Kto chce porovnávať naše platy so švajčiarskymi, mal by si uvedomiť, že švajčiarsky neobsahuje odvody zdravotným poisťovniam. Ani tie, zo strany zamestnávateľa, ktorý svoj „príspevok“ mení do reálnej formy – mnohí financujú výstavbu zdravotných stredísk a polikliník pre svojich zamestnancov, ktoré slúžia aj ostatným „chorým z okolia“.
Vo Švajčiarsku sa človek poisťuje sám. V súkromných zdravotných poisťovniach.
Samozrejme, že to vplýva na platy lekárov. Lenže vo Švajčiarsku sú lekári závislí od objemu zaplateného poistného, ktoré je v podstate závislé od úrovne miezd ostaných poistencov, t.j. nie, ako u nás – predovšetkým od štátneho rozpočtu! Ten zase závisí od HDP (hrubý domáci produkt), od produktivity práce, od daňovej politiky... ba dokonca aj od vymožiteľnosti práva!
V tom sme – na rozdiel od hospodársky vyspelých európskych štátov slabší. Ak do toho vstúpia neočakávané udalosti, môže sa stať, že v rozpočte zdroje na strane výdavkov jednoducho nie sú. Čo potom?
Pred desaťročím rezonovala u nás potreba vypracovať „Národnú odbornú kvalifikáciu povolaní (NVQ), t.j. sústavu štandardov, ktorá stanovuje, čo sa na príslušnom pracovnom mieste od zamestnanca očakáva. Cieľom nemala byť len vyššie uvedená úloha, ale každý odbor mohol vytvoriť mzdovú štruktúru a uzároveň si vypracovať mzdovú politiku, cieľom ktorej malo byť aj vyrovnávanie mzdovej úrovne s ostatnými vyspelými štátmi (neskôr vstúpila do platnosti povinnosť pri hľadaní zamestnancov inzerciou spolu s funkciou uviesť aj plat).
Spolu so sústavou Národnej odbornej kvalifikácie sa dostal na „stôl“ aj APEL – akreditácia doterajšej praxe, či APL – akreditácia doterajšieho učenia sa. Ich cieľom bolo vytvorenie štandardov dotýkajúcich sa kvalifikácie, výkonnostných kritérií či určenie rozsahu a šírky kvalifikácie.
V súvislosti s vývojom požiadaviek na zvyšovanie miezd ako aj stúpajúcu infláciu (ktorú treba zastaviť), sa zdá nevyhnutné hodiť kritické oko do minulosti – nie za účelom hľadania alternatív, ale uvedomenia si chýb, ktoré sme v minulosti spravili.
V praxi je popisovaný problém ďaleko zložitejší. V podstate ide o možnosti štátneho rozpočtu, preto nie je možné sa čudovať ministrovi zdravotníctva pánovi Lengvarskému, že v štátny príspevok na zdravotné poistenie viaže na vývoj ekonomických ukazovateľov.
Kto má záujem, môže porozmýšľať aj nad základnými zmenami, s ktorými jedného času prišiel aj predseda strany SaS pán Sulík. Vtedy šlo o „super brutto mzdu“, ale môže ísť aj o zváženie švajčiarskeho modelu (ktorý sa v praxi roky zdokonaľuje). Potom by sme sa nemohli čudovať, že ako pacienti by sme mohli zažiť povinnosť finančne sa - so zdravotnou poisťovňou, spolupodieľať na ošetrovacích výdavkoch platených lekárovi. Tie každého chorého by zaiste postavili najprv pred otázku, či potrebuje lekárske ošetrenie alebo urobí všetko, aby ochoreniu predchádzal. Lekári vo Švajčiarsku majú týmto spôsobom vytvorené lepšie podmienky vykonávať prevenciu.
Nemyslíte, že je to najlepší liek pre dlhovekosť? Vtipy nabok. Pretože nás čakajú nové choroby 21.storočia, o ktorých vieme veľmi málo a ich výskum sa u nás ešte nezačal. Chorí pritom už sedia v čakárňach.
