Zo zahraničných hostí Georg Papandreou, grécky premiér rozširuje túto potrebu na jasnú „Víziu pre Európu". Tým naznačuje, že táto stále chýba - nie preto, žeby neexistovala, ale preto, že národy Európy dodnes nekomunikujú jednomyseľne s Európskou úniou (alebo opačne?), resp. že Európa lipne na svojej minulosti prvých či druhých republík a nedokáže sa prehupnúť do 21. storočia, čím pretrváva v hospodárskej kríze a kultúrnej devastácii prejavovanej vzájomnou neúctou a disprešpektom medzi Germánmi, Románmi, Slovanmi, všeobecne povedané medzi starými obyvateľmi Európy... (čo napokon využívaju chytráci)
Európa v porovnaní s inými svetovými kontinentmi je kontinent sociálny a práve na túto tému z pohľadu Švajčiarska sa na SEF.2013 zamyslel socialista Alain Berset, člen švajčiarskeho parlamentu a predstaviteľ EDI. Neue Zürcher Zeitung priniesol komentovanú časť z jeho vystúpenia, v ktorom ostro kritizuje globalizáciu, teda spoločnosť, ktorú niektorí politickí ekonómovia nazvali monopolistický kapitalizmus (zhodou okolností som si práve na túto tému kedysi pred rokmi vytiahla otázku na „červenej štátnici" , ktorá skončila pre mňa hodnotením „dobre" - pričom z o rok staršieho ročníka opakovala túto štátnicu polovica študentov. Poznámku venujem tým, ktorí nevedia, že „červená štátnica" bola vždy pre väčšinu vysokoškolákov postrachom, pretože nikto nevedel, aká odpoveď sa skúšajúcej komisii zapáči).
Podľa Alaina Berseta otvorený trh (aký spoločnosť od skončenia prvej svetovej vojny ešte nepozná) spolu s globalizáciou vyústili do dnešnej hospodárskej krízy. Pritom poukazuje na nebezpečný faktor: „Politika a hospodárstvo prestali byť protihráčmi, v súčasnosti obaja sledujú v podstate tie isté ciele."
Európu dnes nezaťažujú také problémy, ako napríklad detská práca a nesmierna chudoba, ako tomu bolo v začiatkoch 20. stor. Sú tu však iné problémy - menší počet pracovne schopného obyvateľstva, starí, matky samo živiteľky, chorí a nie celkom zdraví ľudia, ktorí sa cítia byť ohrození rýchlym a tvrdým tempom postupu globálneho hospodárstva. Hoci sa A.Berset snažil túto tému prepojiť na Švajčiarsko, krajinu, ktorá na jednej strane globalizačným procesom získala, na druhej zneistila vlastné obyvateľstvo. Poukázal, že vývoj globalizácie dospel do situácie, ktorá je nebezpečná pre logiku vyrovnávania, na ktorej doposiaľ stavala sociálna spoločnosť.
Redaktor NZZ Bersetovi vytýka, že neberie do úvahy publikované výsledky štúdie spolkového štatistického úradu „Haushaltsbudget-Erhebung 2011", podľa ktorej sa vo Švajčiarsku už niekoľko rokov neotvárajú nožnice príjmov obyvateľstva. V NNZ som zachytila analýzu reálnych príjmov, ktoré v roku 2010 v porovnaní s rokom 1994 narástli v prípade spodnej vrstvy obyvateľstva o 8,5%, nižšej strednej vrstvy o 6,5%, strednej vrstvy 7,5%, vyššej strednej vrstvy o 11,4% a hornej vrstvy o 15%. Stredná vrstva tvorí celkom 60% obyvateľstva a horná sa podieľa 20%. Rozdiely v ročných reálnych príjmoch medzi nižšou vrstvou obyvateľstva v štvorpočetnej rodine (94 200 Ffrs) sú podstatné (stredná vrstva 122 900, vyššia stredná vrstva až do 208 700 Ffrs). Podľa švajčiarskeho ekonóma Patrika Schellenbauera sa má stredná vrstva dnes tak dobre, ako nikdy, ale zároveň je plná obáv. V skratke tak, ako píšu NZZ, sťažuje sa na príliš vysokú životnú úroveň, pričom pohľad do budúcnosti jej prináša plno obáv (viac viď http://vallova.blog.sme.sk/c/329050/SunriseSunset-globalizacie.html
Redaktor NZZ Bersetovi zároveň vytýka, že neberie do úvahy ani fakt, že globalizácia priniesla hospodársky nerozvinutým a chudobným krajinám východisko z biedy. Pokiaľ by mal byť v tomto ohľade vzorom Bangladéž, tak by sme si mali medzi sebou povedať, o čom je vôbec vlastne bieda a či nám (ako spoločnosti) sa globalizačný proces nevytrhol z rúk (ľudovo povedané: z reťaze), resp. či OECD príliš neskoro začala uvažovať na harmonizácii daní z globálny hospodárskych operácií. V opačnom prípade by napr. nedošlo k obvineniu globálneho producenta Glencore zo strany talianskej vlády, ktorá má podozrenie, že Glencore presúval svoje zisky zo svojej dcérskej spoločnosti na Sicílii do zahraničia.
V jednom musíme Alainovi Bersetovi dať za (objektívnu) pravdu. Vo svojom príspevku povedal, že ľudia vo Švajčiarsku sa musia „znova cítiť bezpečne" , čo znamená spoľahnúť sa na sociálne poistenie. Sociálne bezpečný štát je totiž bezpečnejší ako štát, v ktorom sociálna politika hrá posledné husle. Ak sa obyvatelia štátu „necítia bezpečne", potom štát posilňuje svoju policajnú zložku, čo pri určitej súhre náhodných vplyvov môže zapríčiniť zlom demokracie a vznik policajného štátu so všetkým, čo s policajným štátom súvisí. Alain Berset pritom citoval bývalého nemeckého sociálnodemokratického spolkového kancelária Helmuta Schmidta, ktorý raz povedal: „Sociálny štát je najvyššia kultúrna vymoženosť Európanov".
Alain Berset ako na SEF.2013 otvoril tému „Komplexných odpovedí na komplexné otázky" , ktoré by si mal zodpovedať každý jeden štát sveta ako východisko k „blahu vlastného obyvateľstva" ako i k základnému východisku kooperácie v rámci globalizačného procesu. Mala by to byť hlavná téma socialistov, ktorým šlo a malo by ísť o existenciu sociálneho štátu. Alain Berset si na komplexné otázky odpovedá sám a zároveň oslovuje podnikateľskú sféru, aby tvorila hodnoty nielen pre samu seba, ale aj pre spoločnosť. Pretože demokracia potrebuje vyrovnanie. Konštatuje, že mentalita „The winner takes it all" odporuje základným hodnotám Švajčiarska.
