Možno viacerí spozorneli pri slovách ministra životného prostredia Tarabu, že do konca volebného obdobia bude celé Slovensko konzervatívnou krajinou. Čo tým myslel?
Siaham preto po Neue Zűrcher Zeitung, ktorý som pred desiatimi rokmi vložila do mojej batožiny s úmyslom, že si ho raz prečítam. Dnes si myslím, že by bolo lepšie, keby sme si ho teraz prečítali všetci. Aby sme vedeli, kto je konzervatívny a kto slobodu ľúbiaci, teda kto je „Umweltschűtzer“ – ochranca životného prostredia a kto ním nie je. Prejdime však priamo k článku (pôvodný v nemčine):
Liberálne a „zelené“ myslenie sú rozporuplné a stoja proti sebe.
Cieľom liberálov je sloboda. Sloboda prejavu, sloboda vo vzťahu k vlastníctvu, slobodné rozhodnutie mať deti, sloboda viesť život, ktorý človek chce s podmienkou, že tým neohrozí iných. Za toto bojujú liberáli.
Zelená politika, ktorá vo svojej podstate je konzervatívna, sleduje vyčerpateľnosť prírodných zdrojov a ich spravodlivé rozdelenie. Čím prístup k týmto zdrojom bude viac obmedzený, čím bude potreba ich uchovania nástojčivejšia, tým viac bude ohrozená a obmedzená sloboda jednotlivcov.
Liberáli sú preto vo vzťahu k regulácii ochrany životného prostredia často skeptickí, zároveň nemôžu zatvárať oči pred ekologickými problémami, ktoré ohrozujú životné podmienky ľudstva.
Zmena klímy, razantný úbytok biologickej rozmanitosti, rast obyvateľstva sveta, zhoršujúci sa stav morí a nadmerný dopyt po prírodných zdrojoch si vyžadujú politické riešenia, odpovede politikov.
Jedno z riešení ochrany životného prostredia zamerané na zachovanie individuálnych slobôd sa opiera o päť rohových pilierov: 1/ vedecké riešenia, 2/ technologické napredovanie, 3/ trhové hospodárstvo, 4/ starostlivosť o životné prostredie a 5/ ľudské porozumenie.
Zodpovednosť za udržateľnosť je v našich rukách!
Teda v riešení konfliktu medzi liberálmi a pozíciami ekológov. Sami sa nevyriešia a ani liberálny štát (myslím tým právny štát, ktorý stavia na kvalifikovanej legislatíve) nemôže ísť proti vôli svojich občanov, ináč dospeje k „ekologickej diktatúre“. Pristupovať aktívne k ochrane životného prostredia by slobodu preferujúci ľudia mali brať ako prosbu do udržateľnej budúcnosti. Pretože zničené životné prostredie stanoví týmto ľuďom veľmi tesné hranice. V konečnom dôsledku záleží na zodpovednosti každého jedinca ako sa rozhodne pre život v prostredí, ktoré chráni životné prostredie. Pretože toto rozhoduje o miere jeho individuálnej slobody.
Toľko článok. O čom je teda konzervativizmus „zelených“?
Zelené hnutie nevzniklo včera, ba ani počas minulej vlády. Vzniklo z potreby uchovať životné podmienky pre budúce generácie. Trvá už desaťročia, počas ktorých si hnutie odborne definovalo nielen spomínané piliere, ale aj si určilo vopred známy cieľ smerom do budúcnosti.
Ba dokonca si našlo (aj v Európe) vlastnú cestu do politiky. Konzervatívnej. Bojujúcej proti porušovaniu doposiaľ už prijatých politických rozhodnutí. Proti ľudskej naivite či nedostatočnému chápaniu, že ide o spoločnú vec celého ľudstva, za nepochopenie faktu, že niekto musí byť prvý, stáť na začiatku náročnej cesty.
O čom bude konzervativizmus novej vlády, nového ministra životného prostredia? Nechajme sa prekvapiť Programovým vyhlásením vlády. Dovtedy reči ministrov treba hodnotiť z ich straníckej pozície.
Na záver jedno konštatovanie: Aj vo Švajčiarsku žijú vlci. Ale pokiaľ sa v tejto krajine pri riešení odstrelu jedného vlka chytia ochrancovia prírody so slobodu chtivými do vlasov, u nás zámer 60-tich vlkov ročne necháva mnohých ľudí chladných.
Preto treba prísne odlišovať tému ochrany prírody od jej využívania. Aj z hľadiska cestovného ruchu, kam poľovníctvo a rybárstvo patrí! Ten, kto má záujem strieľať na zver či chytať ryby - teda ich zabíjať, mal by tak konať len s oprávnením cestovnej kancelárie, pre ktorú štát vyžaduje živnosť.
Problematika tejto oblasti turizmu bola dokonca už riešená i v socializme, kedy na základe komplexnej štúdie na Slovensku vznikla cestovná kancelárie Tatralov! Takže ani vtedy slobodu chtiví poľovníci či rybári si nemohli len tak bez predpisov užívať v štátnych lesoch. Nemali by sme sa teda zamyslieť nad tým, kde sme dnes?
