Podnikanie v hodnotovo cennom prostredí prináša výnimočný zisk. Marx ho nazval „kapitálová renta III.“. Tú dosahujú podnikatelia aj v cestovnom ruchu. Jedno, či v turistických centrách národných parkov, kde zohráva úlohu nielen príroda, ale hlavne čistý vzduch, ale aj napr. v kúpeľných centrách, kde „výnimočný príjem“ podnikateľom zabezpečujú liečivé minerálne vody.
Minister životného prostredia T.Taraba v týchto dňoch skonštatoval, že národné parky v Tatrách (Vysokých i Nízkych) živoria. Zdá sa však, že živoria všetky, nakoľko Envirofond pre ich lepšie financovanie nestačí. Takže ako prísť k peniazom? Posledný návrh znie: cez koncesie vydávané podnikateľom vo výške 2-3% z celkových tržieb.
Je to netradičné riešenie. Otvára možnosť nepriameho „zdaňovania“ všetkých podnikateľských subjektov pôsobiacich v cestovnom ruchu v SR, ktorí získavajú vďaka výhodnej polohe mimoriadne zisky!
Keďže minister životného prostredia T.Taraba vo vzťahu k zonácii národných parkov (konkrétne TANAP) vyhlásil, že bude komunikovať so všetkými zainteresovanými. To znamená najmä s poľnohospodármi (resp. vlastníkmi pôdy či lesa), ako aj s podnikateľmi v oblasti turizmu. Je to pozitívne rozhodnutie, nakoľko pán Taraba neriadi sektor, ktorý sa dá veľkopansky riadiť. Pracuje v ňom veľa zanietených a skromných ľudí s citom pre uchovanie nezameniteľných hodnôt pre budúce generácie. Aj to bol dôvod, že k životnému prostrediu bol vhodnejším kandidátom pán Budaj, ktorý mal k problematike životného prostredia veľmi blízko.
Problém bol – pravdepodobne pre nedostatok času pre výkon funkcie vo vláde, že riadenie národných parkov nebolo transformované pre potreby 21. storočia. Teda, že nebol vytvorený moderný riadiaci systém priamo v národných parkoch, ktorý by v interakcii s podnikateľmi, predovšetkým v turizme, vytváral predpoklady na zvýšenie peňažných príjmov z „mäkkej formy“ turizmu, t.j. šetriaceho životné prostredie národných parkov. Dosiahnuť uvedený cieľ, je potrebná vzájomná spolupráca národného parku s regionálnym združením cestovného ruchu (v zmysle turistickej destinácie, nie administratívne riadeného celku).
Ak by sa vyššie uvedená podmienka splnila, dosiahlo by sa len veľmi málo. Pre zastaralú a nelogickú legislatívu, konkrétne zákon č. 91/2010 Z.z. o rozvoji cestovného ruchu. Ako blogerke mi neprináleží poskytovať (múdre) rady, takže len predpovedám, že ministerstvo životného prostredia ako aj zo strany SNS očakávaného nového ministerstva športu a cestovného ruchu očakáva riešenie týchto problémov vo vzájomnej spolupráci. Pre národné parky je potrebné zostaviť nový systém riadenia, v ktorom významnú úlohu by mali zohrávať „zárobkové činnosti“ poskytované návštevníkom tej-ktorej turistickej destinácie. Časom sme si vystavali systém „horských vodcov“, je načase, aby sme mali systém „rangerov“. Následne by sme nemali zabúdať, že za propagáciu turistickej destinácie sú zodpovedné regionálne združenia cestovného ruchu (v súčasnosti často nazývané ako oblastné združenia cestovného ruchu). Práve cez tieto „združenia podnikateľov v cestovnom ruchu“ (vymedzuje zákon 91/2010 Z.z.) by sa mali národné parky propagovať a predávať svoje služby ponúkané turistom či jednodňovým výletníkom.
Ministrov - životného prostredia či budúceho ministerstva športu a cestovného ruchu, očakáva celý balík spoločných problémov. Je pravdepodobné, že združenia cestovného ruchu priamo v turistických regiónoch od samosprávy dostanú menej finančnej podpory. Napr. mesto Poprad znížilo na rok 2024 príspevok Oblastnej organizácii CR Vysoké Tatry o 30%, čo predstavuje mínus 50 000 Eur). Situáciu komplikuje aj zastaralý zákon o rozvoji CR, ktorý nedocenil potrebu povinného členstva, minimálne na prírodne cennom území. Nemusel by to byť práve tzv. „francúzsky systém“, podľa ktorého do združenia musia prispievať dokonca aj kaderníčky/holiči. Ten bol totiž odmietnutý dokonca aj vo švajčiarskom kantóne Graubuenden (aj vďaka mojej odbornej mediálnej podpore odporcov v regionálnom denníku severovýchodného Švajčiarska).
Konečne tu máme aj „daň z ubytovania“, ktorá je odvádzaná príslušnej samospráve nižšieho stupňa. Podľa názoru niektorých výskumníkov v oblasti turizmu nie je systém využívania tejto dane dokonalý. Platia ju turisti ubytovaní v ubytovacích zariadeniach (v celej SR). Národné parky navštevujú aj jednodňový návštevníci idúci za zážitkami. Jedno z riešení je aj vypracovanie takej ponuky zážitkov, za ktoré výletníci musia zaplatiť. Raz darmo – balík peňazí nepadá z neba, musí sa na neho zarobiť konkrétnou prácou!
Výnimočné postavenie majú aj samosprávne kraje zodpovedné za územné plánovanie na spravovanom území. Tam patria – mali by patriť, aj územia národných parkov. Tieto totiž zohrávajú dôležitú úlohu v rozvoji cestovného ruchu, ktorý stavia aj na iných potrebách, napr. doprave, kultúre atď. Zdokonaliť know-how v tejto oblasti je nevyhnutné, aby samosprávne kraje svoju pozornosť venovali potrebe vypracovania „územných generelov cestovného ruchu“ ako základného plánovacieho nástroja pre investície do turizmu. Ja osobne som sa na univerzitách dopytovala, ktorí výskumníci by dokázali zostaviť uvedený „riadiaci nástroj“. Bez úspechu. Tento nástroj by mali totiž zostaviť technici, no bez analýzy schopných odborníkov z oblasti cestovného ruchu to nedokážu.
