V začiatkoch pandémie Corona vírusu to bolo jednoduché. Ale aj vtedy sme si kládli otázku, ktorej odpoveďou boli dve riešenia: „Riadiť proces ochrany zdravia alebo pandémiu jednoducho ignorovať.“ Ignorantov, hoci častokrát z vysokých politických kruhov (doma či vo svete), bolo pomenej... Väčšina sa prikláňala k možnosti riadenia. Doma sme narýchlo šili častokrát aj pre celé okolie, rúška (ak mali k tomu potrebné gumičky – niekedy padli za obeť dokonca aj spodné nohavičky). Zatvorení doma, nad nami s visiacou vidinou smrti, pred ktorou každý chcel ujsť, rozhodli sme sa „nežiť s Covidom“. Pokiaľ možno bez smrti na ochorenie Covid-19. Slovensko to zvládlo vcelku úspešne.
Život prebieha v harmónii. Nielen medzi tým dobrým a zlým, ale aj medzi potláčanými potrebami a bujaro uspokojovanými. Na radosť cestovných kancelárií a ubytovacích zariadení sme si dovolili ísť na letné dovolenky... ignorujúc nebezpečenstvo smrti. Harmónia bola narušená, lebo sme si chceli dovoliť všetko a zabudli na platnosť rovnice: niečo za niečo.
Každá príčina má svoj následok. „Život bez Covidu“ je únikom pred realitou a mnohým sa po lete už tento únik nepodaril. Pretože takýto únik je návratom smerom k prvotnopospolnej spoločnosti, kde sa platí vlastne vytvoreným tovarom či službami, návratom k materiálnemu uskromňovaniu sa, niekedy aj k hladu, k limitom obmedzujúcim vlastnú slobodu. V konečnom dôsledku smerom k obviňovaniu seba i druhých za neprekonateľné limity či smrť.
Voľba „žiť s Covidom“ znamená pripravenosť väčšiny – bez ohľadu na svoju vieru a vlastné ego, prijať zodpovednosť za seba, svojich blízkych a tých druhých. Nejedná sa pritom o zodpovednosť nadiktovanú „zhora“, ale tú priamo od nás samých. Bez ohľadu, či sme doma alebo práve zastupujeme nejaký post, či sme v práci alebo užívame svoj voľný čas.
Po roku od prvého prípadu na ochorenie Covid-19 stojíme pred novou voľbou. Zároveň sme si vedomí, že riadenie „života s Covidom“ vyžaduje - viac ako kedykoľvek predtým, dokonalú infraštruktúru (organizačný systém prepájajúci všetky regióny či úrovne) a nástroje riadenia. A to zatiaľ nemáme.
Verejné zdravotníctvo (hygiena) je len časť celého organizačného komplexu. Samo o sebe sa javí nefunkčné, pretože dovidí len na jednu plochu diamantu – na človeka ako potenciálneho pacienta. Človek má však celý rad materiálnych a duchovných potrieb, pričom často vystupuje v úlohe spotrebiteľa a tak je hybnou silou hospodárstva. Ochrana jeho zdravia ako aj bezpečnosti by mala byť trvalo zabezpečená – pokiaľ nepostačujú etické usmernenia, legislatívnymi normami usmerňujúcimi celý chod spoločnosti.
Žiť s Covidom totiž znamená žiť v období bez vyhlásenia mimoriadneho stavu, kedy človek/ľudia vo svojich konaniach vstupujú do zmluvných vzťahov a riadia sa platnou legislatívou.
„Život s Covidom“ je preto oveľa náročnejší na kvalitu a profesionalitu riadenia. Vo vzťahu k ľuďom vyžaduje transparentnosť a ľahkú vnímateľnosť. Do komplexu rozhodnutí musia byť vtiahnutí aj tí, ktorí sú zodpovední nielen za verejné zdravie, ale celá rada štátnych či samosprávnych orgánov, ale aj podnikateľských subjektov. Obzvlášť náročný proces uvoľňovania nemôže prehliadnuť potrebu harmonizácie krokov: každé uvoľnenie vyžaduje splnenie ďalšej záväznej úlohy. Všetkých zúčastnených strán. Na všetkých úrovniach. Bez kritiky po funuse. Pretože jediným iným riešením je už spomínaný „život bez Covidu“.
