Odveko platí, že po vojne prichádza mier. Dejiny Európy potvrdzujú, že mierové zmluvy boli uzatvárané na základe nového členenia krajín medzi dvomi najsilnejšími zoskupeniami, teda medzi dvomi alianciami, resp. v časoch feudálnych medzi dvomi najsilnejšími rodovými zoskupeniami. Fifty-fifty, teda nové delenie území prinášalo opäť vojny, ktorých charakter závisel od vyspelosti armád.
Zoberme si pod drobnohľad „rannú dobu modernú“, teda obdobie od 1450 do 1780. Stredovek v Európe ukončila storočná vojna (medzi Francúzskom a Anglickom) a svet sa menil. Prejavilo sa to v kritickejšom pohľade na vierovyznanie – pomaly ale iste nastupovala reformácia kresťanskej viery. východorímska Byzantská ríša už v dome stredovekej padla za obeť Osmanom (Konstantinopol,1453). No jej vplyv pretrváva dodnes na Balkáne, predovšetkým v štátoch v písme používajúcich azbuku a vyznávajúcich ortodoxnú vieru. Anglicko sa vymanilo z pápežského vplyvu už v roku 1534, teda takmer 100 rokov pred ukončením 30 ročnej vojny, čím v podstate reagovalo na reformné hnutie kontinentálnej Európy. V tom čase bol už objavený „nový svet“ a Anglicko zrejme provokovali zámorské úspechy Španielov (Kolumbus na Bahamách, 1492) a Portugalcov. Kontinentálna Európa bola zámorskými objavmi posilnená (osídľujúci museli pracovať pre „rodnú krajinu“) a zväčša kontrolovaná Habsburgovcami, v tom čase významnom osobnosťou - Karolom V. (1519-1558).
Reformácia viedla nielen k reforme cirkví, ale aj k ich rozdeleniu. Je samozrejmé, že na to reagovala katolícka cirkev, ako prvá v Španielsku a obrátila sa hlavne proti Židom, Maurom a Indiánom, ale aj proti protestantizmu. Ignacius von Loyola združil okolo seba skupinu, ktorá vyrástla do armády Jezuitov, teda nielen religióznu, ale aj vojenskú skupinu, ktorú spájala aj politika. Takže nebolo ľahké pre pápeža Pavla III. uznať novú rehoľu, ktorá následne v dejinách zohrala veľkú úlohu (aj v oblasti vzdelávania a návratu ľudí ku katolíckej viere).
Reformácia vyvolávala nielen vnútorné rozbroje – predovšetkým v krajinách ovládaných Habsburgovcami (aj nemeckí cisári 1438-1750), pevne ukotvenými v katolíckej viere (viď dianie aj na Slovensku). Vláda Habsburgovcov bola v tom čase len formálne silná, pretože v regiónoch vládla šľachta. Hoci nejednotná, dokázala aktivizovať nespokojných poddaných a ísť aj proti kráľovi či cisárovi.
Dianie logicky viedlo k „európskej“ 30 ročnej vojne, zvanej aj „posledná vojna pred obdobím vojen moderných“. Skončila sa v roku 1648 Vestfálskym mierom, teda aj novým územným rozdelením Európy. Tento mier potvrdil niektoré politické reality. Uznal niektoré holandské provincie a Švajčiarsko ako nezávislé krajiny. Zároveň principiálne uznalo hranice Nemeckej ríše, pričom Francúzsko získalo územia na jeho východných hraniciach. Vojna vyniesla na piedestál Švédov, vďaka vyspelej armáde pod vedením kráľa Gustáva (zomrel na bojisku na severe Nemecka), čo Švédom prinieslo zisk vo forme kontroly väčšej časti nemeckého pobrežia a tým aj vyhliadky na kontrolu Baltského mora. Mierová zmluva však nebola dokonalá a následne umožnila pokračovať v nábožensky motivovaných regionálnych vojnách, pričom v podstate šlo o mocenské boje jednotlivých šľachticov.
Vestálsky mier potvrdil vládcom voľnú ruku pri určovaní viery (akceptované katolicizmus, luteránstvo, kalvinizmus). 30 ročná vojna však ukázala, že vojny náboženského charakteru nemajú žiaden zmysel. Aj preto niektoré krajiny západnej Európy začali akceptovať slobodu vyznania. Medzi nimi aj Francúzsko, ktoré hospodársky a vojensky silnelo vďaka absolutizmu. Ten vznikol s vďaka vychovávateľovi (biskup) kráľa Ľudovíta XIV., o ktorom sa ako o prvom kráľovi začalo tvrdiť, že je kráľom určeným samotným Bohom, pričom všetky rozhodnutia v štáte sa robili „v mene kráľa“. Tým sa sústreďovala moc do jedných rúk – nielen do rúk kráľa (Ľudovít XIV. viedol nielen štát, ale stál aj na čele armády), ale aj do rúk ľudí jemu blízkych (Richeliue, Mazarin). Takým spôsobom sa v danej dobe mohlo Francúzsko zjednotiť a na centrálnej úrovni vytvoriť podmienky pre rozvoj mnohých oblastí, nielen hospodárskej, ale aj kultúrnej. Bola podporovaná veda, školstvo, umenie... Zaviedla sa „dvorná etiketa“ (dovtedy známa len v Osmanskej ríši), bola založená Francúzska akadémie (1635), zmenil sa systém vyberania daní atď., ale viedli sa aj naďalej vojny. Najostrejšia bola medzi Bourbonovcami (1589-1792) a Habsburgovcami (1273-1914), v tom čase o Španielsky trón (posledný španielsky Habsburgovec umrel bez následníka trónu).
30 ročná vojna ukázala, ako sa má viesť vojna v dobe modernej. Kým vtedy bol hlavným problémom logistika (armády boli veľké a vyžadovali zásobovanie, pričom neexistovali takmer žiadne cesty). A bola limitovaná na Európu.
Nová vojna, trvajúca 7 rokov, začala v Severnej Amerike v dôsledku napätia medzi Francúzskom a Anglickom (spor o Ohio Valley). V tom čase (1756) v Európe sa menili sily. Rástol vplyv Márie Terézie a Fridricha II. Veľkého, kráľa Pruska. Práve Prusi, hoci s populáciou 3,5 milióna obyvateľov, mali najlepšie vybavenú armádu, špeciálne cvičených a na tú dobu moderne vybavených „profesionálnych“ bojovníkov (pre sedliacke povstania nemalo zmysel cvičiť pre armádu poddaných). Významnú úlohu začali hrať aliancie. Na stranu Prusov sa pridalo Anglicko, takže do „náručia Márie Terézie“ vpadlo Francúzsko i Rusko (v tom čase v Rusku trónila cárovná Alžbeta, ktorá neznášala Fridricha II. - v r. 1762 nastúpila Katarína Veľká, t.j. rok pred skončením vojny v roku 1763, Nemka vydatá za cára Petra III., odsúdeného pre jeho sympatie k pruskému kráľovi a následne zavraždeného milencom Kataríny Veľkej. Rusko nástupom novej cárovnej opustilo alianciu).
Fridrich II. bol brilantným vojenským stratégom a napadol Rakúsko. Anglicko blokovalo francúzske prístavy, takže Francúzi nemohli zásobovať zbraňami svojich spojencov, vrátane v zámorí. Španielsko sa pripojilo k Francúzsku a Anglicko napadlo španielske a francúzske kolónie. Na území 13-tich kolónií (dnešné USA) vypukla občianska vojna, ukončená v 1776 vyhlásením nezávislých USA (v 1789 zvolený prvý prezident USA Georg Washington).
Až Parížsky mier v roku 1783 „zdanlivo“ urovnal všetky spory. Uznal nezávislosť USA. V mierovej zmluve Francúzsko stratilo takmer všetky zámorské kolónie. Španielsko sa vzdalo Floridy až neskôr, pričom získalo Kubu a Filipíny. Prusy prevzali od Rakúska Sliezsko. Na veľký žiaľ Márie Terézie. Prusy s Rusmi si rozdelili Poľsko, čo schvaľovali poniektorí európski politici na dvore Habsburgovcov, pretože za tým videli opadnutie záujmu Ruska o Balkán.
Za vojnami treba vidieť utrpenie samotného obyvateľstva. Vojny vyčerpávali kasy každej krajiny. Napr. Španieli 5 krát zbankrotovali, osobitne v rokoch 1557, 1575 a 1607, pričom Fuggerovci (vrátane Thurzovcov) stratili viac ako polovicu svojho majetku, nakoľko Španielsku požičali obrovské sumy (v roku 1525 potlačili aj vzburu v baniach na Slovensku, pričom neobhospodarovali len zlaté a strieborné bane v Uhorsku, ale aj bane na striebro a ortuť v Španielsku). Francúzky králi doviedli krajinu na konci sedemnásteho storočia k Veľkej francúzskej revolúcii... Napriek osvieteneckému obdobiu (pre reformy osvietenou nazývali aj Máriu Teréziu – napr. zaviedla Urbár ai., ba aj Katarínu Veľkú – tak ju pomenovávali predovšetkým do Ruska pozvaní Francúzi), sa neustále vznikajúce antagonizmy naďalej riešili malými či veľkými vojnami... regionálnymi, ale aj svetovými...
Pri príležitosti zahájenia ďalšieho volebného obdobia EÚ je potrebné zamyslieť sa nad minulosťou, nad spôsobmi riešenia antagonizmov a pri riešení súčasných problémov snažiť sa nezostať niekde v minulosti, ale hľadieť do budúcna, nie deštrukčne, ale s poznaním, že budúcnosť vyžaduje vždy úvahy o zmene (výrazné prichádzajú - podľa astrológie spravidla každých 7 rokov - Saturn, spoločenský planéta konzervatívcov sa dostáva do kritickej polohy k Slnku, pričom Urán vstupuje do nového astrologického znamenia). Bez siláckych rečí, bez siláckeho postoja, bez presadzovania jednej – svojej pravdy. Pretože fifty-fifty (vojnami dočasne deliť územia medzi mocnosti) Európe nikdy nič dobrého neprinieslo.
Demokracia je spojená s ochranou právneho štátu a vyžaduje si rozvahu. Ochranu nielen nášho, malého a "mladého", teda málo skúseného, ale aj územia celej Európy, na ktorej slobodne žijeme a slobodne žiť chceme. Nie pod hrozbou donútenia alebo vyhrážok.
Zdroje a foto snímky máp:
Merry E.Wiesner-Hanks: Early Modern Europe (Cambridge History of Europe)
Johannes Bagusch: Illustrierte Welt-Geschichte
