Takto položená otázka vyžaduje odpoveď, za čo má bojovať každý minister školstva. Odpovedí je zrejme viac, ako dosť, nakoľko každý vo svojej podstate koná podľa vlastných hodnôt. Ale aký je záujem štátu vytvoriť fungujúci celok zvaný „spoločnosť“?
Kde ste, psychológovia, znalci ľudských duší, aby ste ľuďom, ale aj politikom, ozrejmili nevyhnutnosť zjednocovania protikladov? Procesu, ktorý robí spoločnosť šťastnejšou, spokojnejšou a následne aj produktívnejšou! Že štát nemá právo miešať sa do výchovy v rodine, ale je jeho povinnosťou zabezpečiť pre všetky deti v krajine rovnakú príležitosť vzdelávania sa! Že v rámci toho záujmu treba aj spoločne konať!
Ako to bolo kedysi na Slovensku
Riadiť školstvo je veľmi ťažký proces. Je logické, že predstavy o tom, aký výsledok má sa dosiahnuť a akými spôsobmi, sa rôznia. Rôzne boli preto aj doterajšie systémy riadenie školstva, viď jeden z pohľadov do histórie:
Písal sa rok 1960 a ja som nastúpila do prvej triedy. Škola bola v historickej budove Spišskej Soboty (dnes stojacej ladom-skladom), ale až nástup do šiestej triedy nachádzajúcej sa v budove bývalého kláštora, do triedy s dvoma oknami do ulice, v miestnosti, v ktorej sa kúrilo do pece a sedelo v klasických laviciach - 42 žiakov, z toho veľký podiel Rómov, som si uvedomila, že spoločnosť tvoria rôznorodí ľudia, ktorí sa už v škole majú naučiť navzájom sa poznávať, pochopiť a rešpektovať!
Vtedajšie podmienky pre učiteľov? Takmer ich pri vstupe do triedy zrazil na zem nesmierny smrad – pach nás všetkých, ba aj dym z kachľovej pece. Poniektorí stratili občas ovládanie sa a hádzali po nás kriedy. Po tých, ktorí nečakane vybehli zo svojich stoličiek, aby behali po laviciach. Po tých, čo zaspali, vrátane Rómky Anky, ktorá sa mi raz zdôverila, že by tak rada spala. Ja na to: „Anka, veď je taký krásny deň, a ty by si spala?“ Alebo na tých, ktorí neovládali násobilku. Ako Róm sediaci v lavici predo mnou. „Nerozumieš jej?“ pýtala sa a vysvetľovala, ako je to ľahké sa učiť. Mal ohromne veľké uši. Dnes si myslím, že aj preto, že mu po nich často siahali...
Základnú školu sme skončili v triede len 18-ti. Ja už ako polosirota. Otec umrel na rakovinu.
Pamätám si však, že po škole, v rámci prípravy na prvé sväté prijímanie, sme po vyučovaní všetci zostali, aby nás k teoretickému poznaniu viery a jej hodnôt viedol miestny katalícky farár. Pre mnohých nešlo o nové poznanie – šlo o iný pohľad na jednu a tú istú vec – o etické princípy. Prelomová bola piata trieda, v ktorej sme boli vedení k systematickej práci v škole. Začala netypicky: pred vyučovaním sme pri príchode učiteľky všetci vstali a spievali niektorú z budovateľských piesní. Žili sme totiž v socialistickej spoločnosti! Učitelia nám hovorili, že sme si každý rovní, ale zároveň prízvukovali našu povinnosť pracovať.
Čo chce minister Drucker?
Rovnosť šancí pre všetkých ľudí je alfa a omega práve pre demokratickú spoločnosť, teda vrátane detí. Túto rovnosť zabezpečuje štát aj v procese vyučovania, či prípravy na budúce povolanie. Financuje to zo štátneho rozpočtu, z príjmu, ktorý vytvárame my všetci.
Demokratický štát zároveň vytvára priestor pre iné typy základného školstva, nakoľko nezakazuje, ale podporuje ich jedinečnosť. Majú tieto školy nárok na 100% financovanie zo štátneho rozpočtu? Pokiaľ by sa jednalo o špeciálne základné školy zamerané na rozvoj umeleckého talentu detí, či o základné špecializované školy pre postihnuté deti vyžadujúce špeciálny prístup pedagógov, áno.
A čo súkromné školy? Ak si niektorý rodič praje lepšie prostredie v rámci základnej školskej dochádzky pre svoje dieťa, má mať v demokratickej spoločnosti možnosť voľby. Pritom je samozrejmé, že ho to niečo stojí. Nielen „školné“ ako poplatok za špeciálnu výchovu, ale aj jeho čas venovaný dieťaťu, aby mu pomohol pri komunikácii a hre s inými deťmi v jeho okolí, ktoré „jeho“ školu nenavštevujú. Ináč dieťa zostane „sedieť doma“, bez možnosti prirodzene vnímať a akceptovať rozdiely v povahách a túžbach iných detí.
Katolícke školy? Aj tie majú právo na svoju existenciu! Veď sme krajina, ktorá stavia na kultúre kresťanstva! Že obmedzenie vo výške štátneho príspevku pre také školy v zmysle Vatikánskej zmluvy neprichádza do úvahy? Spýtajte sa samotného pápeža, ako by sa k tomu vyjadril. Určite by sa mu nepáčilo, keby len jedna z týchto katolíckych škôl odmietla prihlášku hoci len jedného žiaka z obvodu, v ktorom táto škola pôsobí! Štát preto nemá právo neakceptovať tieto školy rovnako ako iné štátne školy. Nemôže to platiť však v prípade, ak katolícka škola odmietne čo len jednu prihlášku žiaka. Že niektorí rodičia nechcú akceptovať tento typ školy? To je potom ich problém, pretože vedome nechcú pripraviť svoje dieťa, aby akceptovalo kultúru oddávna vlastnú našej krajine, hoci katolícka viera nie je ich (dospelých) 100% hodnotovým presvedčením. Jeden z básnikov napísal, že musel vieru zamietnuť, aby mohol opäť veriť...
Zabúdame na talentované deti?
Máme predsa gymnáziá pre talentované deti, ktorých predpokladom je, že budú pokračovať v akademickom vzdelávaní. Pre deti do 15 rokov máme špeciálne školy pre rozvoj umeleckého talentu. Štát podporuje celú škálu dobrovoľných organizácií pre podporu rôznych druhov talentov detí bez ohľadu na ich bydlisko. Že tu zatiaľ chýba „integrovaný systém riadenia podpory talentov“ detí, ktoré môžu v budúcnosti využiť vo svojom zamestnaní, je faktom, na pochopenie potreby ktorého si musíme počkať ešte nejak ten čas.
Aj deti majú právo. Rovnaké!
Na to mnohí dospelí zabúdajú. Na práva sirôt, polosirôt, rodičmi opustených detí, detí rozvedených rodičov, detí v neúplných rodinách ai. Všetky deti sú súčasťou jedného celku – spoločnosti, v ktorej žijú a v ktorej chcú žiť aj v budúcnosti.
Opomínanie tohto faktu ničí kvalitu demokratickej spoločnosti. Rozdeľuje spoločnosť na skupiny, ktoré nedokážu medzi sebou spolupracovať. Má to následok a v neakceptácii nadaných jedincov z nižších príjmových skupín obyvateľstva... Plodí nadriadenosť „vyvolených“ nad osudmi iných spoluobčanov. To všetko vedie k ničeniu etických hodnôt obyvateľstva a ponecháva mnohých akceptovať len pravdu, ktorú oni sami akceptujú.
Stredné školstvo je už o niečom inom – aj za morom
Súkromné stredné školy, resp. im porovnateľné výchovnovzdelávacie inštitúcie, sú bežným javom v hociktorej demokratickej spoločnosti. V Kanade, kde som vyštudovala spolu s Francúzskou, Indkou, Poľkou, Japonkou, Iránkou, Kanaďankami, Číňankami súkromnú školu módneho návrhárstva (Fashion Design, Vancouver), súkromné školstvo je kanadskou vládou podporované v prípadoch, ak „žiak“ následne po maturite zistil, že by mu vyhovovala iná špecializácia. Ale nie finančne! Lebo ide o súkromný záujem v čase po absolvovaní štátneho vzdelávania. U nás sme v minulosti mali podobné riešenie v „nadstavbovom štúdiu“, ktoré bolo financované štátom... Takže štát sa vždy na niečom učil. Alebo sa aj poučil?
V Kanade je súkromné odborné štúdium veľmi drahé, ale záujemcami akceptované, pretože ide predovšetkým o zmenu odbornej špecializácii následne využívanú predovšetkým v podnikaní. Štát podporuje tento systém svojim neoceniteľným spôsobom školení pre začínajúcich podnikateľov, ktoré sú zamerané predovšetkým na oblasť legislatívy, financovania a zdaňovania. Ako vysokoškolsky vzdelaná ekonómka (v SR) som bola kvalitou, obsahom i praktickým výkladom nadšená. Poviem vám, také niečo Slovensku chýba. Rovnako chýba stupeň kvality výučby v odbore, aký som zažila na odbornej škole v Kanade...
V centre pozornosti je výchova detí tak, aby zvládli svoj vlastný život
Slovensku pri navrhovaní systému školstva chýba kompletný pohľad na systém vzdelávania. V tom by sme si mali vziať aj príklad zo Švajčiarska, kde venujú mimoriadnu pozornosť príprave detí od 12 rokov na ich budúce povolanie a sociálne zaradenie sa do spoločnosti. Využívajú pritom už viac ako 100 rokov vybudovaný systém odborného poradenstva pre výber zamestnania. Jeho aplikácia by pre SR bola veľmi drahá, preto je potrebné podumať ako na to za „vlastné peniaze“. Podobne konajú aj v Kanade, kde sa základné školstvo, najmä v poľnohospodárskych oblastiach, už od prvých tried zameriava predovšetkým pre potreby zamestnávateľov v regióne. Aj preto som v British Columbia stretávala ľudí, ktorí nikdy neboli v centre Vancouveru, hoci vzdialeného 80 km. Veď načo? Spokojne žili tam, kde sa narodili. Aj vďaka štátnej podpore poľnohospodárstva. Poľnohospodár sa totiž stará aj o krajinu!
Zmeny vo financovaní vzdelávania, ktoré navrhuje minister školstva Drucker, by mali nás všetkých, vrátane politikov, zamyslieť sa nad tým, kam chceme smerovať našu spoločnosť pre potreby detí, o čom by mali byť naše životy a vzťah každého jedinca k štátu, v ktorom žijeme.
