1. Ako sprzniť školu
V prvých blogoch z tejto série som napísal pár príkladov, ako naša drahá SPU nás chcela naučiť všetko a nič. Prvé dva roky boli plné predmetov, ktoré sme nevyužili nikdy alebo extrémne zriedka. Chápem, že poľnohospodársky inžinier by mal mať základný prehľad o chémii (na SPU sme chémií mali snáď sedem rôznych), ale spomínaná matematika nám bolo v sto percentách naprd; koncipovanie chémie alebo botaniky bolo spätne sledované neskutočne zlé. Vedomosti pre známky, nie pre prax alebo život.
Po druhom ročníku sa to zlepšilo...ale nie príliš. Dôvodom bola zmena osnov po prvom ročníku. A tam bol zasa dôvod európsky štýl oceňovania. Vysvetlím.
Na našom minore (špecializácii) sme mali tri krúžky (triedy) inžinierov a dva bakalárov. Ak teda niekto nespravil prijímačky dostatočne dobre, išiel na Bc., ostatní na Ing. Takto sme podpisovali pri nástupe do školy zmluvy. Všetci sme s tým boli OK. Bakalári samozrejme museli robiť v tretiaku bakalárky, my zvyšní nie. Keďže to takto bolo dohodnuté na začiatku, nebolo na tom nič divné alebo rozporuplné. Lenže potom si rektor alebo dekan zmyslel, že sa prispôsobujeme Európe a že od druhého ročníka sme všetci na bakalárskom štúdiu. Nadávali sme všetci ako pohania, no ale nemali sme s tým čo spraviť. Ale predsa...
Ktoréhosi spolužiaka otec bol právnik. Vytiahol zmluvu, kde bolo jasne dané, že máme inžinierske štúdium, zašiel za dekanom/rektorom a bolo vybavené. No a vedenie to spravilo šalamúnsky, presne tak ako by čokoľvek spravil Fico: nechali nám inžiniera, ale takisto rozvrh bakalára. Nemastný-neslaný kompromis, ktorý nebol kompromisom.
Prečo to nebolo normálne rozhodnutie? Nuž, mali sme napríklad postupnosť predmetov, akú vidíte trebárs na základnej škole. Najprv máte v matematike malú násobilku a až potom nasleduje tá veľká. Naopak to nemá zmysel. V tom čase nato zjavne nikto nekukal.
Bizarným prejavom bola mikrobiológia, pomerne náročný predmet. Učilo sa na ňom všetko o hubách, vírusoch, baktériách a prvokoch, teda všetkom, čo nám mohlo poškodiť úrodu. Učivo sa týkalo základov, teda „od vajíčka po dospeláka.“ No a o rok neskôr mal nasledovať predmet Choroby a škodcovia, ktorý už bol fokusovaný na konkrétne choroby plodín a boj s nimi. Ako iste tušíte, najprv sme sa učili o boji s konkrétnymi škodcami, aby o rok neskôr sme sa dozvedeli aj to, proti čomu vlastne bojujeme a čo je to larva. Nelogické, ale nikto na to nekukal. Príkaz znel jasne, inžinieri nemôžu prejsť. V praxi to značilo, že učiteľ nám na prvom predmete, ktorý mal vlastne nasledovať, vysvetľoval svojou hantírkou a väčšina spolužiakov kukala jak Romanka na násobilku (ja našťastie nie, mal som vedomosti z kníh).
Mám však podozrenie, že dekan či rektor si bol vedomý problému a vydal profákom na týchto predmetoch usmernenie, aby nás netrápili. Najväčšie sito bolo v prváku, ešte aj druhák bol vcelku hustý, no tieto sprznené predmety sme nejako už preliezli.
A prešlo sa do tých „odborných“ predmetov, teda tém konečne súvisiacich s našim minorom.
2. Odborné predmety ako vývar
No a tu prišlo ďalšie sklamanie. Tešil som sa ako malé decko na také tie „terénne“ predmety, teda tie, kde sa naučíme niečo pre prax. Môj minor bolo ovocinárstvo. Priamo v areály SPU máme tzv. Demonštračnú záhradu. Pestuje sa v nej kvantum rôznych odrôd ovocných drevín. Pre mňa bola výzva najmä naučiť sa strihať rôzne typy stromov (jablone a slivky či broskyne sa strihajú diametrálne odlišne, takže treba nato trochu praxe).
No a konečne sme sa dostali do Demonštračky. My sme mali doma dvor a dve záhrady a krstného bratranec bol veľmi zručným záhradníkom, ktorý ma od strednej zaúčal, ale vedel som, že to neni ono. Mali sme však spolužiakov, ktorých jedinými nožnicami kedy v paprčiach boli tie manikúrové. Ak si z minulého blogu pamätáte Aňu (tú s chrústami), tak tá bola jednou z nich. No a po troche teórie a jednom stromčeku, ktorý nám docent ukázal v praxi, sme mali každý „ošvácať“ tú svoju jablonku. A teraz trochu detailov pre priblíženie.
Práve jablone boli také blbuvzdorné. Pre stručnosť, pri jablonkách musíte odstrániť všetko, čo rastie kolmejšie. To čo je hore a zvislé produkuje rastové hormóny, takže to rastie jak divé, ale rodiť to nebude. Čím viac sú halúzky vodorovnejšie, tým väčší nábeh na úrodu. Ak sa vám teda haluz otáča na konci viac nahor, odstrihnete tú hornú časť a necháte tú spodnú, takže urobíte tým rezom prakticky taký dvojitý oblúk. Rámcovo to stačí (volá sa to rez na prevod).
Prakticky tam nie je nič pokaziť a po reze vyzerá jabloň ako taký zmrzačený zhluk pahýľov.
Začali sme strihať. Väčšina z nás šiel rez rezko (oceňte slovnú hračku). Nie tak Ani. Ak si dobre spomínam, tak každý z nás mal na starosti trojicu stromov. Štvrť hodiny a mal som to...no povedzme že na celkom sympatickú dvoječku. Na začiatočníka stačilo.
Ale Aňa to zobrala z opačného konca. Pravdepodobne si takto v marci vybavila Vianoce. Po toľkej teórii a jednom praktickom príklade sa rozhodla, že spraví jedličku. Zopakujem: všetko, čo sa snaží na jablonke rásť zvislo, odstránite a necháte to, čo sa ťahá do bokov.
Naša Andula to začala sekať úplne naopak. Rodivý obrast je predsa na jabloni zbytočný, dôležité sú tie zvislé prúty ako na vŕbe (AKA vlky).
Všetci sme začali strihať neostrihané jablone a výsledkom bola ostrihaná jabloň. Aňa začala strihať neostrihanú jabloň a výsledkom bol ostrihaný topoľ.
„Johny, mohlo by to byť takto?“ víťazoslávne sa spýtala.
Kukol som sa na jej dielo a zhrozil som sa. „Aňa, sakra, to ti nepríde divné, že máš okolo seba dvesto stromov s jednou formou a tie tri tvoje sú úplne naopak?“
Aňa sa rozhliadla a zbledla. „Ta jak som to mala strihať?“
Mykol som plecami. „No, naopak, ty šaľena.“
„Ta takoj co?“ Aňa vyzerala na kolaps. Všimol som si, že niekoľko haluzí by šlo ešte zachrániť, tak som ju odtisol do vedľajšieho radu (môjho) a rýchlo, kým príde docent, som to začal švácať. To už bolo neskoro. Docent prišiel ku mne, ani som si nevšimol.
„Pán Valchár, preboha... Tu je jasne vidieť váš rukopis!“
Až ma tak zmrazilo. Aňa stála v mojom rade, profák ju pochválil za dosť dobrú robotu a mňa pred všetkými zvozil. Samozrejme, že všetci vedeli, že koľká bije, ale profák si ma akosi zafixoval, že som najdokonalejší babrák alebo najnedokonalejší záhradník na svete. V podstate mi to nevadilo, ale jediná vec ma odvtedy trápi: čo hovorili ľudia na tie „moje“ tri topole, a či sa ich radšej nepokúsili vyrezať a dať niekomu na palivo.
S Aňou a týmto docentom sme mali ešte dohru. Bolo to cca 2001 alebo 2002 a v kinách sa premietal Pán prsteňov. Bol som z toho nadšený a zobral som si v knižnici knihu. Onen profák bol jeden z tých, čo vedeli naučiť v teréne ale ako prednášajúci bol uspávačom hadov. Keďže som sa počas roka snažil čo najmenej blicovať, na prednášky som poctivo chodil.
Táto prednáška (ovocinárstvo) bolo o siedmej ráno. Vyšiel som na posledný rad prednáškarne, posadil som sa a začal som si čítať Pána prsteňov. Profák začal (btw: mal som u neho nahlásenú diplomovku) uspávať hady, keď v tom sa rozčapili dvere a prišla Aňa. Pozdravila, trochu neobratne vyšla do predposledného radu a profák pokračoval.
Vedľa mňa sedel Maťo, veľmi introvertný a tichučký chlapec od Hlohovca.
„Čo si zaspala?“ nedalo nám. Ihneď som zacítil chľast.
„Ty co ty. Ja som ešte pijaná. Takoj co som prišla z Devilsu.“
Aňa nám parila do šiestej, prišla na intrák ako doga, prezliekla sa, osprchovala a išla na prednášku. Lenže stále ako doga.
„Johny, ta co čítaš?“ „Pána prsteňov.“ „A o čem to je?“ „Rozprávka pre dospelých.“
Aňa bola trošku hlučnejšia, tak som ju napomenul.
„Ta co ty. Šicko OK. Prečítaj mi daco.“
„A DOSŤ! VY TAM VZADU, VON!“
Snažil som sa namietať, ale profák bol nekompromisný a vyrazil nás. Mňa, Aňu aj tichučkého Maťa, čo okrem pozdravu nepovedal ani ceka.
Vonku sa Aňa rozplakala a ospravedlňovala. „Ta ja šalona puča...“
Kašľali sme nato. Išli sme na kafé. Aňa zaplatila.
„Johny, ta znaš co me najviac mrzí? Že si si ani nestihol prečítať Zlatého princa.“
Ani jeden z nás sme napokon u tohto docenta diplomovku nerobili.
3. Štátnice ako remeň
Ako už ktorýsi diskutujúci povedal, podstatou je nebyť ticho. Osvedčilo sa to aj pri maturách (dakedy nabudúce) aj počas skúšok. Ja som sa toho s úspechom držal, možno aj preto, že som bol vždy huba a kecanie mi šlo. Ale štátnice sú štátnice...
Ak si dobre pamätám, svoje skúšky som mal na Jána. Okrem diplomovky (nie z ovocinárstva, napokon som kvôli hore uvedenej príhode skončil na agroturistike a nebanujem) som odpovedal z ovocinárstva, zeleninárstva a špeciálneho ovocinárstva. Z každého predmetu sme nafasovali zhruba 20 otázok, zväčša to boli okruhy ako koreňová zelenina alebo drobno ovocie a tak. Odpoveď mala byť na asi pätnásť minút. Mali sme zodpovedať približne v rozsahu druhy, odrody, typy pôdy, závlahy, hnojivo a škodcovia, prípadne niečo ako teplomilnosť a pH pôdy. Niekto to poňal ako životnú skúšku a u spolužiačok, najmä bifľošiek, som videl tabuľky na A4, kde sa mihali stovky čísiel a údajov. Jedna z nich mi dva týždne pred skúškou hovorila, že od stresu a preťaženia grcala každý deň.
„Preboha, a to sa učíš???“ kukal som na ňu ako rektálny čípok zo zvieračov.
„A čo s tým mám akože robiť?“ pýta sa ma Bohunka, o päť kíl ľahšia ako predtým.
Zhlboka som sa nadýchol. „Pozri sa, nikto od teba nechce, aby si vysypala, aký rozsah pH znesie kaleráb alebo Jonatánky. Niečo ti vysvetlím...“
Dal som jej „kvapky.“ Pochopila. Na druhý deň bola v poriadku.
O čo išlo? Nuž, nikto od nás nechcel tabuľky ale približný rozsah. A plodiny – až na malé výnimky – mali drvivú väčšinu týchto ukazovateľov rovnakú.
„Bohunka: či máš kapustu, jabloň ale pažítku, všetky majú radi mierne kyslú pôdu. Čiže pH pod sedem, ale nie veľa, trebárs 6 až 6,8. Čo urobíš, keď máš pH pod 6?“
„Neutralizujem ju vápnom.“
„Bingo!“ A keď je nad sedem, teda zásaditá?“
„Doplním hnojivá, ktoré ju okyslia.“
„No vidíš. Minúta z odpovede práve v cajchu. Poďme ďalej. Koľko vody potrebujú všetky spoločne?“
Chvíľa ticha. „Neviem.“
„No prijateľné množstvo, nie? Nemôžeš ich vysušiť ani utopiť.“
Svitlo jej. Skutočne bolo len pár výnimiek, napríklad pri mandliach, ktoré vyžadovali skôr zásaditú pôdu, alebo pri čučoriedkach, ktoré potrebovali byť „utopené.“ Ak teda bolo veľa vody, potrebovali sme drenáže, ak bolo málo vody, tak závlahy, ak málo dusíka, tak sme dohnojili dusíkom, ak málo fosforu, tak fosforom, ak málo organiky, tak sme dali organiku... Univerzálna mantra, pri ktorej bolo treba len málo informácií špecifických pre jednotlivé plodiny (napríklad odrody alebo podpníky). Dá sa s preháňaním povedať, že to, čo Bohunka bola schopná naučiť sa za čas X bola jedna otázka, ja som zvládol všetky.
Zhrnula svoje periodické tabuľky do koša a na druhý deň bola v poriadku.
Ale ja som sa takmer popálil. Zo všetkých plodín som mal akúsi najmenšiu sympatiu k slivkách. Čo je paradox, keďže sme zo slivovicového regiónu. A na špeciálnom ovocinárstve – mimochodom, učil ma nedávno zosnulý profesor Hričovský – mi v zozname otázok chýbali práve tie. Jeden zo spolužiakov ma navštívil v nedeľu večer pred skúškami. Napriek môjmu zlepšováku som začal mať obavy. Ale prišiel Šándor (nevolal sa tak, ale nemal rád Maďarov, tak sme ho takto pomenovali) a spýtal sa ma, či mám vypracované odpovede na slivkoviny na špeciálko, lebo on to má akosi čajovo vypracované.
„Slivkoviny? Veď to tam ani nemáme.“
„Akože nie? Veď to je 16 otázka.“
Kukol som sa do jeho zoznamu. „Ja to tam nemám.“ (bolo 23.00, odpovedal som o 8 ráno ako prvý).
Šándor kukol na môj zoznam. „Ty trt, nevšimol si si, že máš vypracované minuloročné otázky?“
Trochu pobledlo som to skontroloval a prisámbohu. 2004, nie 2005.
„Šándor, kedy máš skúšky?“
„V utorok.“
„Tak mi to daj, vypadni a stav sa zajtra pred obedom.“
A začal som do seba gniaviť učivo zo slivkovín, teda to, čo som nechcel. A neviem prečo, ale úplne nepochopiteľne do mňa neliezli odrody. Kým pri jabloniach alebo hruškách som ich z päty vytiahol aj o polnoci dva tucty, sliviek som si pamätal presne štyri.
Na druhý deň zeleninárstvo (tému si nepamätám, za dva), ovocko (detto, takisto za dva) a špeciálko. Vytiahol som si...slivkoviny.
Spustil som svoju mantru (mali by mať normálny rozsah pH, závlah, minerálnych látok, pričom keď to nemajú, tak opatrenia sú, že... Celé toto trvalo asi desať minút). Profesor Hričovský prikyvoval ako najatý. Dal mi niekoľko otázok na odrody. Hričovský ma bral ako ukecaného a tak zdravo drzého chalana, ktorý ale vedel a mal skôr poznámky k veci, hoci nie vždy správnym, tým decentným spôsobom.
„Pán Valchár, a teraz nejaké tie odrody slivkovín. Skúste!“
Kukol som na neho ako doktor Roentgen na tuberu: „Haha, mňa nedostanete! Ja som totiž z kopaničiarskeho, slivovicového kraja!“
„Veď práve preto sa pýtam,“ odvetil milo.
„Pozrite sa, je to jednoduché. V Juhoslávii šľachtili šárke odolné odrody – pre príklad uvediem Čačanskú Lepoticu a Čačanskú Najbolju – a Nemci zasa tie žensky pomenované odrody. Napríklad Anita, Katinka...“ (koňéc fíľma, viac som nevedel)
„Stačí, vidím, že to viete. Vy ste vždy boli šikovný.“
A z predmetu, ktorý som sa učil o polnoci, pretože som si na zozname otázok neprečítal správny rok zadania, som dostal svoju jedinú jednotku. A bol som inžinier.
„No sevas. Pomohli ti tie otázky?“
„Príď si pre ne, Šándor. A máš u mňa pivo.“ Šándor zoštátnicoval deň po mne a za tie poznámky som ho strašne ožral. Slivovicou.
Posledné dni do Ruslanovho auta.
Alebo mne na slivovicu kafé: https://buymeacoffee.com/johny1981aa
Ďakujeme!
