"To všetko pre tieto dava škaredé čierne kamene", ukazuje na ne Oto a hovorí o zlate, ktoré sa v nich skrýva. V porovnaní s nádhernými kryštáľmi svetielkujúcich na iných horninách niet dôvodu na kameňoch zastaviť svoje oko. Vari až potom, keď si človek uvedomí, že personifikujú stáročia tvrdej baníckej roboty. Honba mocných tohto sveta za pokladmi nútila baníkov vstupovať hlbšie a hlbšie do podzemia, pracovať v ťažších a ťažších podmienkach. Blížiac sa, hoci nepatrnými hodnotami, k horúcemu zemskému jadru baníci radšej pracovali nahí len s úzkou koženou zásterkou, ktorú nosili pri práci vpredu, otočiac si ju dozatdu, aby mali na čom sedieť pri jedle. "Neskôr podľa baníckych záster zhotovili tangáče", vtipne poznamenáva Oto. Postupujeme chodbou, sem-tam si udierame hlavy, našťastie chránené prilbami, o nízke stropy štôlne, kde-tu sa ledva prešmykneme úzkou chodbou, čudujeme sa, že 50 metrov nad nami je 17 metrov hlboké jazero Klinger...
Baňa je nezabudnuteľným dobrodružstvom, ktoré mimochodom sluboval mojim hosťom aj ich francúzsky beadeker. Po hodine fárame na povrch a nerozhodne rozhadzujúc do strán rukami, teraz vtipkujem zase ja: "Zlato sme si prejedli, majetky sa nám pomaly ale iste prepadávajú medzi prstami, takže z čoho teraz bohatnúť?" Oto na to: "Už len z našich rúk." Nehovorí pritom o mozoľoch a o pote tváre, ale som si istá, že na ne myslí. Tým evokuje vo mne spomienku na Pavla Klicperu z Czech Tourism. Na ITF Slovakiatour dávajúc mi do rúk kalendár 2010 tématicky zameraný na "ochutnejtecz.cz" tajomne šepkal, že už pracuje na ďalšom marketingovom programe o "zlatých českých ručičkách". Má pravdu, na vlastné ruky by sme mali myslieť skôr, aby sme ich dokázali predať ako zlato.
Ešte krokov od banského výťahu a už nás čaká žiarivé poludňajšie slnko. Čas akoby stvorený na to, aby sme šli "ochutnať Banskú Štiavnicu". Schádzame dole námestím a ulice zkošne ukazujú, že sa veru stavalo, keď bolo za čo. Začíname u krásne zrekonštrovaného Kachelmanna, kde sa však svadbí. Vo vedľajšom bare ponúkajú taliansku pizzu, takže radšej ťahám hostí k Matejovi. Tam sa svadbí tiež, ale je tu príležitosť posediť si na terase zaplavenou slnečnými a ešte stále teplými októbrovými lúčmi. Pýtam sa, čo je navarené a dozvedám sa, že kačka je už upečená. Nadšene oznamujem francúzskym hosťom: "Dnes si dáme niečo skutočne domáce a národné!" Na stôl prichádza voňavá, do chrumkava upečená kačka s lokšami a k tomu samozrejme dusená kapusta. Do rúk beriem masívny príbor a pritom myslím, ako dobre, že ich Kaníkovci nevyhodili. Tento príbor to presne to, čo dotvára charakter dobovej hostiny a stolovaniu dodáva jeho osobitnú kultúru. To všetko za 9 Euro na osobu. Francúz uznanlivo pokývkava hlavou a poznamenáva, že jedlo je lacné...
Áno. Mnohí varia lacno a mohli by predať drahšie, keby... Mohli by zarobiť o 40-80% viac, keby... ale odkiaľ začať? Snáď tak, ako sme začali s ťabou zlata. To, čo bolo na povrchu, sme vyťažili a ďalej sme nevedeli. Preto kráľ Gejza (z rodu Arpádovcov) pozval Nemcov, ktorí nás naučili dolovať drahé kovy hlbinným spôsobom. Odtiaľ aj slovo fárať či vyfárať (cestovať do bane a z bane von)- fahren. Ako to súvisí s gastronómiou? Snáď asi tak: "V porovnaní so svetom nájdeš sám seba."