My, ktorí nie sme vojenskí experti, pociťujeme tiež potrebu porozumieť tomu, prečo sa vojny vyhrávajú alebo prehrávajú. Nezávisí to len od techniky boja, štýlu jeho vedenia, veľkosti armády, ale aj od psychickej pripravenosti bojovať za hodnoty, bez ktorých je ťažko žiť.
Na budúci rok, presne 29. augusta, si pri pripomenieme 500 rokov od osudovej bitky pri Moháči. Písal sa rok 1526. Odvtedy naši predkovia v Horných Uhrách, na 150 rokov dostalo nebezpečného suseda – otomanských Turkov, ktorí ovládali pozoruhodnú časť Európy celých 300 rokov.
Prečo Turci vyhrali? Koncom 14. storočia sa končil stredovek a svet očakávali nové úlohy. Hoci Európa v čase vlády rímskeho cisára Karola V., sa pokúšala namiesto vojen získať nové územia manželskými zväzkami, stratégia vojen sa vstupom do 15. storočia začala prudko meniť. Prečo?
V roku 1510 vynašli pištoľ, v zapätí v 20-tych rokoch sa pracovalo na vývoji muškiet a zároveň na vývoji zbraní s pušným prachom – na kanónoch. Ručné zbrane menili vojenské taktiky, zmena vyžadovala dlhšie cvičenia a väčšie armády.
Turci si to uvedomovali.
Budovali profesionálnu armádu z Janičiarov, v prvopočiatkoch tvorenú výlučne z nemoslimského obyvateľstva. Nie je preto zvláštne, že k dedinke Moháč, ležiacej blízko rieky Dunaj v dnešnom Maďarsku, pod velením Sűlejmana prišla až 150 tisícová armáda vybavená kanónmi. Pomaly sa schádzajúca „kráľovská armáda“ pod vedením mladučkého českého a uhorského kráľa Ľudovíta Jagellovského mala len z 20 tisíc bojovníkov, pričom armáda šľachtica Jána Zápoľského, osobného konkurenta kráľa, so 40 tisícami bojovníkov dokonca vyčkávala, ako sa boj medzi kráľovským a tureckým vojskom skončí.
V júli 1526 pápežský legát Antonio Giovanni de Burgio, ktorý navštívil Uhorsko, písal do Ríma: „Musím otvorene vyznať, že táto krajina nie je schopná brániť sa a je vydaná na milosť nepriateľa. Aj z vojny vyjde tak, ako si to bude želať nepriateľ... kráľ je v takej situácii že často nemá čím uhradiť výdavky na svoju kuchyňu, magnáti sa svária medzi sebou a šľachta je rozbitá do mnohých proti sebe stojacich skupín. Môžu iba raz začať vojnu, a tá sa skončí ich porážkou.“
Pápežský legát mal pravdu. 29. augusta 2026 sa na poliach v blízkosti Moháča začal boj. Kráľovská armáda okolo obeda zaútočila pravým krídlom na Turkov, ktorí sa už ráno pohli zo svojho tábora. Zasiahlo aj uhorské delostrelectvo. Osmani začali ustupovať, z časti takticky, sčasti naozaj donútení drvivým náporom nepriateľa. Kráľovské vojsko sa však zrazu ocitlo pred strednými šíkmi Sűlejmanovej armády, ktoré spustili paľbu z pušiek i z kanónov. Došlo k masakre, ktorá skončila prehrou kráľovskej armády. Boj trval 2 hodiny!
Siahla som po horoskope z dňa bojov. Pomôže lepšie porozumieť porážke Uhorska:
Obe strany sa spoliehali, nevediac, ako boj dopadne, na nečakané šťastie (konjunkcia Uránu a Jupitera v znamení Blížencov). Sulejman, po vzore svojho otca, sa na túto bitku pripravoval rok vopred. Jeho armáda bola zodpovedne a vynikajúco pripravená a na tie časy i moderne vyzbrojená (trigón bojový Mars-zodpovedný Saturn v znamení Barana podporovaný Marsom, pričom obe planéty vo výhodnej pozícii ku konjunkcii Uránu s Jupiterom).
Šťastie kráľovskej armády však neprialo (Slnko i Neptún vo vzájomnej opozícii a navyše v kvadratúre k Jupiteru i Uránu). Navyše Slnko v konjunkcii s Merkúrom vo vzdialenosti len 2 stupňov (slabomyseľnosť) potvrdzuje, čo spôsobili „horúce hlavy“ uhorskej šľachty – odmietali totiž všetky rozumné návrhy a opojení vlastnou pomyselnou udatnosťou si presadili svoje. Napriek tomu, že poľský vojvoda Leonard Gnojenský, člen kráľovského štábu radil, aby sa vojsko opevnilo vozovou hradbou a vyčkalo na osmanský útok. Ba aj iní velitelia hovorili, že treba vyčkať, brániť sa... no bolo rozhodnuté: útočiť!
V ten deň nastala aj konjunkcia Pluta s Mesiacom (cúvajúci mesiac je archetyp spájaný s Turkami), čo neveští nič dobré, predovšetkým v správaní sa samotných Turkov (uvedené planéty sú i v nepriaznivej kvadratúre so Saturnom). V prvých okamihoch si Sűlejman neuvedomil, že vyhral. Myslel si, že zviedol bitku s predsunutými vojmi. Následne usporiadal ukrutné divadlo. Všetkých zajatcov – okrem 3 šľachticov, ktorých prepustil, dal povraždiť, potom rozkázal zoradiť 2000 odrezaných hláv, aby vykonal pred nimi vojenskú prehliadku!
Sotva 20-ročný kráľ Ľudovít (syn českého kráľa Dobrze) medzi zavraždenými nebol. Keď videl, že vojsko prehráva, ušiel v sprievode 2 šľachticov z bojiska. V chvate sa brodili cez mŕtve rameno Dunaja a keďže bolo po daždi, rameno bolo rozvodnené. Na druhý breh vyliezol len jeden z nich – šľachtic zo Sliezska...
Dlhé roky „tureckej poroby“ Európy sa začali v r. 1345. O pár rokov neskôr, v r.1396, Turci porazili francúzske, burgundské a maďarské trupy. V r.1453 zabrali Konštantínopol, premenovali ho na Istanbul a ustanovili ho za svoje hlavné mesto. Sulemanov otec, Selim, v rokoch 1512-1520 zabral celú časť severnej Afriky a ovládol celé východné Stredomorie. V 1520 pridal k svojmu impériu Bosnu, Chorvátsko a časť Ukrajiny. V 1526 jeho syn veľkú časť súčasného Maďarska. K stabilizácii hraníc došlo až v r.1570, ale to už Turci ovládali 1/3 Európy a polovicu pobrežia Stredozemného mora!
Čo tým stratila časť strednej i východnej Európy?
V prelome 14. a 15. storočia začína v Európe skorá doba moderná. Európu menia slová Luthera i Calvina, v Anglicku kráľ Henrich VIII v r. 1533 odstupuje od Ríma a zakladá vlastnú anglikánsku cirkev, Leonardo maľuje Monu Lisu, Michelangelo zase fresky v Sixtínskej kaplnke atď.
V 15. storočí Benedikt Anderson definuje nový pojem:
národ ako intelektuálna a kultúrne vytvorená politická komunita...
Ako prejav kultúrny i spoločenský – ako lojálnosť k vlastnej krajine (vrátane vôle umrieť v boji za svoju vlasť). O tomto pojme sme v „našich končinách“ začali premýšľať až v 19. storočí!
Tento časový posun zanechal svoje stopy až do dnešných dní a opätovne provokuje nové definície "národa", jeho kultúrnych a etických hodnôt. Ba aj materiálnych... Či sa pozrieme na východ, či na západ... nevyžaduje to pozornosť a zhodu názorov nás všetkých?
Použitá literatúra:
Cambridge History of Europe – Early Modern Europe, 1450-1789
Matúš Kučera: Slovnesko v dobách stredovekých
