Motívom tejto eseje je jazyk, ako možno meniť jeho význam, problém s názvom zlá interpretácia, ako a či vôbec je možné definovať, čo je pravda. Pomocou rozličných príkladov sa budem snažiť nahliadnuť k pojmom pravda a dezinterpretácia, ako ich chápem ja. Okrem pojmov pravda a dezinterpretácia sa budem snažiť definovať otázku prekladania a prekladateľstva. Na záver sa budem snažiť spojiť pojem jazyka a epistemiológie, teda vede o poznaní.
Prvou otázkou, ktorou chcem začať by som interpretoval nasledovne. „Prečo jestvuje jazyk?“ Pritom si pomôžem citáciou slovenského vedca: „Bez jazyka by neexistovala nijaká racionalita, nijaká diskusia, nijaké otázky, celkom nič.“ (Čana, 2019). Zároveň však jazyk pomáha k fungovaniu socioekonomickej činnosti. Avšak je potrebné poznať toľké množstvo jazykov, nevystačím si len s jedným svetovým jazykom? Moja odpoveď na túto otázku je komplikovanejšia, preto, aby sme poznali svet a neostali v slávnej Platónovej jaskyni je nutné poznať viac než jeden či dva jazyky. Poznanie slovenčiny, ako primárneho, materinského jazyka je nadmieru potrebné, no pri mnohých textoch je potrebné poznať minimálne dva jazyky. Týmto spôsobom by sme mohli znížiť aj problém dezinterpretácie, hoaxov a dezinformácií. Boli by sme schopní čerpať z viac než jedného zdroja jazyka. A súčasne by sme mohli poznať viaceré kultúry a pochopiť ich problémy a zmýšľanie.
Okrem problému jazyka môžeme spoznať aj problém dezinterpretácie, teda chybnej interpretácie, ktorá pozostáva z rôznych časti. Ako príklad sem môžem uviesť dezinterpretáciu slova „je“ v dvoch významoch. Prvým významom slova „je“ znamená byť, existovať. Druhým významom slova „je“ znamená jesť, konzumovať. Tento príklad je jednoduchým príkladom k dezinterpretácií slov. Okrem slov sa môžu zle interpretovať aj mená. Ako príklad sem môžem uviesť: „Zuzana sa má dobre.“ Tak, teda nevieme na koho komunikant myslí, no ak by sme špecifikovali Zuzanu, ako prezidentku Slovenskej republiky, tak by nedochádzalo k zlej interpretácií. Zlá interpretácia zároveň súvisí s rýchlejším šírením hoaxov. Pre príklad tu uvediem známu detskú hru s názvom telefón. Pravidla hry sú jednoduché, deti sa postavia do radu, prvé dieťa si dostane vetu, informáciu (vetu) pošepká ďalšiemu až informácia dôjde k poslednému, ktorý po väčšinou neodpovie rovnakým výrazom. Ak reálna veta znie: „Všetci sme zdraví“, ľahko sa z nej po pár krokoch môže stať: „Nie všetci sme zdraví.“ Jedným z problémov je zlá interpretácia výroku u jednej z osôb. Práve pre takéto chyby v interpretácií je vhodné poznať štruktúru a podoby jazyka a zároveň poznať zdroj, ktorý môžem osloviť s prípadnou otázkou. Samozrejme, druhy dezinterpretácií je mnoho. Spolu s dezinterpretáciou poznávame aj problém prekladateľstva. O akom probléme hovorím? Problém prekladu je aktuálny, je v niečom podobný, ako detská hra „telefón“. Predstavme si troch prekladateľov X, Y, Z. Všetci prekladatelia sú kvalifikovaní a dokonale poznajú jazyk. Na preklad im ponúknu vetu, ktorá má rôzne synonymické konotácie, teda môže sa interpretovať rôznymi spôsobmi. Veta bude, pre príklad, znieť: „I think, therefore I am.“ Známa veta od René Descarta znamená: „Myslím, teda som.“ Ak sa však bude interpretovať zle dôjde k zmene významu, k zmene myšlienky autora. Prekladateľ X preloží sloveso think, ako premýšľam, prekladateľ Y, ako uvažujem a prekladateľ Z, ako rozmýšľam. Teda, ako môžeme vidieť, zlým prekladom môže vzniknúť zlá interpretácia, čo, v konečnom dôsledku, môže znamenať jazykovú katastrofu. V známom Fregeho sémantickom trojuholníku môžeme prácu prekladateľov chápať, ako správne pochopenie denotátu (veci), správne pochopenie designátu (pojmu), ale nesprávne použitie designátora (slova).
Vďaka tomuto príkladu si dovolím konštatovať: „Jazyk je súčasťou duše i vedomia človeka.“ Prečo takéto konštatovanie? Vo vyššie uvedenom príklade som poukázal na zlý výber designátora, teda samotného slova. A práve výber tohto slova z mnohých iných synonymických slov je predmetom tejto tézy. Ak, teda prekladám z rôznych jazykov, tak moja voľba, voľba mojich slov súvisí s vedomím, teda s tým, čo som daný deň prežil, alebo, čo práve prežívam. Tak, teda platí, jazyk je súčasťou môjho vedomia. Lepšie to však vo svojej knihe zahrnul americký filozof John Searle: „Jazyk se chápe prostě jako sítnice našeho vnímání a myšlení.“ (Searle, 1994). Teda jazyk nie je objektívny, ale subjektívny a poňatie textu s voľbou slov koreluje so subjektívnym a empirickým vnímaním, teda voľbou slov by sme mohli byť schopný dešifrovať pocity autora. Rovnako sa Searlovou tézou potvrdzuje unikátnosť a jedinečnosť napísaného textu.
Zároveň s problémom zlej alebo nevhodnej interpretácie koreluje aj interpretácia pojmu pravda a lož. Pravdu resp. to, čo je pravdivé môžeme chápať z rôznych pohľadov. Avšak mnohé výroky o pravde sú priveľmi špecifické, až na výrok Tomáša Akvinského. Preto rozhodne súhlasím s jeho citátom: „Veritas est adaequatio rei et intelectus“(Akvinský), čo vo voľnom preklade znamená „Pravda je zhoda vecí a rozumu.“ S týmto výrokom musím plne súhlasiť, no jediné čo by som k tomu pridal je pojem a problematika času. Totižto pravda, ktorú poznám aktuálne, nemusí byť naozaj pravdivá i, keď to zistím až po čase. Jednoduchým príkladom je úloha sudcu v súdnom procese, kde, pri mnohých prípadoch, sa pravda rôzne ohýba. Pričom samotnú pravdu sudca nepozná. A je otázne či esenciálnu pravdu spozná. V tomto prípade je Akvinského výrok ideálny. Musí rozhodnúť, kto má pravdu, a tak sa musí zhodovať dôkazový materiál s rozumom, teda logickosťou, nadväznosťou činu. Pojem pravdy, ale chápem. ako zhodu veci a rozumu s implikáciou času. Keďže čas je ďalšou veličinou v poznaní pravdy.
„Hranice môjho jazyka znamenajú hranice môjho sveta.“ (Wittenstein, 1921). Z môjho pohľadu je tento citát jasne a jednoducho zreteľný. Poznanie jazyka je potrebné pre poznanie spoločenských faktorov v živote. Myslím si, že aj tento citát podporuje moju tézu o poznaní svetových jazykov. Zároveň však tento výrok potvrdzuje limity poznania, keďže jediným pomocníkom k poznaniu je jazyk. Pokiaľ nebudeme dbať na našu reč a náš jazyk, nebudeme schopní poznania, keďže bude nemožné určovať nové a logicky nadväzné slová. Život nebude možné poznať, dokiaľ nebudeme mať slová na interpretáciu nových mien, slov či vecí. „O čom nemožno hovoriť, o tom treba mlčať.“ (Wittenstein, 1921). Teda limity nášho poznania sú limity nášho jazyka. Ak chceme hľadať hranicu poznateľného, teda toho, čo ešte možno poznať musíme si uvedomiť, že tomu musíme poddať a prispôsobiť jazyk. Teda nemožno poznať bez schopnosti definovať, definovať nové pojmy môžeme len pomocou jazyka.
Záverom eseje by som rád napísal, čo som touto esejou zistil. Prvou časťou som načrtol problematiku jazyka, medzi ktorú patrí aj dezinterpretácia, dezinformácia. Následne som sa venoval problému sémantiky, a teda významovej stránky jazyka. Na základe dvoch príkladoch (hra telefón a príkladu prekladateľa), som sa snažil opísať problematiku zlej interpretácie v písomnom aj hovorovom styku. Pritom som došiel k záveru: zlá interpretácia je základom v šírení hoaxov, a teda aj k ich potlačovaniu. Domnievam sa, že jazyk a vedomie sa navzájom ovplyvňujú, keďže prežite zážitky resp. zážitky, ktoré práve prežívam úzko súvisia s voľbou slov pri preklade, štylizácii a tvorbe textu. Keďže interpretácia a dezinterpretácia ide ruka v ruke s pojmami pravda, lož, pokúsil som sa ukázať význam pojmov pravda a lož. Posledným odsekom som popísal vzťah epistemiológie a jazyka, a teda nemá zmysel hľadať hranicu poznania, bez jazykovej voľnosti a poddajnosti.
Citované diela
Čana, T. (2019). O METAJAZYKOVOM ODMIETNUTÍ ZLOMYSEĽNÉHO. FILOZOFIA, s. 291-307.
Searle, J. (1994). Mysl, mozek a věda.
Wittenstein, L. (1921). Logicko-filozofický traktát. 137.
