S uvoľnením po vstupe do EÚ, ktoré sprevádzali aplikácie smerníc EÚ, sa odborníci v turizme, ktorí cítili prázdnotu v kvalifikovanom makro riadení, dožadovali prijatia takých rozhodnutí, ktoré by pomohlo rozvoju regionálneho cestovného ruchu. Nič z toho sa nedialo.
Bola som v Kanade, kam som ušla pred mečiarizmom, keď som začula, že konečne na Slovensku nastala nádej pre „novú dobu“. Chcela som byť pritom. Na základe vzdelania nadobudnutého v Kanade som písaním článkov ako „Makyta, akú ženu obliekaš?“ som dostala príležitosť pracovať ako ekonomická spravodajkyňa v hospodárskom denníku (dnes už neexistuje), čo mi pomáha s analýzou dzurindového obdobia.
Pre cestovný ruch nie je nič dôležitejšie, ako je jeho riadenie v rámci regionálneho rozvoja! Tam sa rozhoduje o smerovaní investícií do turistických regiónov. Zo strany vlády v tomto období bol uskutočnený prvý krok - zodpovednosť za regionálny rozvoj – aj cestovného ruchu, bola prenesená na samosprávu. Žiaľ, bez jednotného know-how pre turizmus v jednotlivých samosprávnych krajov. Legislatívu a koordináciu si vláda ponechala, čo má – ako vysvetlím v ďalších blogoch, svoje veľké výhody.
Ak má regionálny systém riadenia rozvoja turizmu stáť na vlastných nohách, musí sa opierať sa o vopred definované „stĺpy“, medzi ktoré patrí aj veda a výskum. Taký, ktorý dovidí na roky vopred a čo je veľmi dôležité, spoločnosťou je prijatý ako spoločný konsenzus nielen medzi politickými stranami, samosprávou, ale aj vo vzťahu k podnikateľskej sfére! Len tak sa môžeme udržateľne začleniť do štruktúry štátov „novej Európy“.
Medzi odborníkmi, vrátane vedy či výskumu, bolo mnoho rôznych názorov. Prikloniť sa k švajčiarskemu systému, ktorý staval na združeniach cestovného ruchu, pričom kantón ako správna jednotka mal k dispozícii vlastnú agentúru rozvoja cestovného ruchu, ktorá mu pripravovala podklady pre rozhodnutia vo sfére investícií či finančnej podpory projektov? Alebo sa prikloniť k francúzskemu systému, ktorý staval na práci administratívnych celkov? Iných zase oslovoval rakúsky systém riadenia, pričom aj on sa rokmi menil a zdokonaľoval... No boli aj takí, ktorí si mysleli, že riadenie cestovného ruchu ako samostatného hospodárskeho odvetvia je zbytočné.
Oslovujúc vtedajšieho ministra financií na tému finančnej podpory združení cestovného ruchu (v niektorých regiónoch existovali už počas Mečiarovej éry) s cieľom vytvorenia ich celorepublikovej siete, mi odpovedal, že nerozumie, o čo mi ide. Že myslím a kladiem otázky ako komunistka. Neskôr – v čase pred nasledujúcimi parlamentnými voľbami 2006 sa odborníkom z oblasti turizmu ospravedlňoval, že sa zdržal podpory rozvoja turizmu, pretože pre neexistenciu riadiaceho systému by bol každý peniaz hodením do studne bez dna. Nakoniec chybovali odborníci, ktorí nevypracovali návrhy, ako riešiť rozvoj cestovného ruchu. Čo bola v podstate aj pravda. Ale čo by potom robili zamestnanci Sekcie cestovného ruchu?
Počas Dzurindovej vlády sme takto naplno nevyužili možnosti, ktoré nám doba priniesla. Prístupom do EÚ našu krajinu navštívilo mnoho odborníkov zo zahraničia, prišli dokonca aj s dobrými radami, ale neskúseným akoby prešli jedným uchom dnu a druhým von. Na ministerstve hospodárstva sedeli síce ľudia s dlhoročnými skúsenosťami, ale opatrní, čo sa týka inovácií a vôbec, zdržanliví k novému systému riadenia cestovného ruchu.
Prístup do EÚ však priniesol iné kvalitatívne zlepšenia. Zo Sekcie cestovného ruchu sme sa dočkali prvej komplexnej analýzy a dokumentu Koncepcie rozvoja cestovného ruchu na viacročné obdobie.
K slovu sa dostala Slovenská asociácia cestovných kancelárií, ktorá spolupracovala s MH SR na aplikácii systému zdaňovania služieb touroperátorov – cestovných kancelárií na jednotnom európskom trhu. Zároveň vlastníci i pracovníci cestovných kancelárií dostali možnosť vyškoliť sa v oblasti organizovania zájazdov. Štát sa tým zaslúžil o zvýšenie know-how podnikateľských subjektov v oblasti obchodu v zahraničnom cestovnom ruchu.
Žiaľ, prvý zákon o zájazdoch z prielomu tisícročí, ktorý vyžadoval poistenie cestovných kancelárií voči úpadku, prijal v porovnaní s európskou smernicou tvrdšie opatrenia. Spoločný trh nevyžadoval poistenie voči úpadku v tých prípadoch, pokiaľ cestovná kancelária organizovala zájazdy občasne (zájazdy do zahraničia, ktorých ponuku na trh uviedla cestovná kancelária). To viedlo k uzatvoreniu niektorých už zabehnutých malých cestovných kancelárií. Tým z trhu museli odísť skúsení dlhoroční pracovníci s overeným know-how, ktorý sa mohol udržať a odovzdávať mladým.
Zákon o zájazdoch definoval aj novú predajnú jednotku – cestovné agentúry. Pre mnohých toto nóvum nebolo pochopiteľné. Samotný Satur otváral možnosť agentúram predávať svoje štandardné zájazdy, ale bez poskytnutia provízie ako odmeny za sprostredkovanie predaja. Táto neznalosť práva bola pomerne dlho akceptovaná!
Otvorením hraníc spoločného trhu sa vytvorili lepšie podmienky pre podnikanie. Lenže objemy obchodu prednostne rástli v oblasti zahraničného pasívneho cestovného ruchu (má pasívny dopad na obchodnú bilanciu). Pretože výnosovosť pre cestovnú kanceláriu bola vyššia ako v incomingu (príchod zahraničných turistov na Slovensko). Jeden z dôvodov bola aj nerozvinutá a v podstate ešte nepochopená obchodná politika jednotného európskeho trhu spočívajúca hlavne v cenovej politike.
Kým dlhé roky za socializmu sa Slovensko ponúkalo v rámci federácie len za oblasti „Tatry“ a „Piešťany“, ostatné turistické regióny zostali v podstate nepovšimnuté. Vrátane Bratislavy. Geograficky ležala veľmi blízko hojne navštevovaných miest Budapešť a Viedeň. Otvorením európskeho trhu vzrástol význam rieky Dunaj, o marketing ktorého sa už dlhé obdobie starala spoločnosť Die Donau so sídlom vo Viedni za účasti všetkých krajín, ktorými Dunaj preteká. V Bratislave začali pristávať lode s turistami na krátku prehliadku Bratislavy. Možno sa pamätáte, k prístavným mólom sa nahrnulo množstvo navzájom sa prekrikujúcich sprievodcov trhajúcich sa o skupinky vychádzajúcich turistov. Súboj napokon vyhrala tiež bývalá zamestnankyňa CK Slovakoturist (dcéra Hildy Múdrej, rovnako s veľkou silou koncentrácie dosiahnuť cieľ) a v spolupráci s magistrátom urobili v prístavoch definitívny poriadok.
Oživenie vo svojich obchodoch zažívali aj iné cestovné kancelárie, pričom svoje zastúpenia otvárali ďalší touroperátori zo zahraničia, vrátane pražského Čedoku. Slováci, mnohí s obmedzenou znalosťou cudzích jazykov, sa čoraz viac orientovali na cestovanie do vzdialenejších krajín, ktoré doposiaľ nepoznali. Štandardizácia predaja služieb cestovného ruchu cestovných kancelárií im to umožňovala.
Nemali by sme zabúdať, že to bola Dzurindova vláda, ktorá privatizovala kúpele. Voda, vrátane minerálnych vôd, je veľmi cenná komodita. Keďže podľa mňa by túto komoditu mal spravovať štát (vzhľadom na budúcnosť našej zemegule a života na nej), ako novinárka som namietala voči systému privatizácie v článku „Kde sú naše ropné polia“. O systéme privatizácie celých kúpeľných zariadení s kúpeľnými domami, žriedlami minerálnych vôd ako aj lekárskymi klinikami sa rozhodla naša vláda bez toho, aby porovnala výhodnosť iných riešení v ostatných štátoch EÚ. Oveľa efektívnejšie by bolo privatizovať len kúpeľné domy, pričom štátu by zostali voľné ruky pri nakladaný s výnosom zo spotreby minerálnych vôd ako aj v oblasti zdravotnej politiky...
Mali by sme byť vedomí toho, že tak, ako kedysi, dnes a aj v budúcnosti, budú produkovať kúpele 1 Euro/Dolár za najnižšie náklady zo všetkých poskytovateľov služieb v cestovnom ruchu, nakoľko väčšina kúpeľných hostí zostáva v zariadení dlhšiu dobu ako v ostatných ubytovacích zariadeniach. Súčasný systém finančnej podpory turistických regiónov samosprávou rovnako nahráva kúpeľným mestám, nakoľko je viazaná na počet prenocovaní. Systém „ubytovacích poukazov“, ako čas ukázal, opäť zvýhodnil najmä kúpeľné domy a zariadenia. Preto by malo byť logické, aby kúpeľné mestá a kúpeľné domy prevzali iniciatívu v oblasti regionálneho marketingu a podnikateľské subjekty sa zamysleli nad efektívnejším systémom obchodu s kúpeľnými službami – doma či v zahraničí. Na mieste zodpovedných vo vláde by som sa nad touto skutočnosťou zamyslela ešte pred rozhodnutím zriadiť nové ministerstvo cestovného ruchu!
