Keďže spoločenské a sociálne vedy v sa v mnohom pripodobňujú k biologickým a lekárskym vedám, tak fundamentálnym predpokladom pre pochopenie netolerancie je jej použitie v medicíne. Následne sa však pokúšam zistiť dôvod našej intolerancie voči inakosti. Mám pocit, že sa mi podarilo identifikovať koreň našej, slovenskej netolerancie a diskriminácie.
Medicínske uchopenie slova netolerancia je intolerancia, ktorá nám signalizuje neschopnosť nášho tela umožniť prijímať konkrétny typ potravín. Intolerancia je neschopnosť človeka znášať isté druhy liekov alebo potravín. (1) Slovo isté reprezentuje širokú škálu liekov a potravín. Naproti sociálno-patologickému uchopeniu pojmu netolerancia. Tá sa líši rôznymi typmi týchto intolerancii (na nábožensky, sociálne, zdravotne, psychicky, rasovo, etnicky... odlišné osoby). Súhlasím s názorom Petra Koreného (2011), že tolerancia u moderného človeka znamená to, čo nemiešať sa do iných, nestarať sa do nich, neprenasledovať, „Dať im pokoj.“ Ako hovorí Korený (2011), tolerancia je rozpor medzi morálnym „Áno“ a morálnym „Nie“ vyslovenými v určitom hodnotovom presvedčení. Myslím si, že tolerancia je časť pred akceptáciou (vyslovenou slovom „Áno“) a netolerancia je časť až za neakceptáciou (vyslovenou slovom „Nie“). Súhlasím s argumentom Rudolfa Dupkalu (2012), ktorý hovorí, že tolerancia vznikla a zrodila sa v lone intolerancie, práve v čase, keď intolerancia začala nadobúdať neznesiteľné pomery a rozmery.
Avšak musíme poznať rozdiel medzi všeobecnou toleranciou a toleranciou inakosti. Tolerancia inakosti tkvie v neustálom poznávaní a pochopení inakosti (odlišnosti „mimo normy“). Čo sa týka pochopenia ľudí je potrebné poznať prečo ľudia odsudzujú inakosť. Norma a „normálnosť“ je v slovenskom slova zmysle chápaná ako fatalizmus, ako osudovosť. Každý z nás musí byť normálny, nesmie pretŕčať z davu. Normalita je podnecujúca a, ako samotná núti ľudí, obzvlášť Slovákov, k nechceným pudovým činom a skutkom. Túto súhlasím s výrokom doktorky Dončevovej: „Tolerancia inakosti znamená možnosť učiť sa mierumilovnosti a blahosklonnosti, predstavuje nevyhnutnosť existencie ľudského sveta vo svojej podstate.“ (2). Dončevová (2017) následne pokračuje v kategorizácii ľudských kvalít, ktoré sú potrebné na ľudské prežitie v kontexte tolerancie inakosti. Hovorí o racionálnosti, empatickosti, láskavosti, kooperácii a zdieľaní. Domnievam sa, že opozitum pojmu tolerancia inakosti nie je intolerancia inakosti. Odvážne sa snažím konštatovať, že antonymum (nie lingvistické, ale sociologické) pojmu tolerancia inakosti je diskriminácia. Ľudská intolerancia, čiže diskriminácia voči ostatným je známa už od praveku. Jeden kmeň bol diskriminovaný iným kmeňom. V antike existovala forma otroctva ako vlastneného človeka-majetku. „Otrok bol považovaný rímskym právom za osobný majetok otrokára, s ktorým mohol narábať, ako chcel, keďže otrok nebol subjektom práva a nemal možnosť brániť sa.“ (3) Moje slová rovnako potvrdzuje aj citát z Aristotelovej knihy Politika: „... a otrok jest jakýsi druh majetku oduševnelého.“ (4) Opäť tu prosperovala forma netolerancie ako sociálneho javu. V stredoveku tu máme odlišné postavenie poddaní-šľachta, táto forma je novou formou diskriminácie. „Akiste nie náhodou sa aj slovo tolerancia udomácnilo v lexike európskej duchovnej kultúry až na začiatku novoveku, t. j. v atmosfére extrémneho náboženského prenasledovania a hlbokej krízy v oblasti spolunažívania ľudí s rozdielnou hodnotovou orientáciou.“ (5)
Nedivím sa, že po siahodlhých historických etapách, ktorými prešlo Slovensko sa vytvorila akási aglomerácia ľudí, ktorí netolerujú iné národy alebo kultúry či menšiny. Mám pocit, že práve oným dôvodom, ktorý hovorí o netolerancii je história. Slováci a Slovensko nielen, ako štát prešlo historickým vývojom, v ktorom nás obsadili Germáni, Turci, Rimania, Maďari, Nemci, Sovieti, ktorí nás podnietili aj svojou kultúrou. Neprekvapuje ma, pri predpoklade, že Slovensko a Slováci prešli takouto historickou etapou, sú polarizovaní a osobitne netolerantní k určitým skupinám ľudí. Oným dôvodom, podľa mňa, nie je strach z odlišného či neznámeho, ale prameňom našej netolerancie je neustále podnecovanie si nášho územia, našej identity a priradzovanie našej identity k iným národom. Slováci časom dostali averziu voči ľuďom, ktorí sa snažia získať ich slobodu a „kradmou rukou siahajú po ich slobode.“ Je potrebné, však týchto ľudí, ktorí sú presvedčení práve tomuto fenoménu, učiť, čo je sloboda a v čom tkvie demokracia. Je dobré si tiež predstaviť a uvedomiť, čo je norma, čo je normálnosť. Norma alebo normálnosť totižto netkvie v rovnakosti, tkvie v inakosti. Zároveň si myslím, že ľudia najmä slovenského národa majú nesmiernu a neúnavnú schopnosť veľkého podceňovania seba a veľkého podceňovania, ba až submisie voči iným, väčším národom.
Nedá mi nespomenúť najnovšiu formu teroru, ktorá síce už nie je až tak nová no ešte neoslávila svojich „100 rokov“ a stále prebýva medzi nami, a my na ňu nikdy nesmieme zabudnúť. Píšem o ére 2. svetovej vojny. Benito Mussolini a Adolf Hitler brali ako náuku o očistení rasy ako takzvané pripodobnenie sa k nadčloveku (nem. Überman). „Hlásám vám nadčlovčka. Člověk je cosi, co má býti překonáno.“ (6) Fašizmus a aj nacizmus čerpali zo studne Hegla a Nietzscheho. Fridrich Nietzsche vo svojich dielach spomína práve oného nadčloveka. Nadčlovek je v dielach Nietzscheho chápaný, ako niekto kto srší silou a má nesmiernu energiu vo forme sily. „onen blesk však sluje nadčlověk.“[1] (6) Nadčlovek nebol a nie je a nemá byť chápaný ako človek, ktorý sa narodí s fyziologicko-biologickým, sociálno-ekonomickým a psychologickým predurčením byť človekom. Teda fašizmus a nacizmus sa neštítili zobrať filozofom to, čo nikdy nemalo byť videné ako odlišnosť. Mám pocit, že hlavným koreňom netolerantnosti voči ľuďom sú práve títo dvaja filozofi, ktorí ľuďom pripomenuli, že inakosť je zlá. Opätovne, však, pripomeniem, že ono filozofické dielo, ktoré popisuje tieto činy nie je a nebolo určené na vyhladzovanie ľudí bola to teoretická koncepcia človeka a antropológie, ktorá mala priniesť ľuďom nové normy. Nové normy s významom ujasniť, že nie sú a nikdy nebudú špeciálny svojimi superschopnosťami, ale budú a sú normálni, bežní ľudia, ktorí trpia svojimi fyzickými, psychickými, duševnými chorobami. Bohužiaľ, títo dvaja páni, tvorcovia fašizmu a nacizmu, si zobrali z pojmu netolerancia to druhotné, teda, že byť špeciálny, špeciálny ľudsky nie superschopnosťami znamená byť iný.
My ako ľudia, študenti, pedagógovia, sudcovia, politici, medici, občania Slovenskej republiky, akademici, v neposlednom rade umelci a filozofi máme priniesť nový koncept človeka, oddeliť tak ľudské schopnosti od superschopností. Toto bude nová výzva najmä pre filozofov, ktorí by mali priniesť nový pohľad na človeka a znemožniť neonacistickému, a neofašistickému systému, ktorý stále žije v určitých štruktúrach Slovenska, ale aj sveta, prístup k uchopeniu pojmu nadčlovek. Zmeniť fašistický pohľad na nadčloveka a „podčloveka,“ ako na normálneho človeka. Presunúť tak zodpovednosť politikov na filozofov, akademikov, musíme, pretože neschopnosť politikov v debatách plynie z ich nekompetencie. Myslím si, že práve filozofi či iní akademici sú oveľa obratnejší v debatách, vedia tak poznať a skonštruovať koncept človeka. Bude potrebné zrušiť koncept nadčloveka a pridať sa ku konceptu človeka ako bytosti zo svojou biologicko-psychologicko-sociálno-ekonomickou odlišnosťou. Dôvodom prečo si myslím, že korene netolerancie na území Slovenska žijú až od fašizmu a nacizmu respektíve pred ich zrodením v knihách a myšlienkach Hegla a Nietzscheho, pozostáva v tom, že Slovensko, ako som už vyššie spomenul, bolo neustále pod určitým vplyvom určitých národov. Rozpadom Uhorska, však, vzniklo akési ukľudnenie na poli Slovenska a slovenského života. Preto chápem až 20. storočie ako zrod totality a netolerancie na území Slovenska respektíve na území Československej republiky. Zároveň si však myslím, že korene netolerancie vo svete nie sú Hegel a Nietzsche, ale žijú v iných intenciách. Slovensko a Slováci sú ako kopírky. Kopírujú správanie ostatných najmä, čo-do celku, teda nevnímajú zmysel holisticky, teda nezmýšľajú kriticky s dôrazom na celok, ale zmýšľajú len zlomkovito. Prídavkom Slovákov, prídavkom Slovenských občanov, ako demorealizátorov a netolerantných ľudí sú politici a politické strany. Teda ak spojíme všetko napísané, neustále sa podmieňovanie určitému národu, neustále meniace sa normy, fašizmus a nacizmus na území Slovenska, a slovenskú politiku od roku 1989, prídeme k podstate, ktorá nás desí.
Týmto príspevkom som chcel pripomenúť potrebu poznania tolerantnosti. Prečo tolerantnosť existuje a pre koho existuje? Konceptami nadčloveka, nechtiac filozofi ako Hegel či Nietzsche, teda filozofi existencialistický a filozofi nemeckého idealizmu nechtiac privodili viac škody, ako úžitku. Svojimi konceptami prinútili a inšpirovali Benita Mussoliniho a Adolfa Hitlera, talianskeho a nemeckého diktátora k uchopeniu konceptu nadčloveka ako biologického faktoru. Na rozdiel od Nietzscheho, ktorý chápal nadčloveka ako technologickú futurologickú bytosť. V neposlednom rade musím spomenúť na aktuálnu politickú situáciu, ktorá nás núti premýšľať aj nad vecami, nad ktorými zatiaľ nevieme racionálne premýšľať, pretože sila našej doby predbehla vedu a rozum, ktorým oplývame.
V súčastnosti zároveň vykonávam výskum, ktorého cieľom je zistiť stav percepcie sociálnej práce na Slovensku. Pridávam link na dotazník: https://forms.gle/Ai5GYBhq8BTCPGmQ9
Citované diela
1. Jazykovedný ústav Ľudovíta Štúra. Slovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave. Slovník Jazykovedného ústavu Ľudovíta Štúra Slovenskej akadémie vied v Bratislave - https://slovnik.juls.savba.sk. [Online] 24. 10 2022. https://slovnik.juls.savba.sk/?w=intolerancia&s=exact&c=K457&cs=&d=kssj4&d=psp&d=ogs&d=sssj&d=orter&d=scs&d=sss&d=peciar&d=ssn&d=hssj&d=bernolak&d=noundb&d=orient&d=locutio&d=obce&d=priezviska&d=un&d=pskfr&d=pskcs&d=psken#.
2. Rodina a tolerancia inakosti. Dončevová, Silvia. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2017. Rodina, tolerancia inakosti a kvalita života detí a mládeže. s. 79-84.
3. Hromják, Ľuboslav. Vybrané kapitoly zo sociálnych cirkevných dejín. Ružomberok : VERBUM, 2014.
4. Aristoteles; pr. Antonín Kříž. Politika. Praha : Ján Laichter, 1939.
5. Idea tolerancie v kontextoch dialógu kultúr (Filozofické reflexie). Dupkala, Rudolf. 2012, Prosopon-Eurojskie studia spoleczno humannistyczne, s. 287-300.
6. Friedrich Nietzsche, pr. Otakar Fisher. Tak pravil Zarathurstra. Olomouc : VOTOBIA, 1992.
7. O tolerancii a intoleracii. Korený, Peter. 2011, Filozofia, s. 301-314.
8. J. Knížek, P.Polomík. Lidový slovník pro chalupáře. www.lidovyslovnik.cz. [Online] 24. 10 2022. www.lidovyslovnik.cz/index.php?dotaz=slout.
