Keď sa povie „ministerstvo“, znie to dôležito. Na Slovensku sme totiž dodnes nezažili nič iné, len centrálne riadený štát. Chcieť niečo iné, je ťažko predstaviteľné. Preto taký odpor k zmenám...
Takže sa nemôžeme diviť, keď snaha bývalého premiéra Hegera diskutovať o veciach verejných s osobami, ktorú nesú za veci spoluzodpovednosť a až následne sa rozhodnúť, bol pre mnohých cudzia a hodnotená ako „zbytočná“ či ako „preťahovanie času pre nerozhodnosť“, ba dokonca ako "neschopnosť sa sám rozhodnúť" ap. Pripomína mi to rok 1971, keď na hodine plánovania na Strednej ekonomickej škole som učiteľke tvrdila, že „plán“ je predsa to, na čom sa spoločne dohodneme a nie štátom stanovené ukazovatele. Napokon som sa musela podvoliť, pretože pre zlú známku by som stratila štipendium.
Dnes stojíme na križovatke, teda pred rozhodnutím, čo chceme: systém, ktorému sa musíme podriadiť alebo ten, ktorý v podmienkach Slovenska, v porovnaní s veľkými krajinami s nízkym objemom HDP, funguje. Pretože nie zhora, ale zdola sa objemy HDP realizujú, zhora sa rozhoduje o spôsoboch vyváženého rozvoja a o motivácii k plneniu spoločných cieľov!
Pozrime sa konkrétne – napríklad na šport.
Ten tiež „produkuje“. Nielen výkonnostný, ale aj ten „rekreačný“, pretože utužuje zdravie. To je dôvod na dokonalejšie prehodnotenie zákona o športe a o tvorbe a čerpaní fondu na rozvoj športu! Nie na založenie nového ministerstva!
Odborníci „zdola“, ktorí poznajú problematiku športu v priestore i čase, hovoria, že zásadným problémom v športe ako takom je nedostatok kvalifikovaných trénerov. Nepoznám pomery v školstve, ale máme dostatok telocvikárov? Ak nie, tak potom sme zostali niekde v minulosti. Akej? Opäť siahnem po príklad z roku 1971, keď hodinu telesnej výchovy (TV) na strednej škole viedla učiteľka slovenčiny. Raz prišiel zástupca – telocvikár. Odkázal nám, že hodina bude na ľadovej ploche. Chvíľu nás pri korčuľovaní sledoval, následne vybral 6 žiačiek a vysvetlil nám techniku krasokorčuľovania. Po hodine tejto TV som na korčuliach doslova lietala. Touto hodinou sa všetko skončilo.
Nie je to práve nedostatok trénerov, ktorý štát vedie skôr k podporovaniu kolektívnych a „masových“ športov? Nielen tie podporujú vzájomné porozumenie v kolektíve. Ide aj o to, do kolektívu zaradiť aj individuálne športy podporujúce rozvoj individuálnych daností – talentu žiakov. Ako na to? Určite nie založením špeciálneho ministerstva pre šport, pretože štát v dnešných časoch by mal „svoj rozpočet šetriť“. Takže náklady na vedenie ministerstva je výhodnejšie a efektívnejšie rozdeliť tam, kde je zásadná chyba: kvalifikovaným trénerom. Ale kde ich vziať, keď ich je nedostatok?
Strana SNS o jednom z riešení vedela už v roku 2009. Cez sprostredkovateľa totiž vedela o našom (OZ Fórum cestovateľov) návrhu počiatočného odborného vzdelávania pre oblasť turizmu. Išlo o on-line formu „sociálneho portálu“ pre žiakov, prostredníctvom ktorého by sa zábavným spôsobom ako „mladí cestovatelia“ dostali k prvým poznatkom o turizme ako o hospodárskom odbore. Pre nedostatok „trénerov“ by tréneri viedli žiakov on-line formou v rámci trvalého pracovného pomeru s "republikovým centrom športu", takže tento druh prípravy žiakov pri zaraďovaní sa do sociálneho života by sa dostal do každého kútika našej republiky. Prázdniny/predĺžené víkendy ap. vytvárajú priestor pre „tábory“, počas ktorých sa ponúka možnosť osobného vedenia žiakov... Keďže sme ako FC nemali zaručenú možnosť „komplexného“, teda funkčného zavedenia projektu cez politickú stranu, uprednostnili sme možnosť financovania prostredníctvom vtedajšej schémy „ADAM 2“. V januári 2010 bola naša žiadosť inštitúciou ministerstva školstva zamietnutá!
Aplikáciu vyššie popísaného systému som aplikovala na šport, pričom som ideu pred rokom konzultovala so Slovenským zväzom ľadového hokeja, ktorý by sa stal oprávneným vlastníkom akreditovaného programu „ľadový hokej pre deti a mládež". Ten by bol záväzný pre telovýchovné jednoty a športové kluby, prípadne pre „pridružených členov ako napr. súkromné športové školy pre deti), čím by bola posilnená pozícia športového zväzu. Mal by totiž lepší dosah na výber a ďalší tréning talentovaných detí a mládeže vo svojej oblasti – ľadového hokeja a zároveň by bola efektívnejšie prepojená práca školy a športových klubov navzájom! Vtip je však v tom, že celý projekt treba najprv presadiť, financovať a to vyžaduje ľudí, ktorí by to dokázali a smerom do budúcnosti projekt aj viedli!
Šport má obrovský význam pre rozvoj cestovného ruchu! Nie je to však dôvod, aby turizmus mal svoje ministerstvo.
Prečo? Cestovný ruch/turizmus je hospodárske odvetvie - patrí k ekonomickým odborom a má dôležitý vzťah k HDP. Navyše je to odvetvie mnohosektorové, t.j. zaoberá sa ním niekoľko ministerstiev. Platí však jedna zásadná vec: bez ohľadu na to, či je turizmus priradený k ministerstvu hospodárstva či kultúry či dopravy (tak to bolo doteraz), prioritnou úlohou štátu je regionálny rozvoj turizmu!
Prízvukujem to preto, že štát na túto úlohu pozabudol. Potvrdzuje to aj nedávny rozhovor so štátnou tajomníčkou ministerstva dopravy zodpovednou pre cestovný ruch Brunckovou vo vysielaní RTVS, Rádio Slovensko, relácia „Z prvej ruky“, kde sa vyjadrila že niektoré turistické regióny (oblasti) do konca roka pravdepodobne dosiahnu predcovidovú úroveň návštevnosti. Po vymenovaní týchto oblastí bolo zrejmé, že sa jedná o oblasti s prevládajúcou formou „športový cestovný ruch“. Keďže poznám problematiku turizmu nielen na národnej ale aj na podnikovej úrovni, „na diaľku som videla" niektorých hotelierov „vstávať zo svojich stoličiek“. Pretože k turizmu patrí aj kultúrny, poznávací, zážitkový, prírodný atď., ktoré dlhodobo stagnujú a majú vplyv na návštevnosť lokalít - napríklad miest, ktorým sú vlastné iné aktivity ako športové. Aj preto mnohé mestské hotely stále bojujú s ekonomickou efektivitou.
My sme kedysi – pri vstupe do nového tisícročia, previedli zodpovednosť za rozvoj turizmu v regiónoch na samosprávu, ale:
1/ štát si pritom ponechal legislatívnu právomoc (napr. na rozdiel do švajčiarskeho systému). Tým štátu zostala riadiaca funkcia (ktorú plní len čiastočne), pričom samospráva dostala výkonnú právomoc v oblasti regionálneho rozvoja cestovného ruchu!
2/ Pre samosprávu sme nerozpracovali potrebný systém plánovania rozvoja turizmu v regiónoch, teda v prirodzených (nie administratívnych) celkoch, pričom pojem „región cestovného ruchu“ sa menil takým spôsobom, že sa dodnes nedokázal sám stabilizovať (s výnimkou Žilinského samosprávneho kraja – základ sa položil už za čias bývalého župana Blanára, ale z dôvodu nedôslednosti zo strany štátu sa systém rôznorodo a individuálne, niekedy dokonca aj nesprávne, ďalej rozvíja).
3/ Nerešpektovali sme potrebu integrácie riadiaceho systému turizmu ako mnohoodvetvového hospodárskeho či zábavného, športového, vzdelávacieho, rekreačného ap. odboru! Pritom sme vôbec nevyužili možnosti ponúkané vyspelými IT technológiami na systémové prepojenie do rozvoja turizmu zapojených štátnych či samosprávnych jednotiek!
Záver: Ani šport, ba vonkoncom nie turizmus/cestovný ruch, nepotrebujú samostatné ministerstvá! V dnešnej dobe sa ponúkajú iné riešenia. Chce to „liberálny“, teda slobodný, nad problémy každodenného života nadnesený pohľad na vec a ochotu veci meniť, zlepšovať, zefektívniť, teda „spojazdniť“. Zmenu. Je otázka, či to ako spoločnosť chceme. Ak áno, mali by sme začať konečne navzájom komunikovať a nie pokračovať v rozporoch, ktoré ničia ekonomicky našu krajinu a etiku ľudí.
