Je to chyba vedenia predvolebných kampaní a povrchnosti spoločností realizujúcich prieskum predbežných volebných výsledkov? Čo je príčinou toho, že nás vydesil úspech Kotlebovej strany?
Odpoveď znie: Je to výsledok spôsobu komunikácie vlád a parlamentu s verejnosťou vo veciach týkajúcich sa každodenného života, ktorý siaha hlbšie do minulosti.
Táto odpoveď prišla ku mne celkom náhodne. Písal sa začiatok roka 2015, keď ruský prezident Putin konštatoval, že v Európe v poslednej dobe neuveriteľne rýchle rastie neonacizmus. Keďže som sa s jeho prejavmi stretla sama pri svojich cestách po našom kontinente, siahla som po zobraných spisoch Ladislava Novomestského (básnik, novinár), ktorý o fašizme toho veľa vedel. Stretol sa s ním už vo Španielsku, kde v roku 1936 Gen. Franco obrátil armádu proti ľudu, aby presadil fašistickú diktatúru. Časť španielskych politikov požiadala o medzinárodnú pomoc v boji proti Francovmu režimu, ale prišli len Rusi. Spolu s nimi odišli aj niektorí komunisticky zmýšľajúci Slovania, medzi nimi i Laco Novomestský. Franco sa nakoniec v roku 1939 úspešne presadil, pretože boj „barikádnikov“ nemohol byť úspešný. Pre Hitlera Francovo víťazstvo bolo potvrdením, že tak, ako v Španielsku, to môže ísť aj inde.
Odkaz Novomestského pre dnešok je však z neskoršej doby, keď nepochopený komunistickou spoločnosťou, pre ktorú neúnavne pracoval a tvoril, napísal báseň „Svätý za dedinou“. Ten vidí všetko, počuje všetko, len o tom mlčí a veci sa dejú. S nikým nekomunikuje. Ako keby mu bolo jedno, čo robia a ako myslia ľudia, ktorí idú okolo. Ľudia v dedine mu nerozumejú. Jedni ho prehliadajú a druhí sa na neho pozerajú tak, ako už celé tisícročie. Ako na svätého.
... báseň bola zverejnená a nič sa nezmenilo. Komunisti s verejnosťou nekomunikovali. Ďalej diktovali, prikazovali a ďalej sami plánovali. Vzájomná výmena názorov zostala „za dverami“. Len Novomestskému prischlo pomenovanie: „Ty svätý za dedinou!“ (často vyslovené v záhoráčtine, v reči rodiska L.N., ale typicky slovenské. Výsmech je vďakou.)
Sociologický prieskum je o tom, že sú do neho zahrnuté všetky zložky spoločnosti. „Chránime Slovensko“ je militarizačné a rezonuje s pozdravom „Na stráž“. Neúmerné zvyšovanie počtu policajtov, aj keď dobre mienené (každá minca má 2 strany), znamená aj posilňovanie policajného štátu, čo jednoznačne vyvoláva v každom človeku paniku.
Minulosť je poučná. Pre šťastie Slovenska je dnes dôležité, aby politici zodpovední za vedenie štátu – jedno či ľavicoví alebo pravicoví, či vládni alebo parlamentní ďalej pokračovali v konaní typu „svätého za dedinou“. Samozrejme, že niektoré štátne veci sú „tajné“, dokonca „prísne tajné“, ale hrozba potenciálneho rastu neonacizmu na Slovensku je téma, ktorá mala byť u nás doma otvorená v diskusii už pred parlamentnými voľbami. Komunikovať s občanmi raz za 4 roky? To nestačí.
Je tu otázka aj pre mediálnu sféru - čo ďalej. Pretože my, novinári, by sme mali mať v oku cenu mieru. Rovnako pre samotnú spoločnosť je veľkou škodou, že mladí ľudia (zrejme inteligentní, bojovného vodcovského typu a určite aj vytrvalí pri presadzovaní svojich cieľov) nerealizujú svoju energiu iným, pre seba a spoločnosť užitočným smerom.
