Je to pešia zóna a pred niekoľkými rokmi tam osadili ozdobné kovové stĺpiky, aby tam autá nemohli. Ale občas treba, a tak sa dva tie stĺpiky dokázali schovať pod zem. Keď som vtedy pozoroval, ako potichu klesajú, až sa zarovnajú s povrchom, prešiel mnou pocit hrdosti. No tak, toto už je čosi, pomyslel som si. Bratislava sa dostáva na úroveň prinajmenšom európskej metropoly, keď tu máme takúto vymoženosť.
Ale asi to bolo priveľký skok pre našu – koho vlastne? Krajinu? Bratislavu? Alebo len správu ciest, či kto má na starosti ten mechanizmus? Pretože viete, ako to vyzerá dnes? Namiesto stĺpikov, ktoré sú stále zasunuté do zeme, stoja dve hrdzavé tyče zapustené do betónu v kolese položenom na dlažbe a naprieč tvorí závoru ďalšia zhrdzavená tyč, ktorú závozník z toho zásobovacieho auta jednoducho odsunul nabok, aby auto mohlo prejsť. Na konci závory ešte visí jedna známka slovenského prístupu k technike: zamknutý visací zámok. Visí tam pravdepodobne preto, aby to vyzeralo, že závora je zamknutá, ale to je iba ilúzia, pretože závoru možno odsunúť aj so zamknutým zámkom. A je to! Teraz má k tomu prístup každý, kto potrebuje a netreba sa starať ani len o kľúč, nieto ešte o nejaký diaľkový ovládač alebo čím sa kedysi tie pohyblivé stĺpiky ovládali. Akurát to vyzerá ako na stavenisku alebo ešte horšie, pretože dnes už aj niektoré staveniská majú lepšie oplotenie a krajší vstup ako táto drobná, ale charakteristická vizitka Slovenska.
Mal pravdu Igor Otčenáš, keď v Sme ironizoval, ako sa bránime pohľadu autorov filmu Hostel na našu krajinu. Je tu ešte mnoho vecí, ktoré nefungujú tak, ako by mali.
PhDr. Ivan Valkovič
