Štandardný pondelok. Pálim diaľničné kilometre smer Brno. V hlave víkendová inventúra. Opačným smerom sa rinie nekonečný had farebných kamiónov v rannej špičke. „Ten pohľad nikdy neomrzí,“ pomyslím si trochu škodoradostne.
Premietam si naše manželské interakcie, teda hlavne moje akcie a jej reakcie. Čo som mohol či mal urobiť inak. Povedať nahlas a zreteľne, či s dávkou pokory ostať ticho. Ešte pred rezultátom sa mi vkradne do hlavy iná, nechutne obsedantná myšlienka, ktorú naštartoval dcérin playlist v mojom(!) Spotify na čele s Calinom & Viktorom Sheenom. „Som otravný otec,“ kajám sa a spokojný sám so sebou intuitívne kontrolujem polohu dcérinho AirTagu na internáte v Holandsku. Ešte predtým v duchu velebím chirurgicky presný EduPage, keď ma spamuje príchodom tej mladšej do školy. „Ako dobre, že nás toto na strednej minulo,“ škerím sa do spätného zrkadla pri prechode hraníc.
Cesta ubieha a myšlienky ťažknú. Za Lanžhotom sa vynárajú prví kostlivci, inventúra sa zvrháva. Snažím sa racionálne pochopiť rodičov, ktorí celý život uprednostňujú seba na úkor vlastných detí. Starých rodičov, ktorí pod rúškom čudesnej výmeny stráží surovo zarezali kontakt s vnúčatami, aby sa mohli venovať tým novým. Hlava mi to neberie, akosi mimovoľne pridám plyn. „Pusť to, sakra!“ hučí mi v ušiach manželkin hlas, keď míňam v Hustopečích hliadku. Jej sa to povie. „Kiežby nešlo o deti, kiežby nešlo o ňu,“ precedím pomedzi zuby.
Jej sa to paradoxne púšťať darí. A možno časom aj odpúšťať. Zanechať celý ten lepkavý zhluk generačných tráum, nevyrieknutých otázok a odpovedí v minulosti. Žiť tu, žiť teraz. Pre naše deti. Pre nás. „Fakt, smekám, ty vogo,“ uznanlivo pritakávam a prepínam do češtiny. V diaľke sa vynára silueta brnenskej Olympie.
Parkujem v podzemnej garáži so slovenskými ešpézetkami. Dávam to patrične najavo vrieskajúcim Violent Pornography od System of A Down. „Trochu kolotočariny,“ smejem sa spýtavým pohľadom dvoch žien s vozíkmi a nápisom Úklid centra na chrbte. Brno je fajn. Aj keď sa tu cítim stále ako turista. Vybehnem hore do ofisu akurát na poradu. Pár zdvorilostných fráz o víkendovom počasí, zdraví a rodine, očami preletím minulotýždňové výsledky tímu.
Niečo je inak. Cítim zmenu dynamiky.
Keď skončila, ostal som ako obarený. Nie sme ani len kamaráti. Skôr kolegovia. Formálne som jej nadriadený. O to viac ma prekvapila jej úprimnosť, s akou o sebe hovorila. Žiadna čiastková inventúra, ale surový audit s neistou vyhliadkou na budúcnosť. Strašný náklad. Vôbec som to nečakal. Úplne mi vyhodilo poistky. Snažím sa to spracovať. Aj takto. Všetky tradičné spôsoby totiž zlyhali. Nefunguje rozum, príroda, chýba logika, elementárna morálka, nefunguje vôbec nič.
Bojuje s tým, ako vie. Srdnato a statočne.
„Pusť to,“ vracia sa mi späť manželkin hlas. Áno, presne to by mala urobiť. Nenechať sa zožrať zaživa vlastnou minulosťou. Opustiť všetko, čo ju s ňou spája. Ľudí a vzťahy, miesta, zvyky, naučené role a vzorce správania. Všetko toxické. Za každú cenu.
Nenechať si posrať život.
Nikým a ničím.
Nikto z nás.
