Samozrejme, že by sme chceli všetko, čo je na svete dostupné. Nemali by sme pritom zabúdať, že všetko niečo stojí. Vydupať si zisky či vyššie platy o sa zdá logické so zvyšujúcou sa infláciou. Tu, v sociálne smerovanej Európe, sme sa mali dobre, ale dnes by sme si mali uvedomiť, čo znamená šetriť a čo všetko je s tým spojené. Teda čo je spojené s tým - opäť sa mať dobre.
Toľko na úvod. Ďalším krokom je pohľad na štátny rozpočet. Rodinne smerovaná sociálna politika by mala v prvom rade hľadieť na deti. Na ich budúcnosť! To znamená, že by sme si mali byť vedomí faktu, že práve oni budú splácať súčasné rozdávanie, po ktorom toľko kričíme. Dôchodcovia, lekári, učitelia..., ba aj odbor cestovný ruch. Preto treba veľmi uvážene rozhodovať, prečo, komu a koľko.
Že toto rozdávanie v oblasti finančnej podpory vlekov sa nevyplatilo vo švajčiarskych Alpách, je známe. Upozornila nás na to jedného času spoločnosť TMR, keď prejavila silácky záujem zachraňovať alpské zimné strediská. Pretože mala lepšiu cenovú politiku – funkčnejšiu, ako "alpská", kde sa na finančnú podporu lanoviek a vlekov skladajú všetci, ktorí z ich prevádzky majú profit, ale aj pre ktorú prišli do neriešiteľných problémov poniektoré švajčiarske strediská.
Vtip bol totiž v tom, že vo Švajčiarsku patrí riadenie cestovného ruchu výlučne do kompetencie kantónov a nimi riadených miest a obcí. Vrátane legislatívy (čo si u nás ponechal štát) či financovania regionálneho rozvoja - vrátnane investícií. Samospráva v tejto krajine má tak obrovské možnosti, ktoré až do jedného času rozšafne využívala. Investovala. V Alpách - predovšetkým do výstavby horských dopravných zariadení.
Tak to bolo aj v oblasti prímestskej rekreácie mesta Chur – vstupnej to brány do severovýchodnej časti švajčiarskych Álp. Mesto sa rozhodlo využiť blízky kopec. Takže jedného dňa na jeho vrchol viedla lanovka. Keďže v lete chýba sneh, vymyslel jeden chytrák, že výletníci by sa mohli dostať na jeho vrchol zdarma. Dokonca za tento „trhák“ dostal vyznamenanie a veľkú mediálnu pozornosť (vďaka tomu o tom viem dnes písať).
Len stalo sa, že samospráva prišla o peniaze, ktoré jej boli prideľované vďaka bankovým ziskom. Bolo to v čase, keď sa na niektoré švajčiarske banky nahnevali Američania. Lebo v nich poniektorí americkí klienti ukladali nezdanené peniaze. Povinnosť bánk platiť pokuty sa tak odrazilo na rozpočte samosprávy, ktorej nečakane nezvýšili financie na prevádzkovanie vleku. Nielen v lete, ba aj v zime!
Energetická kríza v cestovnom ruchu postihla všetkých, ale v rôznom rozsahu. Bolo by načase dať si otázku, čí štát, ale aj krajské samosprávy (od začiatku 21.stor. prevzali od štátu riadenie regionálneho rozvoja) majú konkrétne predstavy, čo treba v časoch energetickej ktízy v prvom rade zachraňovať? Aby sa zachovala základňa pre oživenie tohto – pre budúcnosť významného hospodárskeho odvetvia.
Určite si je každý vedomí, že prevádzkovatelia lanoviek a vlekov, tak i kúpeľov (vrátane aqua parkov) využívajú špeciálne výhody – Marxove „kapitálovej renty III.“ (výstižné pomenovanie pre mimoriadne podmienky podnikania nevytvorených samotným podnikateľom). Jedni stavajú v prostredí jedinečnej prírody, druhí využívajú „vlastné zdroje“ minerálnych prameňov. Dokonca mnohí aj s horúcou vodou! Komu je ľahšie šetriť na energiách?
Čo s tými podnikateľmi, ktorí uvedené výhody nemajú. Napríklad mestské hotely, v ktorých v zimných mesiacoch panuje odjakživa mimosezóna. Čo s gastro prevádzkami, ktoré doplatili už aj tak na pandémiu Corony, pričom štát nevyšiel v ústrety ani tým, ktorí zmenili obsluhu na „výdaj cez okienko“. Veď v niektorých krajinách majú také zariadenia DPH vo výške 2,5%!
Nestrácajme preto zdravý rozum! História nás učí, že po pandémiách prichádza hlad. Aj vojny. Nútia nás pripraviť sa na život v novej epoche. Tento krát v 21.storočí. Čo na to Európania? Paradoxom je, že kým ľuďom v USA ide o boj proti inflácii, my, na Slovensku, chceme kráčať s infláciou. Ľahko a bezstarostne plávať dole vodou.
