovej vojny na atmosféru, ozón a podobne. Nemusím pripomínať vtedajšie znalosti témy, výkon počítačov a ich softvérové vybavenie. Výsledkom simulácie bola katastrofa s miliardami ton uvoľnených sadzi, prachu a dymu. Toto všetko malo zastrieť atmosféru na celé roky, zabrániť prieniku slnečných lúčov a spôsobiť kolaps fotosyntézy.
Jeho štúdia vyvolala veľký ohlas, hlavne pod tlakom studenej vojny a tlaku na odzbrojovanie. Paradoxom je, že sám Turco potom katastrofické výsledky odvolal.
Myšlienkou bolo, že prestrelka zrazí globálnu teplotu o dvadsať i viac stupňov Celzia. Samozrejme, ak by sa napríklad u nás na Slovensku udiala takáto záležitosť, nielenže by sme nemali absolútne žiadnu poľnohospodársku produkciu, my by sme doslova pomrzli. Dokonca aj v trópoch by dvadsaťstupňový prepad teplôt spôsobil katastrofu – de facto by vytvoril z Nigérie a Brazílie severské krajiny. Hladomor by bol nekonečný a civilizácia ako taká by sa zredukovala na možno jednotky percenta pôvodných množstiev.
2. Problémy konceptu
Ako v každej oblasti vedy, aj tu je veľkým problémom neznalosť veľkého množstva premenných. Pri novej Hirošime niekde v New Yorku by vznikol nejaký oblak prachu a sadzí – ale aký? Aký vplyv by mal na atmosféru? Ako by ho ovplyvnilo napríklad dažďové počasie alebo mráz? Aké bude zloženie, kam ten oblak zaveje vietor? Ako dlho zostanú častice v atmosfére? Aká veľká bude vlastne použitá bomba?
Rovnica mala priveľa neznámych a ako vždy pri predikciách, predávajú sa hlavne tie alarmistické. Z princípu musel vyjsť katastrofický výsledok. Nemohlo sa stať, že OK, bomby vybuchnú, ale do týždňa sa situácia ustáli. Preto sa vedátori predháňali v čiernych scenároch.
A ako vždy sa scenár rozplynul, akonáhle došlo k praktickej ukážke. V roku 1991 vytlačili spojenecké vojská irackú armádu Saddáma Hussajna z Kuvajtu. Približne 700 vrtov, mnohé patriace k najproduktívnejším na svete, bolo zapálených ustupujúcimi diverzantami, ďalšie desiatky ropných jazier a zákopov vzbĺklo takisto. Odhaduje sa, že počas najbližších mesiacov zhorela na pomerne malej ploche miliarda barelov ropy. Na rozdiel od miliardy barelov benzínu a nafty, ktorá prešla nejakým procesom v rafinérii a je už „čistá“, toto bola surová ropa, plná síry, nečistôt a samozrejme horiaca nedokonalým spôsobom, bez katalyzátorov, dostatočného prekysličenia a podobne. V tom čase som chodil na základnú školu a pamätám si, s akou hrôzou sme sledovali správy a komentáre ohľadom hroziacej ekologickej katastrofy v Perzskom zálive a následne aj inde.
Lenže scenár je scenár a realita je realitou. Poprvé: horiace ropné vrty sa podarilo pomerne rýchlo uhasiť. V niektoré dni sa to dialo rýchlosťou dva-tri vrty denne.
A vtedy nastúpil Carl Sagan. Priznám sa, že asi neexistuje žiaden z popredných svetových vedcov, ktorý by u mňa budil dlhodobo väčšiu kontroverziu ako práve Carl Sagan. Tento americký vedec pôvodom z Ukrajiny je bežnou fanúšikovskou základňou braný ako priekopník vedy, niečo ako Einstein, Darwin alebo Hawking, ale medzi skutočne odbornou verejnosťou má trošičku kontroverznú príchuť. A jeden z dôvodov nastal aj v Kuvajte po ústupe Saddámových vojsk a hasení miestnych ropných polí.
Sagan (ktorý bol podpísaný aj pod pôvodným Turcovým článkom z roku 1983) tvrdil, že horiace vrty v zálive spôsobia nukleárnu zimu. Svoje tvrdenia premodeloval tak, že výsledky hovorili o zahalení južnej Ázie a neskôr celej severnej pologule do oblaku sadzí, síry a prachu, ktoré následne zredukujú úrodu na celej pologuli – a keďže Severná Amerika, Európa a Ázia produkujú najväčší podiel poľnohospodárskej produkcie, výsledok by bol dramatický pre kompletne celé ľudstvo.
Na opačnom konci spektra stál prednedávnom zosnulý Rakúšan Fred Singer. Ten tvrdil opak toho, čo Sagan – mrak dymu a sadzí nevystúpi do stratosféry, ako tvrdil Sagan, ale pomerne ťažké častice „vypršia“ veľmi rýchlo z malých výšok a teda nedokážu obehnúť zemeguľu. Podľa Rakúšana efekt znečistenia sa obmedzí len na malú oblasť okolo Perzského zálivu. K Singerovi sa pripojil Richard Small, ktorý Saganove alarmistické závery kritizoval.
Aká bola realita? Dym skutočne vystúpil len v rámci atmosféry a rýchlo sa vypršal, presne ako hovoril Singer a Small. V bezprostrednej blízkosti požiarov síce bola tma ako v rohu, ale to je logické a nedá sa to extrapolovať na celú planétu.
Žiadna celosvetová katastrofa sa neudiala, mimo (relatívne mierne) narušenie ekosystému Saddámovo peklo spôsobilo iba respiračné problémy v pár štátoch, a aj to krátke.
3. Kritika konceptu po Studenej vojne
Studená vojna skončila porážkou ZSSR a útlmom v nukleárnom zbrojení (aj keď niektoré menšie veľmoci získali svoje strategické zbrane). Obava z nukleárnej zimy ustúpila do pozadia. Keďže každá doba musí mať svoj obraz ohňa pekelného, moderná epocha, povedzme po roku 2000, si vymenilo nukleárnu zimu za globálne otepľovanie, podobný koncept s podobnou matricou (stavanie na nedokonalých modeloch, nevedecké metódy výskumu, strašenie verejnosti nedokázanými faktami a pod.).
Prednedávnom sa ale vedci znova do starého strašiaka obuli – a pôvodná hrozba dostala poza uši. Nový team prekopal pôvodné predpovede a vytkol starej generácii niekoľko bodov, hlavne jeden prioritný: dnešné veľkomestá nie sú z horľavých materiálov, ktoré by dlhodobo horeli a uvoľňovali sadze a dym celé dni alebo týždne. Samozrejme v takom New Yorku alebo Moskve je benzín, plast, drevo, papier, ale mestá samotné sú z betónu, ktorý uvoľní prach, nie však sadze a dym. Ak aj by hlavica vybuchla uprostred multimiliónového mesta, zasiahne len relatívne jeho malú časť, teda nie celé New York City. Po ďalšie, explózia nespôsobí ohnivú búrku ako trebárs angloamerické bombardovanie Luebecku, Hamburgu alebo Kolína nad Rýnom. Stredoveké mestá, kde sa v 40. rokoch kúrilo drevom, uhlím a rašelinou, horeli ako fakľa, predávajúc si plamene z jedného domu na druhý.
Avšak v Berlíne, v tom čase pomerne modernom meste, toto spozorované nebolo. Tehlové budovy, budovy z panelov, široké bulváre a umelé vodné plochy tlmili šírenie požiarov. Dnešný New York ako príklad je na tom ešte lepšie. Otázkou je takisto, koľko horľavého materiálu by sa pri výbuchu na Manhattane skutočne zapálilo – kancelárske budovy majú veľa papiera, nábytku, kobercov a podzemných garáží s plnými nádržami, ale skutočne by sa toto všetko vznietilo pri nukleárnom ataku? Neskončila by veľká časť krmiva ohňa len zasypaná pod troskami betónových budov, mimo dosah plameňov?
4. Carl Sagan strikes back
Carl Sagan ako rozporuplný „vedec“ si pokles záujmu o túto tému (rozumej o seba) nenechal dlho páčiť. Vytiahol nepriestrelný argument každého alarmistu, a to ten, že vlastne bude ešte horšie ako pôvodne myslel (matrica sa nezmenila dodnes). Bez jediného podkladu/dôkazu povedal, že nukleárna vojna medzi veľmocami by viedla k väčšiemu vymieraniu ako na konci kriedy, kedy vymreli dinosaury. Nezabudol dodať, že to hovorí každý scenár – teda každý, ktorý navrhol on sám, bez podkladov.
To už dožralo viacerých vedcov. „Nukleárna zima potrebuje vedecký prístup a to tu chýba,“ nechal sa počuť Allan Robock. Legendárny fyzik Freeman Dyson dodal, že toto je neskutočne hrozný kus vedy a je smutné, že sa to dostáva von, k verejnosti.
Pikoškou je, že po páde železnej opony vyšli ruské tajné služby s informáciou, že upadajúci, na okraj smrti vyhladovaním uzbrojený Sovietsky zväz sa pod hrozbou rakiet Pershing chytil (amerického) konceptu nukleárnej zimy a typicky rusky podával dezinformácie západným ekologickým a mierovým hnutiam (podobnosť s našimi aktuálnymi zelenými hnutiami, sociálnymi hnutiami a trollmi čisto náhodná).
5. Záver – a čo dnes?
V tieni aktuálne prebiehajúcej krízy na Ukrajine treba povedať niekoľko postrehov. Poprvé: Putin blufuje. Ako som písal v minulých blogoch, ruská armáda je po 21 rokoch Putinovho šafárenia v stave kolapsu, totálnej zanedbanosti a zastaranosti. Klika okolo Vovku Putinovie starnúceho, od reality odtrhnutého diktátora kŕmila zásadne len ružovými informáciami, ktoré nekorešpondovali so skutočným stavom vo svete. Dve dekády korumpovania Nemcov, Talianov, Trumpa, starých ukrajinských garnitúr, nehovoriac o slovenskej a českej politickej scéne, vytvorili zdanie, že budúcne ťahy veľmajstra Putina budú jasné. Neboli. Putin sa strašne prerátal a vojnu (a svoju epochu) prehral v tom okamihu, ako zaútočil na Ukrajincov. Žiadne kytice, žiadna vodka na privítanie. Ruských brancov, ktorí často ani nevedeli kde sú, čakali Stingery, NLAWy, Javeliny. Ruská armáda skolabovala.
Čo teda zostalo pokorenému prezidentovi? Jedine blufovať vyššou kartou. V zjavne zinscenovanom videu, kde zarazenému Šojguovi a Gerasimovovi prikázal, aby uviedli jadrové sily do pohotovosti. Uvedením tankových síl do pohotovosti by rozosmial celý svet a potešil ukrajinských cigánov, lietadlá mu spadnú aj samotné, Turecko nedovolilo Rusom previesť lode do Čierneho mora, takže čo nepoznáme? Jadro.
Rusko má oproti Západu dve obrovské nevýhody: a) jeho jadrový arzenál je extrémne zastaraný a ako všetko v Rusku by to asi spadlo skôr na Moskvu ako preletelo Atlantik
b) Všetko v Rusku je koncentrované v Moskve. Relikt sovietskej éry, kedy všetko muselo byť na dohľad od Stalina a tajných služieb, jedna nukleárna hlavica vypustená zo Západu by odpísala celú ruskú infraštruktúru, možno okrem námorníctva. Naopak, v USA za čias Eisenhowera a Kennedyho sa premiestnila kompletná infraštruktúra po trojici alebo štvorici federálnych štátov (D.C., Virgínia, Maryland a asi aj Delaware). Táto plocha zaberá veľkosť možno Slovenska, prinajmenšom niekoľko desiatok tisíc km2 plochy. Dopad jednej či dvoch atómových bômb na D.C. ako hlavné cesto by zničilo veľké množstvo úradov, ale Kapitol a Biely dom nie sú o budovách ale o ľuďoch. Ruský útok na USA by si vyžiadalo brutálnu odvetu, kedy by Moskva, Petrohrad a možno nejaké sibírske mestá padli v ohnivej smršti – lenže okolo by zostal tragicky zaostalý vidiek, chudoba, rozbitá infraštruktúra a úroveň ako za čias Lenina. Z druhotriednej veľmoci by vznikla treťotriedna banánová republika. Obchod, administratíva, politická moc, 21. storočie, biznis a kultúra – to je Moskva. Opakom toho je typické Rusko.
A čo sa týka nukleárnej zimy: takáto nepríjemná udalosť by viedla k miliónom mŕtvych prevažne na strane civilistov, ale nie k celosvetovej tragédii. Príroda pozná oveľa väčšie nešťastia, oveľa väčšie dokonca aj oproti najväčšej nukleárnej bombe, Cár-bombe. Tá vyprodukovala explóziu ekvivalentnú 50 miliónom ton TNT, čo je približne 3300x viac ako v Hirošime. Aj keď to bolo najsilnejšie zariadenie svojho druhu, je to len štvrtina energie, ktorú uvoľnil výbuch sopky Krakatoa v roku 1883. Ten spôsobil pokles globálnych teplôt o 0,4°C – zanedbateľná zmena – aj keď niektoré zdroje hovoria o viac ako jednom stupni. Toto sa však udialo následkom dvadsiatich miliónov ton oxidu siričitého, ktoré sopka vyvrhla, nie v dôsledku sadzí a dymu. Žiadna katastrofa celoplanetárneho dosahu.
Takže sa nebojme, dnešné udalosti na Ukrajine nemajú potenciál zničiť civilizáciu. Dokonca aj to, že dôjde k použitiu zbraní hromadného ničenia, je relatívne málo pravdepodobné. Ruská technika je v zúboženom stave, jej nasadenie podlieha viacstupňovému kontrolnému mechanizmu, a keďže Putin podľa môjho názoru sa topí v strašnom prepade popularity a dôvery (nevšímajme si Šarády na Lužinkách ani prieskumy verejnej mienky, komunizmus má dva výsledky prieskumu spokojnosti, ten oficiálna a ten reálny), kapitáni ponoriek by so zničením svojej krajiny nesúhlasili.
A o to menší je dosah takej vojny na planétu. Tá už zažila iné rozkoše.
