Pandémia Corona vírusu poznačila zimnú sezónu 2019/20. Pred nami je ďalšia zimná sezóna, rovnako ohrozená pandémiou. Minister dopravy, kam riadenie cestovného ruchu patrí, stojí pred veľmi ťažkou úlohou presadiť ponechanie otvorenia lyžiarskych stredísk. Ak by to neprešlo, môže to ohroziť existenciu „trhového vodcu“, ktorými horské dopravné zariadenia bez pochýb sú. Lanovky, vleky a upravované lyžiarske svahy s technickým snehom sú „ťahúňmi“ zimných pobytových destinácií, pretože im dávajú svoj typický „zimný charakter“. Takýto charakter sa budoval dlho...
Zimnému pobytovému cestovnému ruchu, či inými slovami „zimnej rekreácii“ priala doba už v šesťdesiatych rokoch. Moja generácia - ako deti (povojnová) sme vtedy snívali o Hrebienku a zažívali ohromnú radosť zo sánkarskej dráhy. K ozajstnému zjazdu na lyžiach, na rozdiel od dnešných detí, sme sa dostali až ako mládež v sedemdesiatych rokoch.
Približne v tom čase bola vypracovaná „Štúdia výhľadového rozmiestnenia lanových dráh“, ktorá zhodnotila územné možnosti pre najefektívnejšie využitie vhodných plôch pre výstavbu investične a územne náročnejších druhov týchto zariadení, t.j. kabínových a sedačkových lanoviek, ťažkých a stredných lyžiarskych vlekov. Následne začala výstavba (aj vďaka Poma Kežmarok) v horských strediskách medzinárodného významu a neskôr sa postupne pridávali ďalšie strediská aj s nižšou nadmorskou výškou. Tak sa dovtedy neznáme dediny, niektoré hlboko v horách, stali vyhľadávanou destináciou lyžiarov, nielen zo Slovenska, ale aj so susedných krajín.
Už vtedy bolo všeobecne známe, že horské dopravné zariadenia sú ťahúňom každého športového centra a následne vyvolávajú následné investície do nových ubytovacích zariadení a ďalších služieb tak, ako rastie náročnosť návštevníkov na komplexné vybavenie stredísk. Stalo sa, že najlepšie podniky v oblasti cestovného ruchu prešli kupónovou privatizáciou, v tom aj významné podniky prevádzkujúce horské dopravné zariadenia. Tie sa následne cez proces kúpy a predaja dostali do vlastníctva súkromných firiem.
Pre porovnanie sa pozrime, čo sa dialo v niektorých horských strediskách vo Švajčiarsku či Rakúsku, kde vlastníkmi horských dopravných zariadení boli samosprávy (u nás napr. mesto Martin). Po hospodárskej kríze, hlavne po roku 2012, samospráva, plniac svoje povinnosti, pre ktoré bola zriadená, nemala dostatok financií na prevádzku lanoviek či vlekov ( v dôsledku šetriacich opatrení ). Tak sa stalo, že svoje podnikanie v oblasti lanoviek a vlekov ukončila, čím niektoré zimné centrá zostali zatvorené, a to nielen na jeden rok. Čo sa za tým skrýva?
Zdanlivo nepochopiteľný rozdiel medzi podnikaním s horskými dopravnými zariadeniami v alpských oblastiach a v horských oblastiach Ameriky, ktorý sa prejavuje v rozdieloch cien za lístky na lanovky a vleky. Podnikatelia v alpských oblastiach sú si vedomí, že lanovky a vleky sú základným vybavením zimných športových centier a že tieto na seba „zarábajú“ prevažne len počas zimného obdobia. Na ich prevádzke sú závislí iní podnikatelia v stredisku, ktorí si uvedomujú význam lanoviek a vlekov a ako členovia združenia podnikateľov v danej turistickej destinácii (združenia cestovného ruchu), dotujú – podľa dohodnutých pravidiel majiteľa/majiteľov zimných dopravných zariadení, čo sa následne prejaví v nižšej cene lístka na lanovky a vleky. Americký liberalizmus nepozná takéto „dohody“ a tobôž nie dotovanie horských dopravných zariadení.
Alpský spôsob coofinancovania prevádzky zimného horského strediska je transparentný a návštevníkovi ústretový. Je to chytrý marketingový ťah, čo zhodnocujú aj mnohí Slováci, ktorí uprednostňujú lyžovanie v Alpách práve pre nižšie ceny lístkov za lanovky a vleky. Ktorých počet je samozrejme, už aj vzhľadom na rozlohu a nadmorskú výšku Álp, bohatý.
U nás, na Slovensku, tento spôsob nepoznáme, ba ani nie je možný. Pretože združenia cestovného ruchu fungujú (aj v dôsledku zákona 91/2010 o podpore cestovného ruchu) úplne ináč, ako v Alpách. Jednoducho preto, že ubytovacie zariadenia v tom-ktorom stredisku cestovného ruchu nemusia a ani nevidia dôvod pre združovanie sa na regionálnom princípe. Na vlastnú škodu!
Na príklade neúspešne manažovaných alpských lyžiarskych stredísk, ktoré boli zakladané a financované samosprávou vidíme, že investor s dobrým know-how sa do horských dopravných zariadení ťažko hľadá. Preto by sa pri rozhodovaní o prevádzke zimných horských stredísk, v súvislosti so zabezpečením bezpečnosti proti ochoreniu na Covid-19, sa malo prihliadať aj na vyššie uvedené fakty. Chybné rozhodnutie môže urobiť každý, ale doplácajú na neho podnikatelia v stredisku. Tak, ako napr. vo Švajčiarsku sa rozhodla samospráva prevádzkovať lanovky v spádovej oblasti priemyselného centra počas celej letnej sezóny s tým, že súkromnému vlastníkovi tejto lanovky preplatí preukázané prevádzkové náklady. Potom, čo samospráva z dôvodu šetrenia nákladov nemohla pokračovať v dotovaní počas ďalších ročníkov, záujem návštevníkov o lanovku počas leta takmer úplne zmizol. Cena lístka pre záujemcov prestala byť zaujímavá.
Ďalšou možnosťou pre prevádzkovateľa horských dopravných zariadení je budovať a následne predávať apartmány ako druhé bývanie. Takto dosiahnutý zisk niektorí podnikatelia použili na investovanie do lanoviek a vlekov, či do budovania zjazdoviek. V najhoršom prípade sa týmto spôsobom môžu eliminovať červené čísla, teda prežiť ťažké odbobie. Lenže treba vziať do úvahy, že zvysovanie počtu „bytov ako druhého bývania“ síce na jednej strane vlastníkom horských dopravných zariadení stabilizuje časť ich klientely, ale na druhej strane táto klientela uz nikdy nebude potrebovať prechodné ubytovanie. To je čistá strata ubytovacích zariadení. Preto vo Švajčiarsku už viac ako 6 rokov je výstavba nových apartánov pre druhé bývanie zakázaná – je dovolená len v prípade, ak apartmány vzniknú po rekonštrukcii starých hotelov.
Na rade je preto otázka, čo očakávame, ako spoločnosť, nielen od horských dopravných zariadení, ale vôbec od našich zimných horských stredísk. Nesprávne rozhodnutie vlády (či protipandemickej komisie) môže zjavne či trvalo narušiť a následne zmeniť charakter našich zimných horských stredísk, aj keď toto rozhodnutie sa vydá v súvislosti s ochranou proti ochoreniu Covid-19.
Na druhej strane pravidlo hodinového kyvadla hovorí, že podnikatelia nemôžu hádzať celú zodpovednosť za svoju existenciu na vládu, ale za povolenie prevádzkovania svojich zariadení musia prevziať na svoje plecia svoju časť zodpovednosti za ochranu zdravia návštevníkov (výletníkov či turistov). Presne špecifikovanej, pretože lyžiar (riadiaci sa všeobecne platnými pravidlami) sa nepohybuje len na svahu.
