Prečo ľudia čítajú nezmyselné, sebarozvojové knihy?

„V knihách môžeš nájsť veľké poklady, čo si z nich vezmeš, to nemôže zhynúť.“ Hugolín Gavlovič

Prečo ľudia čítajú nezmyselné, sebarozvojové knihy?
(Zdroj: https://www.translata.sk)
Písmo: A- | A+
Diskusia  (2)

Mám pocit, že v posledných rokoch sme svedkami nového rozmachu – nárastu sebarozvojovej literatúry. Ľudia zistili, že nepotrebujeme trénovať len telo, ale i mozog. Keďže sme ľudia, snažíme sa všetko si zjednodušiť. Prečo je tomu tak? Prečo fenomén sebarozvoja vzrastá? Prečo si zrazu každý fotí knihy, ktoré číta? Sú sebarozvojové knihy naozaj potrebné? Ako to, že zažívame sebarozvojový boom? Môj pocit by som charakterizoval do dvoch historických období – a to minulosť a súčasnosť. Pričom v minulosti boli ľudia viac rodinne založení, rodilo sa viac detí, na knihy nebol čas, práca na poli prevažovala. Dnes sa každý jedinec, mnohokrát až priveľmi, sústredí na kariéru. Zároveň však väčšie množstvo ľudí pociťuje „duševný hlad“. Teda hlad po vedomostiach, ktoré by pomohli ich kariérnemu rastu. V neposlednom rade, a to môžem povedať s istou, ľudia chcú prežiť „dobrý“ život, čo sa koniec – koncov rieši už od Platónových kníh, kde vystupuje Sokrates. Pod pojmom dobrý život však chápem nielen šťastný osobný, ale aj úspešný kariérny život. Práve motivačnými a sebarozvojovými knihami ten „dobrý“ kariérny život nájdeme. No, je to možné? Je možné prežiť „úspešnú“ kariéru len vďaka čítaniu kníh? 

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

 Aké knihy by sme mali čítať?

Hugolín Gavlovič vo svojom diele Valašská škola hovorí: „Mnohí si z kníh vyťahujú úžitok sladkosti, no mnohí z nich ako pavúky, berú jed trpkosti“ Ľudia, ako som už vyššie podotkol, čítajú sebarozvojovú literatúru, pretože chcú prežiť dobrý, šťastný život. Môj názor by som interpretoval nasledovne. Prídavné mená ako dobrý – zlý, pekný – škaredý či spravodlivý – nespravodlivý sú príliš subjektívne na to, aby sme mali možnosť si pevne stanoviť ich význam. Medzi tieto prídavné mená by som zaradil aj abstraktné podstatné mená - pojmy šťastie – smola, pretože sú rovnako subjektívne ako dobro – zlo. Vzhľadom na to, že tieto pojmy sú subjektívne, chcel by som sa opýtať prečo čítame nezmyselné knihy? Myslím si, že knihy typu brazílskeho autora Paula Coelha ľudstvu do života momentálne nedajú nič potrebné, keďže nie sú prežité, nevieme stanoviť ich „presnosť“ v dosiahnutí šťastného života a úspešnej kariéry. Preto sú nezmyselné. Nedáva žiaden zmysel ich čítať, pretože ich myšlienky autor abstrahoval z iných, starších, lepších kníh. Zároveň v takýchto knihách nám autor podáva vlastný, subjektívny názor na staré myšlienky, ktoré len upraví a zjednoduší, aby čitatelia nemuseli premýšľať nad hĺbkou týchto myšlienok.  Takéto knihy, hoc sú jednoducho a rýchlo prečítané, po ich dočítaní zostávame bez hlavnej myšlienky, neprežívame príbeh s hrdinom, len sa tak prizeráme. Možno rozumieme dielu, ale dávka myšlienok, ktoré dostaneme je chabá a je len zjednodušením tej pravej, staršej myšlienky. Jediné, čo nás láka je vôňa „nového“, „čerstvého“. Naproti starým knihám, ktoré sú spráchnivené, ťažké, prediskutované. Preto, ako to vo svojom diele vyjadril Gavlovič, nesmieme byť ako pavúky, ktoré berú jed trpkosti. Títo „pavúci“ sú ľudia, ktorí čítajú knihy len pre ich kvantitu, nie kvalitu. Prečítajú mnohokrát desiatky kníh s nálepkou motivačná, sebarozvojová literatúra, ale reálne im to do života neponúkne nič hodnotné. Za kvalitnú sebarozvojovú literatúru považujem knihy, nad ktorými je možné sa zamyslieť. Už len vďaka tomu, že si ich prečítalo nespočetne viac ľudí pred nami je možné, že tam nájdeme iskierku nádeje na prežitie dobrého života. Vzhľadom na to, že sa kniha odporúčala, prečítalo ju veľké kvantum ľudí. Už len to, že si ju čitatelia obľúbili je istým znakom, merítkom, ktorý nemožno prehliadnuť. Práve pri takýchto knihách sa môže nachádzať ono subjektívne šťastie.

SkryťVypnúť reklamu

Knihy ako Bratia Karamazovovci, Idiot, Vojna a mier, Anna Kareninová a iné vedú k zamysleniu, a to nielen z filozofického hľadiska, no i z hľadiska pragmatického. K Bratom Karamazovocom môžeme mať siahodlhé debaty od filozofických, cez politické až po teologické. To je pravá hodnota knihy. Myslím si, že takéto knihy si zaslúžia prívlastok sebarozvojové. Totižto ak si toto slovo rozdelíme, zistíme, že sa skladá z dvoch slov, a to „seba“ a „rozvoj“. Teda rozvoj seba samého. Je možné uskutočniť svoj rozvoj bez debát, diskusií alebo akýchkoľvek rozhovorov?

Ako ďalší príklad si môžeme ukázať príbeh Antigony, v ktorom vystupujú „ešte“ bohovia. Polyneikos a Eteokles bojovali proti sebe a obidvaja prišli o život. Polyneika kráľ nepovolil pochovať a kázal jeho telo pohodiť dravým vtákom. Skrátka, všetko, čo v dnešnej dobe neexistuje, nie je to relevantné, veď dnes už nie je možné zabíjať „len tak“. Ak si myslíte, že toto je pravda, mýlite sa. V súčasnosti môžeme vidieť inscenáciu Antigona v Slovenskom národnom divadle. Dej inscenácie je prispôsobený dnešnej dobe, je tam krásne zobrazená korupcia či diktatúra, čo vedie k diskusií. Nie je to práve to, čo si pravá kniha vyžaduje?

SkryťVypnúť reklamu

Zrenie kníh a zrenie myšlienok

Knižné myšlienky by som, rovnako ako Hugolín, chcel prirovnať. Ja by som však knižné myšlienky pripodobnil  k zreniu vína. Rovnako ako rôzne typy vína, poznáme aj rôzne typy myšlienok. Avšak osobitne by som sa chcel venovať akosti zrenia myšlienok. Staré myšlienky, ktoré sú prežité, teda nielen ich autori, ale aj široká verejnosť tieto myšlienky čítala, zamýšľala sa nad nimi. Zrejú do hĺbky, zrejú do nových kauzalít, konotacíí, udomácnili sa v našom jazyku (viď. Oidipov komplex, sizyfovská práca, Hamletova otázka „Byť, či nebyť­?“...) Jediným mínusovým bodom, prečo tieto knihy nečítame, je komplikovanosť myšlienok. Ľudská lenivosť prezrela hranicu „normálnosti“. Práve vďaka tomuto „mínusovému bodu“ ľudia odmietajú čítať Platóna, Dostojevského či iných klasických autorov. Avšak nové, ešte nedozreté myšlienky sa môžu skaziť, teda nemusia dozrieť do krásy, rovnako ako víno. Nedozretím sa nám autorove myšlienky neudomácnia v našom jazyku. Práve kvôli tomuto aspektu je veľmi riskantné čítať Coelhove knihy, myšlienky. Môžu sa skaziť, rovnako ako nedozreté víno. Chceme, teda čítať kvalitnú, prežitú, empiricky hodnotnú a stopercentne dozretú literatúru? Alebo chceme čítať literatúru, ktorá je bezcenná, nehodnotná, nevedno či dozrie do krásy? Čo ak tieto myšlienky potopí vlna starých myšlienok?

SkryťVypnúť reklamu

Som rád, že práve vďaka tejto práci som pochopil hĺbku, hmotnosť a akosť myšlienok. Verím, že táto práca bude viesť k uvažovaniu nad hodnotami dozretých a nedozretých, nových a starých myšlienok. Na záver by som rád odporúčal - je lepšie prečítať jednu kvalitnú podnetnú knihu, knihu vedúcu k diskusií, než stovky kníh, nad ktorými sa dá len sťažka konverzovať, ktoré nemajú myšlienky na polemiku a zamyslenie.

Michal Vaľko

Michal Vaľko

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  12x

Rád píšem, eseje, občas články o justícii, avšak podstatou blogu by mala byť esej na rôzne témy od filozofie po politológiu. Zoznam autorových rubrík:  Esej

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Lívia Hlavačková

Lívia Hlavačková

41 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

273 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
SkryťZatvoriť reklamu