Klopeme, zvoníme, netrpezlivo prestupujeme z nohy na nohu, netrpezlivo nazeráme cez prízemné okná, obchádzame budovu a nikde nič. Ticho. Presne ako v múzeu, veď pred ním aj stojíme. Je piatok, pre istotu preverujem čas: je krátko pred druhou poobede. Nikde nič a malo by byť do piatej. V neďalekej muzeálnej budove historickej expozícii visel na dverách aspoň oznam: „Z technických príčin zatvorené."
„Prečo nás sem z informačného strediska vôbec posielali?", ofrfľáva môj francúsky hosť. Má pravdu, stratili sme čas. Keby sme boli v Rakúsku, tak sa to nestane. Nielen to s múzeom, ba či naraz až s dvomi, ale aj to, že my, Slovač, sa nevieme naučiť vyviesť turistov smervovými tabuľkami z centra mesta von do smeru, ktorý hľadajú. Rada domácich: „Pôjdete rovno, hneď zabočíte, potom hore kopcom a už ste na správnej ceste", nestačí. Turista po kratkom váhaní sa radšej obráti, aby si preveril, či zabočil správne už na ihneď, pretože kopec nie je kopcom, ale len miernym stúpaním a to klame.
Zvažujeme,ktorý vstup ešte zachytíme. Jaskyne asi už nie. Do tretej ich nestihneme. Vrátiť sa do Betliara a prejsť späť znova cez hory? Navrhujem alternatívy, dívam sa do tváre a snažím sa zachytiť aj ten najmenší pohyb svalu. Usudzujem, že dopoludňajší pokus o vstup do zámku štvrť hodiny po pravidelnom vstupe hostí odrádza od ďalšieho pokusu. Teraz by sme vstup o tretej stihli. Stretli by sme sa s avízovanou francúzskou skupinou. Návrat späť však neláka. Francúzska skupina nebude mať francúzsky hovoriacieho lektora a na parkovisku budú od nás znova pýtať poplatok 3,50 Euro, pričom každý zaplatí vstupné 4,50 Euro. Je síce možné nechať auto nižšie pri ceste a prejsť kus cesty peši. Konštatujem, že výška parkovacieho poplatku vyvolala len posmešnú poznámku: „Vidím, že najlepší biznis tu máte z parkovného", ale vyprovokovala aj pochybnosti. Na tvári čítam: „Čo ak sa vrátim a auto tam nenájdem?" Ani nenalieham. Vidím, že správca parkoviska narušil pocit bezpečnosti mojho hosťa pohybovať sa v tomto regióne a to už nezmením.
Rozhodujeme sa pre cestu cez Košice. Čaká nás Soroška. Nikdy som nemala dôvod cestovať autom južnou trasou, takže som plná očakávania z toho, čo príde presne tak, ako každý iný turista. V pamäti listujem, čo všetko som o Košiciach čítala a počula. Prichádzajú mi na um Omodejovci, Rakoczi i Košický vládny program. Názor "Košice sú republika v republike" patrí tiež histórii, teda časom, keď Košičania zachovali iný postoj ako západná časť krajiny. Ale vítajú nás už U.S. STEEL v Košiciach Šaci a vďaka ním krásne priama cesta až do stredu mesta. Parkujeme na Drevenom trhu a hneď míňame prvú pozoruhodnosť Košíc, synagógu. Po niekoľkých krokoch nás už ohuruje veľkosť Katedrály sv. Alžbety. O pár dní budú moji hostia stáť pod Katedrálou sv. Štefana vo Viedni a porovnávať veľkosť budovy spolu s atmosférou oboch miest. Zmieňujem sa o Technickom múzeu, je najvyšší čas, pokiaľ si chceme pozrieť jeho zbierky. Je piatok a to rozhoduje. Jeden pracovník pri kase a druhý, ako naschváľ, lektoruje skupinke nadšencov, ktorá si prišla pozrieť expozíciu dizajnu. Tvrdo vyjednávam. Aj my sme návštevníci, aj my máme nárok prezrieť si vystavené exponáty. Napokon vyjednáme aspoň prehliadku baníckej expozície. Som rada, že hostia nevedia, čo všetko by mohli vidieť, takže radšej presviedčam pokračovať v prehliadke košického námestia. Francúz vidí Mariánsky stĺp. Pozná takéto stĺpy z môjho rozprávania, ale tentokrát mi už sám vysvetľuje jeho význam. Verím, že to isté bude hovoriť svojim známym. Immacullatu sníma z blízkej i väčšej vzdialenosti a spolu s ňou aj farebné pozadie vyfintených meštiackych domov stojacich na Hlavnej.
Priamo v centre mesta sa napájame na diaľnicu, ktorá končí tiež priamo v centre ďalšieho mesta. Stmieva sa, napriek tomu lákam na krátku prehliadku centra Prešova. Som si istá, že sa mesto bude páčiť. Skutočnosť prevyšuje každé očakávanie. V meste sa končia divadelné dni a námestie žije divadelným ruchom. Na jednom konci ešte doznievajú posledné slová hercov, na druhom konci je už pripravený sprievod ohlasujúci koniec dobrej zábavy. Je tu všetko, čím žilo mesto v minulosti. Jazdci v dobových kostýmoch na statných koňoch, stánky s umeleckými predmetmi. Aj s takými z dovozu priamo z Kanady. Francúz je nadšený. Konečne príležitosť na nákup. Zjednávam cenu za krásnu drevenú prácu až na 15 Eur, čím rozbieham chuť kupovať ďalej. Hostia prezerajú toto a ešte tamto a kupujú aj to i ďalšie. Prichádza sprievod a ťahá nás so sebou ďalej do centra mesta. Prvá sa zbadám ja a kladiem otázku: „Kam idete? Veď musíme pokračovať v našej ceste." Počujem len hlučnú vravu a začudovanú odpoveď: „Ja neviem. No predsa tam, kam idú oni." Slnečný októbrový deň končíme v pravej dovolenkovej nálade. Aj keď sa začal slovom „zatvorené". Už v Dobšinskej ľadovej. Jaskyňa je otvorená len do konca septembra. Že sa na slovo "zatvorené" nezabúda, ukázal ďalší deň.
